Obsah (4)

§ 218§ 224§ 151§ 13

Najvyšší súd 8 Cdo 32/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne: PhDr. V., bývajúca v Bratislave, I., zastúpenej JUDr. R., PhD. advokátom,

ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný a navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t. j., ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko odôvodnenie jeho rozhodnutia je nedostatočné, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj k porušeniu čl. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa sa stotoţnil s názorom ţalobkyne prezentovaným v konaní a jeho záver nemoţno podloţiť vykonaným dokazovaním. Počas konania svedeckými výpoveďami bol preukázaný skutočný dôvod uzatvárania dodatkov k zmluve, ktorým bolo zosúladenie mzdových podmienok všetkých zamestnancov. Odvolací súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia sa len stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa bez toho, aby sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami dôleţitými pre rozhodnutie vo veci. Dovolanie odôvodnil tým, ţe konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V tejto súvislosti uviedol, ţe dodatková zloţka mzdy nebola individuálne dojednaná. V pracovnej zmluve bola individuálne dojednaná len výška základnej zloţky mzdy, pričom samotné podmienky vyplácania ako aj výpočet výšky dodatkovej zloţky mzdy boli od počiatku upravené len v kolektívnej zmluve. Od individuálne dojednanej základnej zloţky mzdy sa odvíjala výška dodatkovej zloţky počítaná podľa kolektívnej zmluvy z roku 2007 a teda individuálne dojednanou podmienkou v pracovnej zmluve bola výška základnej zloţky mzdy. Keďţe dodatková zloţka mzdy bola počítaná podľa kolektívnej zmluvy nebolo ju moţné individuálne dojednať v pracovnej zmluve. Ide teda o omyl súdov, ktorý má podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci v dôsledku čoho je rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne. Ţalovaný poukázal tieţ na to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s posudzovaním 4 8 Cdo 32/2016 individuálnosti dojednania dodatkovej zloţky mzdy je nutné totiţ skúmať aj prejavy vôle účastníkov pracovnoprávneho vzťahu a to, či vôbec bolo moţné dohodnúť výšku dodatkovej zloţky mzdy individuálne. Výška dodatkovej zloţky mzdy sa počítala podľa kolektívnej zmluvy a účastníci pracovnoprávneho vzťahu mali moţnosť individuálne dohodnúť len výšku základnej zloţky mzdy, od ktorej sa automaticky odvíjala aj výška dodatkovej zloţky mzdy, počítaná v pomere 5 :

1. Je teda nesporné, ţe účastníci pracovnoprávneho vzťahu nemohli prejaviť vôľu individuálne dojednať výšku dodatkovej zloţky mzdy. V prejednávanej veci je potrebné rozlíšiť výšku jednotlivých zloţiek mzdy, pričom základná zloţka bola dohodnutá individuálne a dodatková zloţka mzdy bola dohodnutá podľa výpočtu v kolektívnej zmluve z roku 2007 a taktieţ podmienky vyplácania mzdy, teda krátenie dodatkovej zloţky mzdy. Keďţe výška mzdy sa nijakým spôsobom nemenila a neodňala sa dodatková zloţka mzdy, je potrebné brať na zreteľ podmienky vyplácania dodatkovej zloţky mzdy. Tieto podmienky boli od počiatku upravené len v kolektívnej zmluve a nie v pracovnej zmluve. Nakoľko nejestvovala iná dohoda o podmienkach krátenia dodatkovej zloţky mzdy, je v danom prípade záväzná kolektívna zmluva z roku 2011 a rozhodnutie generálnej riaditeľky, ktoré bolo prerokované so zástupcami zamestnancov, pričom nijako nedošlo k zásahu do základnej zloţky mzdy ţalobkyne, avšak dodatková zloţka mzdy bola krátená podľa vtedy platných podmienok krátenia. Kolektívna zmluva z roku 2011 ponechala úpravu dodatkovej zloţky mzdy a upravila podmienky jej vyplácania. Novou kolektívnou zmluvou sa dodatková zloţka mzdy neodňala, ale upravili sa podmienky jej krátenia. Ţalobkyni nebola dodatková zloţka mzdy odňatá, ale krátená vo výške 100 % podľa platných podmienok vyplácania dodatkovej zloţky mzdy uvedených v kolektívnej zmluve z roku
2. Nemoţno spochybniť princíp výhodnosti kolektívnej zmluvy, nakoľko kolektívna zmluva z roku 2011 upravuje podmienky dodatkovej zloţky mzdy, čo je nad rámec Zákonníka práce a tieto podmienky sú výhodnejšie oproti Zákonníku práce a iným pracovnoprávnym predpisom. Nemoţno sa preto stotoţniť so záverom súdu, ţe by kolektívna zmluva bola v rozpore s § 231 ods. 1 Zákonníka práce a v rozpore s dobrými mravmi len z dôvodu, ţe nanovo upravila podmienky vyplácania dodatkovej zloţky mzdy. Nemoţno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa o kogentnosti ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce, s ktorým sa vo všeobecnosti stotoţnil aj odvolací súd, aj keď bez bliţšej argumentácie. Treba poukázať na skutočnosť, ţe zmiešanou formou úpravy ţalovaný z ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce nijako nevybočil, ani toto ustanovenie neobišiel a postupoval v súlade so zákonom. 5 8 Cdo 32/2016 Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného poukázala na to, ţe toto dovolanie je nedôvodné a zaloţené na nesprávnych právnych názoroch. Preto navrhla dovolanie odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
3. Dovolaním ţalovaného napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 6 8 Cdo 32/2016 ods.1 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods.1 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovaného preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore 7 8 Cdo 32/2016 so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – pozri napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. K tej časti dovolania v ktorej ţalovaný namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu (i rozhodnutie súdu prvého stupňa) je v napadnutej časti nepreskúmateľné, ţe táto nesprávnosť zakladá vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolací súd uvádza nasledovné: Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tieţ právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej 8 8 Cdo 32/2016 republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
4. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s vyššie citovaným ustanovením, keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Odôvodnenie rozsudkov oboch stupňov súdov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcim súdom. Okolnosť, ţe táto odpoveď neúspešného dovolateľa neuspokojila, 9 8 Cdo 32/2016 neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa náleţitosti zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Za odňatie moţnosti konať pred súdom nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek dovolateľa. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II ÚS 78/05 potvrdil, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpoveď na kaţdú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa názoru dovolacieho súdu, skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia, pričom tieto závery platia aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Napriek uvedenému v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania pri riešení otázky, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
5. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/
6. Najvyšší súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, ţe by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; 10 8 Cdo 32/2016 odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia ústavného súdu napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/
7. Dovolateľ tieţ namieta, ţe súdy prejednávanú vec nesprávne právne posúdili. Právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (pozri § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (pozri tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Dovolateľ namieta, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Tento dovolací dôvod, ktorý podobne ako nesprávne právne posúdenie moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní avšak sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá, dovolateľ nijakým spôsobom nešpecifikuje a nekonkretizuje k akej inej vade v konaní došlo. Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe postup súdov pri zisťovaní skutkových podkladov pre rozhodnutie bol vadný, pretoţe odvolací súd mylne dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi konanie nebolo sporné to, či dodatková zloţka mzdy bola individuálne dojednaná, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, 11 8 Cdo 32/2016 ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde nezakladá procesnú vadu konania uvedenom v § 237 ods. 1 O.s.p. Vadu takejto povahy moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá. Keďţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nepotvrdila sa existencia dovolateľom namietanej procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady vymenovaní v § 237 ods. 1 O.s.p., najvyšší súd odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných dôvodov) sa najvyšší súd nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemá (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a trovy aj vyčíslila. Dovolací súd priznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene jej právneho zástupcu za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej ţalobkyni vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného [§ 13a ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej sluţbe určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky

§ 13ods.

2 vyhlášky vo výške 61,41 eur, čo s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky, miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (8,39 eur) predstavuje spolu 69,80 eur. K tejto sume je potrené pripočítať daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) vo výške 13,96 eur so zreteľom na to, ţe právny zástupca ţalobkyne je platiteľom DPH, čo predstavuje sumu 83,76 eur za jeden úkon právnej sluţby. Náhradu trov spočívajúcu v odmene za úkon právnej sluţby prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dovolací súd ţalobkyni nepriznal, nakoľko súčasný právny zástupca zastupoval ţalobkyňu aj v pôvodnom konaní 12 8 Cdo 32/2016 a odmena za tento úkon právnej sluţby bola v rámci náhrady trov konania uţ v pôvodnom konaní priznaná. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 23. marca 2016 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: M.