Najvyšší súd Slovenskej republiky 8Cdo/36/2016 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu K., bývajúceho v Bratislave, T. č. X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F.,

§ 142ods.

1 O. s. p. Za správne povaţoval aj rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku za odvolanie. Uviedol, ţe konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo do

1. septembra 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Odvolací súd poukázal na § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, ţe ţalobca by nebol povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred
2. septembrom
3. Toto však podal
4. februára 2014, teda odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. , ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k/ , podľa ktorého konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je oslobodené od súdnych poplatkov. Teda od
5. októbra 2012 toto konanie od súdnych poplatkov oslobodené nie je. Za správne povaţoval tieţ rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Na povinnosť platiť súdny poplatok poukázal na vyššie uvedené odôvodnenie a preto táto námietka bola neopodstatnená. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie s tým, ţe mu súdmi bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.)

§ 241ods.

2 písm. a/ O.s.p. Podľa jeho názoru súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne a ich rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu konania (R 111/1998) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, ţe zohľadnili iba judikatúru, ktorú povaţovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôleţitú judikatúru nespomenuli. Rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnych skutkových zisteniach a nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, ţe N. neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. ţe riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované uţ skôr, ţalobca vyslovil presvedčenie, ţe finančná ujma, ktorá mu vznikla, je výsledkom zanedbania povinností orgánu bankového dohľadu a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát. Ţalobca v konaní dostatočne preukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle uvedeného zákona, preto jeho ţalobe malo byť vyhovené. Doterajší priebeh 5 8 Cdo 36/2016 súbeţného konkurzného konania nasvedčuje tomu, ţe pohľadávka ţalobcu nebude môcť byť uspokojená. V súvislosti s tým tieţ zopakoval, ţe samo prebiehajúce konkurzné konanie nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou ţalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní. Potvrdzujúce uznesenie o poplatkovej povinnosti označil za priečiace sa zákonu. Súdy mu vyrubili súdny poplatok, ktorý mu nemal byť vyrubený a tým mu odňali moţnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Ţiadal preto napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Ţalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu označila dovolacie námietky ţalobcu za nedôvodné, rozhodnutia súdov za vecne správne a navrhla dovolanie „zamietnuť“ alebo „odmietnuť“. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). K dovolaniu ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. septembra 2014 sp.zn. 6 Co 299/2014: V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
2. 6 8 Cdo 36/2016 Ţalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. V zmysle § 241 ods. 2 OSP môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 OSP, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nieln rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 OSP) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 OSP a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať, či napadnuté rozhzodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebným, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z obsahu spisu vyplýva, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ OSP. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ OSP) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na 7 8 Cdo 36/2016 presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na moţnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). Európsky súd pre ľudské práva vydal
3. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospl Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu beobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom pribehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť obopznámiť sa s ním, ak bolo rozmulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých predloţených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, ţe k odvolaniu ţalobcu (viď č.l. 285 spisu) sa písomne vyjadrila ţalovaná (č.l. 305 spisu), ţalobca ale nemal moţnosť dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu toto vyjadrenie ţalovanej nedoručil. Dovolací súd teda prihliadol na vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktorá sa vyskytla v štádiu odvolacieho konania v podobe nedoručenia vyjadrenia ţalovanej k odvolaniu ţalobcu. Pretoţe odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom znamenajúce porušenie práv na spravodlivý proces zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie 8 8 Cdo 36/2016 konanie. Úlohou odvolacieho súdu bude doručiť vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu ţalobcu a aţ po vykonaní tohto procesného úkonu bude moţné pokračovať v odvolacom konaní. K dovolaniu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z
4. júna 2014 č.k. 25 C 66/2012-199, dovolací súd uvádza, ţe tento výrok, i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku, má povahu uznesenia (por. § 223 O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie ţalobcu nesmeruje proti uzneseniu, ktoré je uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Vzhľadom na vyššie uvedené by prípustnosť dovolania ţalobcu zakladalo, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Ţalobca tvrdí, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Judikatúra najvyššieho súdu dospela k záveru, ţe o odňatie moţnosti pred súdom konať ide tieţ vtedy, ak súd zastaví konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, i keď pre taký postup neboli dané procesné predpoklady (por. R 50/1997). O tento prípad ale v preskúmavanej veci nejde – v danom prípade nebolo konanie zastavené. Napadnutým uznesením bolo potvrdené uznesenie o vyrubení súdneho poplatku. Samotným vyrubením súdneho poplatku sa však účastníkovi neodníma ţiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe so zreteľom na ním opisované okolnosti mu bol vyrubený súdny poplatok v situácii, v ktorej mu nemal byť vyrubený, z rozhodujúceho – obsahového – hľadiska namieta, ţe napadnuté rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo 9 8 Cdo 36/2016 ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (por. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (por. tieţ R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26./2010). Nejde totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Vzhľadom na to, ţe v konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
5. marca 2015 sp.zn. 9 Co 535/2015 (tej časti, ktorá sa týka poplatkovej povinnosti ţalobcu) podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne odvolací súd aj o trovách tohto dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
2. marca 2016 JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: M.