Najvyšší súd Slovenskej republiky 8Cdo/8/2016 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu B., bývajúceho v Bratislave, D., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v Bratislave, R., IČO: X., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná N., so sídlom v Bratislave, I., IČO: X., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 C 201/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2014 sp. zn. 5 Co 299/2014, 5 Co 301/2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2014 sp. zn. 5Co 299/2014, 5Co 301/2014 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z
- januára 2014, č.k. 25 C 201/2011-179, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. Dovolanie proti výroku, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I z
- marca 2014, č. k. 25 C 201/2011-200 o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
- januára 2014, č.k. 25 C 201/2011-179 rozhodol, ţe nepoţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh ţalobcu zamietol. Ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal voči ţalovanej zaplatenia sumy 12 900 eur s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene 2 8Cdo/8/2016 niektorých zákonov titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ţalobkyne zamietol a ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti ţalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal vznik škody, namietaný nesprávny úradný postup a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca sa stal členom druţstva P. (ďalej len „druţstvo“) s členským vkladom 2 655,51 eur. Ţalobca poţiadal druţstvo z 7.1.2011 o zrušenie členského podielu a tým mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu 12 902,08 eur, pričom ţalobca sa so ţalovanou dohodol na vystavení zmenky č. 4007 zodpovedajúcej sume 12 900 eur. Ţalobca si prihlásil pohľadávku formou prihlášky zo zmenky v konkurze, ktorý bol na druţstvo ako úpadcu vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I z
- apríla 2011 sp. zn. 3 K 95/
- Pohľadávka však bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá a ţalobca sa obrátil incidenčnou ţalobou na určenie oprávnenosti pohľadávky, konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 6 Cbi 39/2011 nie je právoplatne skončené. Podľa názoru súdu v danom štádiu konania ţalobca nepreukázal vznik škody. V tomto smere poukázal na ustálenú súdnu judikatúru, podľa ktorej ak má ţalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlţníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu a tým ani predpoklad existencie škody. Preto sa ţalobca musí domáhať vyplatenia pohľadávky voči druţstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlţníka/povinného, resp. osoby, ktorá je povinná ţalobcovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnávacieho podielu resp. vyplatenia zmenky. Vzhľadom na uvedené okolnosti nemohol súd v rozhodnom čase ustáliť, či a najmä v akej výške jej vznikla škoda a návrh o náhradu škody je moţné povaţovať za predčasne podaný. Ţalobca rovnako v konaní nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo nepreukázal, ţe mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. N. aţ od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či druţstvo dodrţiava schválený prospekt investície. N. nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Druţstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. O N., so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných sluţbách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom 3 8Cdo/8/2016 č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zistené nedostatky N. prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu druţstva dňa 24.8.2007 a súčasne dala odporúčania na nápravu tohto stavu, nakoľko nemohla v tom období pristúpiť k uloţeniu peňaţnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodrţanie Prospektu podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.. Z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup N. vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretoţe na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom N. spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Štát nemôţe priamo zasahovať do vlastnej činnosti druţstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má druţstvo autonómne postavenie. Ţalobca ako člen druţstva mohol uplatniť svoje právo riadiť záleţitosti druţstva, kontrolovať činnosť druţstva jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a nepreukázal, ţe počas členstva v druţstve realizoval svoje oprávnenia aktívne zasahovať na činnosti druţstva za účelom odvrátenia hroziacej škody. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa
- 2014, č. k. 25 C 201/2011-200 za podané odvolanie voči predmetnému uzneseniu, ţalobcovi uloţil zaplatiť súdny poplatok 20 eur ( poloţka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. ). Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z
- decembra 2014 sp. zn. 5 Co 299/2014, 5 Co 301/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti (zamietajúcej voči návrhu na náhradu škody) potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., uznesenie súdu prvého stupňa (o uloţení súdneho poplatku za odvolanie) potvrdil a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Stotoţnil sa so záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobca nepreukázal základný predpoklad pre zaloţenie objektívneho zodpovednostného vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Stotoţnil sa aj so záverom, ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany ţalovanej pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou druţstva z konkrétne a podrobne uvedených dôvodov, na ktoré poukázal pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu. Odvolací súd zdôraznil skutočnosť, ţe ţalobca si musel byť vedomý toho, ţe s jeho investíciou je spojené riziko a ţe doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Ak si toho ţalobca vedomý nebol, nemoţno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady vigilantibus 4 8Cdo/8/2016 iura non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje). To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu ţalobcu, podľa ktorej o rozsahu dohľadu N. nad činnosťou druţstva nemal vedomosť. Vo vzťahu k ţalobcom uvádzanému rozhodnutiu poukázal na dôvody uvedené súdom prvého stupňa. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Za správne povaţoval aj rozhodnutie ( uznesenie ) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku za odvolanie. Uviedol, ţe konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nebolo do
- septembra 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je navrhovateľ povinný zaplatiť poplatok za odvolanie. Odvolací súd poukázal na § 6 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého ak je sadzba poplatku stanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, ţe ţalobca by nebol povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal pred
- septembrom
- Toto však podal
- februára 2014, teda odvolacie konanie sa začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je oslobodené od súdnych poplatkov. Teda od
- októbra 2012 toto konanie od súdnych poplatkov oslobodené nie je. Za správne povaţoval tieţ rozhodnutie (uznesenie) súdu prvého stupňa o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Na povinnosť platiť súdny poplatok poukázal na vyššie uvedené odôvodnenie a preto táto námietka bola neopodstatnená. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie jej moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) , spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý neprípustným spôsobom pracoval s doterajšou judikatúrou, keď judikatúru, ktorú povaţoval za vhodnú, citoval a rovnako dôleţitú zamlčal (nespomenul ju). Podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu je zaloţené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, vykonané dokazovanie je neúplné. V ďalšom texte dovolania rozoberal dôvody nesprávnych skutkových a právnych záverov odvolacieho súdu. Vo vzťahu k uzneseniu o súdnom poplatku za odvolanie a uzneseniu o súdnom poplatku za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní mal za to, ţe sú vecne nesprávne, pretoţe konanie vo veci náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré začalo do
- septembra 2012, je podľa § 4 ods. 4 zákona 5 8Cdo/8/2016 o súdnych poplatkoch oslobodené aj v odvolacom konaní . Preto mu poplatková povinnosť nevznikla. Ţalovaná navrhla dovolanie zamietnuť alebo odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej treba zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním vo veci samej napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej , vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie navrhovateľa proti potvrdzujúcemu výroku vo veci samej nie je podľa ustanovenia § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 6 8Cdo/8/2016 ods. 1 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/aţ e/ a g/ O. s. p. ţalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd. Ţalobca namietal, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu spisu vyplýva, ţe proti rozsudku súdu prvého stupňa (vo veci samej) podal odvolanie ţalobca, ktoré bolo doručené ţalovanej. K odvolaniu sa ţalovaná písomne vyjadrila podaním z
- apríla 2014 (čl. 202 spisu). Spis bol následne predloţený odvolaciemu súdu, ktorý po oznámení sa veci rozhodol bez toho, aby vyjadrenie ţalovanej k odvolaniu bolo doručené ţalobcovi. Opomenutím doručenia tohto vyjadrenia ţalobcovi došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky pri tomto závere vychádzal z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z
- januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom ESĽP dospel k záveru, ţe „opomenutie povinnosti doručiť rovnopis odporcovho písomného vyjadrenia sťaţovateľke predstavovalo popretie jej práva na spravodlivé konanie“. Teda skutočnosť, ţe vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené ţalobcovi bola dôvodom, prečo dovolací súd (v zmysle uvedeného rozsudku ESĽP) rozsudok krajského súdu v potvrdzujúcej časti vo veci samej zrušil. Námietka ţalobcu o nesprávnom prístupe súdov niţších stupňov k dokazovaniu nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný 7 8Cdo/8/2016 vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani postupom, ktorým by jej súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.), viď uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011, 7 Cdo 34/
- Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999). Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, treba uviesť, ţe môţe zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods.1 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, ţe dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá moţnosť vykonávať dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu dovolania ţalobcu je zrejmá námietka, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie § 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, ţe dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, ţe dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom 8 8Cdo/8/2016 starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 aţ 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov, preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil. Ţalobca ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru). Pokiaľ ide o namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov niţších stupňov, treba uviesť, ţe na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
- decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (platného v čase prijatia stanoviska)“. Toto stanovisko, ktoré bude publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté rozhodnutie sa s otázkou totoţnosti návrhov náleţite vysporadúva, uvádza prečo súd dané návrhy nepovaţoval za totoţné a z akých skutočností pri tomto hodnotení vychádzal. Napokon treba dodať, ţe za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade nemoţno 9 8Cdo/8/2016 povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľov a tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nezakladá. Ţalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval) , dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) pouţil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f / O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávneni a (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. Vzhľadom však na konštatovanú vadu konania (v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu vo výroku vo veci samej zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s.). 10 8Cdo/8/2016 Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce sa súdneho poplatku za odvolanie, ich prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej úpravy je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu v predmetnej veci nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenia súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojich potvrdzujúcich uzneseniach prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie ţalobcu preto proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia o súdnom poplatku za odvolanie podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania ţalobcu by prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Ţiadnu z týchto vád ţalobca nenamietal a jej existenciu nezistil ani dovolací súd. Jeho námietka sa týkala nesprávneho právneho posúdenia veci – poplatkovej povinnosti t. j. povinnosti zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci aj z hľadiska procesnej vady konania podľa § 237ods. 1 písm. f/ O. s. p. dovolací súd poukazuje na dôvody uvedené zhora. 11 8Cdo/8/2016 Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu (proti potvrdzujúcemu výroku, týkajúceho sa súdneho poplatku za odvolanie) podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti výroku rozhodnutia , proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave,
- februára 2016 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: M.