Najvyšší súd 2 Cdo 984/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu I. B., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Vojtechom Agnerom, advokátom so sídlom v

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 16., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením 10 2 Cdo 984/2015 právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Majúc na zreteli uvedené (bod 13.) Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, zastúpená advokátom, bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).
2. Najvyšší súd uţ v rozhodnutiach vydaných do
3. júna 2016 (

napríklad sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 209/2015, 3 Cdo 308/2016, 5 Cdo 255/2014) uviedol, ţe právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tieţ právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu niţšej inštancie, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 16. Do 30. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon výslovne pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p.

1. Dovolateľ dovolaním napadol potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.
2. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, len ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (tzv. dôvody zmätočnosti rozhodnutia). Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy nevyšli ani v dovolacom konaní najavo; nepreukázané boli tieţ vady konania ţalovaným namietané (§ 237 ods. 1 písm. a/, f/ O.s.p.). 11 2 Cdo 984/2015
3. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe dovolateľ namieta, ţe v danom prípade došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p., lebo súdy prejednali a rozhodli vec, ktorá nepatrí do právomoci súdu.
4. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu (v tomto prípade súdu) riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc súdov vymedzovalo ustanovenie § 7 O.s.p. V zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. súdy v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Podľa § 7 ods. 2 O.s.p. súdy v občianskom súdnom konaní preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. V zmysle § 7 ods. 3 O.s.p., iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
5. Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Pre vyriešenie otázky, či konkrétna vec patrí do právomoci súdu, je vţdy nevyhnutné zistenie, z ktorého právneho vzťahu ţalobca vyvodzuje ţalobou uplatnený nárok, resp. nároky (predmet súdneho konania).
6. V posudzovanej veci sa ţalobca voči ţalovanému domáhal ochrany osobnosti a ţiadal, aby súd určil, ţe je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej ŠtB ako agent.
7. Otázky osobných práv strán občianskoprávnych vzťahov (vrátane ochrany osobnosti), patria do okruhu občianskoprávnych vzťahov (§ 1 ods. 2, § 2 ods. 1 aţ 3, § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré sú oprávnené riešiť súdy a preto prejednávanie a rozhodovanie sporov o ochranu osobnosti patrí do právomoci súdu (§ 7 ods. 1 O.s.p.).
8. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, ţe je neopodstatnená námietka ţalovaného, podľa ktorej súdy v danom prípade prejednali a rozhodli vec, ktorá 12 2 Cdo 984/2015 nepatrí do právomoci súdu (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Dovolací súd zároveň poznamenáva, ţe vzhľadom k tomu, ţe v danom prípade je daná právomoc súdov, nie je opodstatnená námietka ţalovaného, ţe rozhodol nezákonný sudca.
9. Dovolateľ namietal, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané Občianskym súdnym poriadkom [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
10. Ţalovaný videl odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, pretoţe nereagovalo na jeho odvolaciu argumentáciu. K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
11. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
12. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľom povaţovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp. zn. 3 M Cdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 M Cdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).
13. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., a to napríklad ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou 13 2 Cdo 984/2015 povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
15. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náleţitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou ţalovaného. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Vzhľadom na vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, mal za preukázané, ţe ţalobca vedome nespolupracoval s ŠtB, ţe nepodpísal záväzok k spolupráci, a teda ţe nekonal tak, aby mohol byť evidovaný ako získaný spolupracovník bývalej ŠtB. Taktieţ mal za preukázané, ţe vedomá spolupráca ţalobcu s ŠtB sa nepreukázala ani podpornými dokladmi predloţenými ţalovaným. Oba súdy konštatovali, ţe v konaní sa nepreukázala ani akákoľvek činnosť ţalobcu v súvislosti s údajným plnením uloţených úloh, teda ţe by ţalobca príslušníkom ŠtB vedome ako agent poskytoval informácie. Odvolací súd sa veľmi podrobne venoval aj zdôvodneniu svojho právneho záveru ohľadom námietky ţalovaného k nedostatku vecnej legitimácie a jeho úvahy v tomto smere sú zreteľné (

str. 23 a 24 napadnutého rozhodnutia). Následne reagoval aj na odvolaciu námietku ţalovaného, ktorou vytýkal súdu prvej inštancie, ktorý od neho vyţadoval, aby oprávnenosť evidencie ţalobcu v registračných protokoloch a agentúrnych zväzkoch ŠtB preukázal, čím súd prvej inštancie uloţil všetko dôkazné bremeno na ţalovaného, odvolací súd vo svojom odôvodnení rozsiahlo, okrem iného vysvetlil, ţe ak teda ţalovaný bol toho názoru, ţe dostatočne preukázal oprávnenosť evidencie ţalobcu, a to aj odhliadnuc od skutočnosti, ţe 14 2 Cdo 984/2015 dôkazné bremeno malo byť na ţalobcovi, nerozlíšil dostatočne, na strane ktorého a ako procesnej strany bola povinnosť tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie toho-ktorého tvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leţí na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tieţ tvrdí. Len pre úplnosť odvolací súd poukázal na skutočnosť, ţe k tejto otázke sa vyjadril rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v uţ zmienenom rozsudku zo dňa

1. mája 2011 pod sp. zn. 6 Cdo 83/2010, podľa ktorého dispozícia s týmito dokumentmi (evidenciou v materiáloch ŠtB) dáva zároveň ţalovanému moţnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným návrhom v tomto smere. Tvrdenia dovolateľa, ţe sa odvolací súd nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou, teda neboli dôvodné, ţalovaný nimi len vyjadril svoju nespokojnosť s výsledkom sporu v jeho neprospech, ktorá ale nepostačuje na zaloţenie vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
2. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
3. Dovolací súd pre úplnosť v súvislosti s nedôvodnou námietkou dovolateľa o porušení práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe odvolací súd na ţiadny z rozhodujúcich odvolacích argumentov dovolateľa nedáva ţiadnu odpoveď dodáva, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranou sporu (bliţšie pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však 15 2 Cdo 984/2015 neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgiadis v. Grécko z
4. mája 1997, Recueil III/1997, či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z
5. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
6. Dovolateľ tieţ namieta, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe o odvolaní ţalovaného rozhodol bez nariadenia pojednávania.
7. Dovolací súd k tejto námietke ţalovaného uvádza, ţe podľa právneho poriadku účinného do
8. júna 2016 platilo, ţe na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadil predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ išlo o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţadoval dôleţitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch bolo moţné o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
9. Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplývalo, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. bol odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však mohol rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhodoval odvolací súd sám. V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, ţe netreba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem.
10. Ţalovaný v dovolaní argumentuje tým, ţe v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť pojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (t. j. z existencie dôleţitého verejného záujmu), lebo predmetom konania „sú otázky celospoločenského záujmu“ a ide o spor, ktorý sa stal „nepochybne najsledovanejším procesom svojho druhu od pádu bývalého reţimu“.
11. Občiansky súdny poriadok nedefinoval, čo treba povaţovať za dôleţitý verejný záujem. Posúdenie tejto otázky závisí vţdy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôleţitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej 16 2 Cdo 984/2015 správy k ustanoveniu § 214 O.s.p. rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb (napríklad územného celku alebo obce).
12. Námietka ţalovaného nemení nič na samej podstate preskúmavanej veci, teda na tom, ţe tu ide o typický spor dvoch strán súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom jedna procesná strana (ţalobca) sa domáha ochrany osobnosti proti ţalovanému ako od toho, o kom sa domnieva, ţe neoprávnene zasiahol do jeho práva. Samo posúdenie, či ţalovaný zasiahol do osobnostných práv ţalobcu, sa netýka väčšieho okruhu osôb, a to ani vzhľadom na to, ţe priebeh sporu monitorovali všetky významné slovenské aj české médiá.
13. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe postup odvolacieho súdu v danom prípade zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
14. Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. došlo aj v dôsledku toho, ţe - ako uvádza - postupom odvolacieho súdu pri doručovaní vyjadrenia ţalobcu 8 mesiacov po jeho podaní ţalovanému bol účelový a z materiálneho hľadiska porušujúci jeho právo na spravodlivý proces. Dovolací súd uvedenú námietku nepovaţuje za dôvodnú.
15. Zo spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalovaného (č. l. 473 spisu) sa po vyhovení ţiadosti o predĺţenie lehoty vyjadril ţalobca (č. l. 520 spisu). Súd prvej inštancie vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného nezaslal a tak po predloţení spisu na odvolací súd, odvolací súd sám zaslal toto vyjadrenie na vedomie ţalovanému (č. l. 532 spisu). Odvolací súd vo veci samej rozhodol aţ potom, ako bolo predmetné vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného doručované.
16. Odňatie moţnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu ihneď po jeho doručení na súd prvej inštancie.
17. Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe postup súdov v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nešlo o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tieţ R 42/1993, 17 2 Cdo 984/2015 R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000;

tieţ viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo, nezakladalo to procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

1. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení viedla prípadne k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vada takej povahy ale prípustnosť dovolania nezakladala.
2. Podľa právneho poriadku účinného do
3. júna 2016 platilo, ţe súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou sporu navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladala prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal strane moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). 45. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nezakladalo vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (

tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).

1. Ak súd v procese dokazovania nevykonal dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádzalo k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
2. K námietke dovolateľa o nezákonnosti vykonania dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré mal spôsobiť výsluch svedkov neoslobodených od povinnosti mlčanlivosti, dovolací súd poukazuje na tieto svoje právne úvahy.
3. Dovolanie predstavuje mimoriadny opravný prostriedok slúţiaci najmä k náprave najzávažnejších procesných pochybení za splnenia ostatných zákonných predpokladov (prípustnosť dovolania, oprávnenosť subjektu podať dovolanie, splnenie lehoty na podanie dovolania). 18 2 Cdo 984/2015
4. Dovolanie totiţ vţdy smeruje proti právoplatnému a vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, t. j. rozhodnutiu s atribútmi záväznosti a nezmeniteľnosti. Z tohto dôvodu dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu práva na spravodlivý proces a práva na právnu istotu nastoleného záväzným a nezmeniteľným rozhodnutím. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba významné otázky dovolacieho konania posudzovať aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení, a pritom mať na zreteli základnú ideu mimoriadnych opravných prostriedkov spočívajúcu v tom, ţe právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne (primerane Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1345-1346).
5. V tomto dovolacom konaní musela byť riešená kardinálna otázka, či vykonanie dôkazu v podobe výsluchu svedkov neoslobodených zákonným spôsobom od povinnosti mlčanlivosti, je tou konkrétnou mimoriadnou a výnimočnou okolnosťou, ktorá je nespochybniteľným dôvodom pre kasáciu právoplatného rozhodnutia niţších súdov. Inými slovami, ktorému z vyššie uvedených právnych princípov v danom prípade moţno v konaní o dovolaní prisúdiť vyššiu právnu relevanciu, resp. akým spôsobom zabezpečiť ich primeranú a spravodlivú rovnováhu.
6. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe právo na riadne dokazovanie je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces a poţiadavka strán konania na dodrţiavanie zákonnosti dokazovania nikdy nemôţe byť poţiadavkou abstraktnou a ani formálnou. V právnej praxi to znamená, ţe ţiadny súd nemôţe brať do úvahy dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore so zákonom, v opačnom prípade by toto konanie nemohlo mať punc spravodlivosti.
7. Aj v danej veci je nespochybniteľné, ţe výsluchy svedkov I. Š., J. H. a A. K. neboli pred súdom prvej inštancie vykonané v súlade s § 124 O.s.p. účinnom v dobe ich realizácie. Uvedení svedkovia ako bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti Československej socialistickej republiky poskytli svoje svedectvo pred prvostupňovým súdom o spolupráci ţalobcu s ŠtB a všeobecných údajov o spôsobe verbovania dôverníkov, agentov ŠtB a ďalších súvisiacich otázok bez toho, aby boli pred podaním svojich svedeckých výpovedí oslobodení príslušným orgánom od povinnosti mlčanlivosti. 19 2 Cdo 984/2015
8. Pred samotným prístupom dovolacieho súdu k procesnej pouţiteľnosti týchto dôkazov moţno vo všeobecnosti uviesť, ţe do teórie dôkazného práva (ide o súhrn noriem upravujúcich postup orgánov verejnej moci pri získavaní poznatkov potrebných pre rozhodnutie) spadá mnoţstvo pojmov, ktoré triedime podľa rôznych kritérií. Do tohto rámca spadajú aj pojmy zákonnosť dôkazu a pouţiteľnosť dôkazu. Najprecíznejšie a najpodrobnejšie má proces dokazovania vrátane zákonnosti a pouţiteľnosti dôkazov upravený proces dokazovania v trestnom práve, keďţe v tomto konaní štát stíha protiprávne konanie s moţnosťou ukladať sankcie najviac postihujúce osoby, voči ktorým toto konanie smeruje. Naopak otázka zákonnosti a pouţiteľnosti dôkazov v civilnom procese do účinnosti nového CSP (aktuálne čl. 16) bola upravená zo všetkých právnych odvetví najbenevolentnejšie (bližšie Molnár, P. Zákonnosť dôkazu v občianskom súdnom konaní. In: Dokazovanie v civilnom a trestnom konaní. Pezinok: Justičná akadémia SR, 2012, s. 156-157).
9. Za zákonný dôkaz sa tu povaţuje dôkaz, ktorý bol získaný zákonným spôsobom, čiţe z dovolených prameňov a dovolenými metódami, prostriedkami či postupmi, pričom postupne právna teória a prax vyselektovala kritériá pre odlíšenie zákonného dôkazu od dôkazu nezákonného a podmienky ich prípustnosti/pouţiteľnosti v ďalšom konaní (bližšie napr. Repík, B. Procesní důsledky porušení předpisů o dokazování v trestním řízení. Bulletin advokacie, červen-září 1982, s. 125-126).
10. Z hľadiska stupňa nezákonnosti rozlišuje právna teória a prax
11. absolútnu neúčinnosť dôkazu, ktorá je dôsledkom existencie podstatnej (závaţnej) chyby, ktorá nie je odstrániteľná,
12. relatívnu neúčinnosť dôkazu, ktorá je dôsledkom existencie podstatnej (závaţnej) procesnej chyby, ktorá je odstrániteľná.
13. Absolútne neúčinné dôkazy vykazujú také podstatné a neodstrániteľné pochybenia, ktoré vylučujú prípustnosť tohto dôkazu pre jeho nezákonnosť a jeho zhojenie neprichádza do úvahy za ţiadnych okolností. Relatívne neúčinné dôkazy sú síce tieţ dôkazmi neprípustnými, avšak len do tej doby, kým ich chyba nie je odstránená. Dodatočným odstránením nedostatku dôkazu sa tento dôkaz z hľadiska jeho pouţiteľnosti zhojí (konvaliduje) a z tohto hľadiska sa stáva riadnym zákonným a bezchybným dôkazom. 20 2 Cdo 984/2015
14. Podstatné chyby, ktoré majú za následok len relatívnu neúčinnosť dôkazu, sú pomerne vzácne a vo všeobecnosti sa týkajú najmä dôkazov, ktoré moţno vykonať pri úkone, ku ktorému je potrebný súhlas určitej osoby alebo orgánu. Nedostatok tohto súhlasu moţno zhojiť jeho dodatočným udelením. Typickým príkladom je, ak svedok vypočutý napriek existujúcej povinnosti mlčanlivosti je dodatočne od tejto povinnosti oslobodený (primerane Šámal, P., Musil, J., Kuchta, J. a kol. Trestní právo procesní.
15. přepracované vydání. Praha : C. H. Beck, 2013, s. 368-373).
16. Dovolací súd súc si vedomý, ţe výsluchy svedkov I. Š., J. H. a A. K. predstavujú relatívne právne neúčinné dôkazy, skúmal, či mu zákonodarca umoţňuje v dovolacom konaní túto ich relatívnu neúčinnosť konvalidovať dodatočným oslobodením svedkov od povinnosti mlčanlivosti na to oprávnenou osobou.
17. Významnými faktormi, ktoré dovolací súd zohľadnil pri interpretácii tohto náročného aplikačného problému, sú - závaţnosť namietaného pochybenia v postupe súdov niţších inštancií, - rozsah zásahu do práv účastníkov konania (teraz strán sporu), - hospodárnosť civilného procesu vrátane dovolacieho konania a - účinnosť novej procesnej normy pre oblasť dokazovania.
18. Uţ ako bolo vyššie uvedené, výsluch svedkov viazaných povinnosťou mlčanlivosti, od ktorej neboli oslobodení, hoci predstavuje podstatné porušenie zákona, je odstrániteľná. Na rozdiel od iných závaţných procesných chýb majúcich za následok relatívnu neúčinnosť dôkazu, toto konkrétne pochybenie nie je v právnej praxi ojedinelé a nič nebráni kedykoľvek ho v priebehu procesu zreparovať. V posudzovanom prípade opomenutie súdu oslobodiť svedkov od ich povinnosti mlčanlivosti, ktorí dobrovoľne poskytli svoje svedectvo, predstavuje primárne zásah do práva účastníka na spravodlivý proces, iné práva (napr. právo na súkromie) účastníkov konania neboli nezákonným postupom zasiahnuté. Nemoţno ani predpokladať, ţe ak by aj svedkovia boli v konaní pred súdmi niţších inštancií oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, uviedli by niečo iné, ako to čo dobrovoľne uviedli v doterajšom konaní. Za takejto procesnej situácie by kasácia napadnutého právoplatného rozhodnutia len z dôvodu zabezpečenia dodatočného oslobodenia svedkov od povinnosti mlčanlivosti predstavovala prehnaný formalizmus zo strany súdu a civilný proces by bol poznačený jeho nehospodárnosťou. Z týchto dôvodov dovolací súd pristúpil ku konvalidácii relatívne neúčinných dôkazov. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, ţe CSP 21 2 Cdo 984/2015 výslovne nevylučuje vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní, ako to upravoval predchádzajúci procesný predpis (§ 243a ods. 2 O.s.p.). Naopak, podľa § 438 ods. 1 CSP sa na konanie na dovolacom súde primerane pouţijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak CSP neustanovuje inak. Vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania, hoci zhojenie relatívne neúčinného dôkazu vyţiadaním dodatočného oslobodenia svedkov od mlčanlivosti nemoţno označiť za štandardný výkon dôkazu, ani inak neustanovuje. Aj napriek tomu, ţe dovolací súd si je vedomý moţnej názorovej rozdielnosti na vykonávanie dokazovania v dovolacom konaní a jeho rozsah vo vyvíjajúcej sa súdnej judikatúre po
19. júli 2016, v posudzovanom prípade v záujme všetkých vyššie uvedených princípov, najmä princípu právnej istoty, poţiadal ministra vnútra Slovenskej republiky o dodatočné oslobodenie svedkov od ich povinnosti mlčanlivosti. Minister vnútra Slovenskej republiky mu vyhovel a dodatočne oslobodil svedkov v predmetnom spore od ich zákonnej povinnosti mlčanlivosti s tým, ţe stanovil platnosť oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti po celú dobu konania.
20. Na tomto postupe dovolacieho súdu nemohla nič zmeniť ani reakcia dovolateľa obsahujúca rozsiahle námietky voči spôsobu konvalidácie dôkazu, ktorá bola dovolaciemu súdu doručená po jeho rozhodnutí.
21. Pokiaľ ţalovaný v dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade konania, treba uviesť, ţe „iná procesná vada“ (v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedená) bola do
22. júna 2016 povaţovaná za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale mohol byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastávala do uvedeného dňa názor, ţe takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (

napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). I keby teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania ţalovaného. 63. Ostatné námietky dovolateľa, ktorými spochybňoval aplikáciu a výklad zákona č. 553/2002 Z.z. a tieţ posúdenie pasívnej legitimácie z hľadiska obsahového spadajú pod činnosť spočívajúcu v právnom posudzovaní veci súdom, pri ktorej súd zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy. Touto činnosťou súdu ale nedochádza k odňatiu moţnosti strane sporu pred súdom konať, lebo právnym posúdením 22 2 Cdo 984/2015 veci sa jej neodnímala moţnosť uplatnenia procesných práv v konaní v zmysle vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (

R 43/2003). 64. Právne posúdenie veci súdmi niţších inštancií bolo v konštantnej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým bolo moţné odôvodniť procesne prípustné dovolanie, o taký prípad ale v danej veci nešlo, zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších inštancií nezakladalo procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (

R 54/2012 a tieţ niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013), preto sa dovolací súd správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom nezaoberal.

1. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovaného podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol bez jeho meritórneho dovolacieho prieskumu.
2. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
5. januára 2017 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu JUDr. Viera Petríková, v.r. členka senátu JUDr. Mária Trubanová, PhD., v.r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová