← Slovensko

o zaplatenie 68 047,53 eur

Obsah (7)§ 470§ 238§ 153§ 237§ 214§ 115a§ 156

Najvyšší súd 5Obdo/50/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M., s. r. o., so sídlom M., IČO: X., proti ţalovanému 1/: M., so sídlom M.,

názoru súdu nutné vnímať v kontexte celého procesu, ktorý uzavretiu predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku predchádzal, vrátane dokumentov stranám známym a stranami vyhotovenými pred samotným uzavretím predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Tento názor súdu vyplýval jednak zo špecifickosti daného zmluvného vzťahu a jednak zo samotnej preambuly predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku,

ktorej je túto zmluvu potrebné interpretovať a posudzovať so zreteľom a v nadväznosti na dokumenty taxatívne uvedené v preambule zmluvy, medzi ktorými sú výslovne uvedené schéma pomoci de minimis „Schéma podpory existujúcich a začínajúcich podnikateľov" publikovaná v Obchodnom vestníku SR č. 95/2004, vyhlásená výzva na predkladanie projektov kód 1111015-061 zo

  1. augusta 2006 a dokumentácia zverejnená v rámci predmetnej výzvy. K dokumentácii zverejnenej v rámci predmetnej výzvy jednoznačne patrila aj Príručka pre ţiadateľa, pričom článok V. Príručky pre ţiadateľa obsahoval veľmi podrobné usmernenie poskytovateľa o postupoch pri obstarávaní a v jeho úvode je uvedené, ţe verejné obstarávanie môţe byť v závislosti od rozhodnutia ţiadateľa vykonané pred alebo po podaní ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku a verejná obchodná súťaţ musí byť vykonaná pred podaním ţiadosti. Z čestného prehlásenia ţalobcu zo dňa
  2. októbra 2007 je s poukazom na článok V., bod 5.1, ods. 3 Príručky pre ţiadateľa zrejmé, ţe v danom prípade sa ţalobca zaviazal realizovať postup verejného obstarávania zodpovedajúci postupu pri zákazke s nízkou hodnotou, t. j. ţalobca uţ v čase uzatvárania predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vedel, akú metódu verejného obstarávania má aplikovať a aké konkrétne kroky súvisiace s verejným obstarávaním má realizovať.
  3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, ţe ţalobca síce nebol povinný realizovať verejné obstarávanie

zákona o verejnom obstarávaní s poukazom na výšku prideleného finančného príspevku z titulu zákonnej povinnosti, ale táto povinnosť mu jednoznačne vznikla 3 5Obdo/50/2016 ako zmluvná povinnosť bez ohľadu na výšku prideleného finančného príspevku ako povinnosť realizovať výber dodávateľa metódou v zmysle zákona o verejnom obstarávaní. Ţalobca vzhľadom na výšku prideleného finančného príspevku mal moţnosť vybrať si medzi verejnou obchodnou súťaţou

Obchodného zákonníka a verejným obstarávaním

zákona o verejnom obstarávaní, ale len v čase pred podaním ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, pričom je nesporné, ţe spolu so ţiadosťou ţalobca nepredloţil dokumentáciu súvisiacu s realizáciou verejnej obchodnej súťaţe

Obchodného zákonníka, ale naopak zaviazal sa vykonať verejné obstarávanie

zákona o verejnom obstarávaní. 4. Predmetná zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku mala

článku XV, ods. 3 nadobudnúť účinnosť za predpokladu predloţenia dokumentácie súvisiacej s procesom verejného obstarávania

zákona o verejnom obstarávaní najneskôr v termíne do 4 mesiacov od platnosti tejto zmluvy. K predmetnej zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku bol dňa 15. apríla 2008 uzavretý v písomnej forme Dodatok č. 1, ktorého predmetom bola dohoda zmluvných strán o zmene článku XV, ods. 3 predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, na základe ktorej došlo k predĺţeniu lehoty na predloţenie dokumentácie súvisiacej s procesom verejného obstarávania

zákona o verejnom obstarávaní v lehote 8 mesiacov odo dňa platnosti zmluvy, t. j. v danom prípade do

  1. júna
  2. Je nesporné, ţe v zmluvne dohodnutom termíne do
  3. júna 2008 nebola zo strany ţalobcu dokumentácia súvisiaca s procesom verejného obstarávania zrealizovaného

zákona o verejnom obstarávaní predloţená, v dôsledku čoho predmetná zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nenadobudla účinnosť. Tvrdenie ţalobcu o tom, ţe podpisom Dodatku č. 2 došlo súčasne k predĺţeniu lehoty na predloţenie dokumentácie k verejnému obstarávaniu do

  1. septembra 2008 súd prvej inštancie vyhodnotil taktieţ ako irelevantné, a to predovšetkým z dôvodu, ţe predĺţenie lehoty na predloţenie predmetnej dokumentácie vôbec nebolo predmetom Dodatku č 2 k predmetnej zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ale predmetom Dodatku č. 2 bola zmena Prílohy č. 1 a táto zmena sa týkala len predĺţenia času realizácie projektu, pričom pojem „ukončenie realizácie projektu" je určitým a zrozumiteľným spôsobom definovaný v predmetnej zmluve o poskytnutí nenávratného finančného príspevku v rámci „Definície pojmov". Listom z
  2. júla 2008, doručeným ţalobcovi
  3. augusta 2008, nadpísaným ako „Odstúpenie od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku kód projektu 4 5Obdo/50/2016 11110101003" ţalovaný 2/, konajúci v mene ţalovaného 1/, odstúpil od predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Ako prejudiciálnou otázkou sa súd zaoberal platnosťou predmetného odstúpenia od zmluvy, ktoré s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyhodnotil ako platný právny úkon, keďţe je nesporné, ţe v termíne do
  4. júna 2008 nebola dokumentácia súvisiaca s procesom verejného obstarávania ţalobcom predloţená, t. j. nebola predloţená ani v dodatočnej lehote vyplývajúcej z Dodatku č. 1, čo súd vyhodnotil ako podstatné porušenie predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, keďţe zo strany ţalobcu nebola splnená povinnosť, o ktorej ţalobca pri dodrţaní minimálnej odbornej starostlivosti musel v čase uzavretia zmluvy predvídať s prihliadnutím na účel zmluvy, ktorý vyplynul z jej obsahu a z okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá, ţe druhá strana nebude mať záujem na plnení povinností pri takom porušení zmluvy.
  5. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti kvalifikoval ţalobcom uplatnený nárok ako skutkovo i právne irelevantný, a preto ţalobu voči ţalovaným 1/ a 2/ v celom rozsahu zamietol. V prípade ţalovaného 2/ je okrem toho daný aj ďalší dôvod zamietnutia ţaloby vyplývajúci zo skutočnosti, ţe ţalovaný 2/ nebol vykonávateľom pomoci, ale konal v mene ţalovaného 1/ ako Sprostredkovateľský orgán pod Riadiacim orgánom, v dôsledku čoho v konaní, ktorého predmetom je určenie povinnosti plniť z predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo forme zaplatenia nenávratného finančného príspevku, nie je daná vecná pasívna legitimácia ţalovaného 2/. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie ţalobca.
  6. Rozsudkom z
  7. februára 2016, sp. zn. 2Cob/64/2015, Krajský súd v Bratislave (ďalej tieţ „odvolací súd“) potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne trovy odvolacieho konania vo výške 859,58 eur, k rukám právneho zástupcu ţalovaných do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
  8. Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotoţnil so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie.

odvolacieho súdu uţ zo samotného názvu Zmluvy a Preambuly je zrejmé, ţe nejde o typickú obchodnú zmluvu. Predmetná zmluva má povahu súkromnoprávnej zmluvy s prvkami 5 5Obdo/50/2016 verejnoprávnymi, keďţe uzatvorenie zmluvy na poskytnutie finančných prostriedkov predpokladá zákon o rozpočtových pravidlách a zmluva odkazuje na predpisy verejného práva. Zmluva vzhľadom na dojednanie medzi sporovými stranami je zmluvou obchodnoprávnou, keďţe účastníci konania dojednali predmet svojich záväzkov dostatočne určito (záväzok poskytnúť nenávratný finančný príspevok v súlade so zmluvnými podmienkami a záväzok prijímateľa prijať finančné prostriedky a realizovať projekt) a na aplikácii Obchodného zákonníka sa písomne dohodli. Vzhľadom na odkaz na predpisy verejného práva a záväzok tieto predpisy rešpektovať má zmluva aj povahu verejnoprávnu. Práve s poukazom na verejnoprávny charakter musí ţalobca zniesť zvýšené povinnosti na reţim nakladania s finančnými prostriedkami. Sprísnená kontrola s nakladaním so štátnymi finančnými prostriedkami zo strany jedného z účastníkov zmluvy vyplýva z verejnoprávnej povahy zmluvy. Vo viacerých ustanoveniach zmluvy je zakotvené, ţe ide o finančné prostriedky vyplatené zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, s čím je spojená zvýšená kontrola, ako aj zvýšená zodpovednosť za porušenie dohodnutých zmluvných podmienok oproti štandardným obchodným zmluvám.

odvolacieho súdu práve z týchto dôvodov nemoţno hovoriť o bezprávnom nátlaku na ţalobcu. Ţalobca ako záujemca o poskytnutie nenávratného finančného príspevku sa uchádzal o jeho poskytnutie s tým, ţe sa zaviazal dodrţiavať všetky podmienky uvedené vo výzve k tomu prináleţiacej a v ostatnej zverejnenej dokumentácii. 8. K odvolacím námietkam ţalobcu, ţe jedine Zmluva upravuje práva a povinnosti strán a ustanovenie Príručky nie sú právne záväzné, odvolací súd uviedol, ţe vzhľadom na atypickosť zmluvy a dojednanie, ţe táto zmluva sa bude posudzovať aj

dokumentácie uvedenej v Preambule, je nutné vychádzať pri posudzovaní zmluvného vzťahu komplexne zo všetkých dokumentov.

  1. Rozhodujúcou otázkou pre právne posúdenie veci bola prejudiciálna otázka, či odstúpenie od Zmluvy zo strany ţalovaných je platný právny úkon. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, ţe ide platný právny úkon, keďţe je nesporné, ţe v lehote do
  2. júna 2008 nebola dokumentácia súvisiaca s procesom verejného obstarávania ţalobcom predloţená, t. j. nebola predloţená ani v dodatočnej lehote vyplývajúcej z Dodatku č. 1, čo súd vyhodnotil ako podstatné porušenie predmetnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pretoţe zo strany ţalobcu nebola splnená povinnosť, o ktorej ţalobca 6 5Obdo/50/2016 pri dodrţaní minimálnej odbornej starostlivosti musel v čase uzavretia zmluvy predvídať s prihliadnutím na účel zmluvy, ktorý vyplynul z jej obsahu a z okolností, za ktorých bola zmluva uzavretá, ţe druhá strana nebude mať záujem na plnení povinností pri takom porušení zmluvy (§ 345 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka). K procesu verejného obstarávania odvolací súd uviedol, ţe v Príručke pre ţiadateľa je v časti V. uvedené, ţe „Verejné obstarávanie môţe byť v závislosti od rozhodnutia ţiadateľa vykonané pred alebo po podaní ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Verejná obchodná súťaţ musí byť vykonaná pred podaním ţiadosti.“ Zákon o verejnom obstarávaní č. 25/2006 Z. z. v znení zákona č. 102/2007 Z. z. účinnom v rozhodnom období sa aplikoval v prípade, ţe ţiadateľ si verejné obstarávanie dobrovoľne vybral s tým, ţe verejné obstarávanie môţe vykonať aj po podaní ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Ţalobca sa sám z vlastnej vôle pri podaní ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku zaviazal postupovať pri obstarávaní dodávateľov tvarov a sluţieb postupmi

zákona o verejnom obstarávaní. Išlo teda o zmluvný záväzok ţalobcu. Ţalobca vzhľadom na výšku prideleného finančného príspevku mal moţnosť vybrať si medzi verejnou obchodnou súťaţou

Obchodného zákonníka a verejným obstarávaním

zákona o verejnom obstarávaní, ale len v čase pred podaním ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku, pričom je nesporné, ţe spolu so ţiadosťou ţalobca nepredloţil dokumentáciu súvisiacu s realizáciou verejnej obchodnej súťaţe

Obchodného zákonníka, ale naopak zaviazal sa vykonať verejné obstarávanie

zákona o verejnom obstarávaní. Ako uţ bolo uvedené, dokumentácia súvisiaca s procesom verejného obstarávania realizovaného

zákona o verejnom obstarávaní nebola do

  2. 2008 predloţená, v dôsledku čoho Zmluva nenadobudla účinnosť.
  3. Pokiaľ ide o Dodatok č. 2 k Zmluve, odvolací súd sa nestotoţnil s názorom odvolateľa, ţe

obsahu je potrebné ho interpretovať tak, ţe ţalovaní súhlasili s predĺţením termínu na vykonanie verejného obstarávania do 9/2008 a aj fyzickej realizácie predmetu obstarávania. Predmetom Dodatku č. 2 bolo len predĺţenie času realizácie projektu, nie predĺţenie lehoty na predloţenie dokumentácie súvisiacej s verejným obstarávaním. Svedčí o tom aj skutočnosť, ţe k uzavretiu Dodatku č. 2 k Zmluve došlo pred uplynutím lehoty na predloţenie dokumentácie súvisiacej s procesom verejného obstarávania, ktorej posledným dňom bol deň

  1. 06.2008 a súčasne pred predloţením ţiadosti ţalobcu 7 5Obdo/50/2016 o predĺţenie lehoty na vykonanie verejného obstarávania z
  2. júla 2008, doručenej ţalovanému 2/ dňa
  3. júla 2008 (ktorá uţ akceptovaná nebola).
  4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil tým, ţe súd ţalobcovi svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Uviedol, ţe odvolací súd aj napriek výslovnej ţiadosti ţalobcu konal a rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania. Namietal, ţe mu súd neumoţnil doplnenie odvolania, hoci o to poţiadal s tým, ţe len čo si zoţenie finančné prostriedky na právneho zástupcu, podá odvolanie v plnom rozsahu. Tvrdil, ţe súd nerozhodol jeho ţiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. Dovolateľ tieţ nesúhlasil s postupom odvolacieho súdu, keď mu neumoţnil vyjadriť sa k stanovisku ţalovaných k odvolaniu. Mal za to, ţe odvolací súd pochybil aj v tom smere, ţe vyhlásil rozsudok bez toho, aby mu v zmysle § 214 ods. 3 O. s. p. oznámil čas a miesto jeho vyhlásenia. Súd tieţ porušil ţalobcovo právo na prístup k súdu, keď nepredvolal dôleţitých svedkov. Dovolateľ tieţ namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ţe odvolací súd sa nevysporiadal s jeho argumentmi prezentovanými počas konania. Podstatná časť dovolacích námietok smerovala aj k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku. Na základe uvedeného navrhol dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť.
  5. Ţalovaní sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadrili.
  6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tieţ „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, ţe dovolanie podal včas dovolateľ, konajúci prostredníctvom člena s právnickým vzdelaním, bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. 14.

ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, ţe ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá C. s. p., právne účinky úkonov, 8 5Obdo/50/2016 ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred

  1. júlom 2016 (t. j. za účinnosti O. s. p.), dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 C. s. p. a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ust. § 236, § 237 a § 238 O. s. p. (v znení v čase podania dovolania).
  2. Dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
  3. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. 17.

§ 238O. s.

p. platilo, ţe ak dovolanie smerovalo proti rozsudku, bolo prípustné: proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (ods. 1), proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (ods. 2) a prípustné bolo aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 (ods. 3) O. s. p.

  1. Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky ani jedného z vyššie uvedených rozhodnutí, preto prípustnosť dovolania z § 238 O. s. p. vyvodiť nemoţno.
  2. Proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu [s výnimkou rozhodnutí vydaných v exekučnom konaní (§ 237 ods. 2 O. s. p.)] bolo prípustné dovolanie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. Jedným z dôvodov zakladajúcich vţdy prípustnosť dovolania bol aj prípad, keď bola strane postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ktorého sa dovoláva ţalobca. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemoţní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. 9 5Obdo/50/2016
  3. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe jedným z hlavných dôvodov dovolateľom namietaného porušenia ním označených práv je tvrdenie, ţe odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal s jeho podstatnou argumentáciou.
  4. Štruktúra práva na odôvodnenie bola rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňovala aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor, ktorý zastáva i dovolací súd, zahŕňa poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
  5. Po preskúmaní dovolaním napadnutého rozsudku dovolací súd nezistil, ţe by postupom odvolacieho súdu bola ţalobcovi znemoţnená realizácia procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával. Odvolací súd rozhodol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a napadnutý rozsudok odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., teda s aj poţiadavkou preskúmateľnosti. Z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, prečo odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Toto rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
  6. Odhliadnuc od uvedeného judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale ide len o inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia 10 5Obdo/50/2016 nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania, pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011).
  7. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  8. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016),

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p.

  1. Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe ak by aj prípadne bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. V danom prípade nejde ani o výnimku uvedenú v stanovisku R 2/2016, keďţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol a rovnako sa odvolací súd vysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami ţalobcu.
  2. Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, ţe odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie. 27.

§ 214ods.

1 O. s. p., na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak: a) bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol

§ 115a

bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

  1. c)ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo
  2. d)to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). 11 5Obdo/50/2016 28. Z obsahu spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie. Mal za to, ţe okresný súd správne zistil skutkový stav a o veci aj správne rozhodol bez potreby ďalšieho dokazovania. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci predchádzalo viacero pojednávaní a na poslednom z nich (18. novembra 2014) bolo vyhlásené aj konečné rozhodnutie. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, ţe nejde o vec porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ani o vec verejného záujmu, ktorá by sa v rôznych súvislostiach týkala väčšieho okruhu osôb. Odvolací súd preto nebol povinný vo veci nariadiť pojednávanie. 29. Pokiaľ dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, ţe nevykonal ním navrhované dôkazy, treba uviesť, ţe uvedený dôvod sám osebe prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p. nezakladá. Súdna prax uţ totiţ viackrát judikovala, ţe nevykonanie dôkazov navrhovaných účastníkom nemoţno povaţovať za postup, ktorým súd odníma účastníkovi moţnosť konať pred súdom (napr. uznesenie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, pod č. 37/1993). 30. Ţalobca ďalej namietal, ţe ho odvolací súd neupovedomil

§ 214ods.

3 O. s. p. o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami.

  1. Zo znenia ust. § 214 ods. 3 O. s. p. je zrejmé, ţe povinnosť odvolacieho súdu upovedomiť elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bola daná len za predpokladu, ţe účastník poţiadal o doručovanie písomností v zmysle ust. § 45 ods. 4 O. s. p. Čo však v prejednávanej veci ţalobca neurobil. Ako vyplýva z oznámenia (č. l. 589), miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli sporovým stranám oznámené na úradnej tabuli odvolacieho súdu
  2. februára 2016

§ 156ods.

3 O. s. p. Zo strany odvolacieho súdu tak bol aj týmto úkonom dodrţaný zákonný postup.

  1. Nie je pravdivé ani tvrdenie dovolateľa, ţe doposiaľ nebolo rozhodnuté o jeho návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku, nakoľko súd prvej inštancie o jeho návrhu rozhodol uznesením z
  2. februára 2015, č. k. 24Cb/74/2012-585, a toto rozhodnutie bolo ţalobcovi,

pripojenej doručenky (na č. l. 586), doručené

  1. februára
  2. 12 5Obdo/50/2016
  3. Dovolateľ tieţ namietal, ţe sa v odvolacom konaní nemal moţnosť vyjadriť k vyjadreniu k odvolaniu ţalovaných 1/ a 2/.
  4. K uvedenej dovolacej námietke dovolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z
  5. januára 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, ţe „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
  6. Európsky súd pre ľudské práva v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu moţnosť zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Zo samej podstaty argumentácie Európskeho súdu pre ľudské práva zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim ...“) ale vyplýva, ţe Európsky súd pre ľudské práva za nevyhnutné povaţuje nielen to, aby sa odvolateľ mal moţnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal moţnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, ţe mu bude vytvorená procesná moţnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umoţňuje dostatočnú prípravu účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch [viď napríklad § 115 ods. 2, resp. § 156 ods. 3 (teraz § 178 ods. 2 a § 219 ods. 3 C. s. p. – pozn.)] „najmenej päť dní“. 13 5Obdo/50/2016

názoru dovolacieho súdu by preto mal súd doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu tak, aby medzi doručením vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu neuplynul čas kratší ako päť dní (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/156/2014).

  1. Samotný účastník konania musí mať moţnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleţí pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie. Inak povedané poţiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleţí alebo len málo záleţí na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predloţených súdu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 168/2012).
  2. Z obsahu spisu vyplýva, ţe k odvolaniu ţalobcu (č. l. 537) sa písomne vyjadrili ţalovaní (č. l. 590), pričom vo vyjadrení je uvedené, ţe jeden rovnopis zástupca ţalovaných zaslal priamo ţalobcovi. Toto vyjadrenie bolo doručené odvolaciemu súdu
  3. februára 2016 elektronicky a
  4. februára 2016 prostredníctvom pošty. V súdnom spise sa nenachádza zmienka o tom, ţeby odvolací súd ţalobcovi doručoval uvedené vyjadrenie. Dovolateľ v dovolaní uviedol, ţe vyjadrenie ţalovaných mu bolo doručené aţ
  5. februára
  6. Odvolací súd potom dňa
  7. februára 2016 vyhlásil dovolaním napadnutý rozsudok bez toho, aby mal preukázané doručenie vyjadrenia ţalovaných 1/ a 2/ k odvolaniu ţalobcu, navyše, odvolací súd ţalobcovi ani nedal účinnú moţnosť sa k predmetnému vyjadreniu k odvolaniu vyjadriť. Došlo tak k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces

s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tým k odňatiu im moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. 38. Uvedená skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 450 C. s. p.).

  1. O trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd (§ 453 ods. 3 C. s. p.). 14 5Obdo/50/2016
  2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  3. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  4. januára 2017 JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.