Najvyšší súd 6 Cdo 27/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobkyne TRANSKONTAKT spol. s r. o., so sídlom v Bratislave, Detvianska 6, zastúpenej JUDr. Alenou Bábikovou, advokátkou v Bratislave, Michalská 2, proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o 1 609 905 €, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 36C/48/2011, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2015 sp. zn. 4Co/396/2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- septembra 2015 sp. zn. 4Co/396/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e
- Okresný súd Košice II (ďalej tieţ len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z
- júla 2014 č. k. 36C/48/2011-170 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 1 609 905 € (celú ţalobou poţadovanú sumu tzv. istiny) a „nahradiť“ (aj tu správne zaplatiť) ţalobkyni „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 23 297,99 €, v tomto prípade s určením platobného miesta v osobe advokátky ţalobkyne, všetko do 3 dní. Mal za to, ţe ţaloba o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je dôvodnou. Vykonaným dokazovaním bol totiţ preukázaný nesprávny úradný postup notára (JUDr. S.), spočívajúci v prevzatí ním od ţalobkyne do notárskej úschovy finančnej čiastky 1 726 083,70 € (52 000 000 niekdajších Sk) a v následnom nevrátení prevaţnej časti takýchto prostriedkov (v ţalovanej sume) potom, čo ich notár bez toho, aby na to disponoval oprávnením, mal v súčinnosti s treťou osobou (J. R.) previesť na rôzne účty, resp. vybrať v hotovosti (ako to vyplynulo aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5To/29/2013, vydaného v trestnom konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/54/2009, vedenom proti notárovi aj J. R.). Za takúto škodu zodpovedala ţalovaná (štát), 2 6 Cdo 27/2016 ktorej pôvodná obrana nedostatkom predbeţného prerokovania nároku v priebehu konania stratila opodstatnenie a ktorej ďalšie námietky (týkajúce sa spoluzodpovednosti notára a J. R., resp. neuplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní) súd prvej inštancie vyhodnotil za právne irelevantné (nevýznamné). Nárok ţalobkyne pri konštrukcii zodpovednosti, vyplývajúcej z Notárskeho poriadku (zákona SNR č. 323/1992 Zb.) a zákona č. 514/2003 Z. z. (o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ďalej tieţ len „zodpovednostný zákon“), šlo uplatniť len voči štátu a bolo tak nepodstatné, či ţalobkyňa svoje nároky uplatnila aj v tzv. adhéznom konaní, resp. ktorá z dvojice osôb reprezentovanej notárom a J. R. mala väčší, resp. menší podiel na vzniknutej škode. Obdobne nešlo priznať úspech obrane zaloţenej na tvrdení o porušení prevenčnej povinnosti ţalobkyne a tým danom jej spoluzavinení na vzniku škody, keď ţalovaná nepreukázala existenciu vedomosti ţalobkyne „o podozrivých podnikateľských aktivitách“ J. R. a pri obracaní sa ţalobkyne (vo veci notárskej úschovy) na orgán verejnej moci bolo ťaţké predpokladať prítomnosť jej obáv z porušenia zákonných povinností takýmto orgánom.
- Krajský súd v Košiciach (ďalej tieţ len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tieţ „niţšie súdy“) na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
- septembra 2015 sp. zn. 4Co/396/2014 vyššie priblíţený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a „účastníkom“ (obom ?) nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Okrem neakceptovania odvolacej námietky postupom odnímajúcim odvolateľke moţnosť konať pred súdom tým, ţe rozsudok prvoinštančného súdu nemal byť riadne odôvodnený a argumentácie, prečo to malo byť naopak (opretej i o § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a niektoré z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej tieţ „ÚS SR“), ako aj súvisiaceho plného stotoţnenia sa s dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie a odkazu na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.) povaţoval za potrebné na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku a aj k odvolacím námietkam doplnenie ďalších dôvodov (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) a to v dvoch rovinách. Z tých tú prvú predstavovala citácia niektorých ustanovení zodpovednostného zákona aj Notárskeho poriadku s vyvodzovaním z nich a tieţ z čiastočne rekapitulovaných skutkových zistení súdu prvej inštancie záverov o existencii zodpovednosti ţalovanej za škodu i o korektnom právnom posúdení veci prvoinštančným súdom; druhú potom argumentácia sledujúca vyvrátenie jednotlivých odvolacích námietok ţalovanej (nad rámec tej spomenutej uţ vyššie). Tu najmä nesúhlasil (odvolací súd) s názorom 3 6 Cdo 27/2016 prezentovaným odvolaním, podľa ktorého nárok na náhradu škody voči štátu vzniká aţ po úspešnom (?) uplatnení nároku na náhradu škody v adhéznom konaní a neúspešnom uplatnení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia v dôsledku nesprávneho úradného postupu obohatil. Takýto záver podľa neho nešlo bez ďalšieho vyvodiť zo záverov v odvolaní pouţitého rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tieţ len „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo skrátene „NS SR“) sp. zn. 4 Cdo 199/2005 či bliţšie neidentifikovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len skrátene „NS ČR“) sp. zn. 25 Cdo 145/2002, z ktorých rozsudok NS SR mal vysloviť len, ţe nie je v rozpore ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. (predchodcu zodpovednostného zákona – pozn. najvyššieho súdu) ani Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“), ak príslušný ústredný orgán pri predbeţnom prejednaní nárokov na náhradu škody neuspokojí tie nároky, u ktorých je zrejmé, ţe ţalobcovi tu svedčia súvisiace pohľadávky po práve uplatniteľné voči inému subjektu zodpovednému z dôvodu získania neoprávneného majetkového prospechu (od
- januára 1992 bezdôvodného obohatenia) a rozhodnutie NS ČR tu pre inú povahu tzv. škodnej udalosti (spočívajúcej v nečinnosti súdu a nevydaní ním poţadovaného rozhodnutia) nebolo pouţiteľným vôbec. Následne uţ odvolací súd nenáleţitosť poukazu ţalovanej na práve spomínané rozhodnutia i nesprávnosť jej názoru o neexistencii práva na náhradu škody pri moţnosti ţiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil len paušálnymi odkazmi na stanovisko NS SR sp. zn. Cpj 70/83, závery NS SR vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 2 Cdo 48/2010 z
- decembra 2010 a jeho odkaz na stanovisko bývalého Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 183/82, stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR 1/1979 vrátane jeho právnej vety, ďalšie stanovisko „uverejnené pod rozhodnutím č. 25P/1986 str. 292 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk a relevantnú právnu doktrínu“ (s príkladmi formulácie takejto doktríny v dvoch článkoch z časopisov Právnik a Socialistická zákonnosť a jednej učebnici občianskeho práva). V ďalšom sa napokon zaoberal námietkou nesprávnej (neúplnej) aplikácie ust. § 438 ods. 2 a § 415 O. z., ktorú povaţoval za neopodstatnenú preto, ţe prvotnou príčinou vzniku škody bolo síce podvodné konanie J. R., notár však netrvaním na predloţení originálu listiny oprávňujúcej takúto osobu disponovať s predmetom notárskej úschovy nekonal v súlade s ust. § 2 ods. 2 Notárskeho poriadku a umoţnil dokonať obzvlášť závaţný zločin podvodu, čo ale nevylučuje zodpovednosť štátu, opačný výklad by liberoval štát a skutočnosti uvádzané ţalovanou majú význam len vo vzťahu k prípadnej regresnej náhrade štátu (tu por. tieţ len paušálny poukaz na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 529/09). 4 6 Cdo 27/2016
- Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná (ďalej tieţ „dovolateľka“) s návrhom na zrušenie rozsudkov oboch niţších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Namietala odňatím jej moţnosti konať pred súdom a porušením jej práva na súdnu ochranu postupom prvoinštančného i odvolacieho súdu (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), zotrvávajúc na názore, ţe uţ prvoinštančný súd nevypravil svoj rozsudok riadnym odôvodnením, odvolací súd na takúto skutočnosť však náleţite nereagoval a tým zaťaţil vadou v podobe nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) aj výsledok svojej rozhodovacej činnosti a navyše tu došlo aj k nerešpektovaniu povinnosti odôvodniť odklon od existujúcej judikatúry. Odvolací súd sa totiţ nevysporiadal s potvrdením vedomosti ţalobkyne o „podozrivých podnikateľských aktivitách“ J. R. a takto aj porušenia jej prevenčnej povinnosti svedeckou výpoveďou JUDr. A. v trestnom konaní, napriek poznatku o uplatnení (odvolaním) aj poţiadavky na zníţenie poţadovanej náhrady škody súdom podľa § 450 O. z. (tzv. moderácia) a zmienky o nej v odôvodnení rozsudku na tento špecifický argument odpoveď neposkytol a svojvoľne tak selektoval odvolacie dôvody na tie, ktorým pozornosť venoval a iné, u ktorých sa tak nestalo. Obstáť nemohlo ani odmietnutie námietky nedostatkom aplikácie i ust. § 438 ods. 2 O. z. zaštítením sa jedným z nálezov Ústavného súdu Českej republiky, keď skutkové okolnosti prípadu z prejednávanej veci a nálezu pouţitého odvolacím súdom boli v podstatných bodoch odlišné (najmä čo do počtu osôb podieľajúcich sa na vzniku škody), závery nálezu oslabuje silné odlišné stanovisko sudkyne JUDr. Ivany Janů a nedostatok presvedčivej argumentácie v prospech nepouţiteľnosti úpravy o delenej zodpovednosti viacerých škodcov znamená praktické zmazanie inak preukázanej viny tretej osoby (tým, ţe sa spôsobenie škody ako celok pripíše notárovi, za ktorého bude zodpovedať štát). Odvolací súd napokon neodôvodnene preferoval ním zvolené rozhodnutia, resp. stanoviská na úkor tých pouţitých v jej (dovolateľkiných) podaniach a kontrole zhody podstatných skutkových okolností porovnávaných prípadov podrobil iba rozhodnutia, na ktoré poukazovala dovolateľka, opomínajúc pritom aj (nevedno či v dôsledku nepostrehnutia alebo nedostatku vedomosti) konštatovanie ÚS SR, ţe výrazom dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov je tieţ záver o moţnosti uplatnenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu aţ vtedy, ak ţalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal a je povinný ho vydať (poukaz na nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 361/09 a II. ÚS 165/2012), pričom súčasťou takejto judikatúry je i rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 199/
- 5 6 Cdo 27/2016
- Ţalobkyňa navrhla dovolanie odmietnuť, majúc za to, ţe rozsudky niţších súdov vadou vytýkanou im dovolaním netrpia a dovolanie tak nie je prípustným. Ţalovaná podľa nej účelovo vytrhla časť výpovede právnej zástupkyne ţalobkyne v trestnom konaní z kontextu, pričom z celej výpovede vyplynulo vyvinutie všetkého úsilia účastníčky na predídenie neskôr vzniknutému následku. Zloţenie finančných prostriedkov urobených neskôr predmetom ţaloby v prejednávanej veci do notárskej úschovy znemoţňuje kvalifikáciu takto poskytnutého plnenia ako bezdôvodného obohatenia notára, ţalobkyňa tak moţnosť poţadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od notára nemá a nesprávny úradný postup notára predurčuje zodpovednosť štátu za škodu, ktorá takto ţalobkyni vznikla.
- Dňa
- júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci aţ po
- júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané ešte pred
- júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základného princípu C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
- Najvyšší súd po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu na to oprávnenou osobou (ţalovanou ako jednou z účastníčok konania – dnes strán sporu – pred niţšími súdmi, reprezentovanou osobou s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa), preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou O. s. p.) predovšetkým z pohľadu prípustnosti dovolania. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie treba povaţovať za prípustné a zároveň i za dôvodné. 6 6 Cdo 27/2016
- Najprv sa však ţiada uviesť, ţe rozhodná právna úprava (platná a účinná v čase začatia dovolacieho konania) umoţňovala napadnutie (dovolaním) právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudkom odvolacích súdov upravovali ustanovenia § 237 a § 238 O. s. p.
- Z ustanovenia § 238 O. s. p. vyplýva, ţe dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (odsek 1); rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2); rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (odsek 3).
- Dovolaním ţalovanej v tejto veci sa nenapáda zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť. Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky ţiadneho z rozsudkov uvedených v ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. prípustné nie je.
- Dovolanie vzhľadom na práve uvedené preto môţe byť procesne prípustné len vtedy, ak by v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. (zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania). Toto ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a/lebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Hoci dovolací súd zvykne na tomto mieste zdôrazniť, ţe z hľadiska § 237 ods. 1 O. s. p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v takomto ustanovení (resp. aj viacerých takýchto vád), ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade (prinajmenšom jednej) skutočne došlo; v prejednávanej veci bolo treba dať dovolateľke (namietajúcej zaťaţenie konania 7 6 Cdo 27/2016 vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) za pravdu (aj vo vzťahu k ťaţiskovej argumentácii, v čom vytýkaná vada spočívala, na čom nič nemenila ani nemoţnosť prijatia takejto argumentácie celkom).
- Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ a g/ O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, alebo ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
- Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, priznávaných mu O. s. p. alebo inými predpismi procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a dôsledkom takéhoto jeho postupu bolo nerešpektovanie niektorého procesného práva účastníka alebo aj viacerých takýchto práv [v zmysle § 18 O. s. p. (teraz obdobne čl. 6 C. s. p.) majú účastníci / strany v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p. / §§ 123 a 124 C. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p. / § 97 C. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p. / čl. 9 C. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p. / § 178 C. s. p.) a na doručenie rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p. / § 223 C. s. p.)].
- Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia NS SR
- decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
- V prejednávanej veci ide o evidentný prípad potreby pouţitia druhej časti právnej vety vyššie odcitovaného stanoviska. Jeho prijatie bolo výsledkom snahy o zjednotenie skoršej nejednotnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, dielom povaţujúcej nedostatok 8 6 Cdo 27/2016 riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu (na ktorú moţno prihliadnuť len, ak je dovolanie prípustné) a dielom za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a takto aj za jeden z postupov súdu, ktorými sa účastníkom konania odníma reálna moţnosť konať pred súdom (pri ktorom nazeraní na problém sama existencia vady zakladá tieţ dôvod prípustnosti dovolania).
- Tzv. pilotným rozhodnutím, v rámci ktorého najvyšší súd pristúpil k riešeniu otázky náleţitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia druhým z vyššie naznačených spôsobov, bol rozsudok NS SR z
- apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/
- Práve ním bolo ustálené, ţe vady konania vymedzené v častiach ustanovenia § 237 O. s. p., citovaných pod
- zhora sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, zaručovaného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/ 1992 Zb.), ale tieţ poukázané i na viacero rozhodnutí reprezentujúcich európsku i slovenskú judikatúru, s ktorou je takýto názor v zhode – tu por. odvolanie sa na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/ 91) aj ÚS SR (nález z
- mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), podľa ktorých treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
- Spomínaným rozsudkom však dovolací súd najmä so zreteľom k obsahu vnútroštátnej úpravy civilného procesného práva Slovenskej republiky, vymedzujúcej náleţitosti odôvodnení rozsudkov a platnej ako v čase vydania ním v minulosti preskúmavaného rozsudku (Krajského súdu v Bratislave), tak aj v čase vydania rozsudku preskúmavaného tentoraz (Krajského súdu v Košiciach), teda k ustanoveniu § 157 ods. 2 O. s. p. (podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ – ţalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca – ţalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; pričom dbá aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé) priniesol tieţ príklady nedostatkov v odôvodneniach 9 6 Cdo 27/2016 rozsudkov, navodzujúcich stav, pri ktorom povinnosti súdov riadne odôvodniť ich rozhodnutia bude učinené zadosť len formálne (nie reálne). I tu sa ţiada pripomenúť jeho konštatovanie (na ktorom ani s odstupom času nevznikol dôvod nič meniť), podľa ktorého korektným a i ústavne konformným výkladom ust. § 157 ods. 2 O. s. p. treba dospieť k záveru, ţe s tam uvedenými poţiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.
- Vyššie priblíţený výpočet samozrejme nemôţe byť (ani mať ambíciu byť) úplným, keďţe sa v konkrétnom prípade môţu vyskytnúť i iné nedostatky v argumentácii (podľa okolností buď súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu alebo aj oboch takýchto súdov – pri nahliadaní na problém optikou súdu dovolacieho), ktorých prítomnosť rovnako spôsobí nerešpektovanie čiastkového práva na spravodlivé súdne konanie reprezentovaného právom účastníka (dnes v sporoch strany) na objektívne presvedčivé (uspokojivé) odôvodnenie výsledku rozhodovacej činnosti súdu.
- Dovolateľke bolo potom potrebné prisvedčiť v tom, ţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v prejednávanej veci vykazuje hneď niekoľko nedostatkov (medzier) v argumentácii (týkajúcich sa predovšetkým poskytnutia logických, dostatočne súdrţných a pádnych odpovedí na otázky akcentované odvolaním). Podruţným tu bolo, ţe nie všetky z takýchto nedostatkov sa na upretí ţalovanej (ale i ţalobkyni) práva na riadne odôvodnenie rozsudku podpísali rovnakou mierou (pokiaľ všetky v ich súhrne nasvedčovali buď nedostatočnej analýze a i pochopeniu nastoleného problému alebo praktickému zavedeniu niţších súdov argumentáciou ţalobkyne).
- Menšiu (i keď ani tu nie nulovú) závaţnosť podľa názoru dovolacieho súdu vykazovalo nezaujatie (odvolacím súdom) adresného stanoviska k otázke aplikácie ustanovenia § 438 ods. 2 O. z., v tomto prípade preto, ţe toto ustanovenie zakotvuje iba výnimku z pravidla spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti viacerých škodcov za nimi spôsobenú škodu, zaneseného do § 438 ods. 1 O. z., závislú na rozhodnutí súdu v odôvodnených prípadoch, ţe škodcovia budú zodpovedať podľa svojej účasti na vzniku škody. V takomto prípade je ţiaducim len odôvodnenie výnimky (nie i pravidla), majúce 10 6 Cdo 27/2016 praktický význam iba pri nasmerovaní poţiadavky zo ţaloby proti všetkým alebo prinajmenšom dvom z viacerých škodcov (o aký prípad tu nešlo), nakoľko zákonom výslovne ustanovenou moţnosťou v prípadoch tzv. pasívnej solidarity je moţnosť poţadovania veriteľom splnenia celého dlhu od ktoréhokoľvek zo spoločne a nerozdielne zaviazaných dlţníkov, zásada rovnosti podielov všetkých takýchto dlţníkov na dlhu (s moţnosťou ustanovenia právnym predpisom, resp. rozhodnutím súdu alebo dohodnutia účastníkmi niečoho iného) a právo dlţníka plniaceho vo väčšom neţ na neho pripadajúcom rozsahu na náhradu toho, o čo plnil viac (tu por. tieţ § 511 O. z.).
- Väčší problém uţ predstavovala nedostatočná úplnosť argumentácie v časti vytýkaného porušenia prevenčnej povinnosti ţalobkyne, resp. absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu s celkom jednoznačne formulovanou poţiadavkou ţalovanej na zníţenie poţadovanej náhrady škody.
- V prvom prípade totiţ súhlasiť treba so ţalovanou, ţe tu bol i obsah svedeckej výpovede advokátky ţalobkyne v trestnom konaní, nasvedčujúci rizikovosti obchodu ţalobkyne s treťou osobou menom J. R. (u ktorého inak niţším súdom postačovalo oboznámenie sa s fotokópiami rozsudkov oboch banskobystrických súdov v nimi vedených trestných konaniach namiesto toho, aby sa trvalo na pripojení celého spisu). Ani vyjadrením k dovolaniu namietané vytrhnutie (ţalovanou) príslušnej časti svedeckej výpovede z kontextu nič nemenilo na tom, ţe sa tu uţ súd prvej inštancie nemal obmedziť na lakonické konštatovanie o nepreukázaní (ţalovanou) „vôbec nijako“ vedomosti ţalobkyne o „podozrivých podnikateľských aktivitách“ J. R., doplnené konštatovaním dostatočnosti (za účelom predídenia vzniku škody) obrátenia sa ţalobkyňou na notára (ktoré závery boli faktickým zmiešaním úvah o splnení, resp. nesplnení prevenčnej povinnosti vo vzťahu k obom osobám podieľajúcim sa na vzniku majetkovej ujmy na strane ţalobkyne, u ktorých počínania sa navyše doterajšími výsledkami dokazovania nejaví uspokojivo podloţeným ani to, či tieto konali alebo naopak nekonali v zhode). Odvolací súd potom stotoţnením sa s dôvodmi súdu prvej inštancie a nedoplnením argumentácie prvoinštančného súdu v tejto časti ničím iným, neţ názorom o tom, ţe pri spôsobení škody bol kľúčovým notár (bez ktorého by k dokonaniu obzvlášť závaţného zločinu podvodu nedošlo) vedome prevzal zodpovednosť i za úplnosť argumentácie súdu prvej inštancie (ktorá stávka sa mu, ako je zrejmé, nevyplatila). 11 6 Cdo 27/2016
- Opomenutie vysporiadať sa s poţiadavkou na zníţenie náhrady škody potom bolo absolútnym, hoci tu odvolaciemu súdu (ale tieţ súdu prvej inštancie) zákonodarca pomerne značne uľahčil argumentačnú pozíciu uţ tým, ţe vyhovenie takejto poţiadavke podmienil existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa (u ktorých nebolo zrejmé, v čom konkrétne mali spočívať), najmä však tým, ţe prípady moderácie obmedzil výlučne na fyzické osoby (hoci u osoby volanej tu na zodpovednosť za škodu ide mimo akúkoľvek pochybnosť o osobu právnickú).
- Tým z pohľadu akceptovateľnosti prístupu odvolacieho súdu k odôvodneniu jeho rozsudku najpodstatnejším ale boli argumentačné nedostatky viaţuce sa ku konkurencii nároku uplatneného ţalobou (na náhradu škody) s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia.
- I odhliadnuc od zjavného skreslenia názoru ponúkaného ţalovanou, vyjadreného tak, ţe „nárok na náhradu škody voči štátu ... vzniká aţ po tom, ako ţalobca úspešne uplatnil nárok ... v adhéznom konaní“ (prvý ucelený odsek na str. 9 rozsudku odvolacieho súdu) a prinášajúceho stret priznania nároku v adhéznom konaní s poţiadavkou na priznanie druhovo (a podľa všetkého i nominálne) totoţného nároku voči štátu v konaní civilnom, totiţ odvolací súd nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového (záloţného) titulu v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i zaviazaný (dlţník) figurujú tie isté osoby. Kým na prvé z takýchto prípadov dopadajú i rozsudky NS SR pouţité v argumentácii ţalovanej (účelom je zabrániť zodpovednosti štátu za škodu, pokiaľ existuje moţnosť uspokojenia na báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu odlišnou), jediné z odvolacím súdom aj citovaných stanovísk (na rozdiel od iných iba spomenutých bez ozrejmenia ich obsahu a relevancie na súdenú vec) dopadá na druhú skupinu prípadov zhora a obsahuje riešenie inej (i od prejednávanej veci odchylnej) situácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej nevylučuje uspokojenie titulom bezdôvodného obohatenia (to inak za stavu, keď uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 48/2010 je povaţované v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu za exces). 12 6 Cdo 27/2016
- Význam preto muselo mať i dosiaľ opomenuté zisťovanie, akým spôsobom notár s podstatnou časťou peňazí zloţených do jeho úschovy ţalobkyňou naloţil a v koho dispozičnej sfére napokon tieto skončili (keď z dosiaľ dostupných výsledkov dokazovania v trestnom konaní má vyplývať, ţe prinajmenšom časť peňazí mal notár pouţiť na sanáciu svojich skorších dlhov), ako i to, aké aktivity (a či vôbec nejaké) ţalobkyňa za účelom vrátenia plnenia z bezdôvodného obohatenia (či uţ od J. R. alebo od notára) podnikla.
- I vyjadrením k dovolaniu sa opomínali (resp. zastierali) tieto aspekty. Výsledkom bolo ako zjednodušené tvrdenie, podľa ktorého tu nie je daný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči notárovi (môţbyť i zámerne mlčiace o existencii takéhoto nároku voči J. R.), tak i súvisiace odmietnutie (apriori) ktorejkoľvek skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia s poukazom na prijatie notárom peňazí v rámci výkonu zákonom mu zverenej kompetencie (toto nereflektujúce na skutočnosť, ţe o krytí úschovy zákonom zverenou kompetenciou notára by mohlo byť reči nanajvýš v čase prijatia úschovy a nakladania s jej predmetom v súlade s právom, nie však aj potom, čo malo dôjsť k pouţitiu prinajmenšom časti predmetu úschovy za cenu vybočenia z medzí priznaných oprávnení.
- Dovolaciemu súdu pri zaťaţení rozsudku odvolacieho súdu takýmito nedostatkami preto neostávalo iné, neţ dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 C. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V súlade s úpravou pojatou do odseku 2 rovnakého ustanovenia pritom nepovaţoval za moţné vyhovenie i poţiadavke na zrušenie tieţ odvolacím súdom potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie, keďţe tu nebola (ani v čase začatia dovolacieho konania) splnená podmienka nemoţnosti dosiahnutia nápravy inak neţ zrušením rozhodnutí oboch niţších súdov.
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- novembra 2016 JUDr. Rudolf Č i r č , v. r. predseda senátu Mgr. Dušan Čimo, v. r. 13 6 Cdo 27/2016 člen senátu JUDr. Ivan Machyniak, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová