o nahradenie prejavu vôle

Najvyšší súd 6 Cdo 130/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. H., bývajúcej v Č., zastúpenej Mgr. Štefanom Jakabom, advokátom v Košiciach, Nerudova 9, proti ţalovanej AGRO - Land SK s.r.o., so sídlom v Malčiciach 200, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., so sídlom v Košiciach, Štúrova 27, o nahradenie prejavu vôle, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 24C/382/2015, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo

1. januára 2016 sp. zn. 3Co/648/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) zhora označeným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) zo
3. septembra 2015 č. k. 24C/382/2015-21, ktorým prvoinštančný súd I. vyhovel návrhu ţalobkyne na nariadenie predbeţného opatrenia zákazom ţalovanej po dobu 2 rokov od doručenia uznesenia nakladať s jej spoluvlastníckym podielom (15/60) na nehnuteľnostiach (pozemkoch) v obci a katastrálnom území Č., bliţšie označených vo výroku, a to previesť spoluvlastnícky podiel darom, scudzením tretej osobe alebo zámenou za iné nehnuteľnosti s treťou osobou, či zaťaţiť nehnuteľnosti záloţným právom, vecným bremenom alebo zabezpečovacím prevodom práva v prospech tretej osoby alebo ich (i tu podľa všetkého správne „ho“ – rozumej spoluvlastnícky podiel – pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) vloţiť ako vklad spoločníka do obchodnej spoločnosti alebo druţstva a II. v prevyšujúcej časti návrh na nariadenie predbeţného opatrenia zamietol. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným 2 6 Cdo 130/2016 povaţoval právo ţalobkyne, ktorému sa mala za pomoci predbeţného opatrenia poskytnúť dočasná ochrana, za osvedčené.
4. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala včas dovolanie ţalovaná (ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zmenil úplným zamietnutím návrhu na predbeţné opatrenie, resp. toto zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila odňatím jej moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ a c/ a § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“). K tomu podľa nej došlo nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, povaţovanou za postup odnímajúci účastníkom moţnosť konať pred súdom i konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu, keď najmä odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nedáva odpoveď na ţiaden z rozhodujúcich argumentov dovolateľky. Zotrvala i na námietke, podľa ktorej nárok uplatnený ţalobkyňou v ňou uvádzanom rozsahu nemá oporu v hmotnom práve.
5. Ţalobkyňa dovolací návrh nepodala.
6. Dňa
7. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
8. júli 2016, postupoval na základe úpravy z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe však dovolanie tu bolo podané ešte pred
9. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov C. s. p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a 2 C. s. p.), ako aj ďalšieho základného princípu o potrebe ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
10. Najvyšší súd po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas, na to oprávnenou osobou, po preskúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť. 3 6 Cdo 130/2016
11. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal. O. s. p. upravoval prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
13. Ustanovenie § 239 O. s. p. v odsekoch 1 aţ 2 pripúšťalo dovolanie proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu a za určitých podmienok aj proti potvrdzujúcemu uzneseniu (a/ odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, keďţe má ísť po právnej stránke o rozhodnutie zásadného významu, b/ ide o uznesenie o priznaní, príp. nepriznaní účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky). V zmysle odseku 3 rovnakého zákonného ustanovenia však dovolanie nebolo prípustné, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach o veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
14. Predmetom preskúmania dovolacím súdom je potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa tento stotoţnil s postupom súdu prvej inštancie, predstavovaným vyhovením návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Odvolací súd v potvrdzujúcom uznesení však nevyslovil prípustnosť dovolania a nejde ani o uznesenie o priznaní alebo nepriznaní účinkov cudziemu rozhodnutiu (§ 239 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.), v ktorých prípadoch by inak dovolanie bolo prípustné. Keďţe predmetom rozhodovania tu bol návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, prípustnosť dovolania výslovne vylučuje i ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p.
15. Dovolanie by vzhľadom na práve uvedené bolo procesne prípustné len, ak by v konaní, v ktorom bolo dovolaním napádané uznesenie vydané, došlo k niektorej z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred 4 6 Cdo 130/2016 súdom a/alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľky o existencii niektorej vady uvedenej v práve odcitovanom ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k takejto vade skutočne došlo.
16. Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
17. Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľky, podľa ktorej mal odvolací súd svojím postupom odňať účastníkovi konania v tejto veci (dovolateľke) moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) tým, ţe svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).
18. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúru práva na odôvodnenie rozsudku v rozhodnom čase rámcovo upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré primerane platilo aj na rozhodnutia vydané v procesnej forme uznesení (§ 167 ods. 2 O. s. p.), pričom obe tieto normy sa uplatňovali aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového (dnes prvoinštančného) rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/ 07).
19. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu
20. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť 5 6 Cdo 130/2016 rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, ţe obsah spisu v prejednávanej veci neposkytuje ţiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť právnej vety stanoviska. Dovolaním napádané uznesenie totiţ uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, obsah odvolania i záver o správnosti úvah, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. Treba pritom mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak navyše ide o špecifický prípad postupu odvolacieho súdu predpokladaný ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. (podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (pričom v totoţnom znení bola takáto úprava prevzatá do aktuálne platného § 387 ods. 2 C. s. p.) stačí, ak odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dopĺňanie ďalších dôvodov na podporu argumentácie prvoinštančného súdu (zo strany súdu odvolacieho) pritom nemusí byť pravidlom a spravidla ho ani nemoţno povaţovať za moţné, ak sa súd prvej inštancie v rámci odôvodňovania svojho rozhodnutia, neskôr podrobovaného prieskumu v odvolacom konaní sám objektívne uspokojivým spôsobom vysporiada so všetkými relevantnými argumentmi všetkých účastníkov konania a ani odvolanie neprinesie nič iné, neţ polemiku s takýmito jeho úvahami. Navyše uţ samotný odkaz na § 219 ods. 2 O. s. p. v takýchto prípadoch v sebe zahŕňa (nech aj priamo nevyslovený) záver odvolacieho súdu o nespôsobilosti ktorejkoľvek z odvolacích námietok zvrátiť závery súdu prvoinštančného (a takto aj privodiť iné nazeranie na spôsob rozhodnutia takéhoto súdu). To sú zároveň dôvody, pre ktoré nešlo prisvedčiť tej časti argumentácie z dovolania, ktorou sa poukazovalo na skoršiu väčšinovú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, povaţujúcu nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia za vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (bez ďalšieho). 6 6 Cdo 130/2016
21. Dovolateľka tak nedôvodne argumentovala nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, ţe ho neodôvodnil objektívne uspokojivo (o aký prípad tu ale nešlo).
22. Pri posudzovaní riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v odvolacom konaní sa dovolací súd nezaoberá správnosťou skutkových a právnych záverov v ňom obsiahnutých, pretoţe správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia by mohol skúmať len, ak by dovolanie bolo prípustné. Napriek tomu však špecificky k námietke údajného neosvedčenia práva ţalobkyne, vyvodzovaného z porušenia predkupného práva právnym predchodcom ţalovanej (Agropotravinárskym druţstvom Malčice) nejde dosť dobre nepodotknúť, ţe to bola práve ţalovaná (odvolaciemu súdu len všeobecne vytýkajúca významný odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby definovala to, v čom by mal spočívať odklon aj jeho významnosť), ktorá sa pokúšala postup zvolený v minulosti ňou a jej uţ vyššie spomínaným právnym predchodcom obhájiť za pomoci takej interpretácie ustanovenia Občianskeho zákonníka o blízkych osobách (§ 116 O. z.), ktorá nielenţe mala byť v rozpore so znením príslušnej legálnej definície (dopadajúcej výlučne na osoby fyzické), ale ktorá by v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci mala za následok zredukovanie predkupného práva podielového spoluvlastníka na úroveň tzv. holého práva (bez akéhokoľvek obsahu i ochrany).
23. Ak teda dovolanie nebolo prípustné podľa § 239 ods. 1 – 3 O. s. p., nešlo usúdiť na existenciu tvrdenej procesnej vady v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., najvyššiemu súdu neostávalo iné, neţ dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného uznesenia odvolacieho súdu (keďţe napokon prijať nešlo ani tú časť argumentácie z dovolania, ktorou sa poukazovalo na nevyporiadanie sa odvolacieho súdu s jedným z rozhodnutí najvyššieho súdu, vydaným v konaní s iným predmetom aj účastníkmi (2 Cdo 91/2008).
24. O náhrade trov dovolacieho konania potom rozhodnuté bolo podľa § 256 ods. 1 C. s. p. a contrario, keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila dovolávajúca sa ţalovaná a ţalobkyni v takomto konaní ţiadne trovy nevznikli. 7 6 Cdo 130/2016
25. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
26. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
27. novembra 2016 JUDr. Rudolf Čirč, v. r. predseda senátu Mgr. Dušan Čimo, v. r. člen senátu JUDr. Ivan Machyniak, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová