Obsah (4)

§ 150§ 167§ 218§ 224

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 196/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 72

§ 150ods.

1 O.s.p. a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretoţe túto povinnosť by bolo moţné uloţiť vedľajšiemu účastníkovi iba spolu so ţalovaným, ktorý však o podanom odvolaní nemal vedomosť. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu v jeho potvrdzujúcom výroku (voči výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi) podal včas dovolanie vedľajší účastník (ďalej aj ,,dovolateľ,,). Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, ţe odvolací súd mu svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. porušením zásady dvojinštančnosti konania a práva na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolaciemu 3 5 Cdo 196/2013 súdu vytýkal nerešpektovanie ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. Účastníci sa nemali moţnosť vyjadriť k aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré nebolo dovtedy pri rozhodovaní o trovách konania pouţité, lebo súd prvého stupňa o náhrade trov konania rozhodol len podľa § 146 ods. 1, 2 O.s.p. Navyše aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. nebola odvolacím súdom riadne odôvodnená a neboli ani splnené podmienky pre jej pouţitie. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dovolateľ ho označil ako arbitrárne a nepreskúmateľné, absentovala v ňom reakcia na jeho odvolaciu argumentáciu a nekorešpondovalo s náleţitým zistením skutkového stavu. Dovolateľ bol toho názoru, ţe zo strany odvolacieho súdu došlo aj k porušeniu princípu právnej istoty, nakoľko sa odvolací súd nevysporiadal s odlišnou právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutiach iných krajských súdov, ktoré v obdobných veciach priznali náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za sluţby právnej pomoci. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s touto námietkou podrobne rozobral pôsobenie vedľajšieho účastníka pri ochrane spotrebiteľa ako aj účelnosť jeho postupu v konaní. Ţalobca sa k dovolaniu vedľajšieho účastníka vyjadril a uviedol, ţe dovolanie povaţuje za nedôvodné a procesne neprípustné. Ţiadal, aby ho dovolací súd zamietol a uplatnil si právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za správne a dostatočne odôvodnené. Bol toho názoru, ţe dovolateľ musí s ohľadom na svoj cieľ disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou na zabezpečenie jeho realizácie. Poukázal tieţ na spôsob financovania zdruţenia a mnoţstvo konaní, do ktorých vstúpilo a nebola mu priznaná náhrada trov konania z dôvodu neúčelnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. 4 5 Cdo 196/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Dovolateľ napadol dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodol o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia, v prípade ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 239 O.s.p. neprichádza do úvahy. So zreteľom na obsah dovolania a tieţ § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo Dovolateľ vo svojom dovolaní nenamietal vady konania podľa § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolateľ v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci bola vedľajšiemu účastníkovi súdom odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 5 5 Cdo 196/2013 Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Vedľajší účastník videl odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe odvolací súd postupoval procesne nesprávne keď ho v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. osobitne nevyzval na vyjadrenie sa k moţnej aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Inými slovami dovolateľ namietal tzv. prekvapivé súdne rozhodnutie. Súdna prax sa ustálila v názore, ţe procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemôţe mať atribúty, tzv. prekvapivého rozhodnutia. V tejto súvislosti dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

1. júla 2013 sp.zn. 3 Cdo 120/2013, ktoré bolo prijaté občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
2. decembra 2013 na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ktorého právna veta znie takto: „Postup odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku neprichádza do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania a ani pri iných nemeritórnych rozhodnutiach.“ Účelom ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. je totiţ primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva. Rozhodnutie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej nemoţno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej strane o odlišných ustanoveniach tieto princípy modifikujúcich (viď uznesenie ÚS SR z
3. decembra 2011 sp.zn. II. ÚS 563/2011). Takýto názor je aj v súlade s názormi prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (napr. Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 635). Nemeritórne (procesné) rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemá atribúty, tzv. prekvapivého rozhodnutia, pri jeho vydávaní sa neuplatní procesný postup v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. 6 5 Cdo 196/2013 a v tejto súvislosti nedochádza k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Z týchto dôvodov bola námietka vedľajšieho účastníka nedôvodná. Dovolací súd ďalej pristúpil k preskúmaniu tvrdenia dovolateľa, ţe vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. bola D. v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré je podľa jeho názoru arbitrárne a nepreskúmateľné. Z ustálenej judikatúry ESĽP vyplýva, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Judikatúra tohto súdu však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola D. odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
4. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
5. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
6. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
7. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
8. Ústavný súd tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 7 5 Cdo 196/2013 Ak nie je ďalej ustanovení inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. (§ 167 ods.2 O.s.p.) Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľné. Predovšetkým rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s otázkou náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, osobitne tým, prečo mu ich náhrada nebola priznaná, čím zároveň dal aj relevantnú odpoveď na odvolaciu argumentáciu vedľajšieho účastníka. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní totiţ nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku (II. ÚS 78/05), súčasne odvolací súd nie je povinný zdôvodniť svoje rozhodnutie z kaţdého uhla pohľadu odvolateľa. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné len preto, ţe nebolo odôvodnené podľa predstáv vedľajšieho účastníka. Odvolací súd potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie vo výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p., čím fakticky potvrdil správnosť jeho skutkových aj právnych záverov to znamená aj aplikáciu ustanovenia § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. na náhradu trov konania ako aj právny záver súdu o neúčelnosti uplatnených trov konania vedľajším účastníkom. Pokiaľ vo svojom rozhodnutí vyuţil ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a prihliadol aj na osobitné okolnosti odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania v prejednávanej veci, nerozhodol na základe iných dôvodov ako súd prvého stupňa alebo v jeho rozpore (aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. prichádza do úvahy len v prípade vzniku práva na náhradu trov konania), len doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré nebolo moţné odvolaniu vedľajšieho účastníka vyhovieť. Odvolací súd rešpektoval hranice sudcovskej úvahy D. účelom tohto ustanovenia a svoj postup pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p. 8 5 Cdo 196/2013 náleţite zdôvodnil. V konečnom dôsledku tento postup odvolacieho súdu nemal dopad na zmenu výsledku pre vedľajšieho účastníka t.j. pre nepriznanie náhrady trov konania ani na jeho procesné oprávnenia. Podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu spĺňa zákonné poţiadavky odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.

§ 167ods.

2 O.s.p. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe vedľajší účastník má odlišný názor, neţ konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa nevysporiadal s časovo predchádzajúcimi rozhodnutiami iných krajských súdov v analogických veciach, v ktorých mu ako vedľajšiemu účastníkovi bola priznaná náhrada trov konania. Keďţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dostatočné a presvedčivé dôvody pre odklon od doterajšej rozhodovacej praxe iných krajských súdov, porušil princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, ţe na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, ţe rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v kaţdom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďţe práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemoţno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudrţateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Vzhľadom na okolnosti prípadu je potrebné poukázať na tú skutočnosť, ţe v otázke rozhodovania súdov o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka v analogických veciach neexistovala kontinuálna a stabilizovaná súdna prax. Práve naopak, v tejto otázke v čase rozhodovania odvolacieho súdu panovala názorová nejednotnosť krajských súdov, pričom dovolací súd o tejto otázke ešte nerozhodoval. Z tohto dôvodu, nie je moţné označiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci ako odklon od doterajšej judikatúry v analogických veciach, keď v čase jeho rozhodovania boli inými krajskými súdmi 9 5 Cdo 196/2013 vydané rozhodnutia zastávajúce ten právny názor, ţe vedľajší účastník nemá právo na náhradu trov konania pre ich neúčelnosť, teda protichodné rozhodnutia. Uvedená nejednotnosť rozhodovania krajských súdov v konečnom dôsledku vyústila aţ do podania mimoriadnych dovolaní generálnym prokurátorom, o ktorých rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z

1. marca 2014 sp.zn. 6MCdo 5/2013 a tieţ uznesením z
2. júna 2014 sp.zn. 6MCdo 9/2013 tak, ţe ich zamietol. Dovolací súd v týchto rozhodnutiach zaujal právny názor : ,,zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneuţitie práva na právnu ochranu. To má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaloţených na právne zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo.,, Ústavná sťaţnosť vedľajšieho účastníka proti uvedeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Za tejto procesnej situácie dovolateľ nemohol mať legitímne očakávania, ţe bude rozhodnuté v jeho prospech, keď v iných analogických konaniach mu súbeţne nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. Odvolací súd preto nebol povinný zdôvodňovať svoje rozhodnutie z pohľadu iných rozhodnutí odvolacích súdov, keďţe vo veci nešlo o ustálenú a konštantnú judikatúru súdov a iným rozhodnutím súdu by bol viazaný len v prípadoch vyplývajúcich z ustanovenia § 135 ods. 1 O.s.p. a § 226, § 243d ods. 1 O.s.p., pričom o takýto prípad v prejednávanej veci nešlo. Napokon dovolateľ spochybňoval aj správnosť právnej argumentácie odvolacieho súdu v tomto konaní, t.j. ide o námietku vzťahujúcu sa k otázke (ne)správneho právneho posúdenia veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Na uvedenom mieste sa ţiada zdôrazniť, ţe dovolaciemu súdu neprislúcha polemizovať s dovolateľom o tom, či rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), t.j. či bola správne vyloţená právna norma, či zo skutkových zistení bol vyvodený správny právny záver. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny 10 5 Cdo 196/2013 predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd totiţ právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 102/2004, sp.zn. 2 Cdo 282/2006, sp.zn. 3 Cdo 174/2005, sp.zn. 4 Cdo 165/2003, sp.zn. 7 Cdo 56/2011 a iné). I keby teda tvrdenia dovolateľa o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky o (ne)účelnosti vynaloţených trov konania boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania vedľajšieho účastníka nemoţno vyvodiť z ustanovení § 237 a § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Vedľajší účastník nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo len úspešnému ţalobcovi, stojacemu na opačnej strane v spore (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); dovolací súd mu ale nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, a to z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O.s.p.), ktoré videl v doterajšej nejednotnosti rozhodovania niţších súdov o otázke účelnosti trov právneho zastúpenia, ako aj v tom, ţe ţalobca bol vo veci samej neúspešný, podal tzv. formulárovú ţalobu. Priznaním náhrady trov dovolacieho konania by 11 5 Cdo 196/2013 ţalobca získal majetkový prospech voči tretej osobe nesúvisiaci s podstatou uplatnenej pohľadávky, čím by sa stratil samotný účel trov konania, ktoré sú nerozlučiteľne späté s hľadaním materiálnej pravdy v konaní, priznaná náhrada trov konania by tak znamenala len umelé získavanie trov právneho zastúpenia mimo reálneho predmetu sporu. Ţalovanému v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. nevzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania, lebo v spore vystupoval na strane neúspešného vedľajšieho účastníka, ich náhradu mu preto dovolací súd nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová