Obsah (5)

§ 237§ 167§ 218§ 224§ 14

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 Cdo 206/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ K. M., a 2/ J. M., obaja bývajúci v P., zastúpení JUDr. Ivanom Jurčišíno

§ 237písm.

f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie na prejednanie jej odvolania podľa § 214 ods.1 písm. a/ a c/ O.s.p., hoci tak bol povinný urobiť. Ţalovaná vytýkala odvolaciemu súdu, ţe vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie na pojednávaní najmä preto, ţe súd prvého stupňa niektoré z dôkazov navrhovaných účastníkmi odmietol vykonať i keď boli dôleţité pre správne posúdenie veci. Odvolací súd vo veci rozhodoval aj napriek tomu, ţe medzi účastníkmi v priebehu konania prestala byť sporná otázka existencie právneho vzťahu (pre návrh ţalovanej na uzatvorenie dohody o urovnaní), v dôsledku čoho zanikol aj naliehavý právny záujem ţalobcov na určení. Spochybňovala právny záver súdov, ţe zmena zákona nemôţe privodiť nemoţnosť plnenia na strane ţalovanej a odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov niţšieho stupňa povaţovala v tejto časti za nepresvedčivé a nedostatočné. Ďalej namietala, ţe konanie je postihnuté inou vadou (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ako aj, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V závere poukázala ţalovaná na konanie v obdobnej veci, v ktorej vystupuje ako ţalovaná, vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 1C 212/2012, kde Krajský súd v Košiciach pripustil dovolanie z dôvodu existencie otázky zásadného právneho významu. Ţalovaná mala zato, ţe tieto otázky budú rozhodné aj v prejednávanom prípade. Z uvedených dôvodov ţiadala, aby dovolací súd rozsudky oboch súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alternatívne aby ţalobu v celom rozsahu zamietol. Ţalobcovia sa k dovolaniu ţalovanej vyjadrili a uviedli, ţe neboli dané dôvody pre nariadenie pojednávania odvolacím súdom v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p., súdy tieţ neboli povinné vykonať všetky dôkazy navrhované účastníkmi. Boli toho názoru, ţe vo veci je daný naliehavý právny záujem na poţadovanom určení, o čom svedčí aj podané dovolanie, keďţe ţalovaná tvrdí, ţe poistný vzťah zanikol. Vzhľadom k tomu, ţe vo veci nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. , navrhli, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal im náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 79,58 Eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

1. septembra 2012 sp.zn. 6 Co 83/2011, podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 4 5 Cdo 206/2013 O.s.p.), skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe podané dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné a preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania ţalovanej z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Z tohto dôvodu je zrejmé, ţe dovolanie nie je v zmysle § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. v znení účinnom do
2. decembra 2014 (ďalej len „§ 237 O.s.p.“); dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa 5 5 Cdo 206/2013 zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Ţalovaná namietala, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, ţe by ţalovanej bolo niektoré z týchto práv odňaté. Dovolateľka výslovne tvrdila, ţe k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom došlo v dôsledku nesprávneho procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý nenariadil pojednávanie na prejednanie jej odvolania v zmysle § 241 ods.1 písm. a/, c/ O.s.p. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ak si to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Záver o tom, či bude nariadené odvolacie pojednávanie v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje § 214 ods. 2 O.s.p., je na úvahe odvolacieho súdu. Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe a/ odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, dospel preto k názoru, ţe nie je potrebné dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa zopakovať ani doplniť, b/ súd prvého 6 5 Cdo 206/2013 stupňa rozhodol po nariadení pojednávania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, ţe by nariadenie odvolacieho pojednávania vyţadoval dôleţitý verejný záujem. To znamená, ţe v prejednávanej veci nič nebránilo odvolaciemu súdu, aby predmetnú vec rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p. (viď upovedomenie o verejnom vyhlásení rozsudku zaloţené v spise na č.l. 539). Týmto postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalovanej konať pred súdom. Ţalovaná v súvislosti s námietkou nenariadenia pojednávania na prejednanie jej odvolania namietala vady súvisiace s dokazovaním najmä nevykonanie navrhovaných dôkazov a s tým súvisiace nesprávne skutkové zistenia. K týmto námietkam dovolací súd uvádza, ţe dokazovanie je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno preto vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 125/1999). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je 7 5 Cdo 206/2013 pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
3. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
4. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
5. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
6. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-
7. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8 5 Cdo 206/2013 Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver, ţe nedošlo k zániku poistných zmlúv v zmysle Občianskeho zákonníka a ani Všeobecných poistných podmienok zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Postupoval tak v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s odvolacími námietkami ţalovanej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,

§ 167ods.

2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovanej. Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd uvádza, ţe tzv. iná (neţ v § 237 O.s.p. vymenovaná) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, ktorý však moţno uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v preskúmavanej veci nešlo); 9 5 Cdo 206/2013 sama procesná vada konania uvedená v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. prípustnosť dovolania nezakladá. Ţalovaná v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom a to konkrétne v otázke naliehavého právneho záujmu ţalobcov na poţadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. a zániku poistného vzťahu z dôvodu nemoţnosti plnenia v zmysle § 575 ods. 1 OZ (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce pouţil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia; samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)pouţili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní na súdoch niţšieho stupňa nebola ţalovanej odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p a keďţe prípustnosť jej dovolania nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. odmietol. V dovolacom konaní úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 79,58 € pozostávajúcu z vyjadrenia k dovolaniu v sume 58,69 € (podľa § 11 ods. 1 písm. a/

§ 14ods.

1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov), reţijného paušálu v sume 7,63 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky) a 20% DPH z vyššie uvedených súm 13,26 € (§ 18 ods.3 cit. vyhlášky). 10 5 Cdo 206/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. apríla 2015 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová