Najvyšší súd 10Sžso/19/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a členov senátu J

opravným uznesením č. k. 6S/12/2014-62 zo dňa

1. apríla 2016, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/12/2014-38 zo dňa
2. októbra 2015

opravným uznesením č. k. 6S/12/2014-62 zo dňa

1. apríla 2016 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e 2 10Sžso/19/2016 Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovanej č. 49420-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013, ktorým ţalovaná zamietla odvolanie ţalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 90762-1/2013-KEM zo dňa 06.09.
2. V odôvodnení rozsudku krajský súd v súvislosti so ţalobou poukázal na ustanovenia § 249 ods. 1, ods. 2, § 250 ods. 2 a § 250j O.s.p., ktoré definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, ţe ten, kto o sebe tvrdí, ţe je ţalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, ţe takáto osoba nebola ukrátená na právach, a súd ţalobu zamietne. Podľa názoru krajského súdu je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy ţalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, ţe rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný ţalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania. Ţalobca tvrdí, ţe správne orgány v preskúmavaných veciach nedodrţali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v ţalobe okrem nedodrţania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí ţiadne porušenie svojich subjektívnych práv. Je síce pravdou, ţe pri vydávaní rozhodnutí neboli dodrţané procesné lehoty, avšak podľa názoru krajského súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretoţe podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením ţalobami napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by ţalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Okrem toho v prípade nečinnosti správnych orgánov bol na mieste postup podľa § 250t O.s.p., ktorý ţalobca nerealizoval. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí ţalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv ţalobcu, je podľa názoru krajského súdu pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, ţe ţalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti 3 10Sžso/19/2016 krajský súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 145 ods. 1 upravuje, ţe Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a) zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b) doručenia písomnej ţiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia – právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa pouţije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne tak nemohlo byť podľa názoru krajského súdu zasiahnuté do majetkovej sféry ţalobcu. Za nedôvodnú povaţuje krajský súd aj námietku ţalobcu, ţe Sociálna poisťovňa nebola oprávnená vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami ţalobcu a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 172 aţ 225 zákona č. 461/2003 Z.z. Podľa názoru krajského súdu z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z jednoznačne vyplýva široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla. Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďţe v zmysle čl. 76

§ 246cods.

1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti. 5 10Sžso/19/2016 O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Ţalobca nebol v konaní úspešný, ţalovaná ani ďalší účastník konania nemajú zo zákona právo na náhradu trov konania, preto súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a zruší napadnuté rozhodnutie ţalovanej

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a prisúdi ţalobcovi náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania. Ţalobca má za to, ţe postupom ţalovanej a jej organizačnej zloţky bezpochyby došlo aj k porušeniu jeho subjektívnych práv. Prioritne v tomto smere namieta porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy („good administration“), právo na dodrţiavanie základných zásad správneho konania, pričom ţalobca (vo vzťahu k svojej osobe) namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Ţalobca ďalej nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého postupom ţalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštantnosti správneho konania. Podľa názoru ţalobcu došlo vydaním rozhodnutia ţalovanej nepochybne k porušeniu uvedeného princípu správneho konania, nakoľko rozhodnutie ţalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Krajský súd uzavrel, ţe ţalovaná svojim postupom neporušila ţiadne ustanovenie právneho predpisu, preto je jej postup lege artis a v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tento záver však podľa názoru ţalobcu neobstojí. Nie je povinnosťou ţalobcu preukazovať, aký právny predpis ţalovaná porušila, ale ţalovaná ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci rozhodovala. Samotný postup ţalovanej je podľa názoru ţalobcu v priamom rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy SR a ďalšími právnymi predpismi, najmä pokiaľ ide o citovaný čl. 2 ods. 2 Ústavy, ďalej je tieţ v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 4 a 5, § 32 ods. 1 a § 46 6 10Sžso/19/2016 ods. 1 Správneho poriadku a ďalšími právnymi normami, ktoré upravujú aj základné zásady správneho konania. Čo sa týka vykonanej kontroly ţalovanej u ţalobcu týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov ţalobcu sa ţalobca nestotoţnil s názorom krajského súdu o zákonnosti takejto kontroly. Predovšetkým namieta, ţe do kompetencie ţalovanej uskutočnenie takejto kontroly nepatrí. Ţalobca v odvolaní poukázal aj na to, ţe krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi nezákonnosti uvedenými v ţalobe, najmä porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Ďalej ţalobca namietal, ţe v rozhodnutí ţalovanej došlo k neprípustnej retroaktivite, pričom poukázal na predchádzajúce kontroly u ţalobcu, v ktorých neboli zistené nedostatky. Vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu ţalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil. Ţalovaná uviedla, ţe ţalobca v odvolaní neuviedol také námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia ţalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniu sa ţalovaná pridrţala svojho vyjadrenia k ţalobe, nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku kaţdej námietke obsiahnutej v ţalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.

§ 10ods.

2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.

§ 211a nasl.

O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, ţe krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 23.10.2015. Odvolací súd nepovaţoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.01.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). 7 10Sžso/19/2016 Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný. Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 11 ods. 3 písm.

1. a)základného nariadenia s výhradou článkov 12 aţ 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13 ods. 1 písm.
2. a)základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. 8 10Sžso/19/2016 Z obsahu predloţeného súdneho spisu najvyšší súd zistil, ţe Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 90762-1/2013-KEM zo dňa 06.09.2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm.
3. a)bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, ţe S. B. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ţalobcu od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Na odvolanie ţalobcu ţalovaná rozhodnutím č. 49420-2/2013-BA zo dňa 16.12.2013 odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uplatnenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom ako aj ţalobcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol. Po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia ţalovanej najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, ţe v konaní nebol preukázaný reálny výkon zamestnancov ţalobcu na území Slovenskej republiky a ani splnenie podmienok na určenie 9 10Sžso/19/2016 miesta podnikania. Čo sa týka nepreukázania splnenia podmienok na určenie miesta podnikania najvyšší súd uvádza, ţe odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Odvolací súd dodáva, ţe sídlo ţalobcu uvedené vo výpise zo ţivnostenského registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, ţe jednou z rozhodujúcich skutočností na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce termín registrované sídlo alebo miesto podnikania v základom alebo vykonávacom nariadení nie je vymedzený, Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny, na základe ktorých je moţné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totoţné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Ďalšie faktory ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaţdenia, miesto uloţenia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činnosť, najmä bankových sa môţu zohľadniť tieţ. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ďalej uvádza, ţe registrované sídlo alebo miesto podnikania môţu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺţku obdobia od zriadenia zamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je 10 10Sžso/19/2016 uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, ţe zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôţe sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, čo je vzhľadom na výsledky kontroly aj tento prípad. Odvolací súd tak dospel k rovnakému názoru ako krajský súd a ţalovaná, ţe účastníčke konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi ţalobcu od 01.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, ţe s opakovanými právnymi námietkami odvolateľa sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú ţiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. S poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p.

§ 219ods.

1 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1

§ 246cods.1 a § 224 ods.

1 O. s. p. tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, keďţe ţalobca v konaní nemal úspech a ţalovaná nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). 11 10Sžso/19/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. januára 2017 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková