Najvyšší súd 7 Cdo 305/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletého V. Z., nar. X... u matky, zastúpeného kolíznym opatrovníko

§ 236ods.

1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. 4 7 Cdo 305/2015 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Ako je však výslovne uvedené v § 238 ods. 4 O.s.p., dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý vykazuje znaky jedného z rozhodnutí taxatívne vymenovaných vo vyššie citovanom ustanovení, kde dovolanie nie je prípustné bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania otca je preto v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčená. Aj vo veciach upravených Zákonom o rodine (v ktorých je prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. vylúčená), je však dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd – ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom – z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).

§ 237O.s.p.

je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa 5 7 Cdo 305/2015 zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Otec existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Otec v dovolaní výslovne namietal, ţe v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. So zreteľom na tieto tvrdenia sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tohto tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

§ 237písm.

f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom 6 7 Cdo 305/2015 (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.). Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z

1. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z
2. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z
3. apríla 2007). Občiansky súdny poriadok, ktorý upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní, zabezpečuje Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní tak, ţe (pokiaľ sám neustanovuje inak) súdu ukladá povinnosť nariadiť na prejednanie veci pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie na pojednávanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu (§ 115 ods. 2 O.s.p.). Je potom na účastníkovi, či svoje právo 7 7 Cdo 305/2015 vyuţije, alebo nie. Procesná aktivita účastníkov konania zásadne nie je nevyhnutná, aby súd mohol pokračovať v začatom konaní. Súd musí plniť svoje úlohy a (aţ na v zákone stanovené výnimky) pokračovať v občianskom súdnom konaní, aj keď sú účastníci pasívni. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd podčiarkuje povinnosť účastníka konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a dbať na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Skutočnosť, ţe účastník nesplní (neplní) túto povinnosť, nebráni súdu pokračovať v konaní, dokonca aj vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Ide o: a/ riadne predvolanie a b/ absenciu ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepoţiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce poţiada, avšak netvrdí alebo nepreukáţe existenciu dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania). Pokiaľ súd za splnenia predpokladov uvedených v zákone uskutoční pojednávanie a na ňom rozhodne vo veci samej, nemoţno postup súdu označiť za odňatie moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd uţ vo viacerých rozhodnutiach uviedol, ţe ţiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môţe súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná takáto ţiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v ţiadosti tvrdenej skutočnosti (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 294/2006, 3 Cdo 181/2008, 5 Cdo 53/2007, 5 Cdo 34/2010, 3 Cdo 187/2011). Ţiadosť o odročenie pojednávania je podloţená dôleţitým dôvodom relevantným v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. spravidla vtedy, ak účastníkovi bráni zúčastniť sa na pojednávaní taká okolnosť, ktorá je podstatná (z hľadiska moţnosti uskutočniť pojednávanie), nepredvídateľná (v tom zmysle, ţe účastník nemohol vedieť, ţe nastane) a ospravedlniteľná. 8 7 Cdo 305/2015 V danej veci otec nebol postupom súdu vylúčený z realizácie procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ako účastník konania bol vo veci vypočutý (č.l. 161) a vykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania (§ 125 O.s.p.) bol zabezpečený doţiadaným súdom na Okresnom súde v Michalovciach dňa
4. októbra 2013 (§ 122 ods. 2 O.s.p.). Na pojednávanie konané pred súdom prvého stupňa
5. júla 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, bol náleţite predvolaný (§ 115 ods. 1, 2 O.s.p.). Svoju neúčasť ospravedlnil (z ekonomických dôvodov) a ţiadal o vypočutie doţiadaným súdom v Michalovciach, vzhľadom na to, ţe si nemôţe dovoliť osobnú účasť na pojednávaní. Princíp verejnosti konania, ktorý patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu ochranu, s ktorým úzko súvisí princíp ústnosti a bezprostrednosti a právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, nie je absolútny, to znamená ţe umoţňuje aby zákon stanovil z neho (nie však z povinnosti verejne vyhlásiť rozsudok) výnimky. Otec maloletého bol na pojednávania riadne predvolaný bez ospravedlnenia svojej neúčasti podloţením dôleţitých relevantných dôvodov, zároveň sa k veci vyjadril pred doţiadaným súdom (č. 161). V preskúmavanej veci, v ktorej odvolanie otca maloletého smeruje proti rozsudku súdu prvého stupňa o výţivnom, ale odvolací súd pred svojím rozhodnutím nepovaţoval za potrebné vykonať, a ani nevykonal dokazovanie. Ak za tohto stavu na prejednanie veci pojednávanie nenariadil, neodňal otcovi moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ otec v dovolaní argumentuje, ţe utrpel úraz ľavej ruky a malíček a prstenník na nej má nehybné a má tým zníţenú úchopovú schopnosť dlane, čo však nikoho nezaujíma a mohol to v konaní dokladovať, dovolací súd uvádza, ţe lekársku správu – nález poranenia ruky predloţil otec aţ v odvolaní, poštou
6. júla
7. Predloţené lekárske správy však nemoţno povaţovať ani za relevantný dôvod na ospravedlnenie neúčasti otca na pojednávaní, práve naopak z jednej z predloţených lekárskych správ, vystavenej dva dni pred pojednávaním (
8. júla 2014), vyplýva, ţe otec bol subjektívne bez ťaţkostí a išlo o kontrolu, na ktorej nedošlo k zisteniu ťaţkostí. S týmto predloţeným dôkazom sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadal, takţe neobstojí ani námietka otca, ţe by tento dôkaz odvolací súd ignoroval. Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe postup súdu prvého stupňa bol v danom prípade v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. a ţe otcovi ním nebola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 9 7 Cdo 305/2015 Pokiaľ otec naznačuje, ţe prejednaním veci
9. júla 2014 bez jeho prítomnosti nemal moţnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, dovolací súd pripomína, ţe v rozhodnutí R 39/1993 bol prijatý názor, v zmysle ktorého i keby táto námietka bola opodstatnená, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je splnená v prípade, ţe sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred súdom (len) pre časť konania do takej miery, ţe účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania. Otec v preskúmavanej veci uplatnil svoj vplyv na výsledok konania – proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie a v ňom uviedol a vysvetlil svoje výhrady voči postupu a rozhodovaniu súdu. Odvolací súd jeho odvolanie neodmietol, ale vecne preskúmal. Podľa § 214 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (ods. 1). V ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vţdy, ak nie je daný ani jeden z uvedených dôvodov, pričom oprávnenie na ich posúdenie má výlučne odvolací súd; ten zvaţuje, či treba dokazovanie doplniť alebo zopakovať (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a posudzuje existenciu dôleţitého verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho rozhodnutia) za to, ţe súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, preto nepovaţoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať, keď konštatoval, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je potrebné podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť. Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p., a vo veci nebol daný ani dôleţitý verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného výkladu. 10 7 Cdo 305/2015 Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nebol splnený ani jeden z dôvodov pre nariadenie pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., takţe odvolací súd nebol povinný v predmetnej veci nariadiť pojednávanie; mohol postupovať

§ 214ods.

2 O.s.p. a pokiaľ pojednávanie nenariadil, neodňal svojim postupom otcovi maloletého moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v konaní pred odvolacím a ani prvostupňovým súdom nezistil. Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie otca podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutou časťou rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. l O.s.p. a § 146 ods. l O.s.p. písm. a/ O.s.p. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. marca 2016 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová