3 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku na iné osoby, v znení platnom od 1. januára 2004 nie je spôsobilý privodiť pre odporcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ktorej obnovy sa domáha, nakoľko také rozhodnutie vôbec nebolo potrebné v procese prechodu predmetných nehnuteľností na navrhovateľa z majetku štátu do majetku navrhovateľa, postupom
6 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Novým dôkazom pre povolenie obnovy konania
odporcu malo byť to, ţe tento sa aţ po skončení základného konania dozvedel, ţe 2 7 Cdo 523/2015 Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky nevydalo rozhodnutie v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od
názoru ministerstva sa uţ nemôţe vyţadovať rozhodnutie ministerstva. Postup ministerstva
3 zákona č. 92/1991 Zb. sa vyţaduje iba v prípade, ak sa majetok štátu prevádza do vlastníctva tretích osôb, na ktoré sa nevzťahuje osobitný predpis, aby nedochádzalo k svojvoľným prevodom majetku štátu. Obec nadobúda majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. priamo zo zákona prevzatím, preto ţiadne rozhodnutie ministerstva nie je zákonným predpokladom pre vydanie delimitačného protokolu slúţiaceho ako podklad pre zápis do katastra nehnuteľností. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v základnom konaní odvolacím súdom v jeho zmeňujúcom rozsudku, ţe neskúmal všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva navrhovateľom a to ani to, či bolo vydané rozhodnutie
3 zákona č. 92/1991 Zb. poukázal na to, ţe síce vyuţil inštitút dovolania, nijako však neargumentoval v dovolaní nutnosťou aplikácia § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb., kedy jeho tvrdenia by boli podrobené skúmaniu. Procesná prípustnosť obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je podmienená tým, ţe ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal ţiadny podiel na tom, ţe v pôvodnom konaní nemohol pouţiť dôkazy, ktoré môţu privodiť pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ţe ich účastník navrhujúci povolenie obnovy konania nemohol bez svojej viny pouţiť preto, ţe o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil, ţe nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť. Odporca v pôvodnom konaní ako aj v štádiu jeho odvolacej časti a rovnako následne ani ním v iniciovanom dovolacom konaní nesplnil ani len povinnosť tvrdenia ohľadom tvrdenej skutočnosti – neexistencie rozhodnutia v zmysle § 47c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení. V rámci obnovy konania nie je moţné domáhať sa nápravy prípadných pochybení pri právnom posúdení veci. Krajský súd v Ţiline na odvolanie odporcu uznesením zo
3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení na ministerstve pravdepodobne nenachádza. Neexistenciu rozhodnutia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky
3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od
3 zákona č. 92/1991 Zb., nie je novou skutočnosťou, na ktorú nemohol odporca poukázať v základnom konaní a ktorá by zakladala dôvod obnovy konania
1 písm. a/ O. s. p.. Ministerstvo hospodárstva vo svojom podaní z
ktorého existencia alebo neexistencia vydania rozhodnutia
3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od
2 vyhlášky č. 364/2000 Z. z.) na navrhovateľom namietané porušenie § 47 c ods. 3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od 1. januára 2004. Na existenciu alebo neexistenciu vydania rozhodnutia
citovaného zákonného ustanovenia navrhovateľ v základnom konaní ako odporca poukázať nemohol, keďţe takáto argumentácia odporcu v základnom konaní nebola predmetom posúdenia ani odvolacieho súdu ako aj následne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd v napadnutom uznesení úplne zmenil argumentačnú líniu aj právny názor a stotoţnil sa s nezmeneným právnym záverom súdu prvého stupňa neexistencii splnenia podmienok pre obnovu konania poľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p.
jeho názoru jediným dôvodom pre zmenu uţ vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu bola 5 7 Cdo 523/2015 skutočnosť, ţe Mesto Tvrdošín napriek prebiehajúcemu súdnemu sporu o povolenie obnovy konania, ako aj napriek doposiaľ neskončenému konaniu o vypratanie nehnuteľnosti v roku 2014 začalo s rekonštrukciou sporných nehnuteľností. Odvolací súd zrejme v obave pred medializáciou celého prípadu sa rozhodol prikloniť na stranu „rovnejšieho účastníka“ konania. K odňatiu moţnosti konať pred súdom a k naplneniu dovolacieho dôvodu
f/ O. s. p. a
g/ O. s. p. došlo tieţ tým, ţe súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa nezaoberali námietkou zaujatosti, ktorú vzniesol voči sudcovi JUDr. Petrovi Bebejovi vo svojom odvolaní z
3 zákona č. 92/1991 Zb.. V danej veci zákonný sudca opakovane rozhodoval o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, pričom jeho rozhodnutia boli opakovane zo strany Krajského súdu v Ţiline vrátené na ďalšie konanie z dôvodu vadnosti. Takýmto postupom bola navrhovateľovi opakovane znemoţňovaná realizácia jeho procesného práva v zmysle § 228 a nasl. O. s. p.. Svojvôľa sudcu pri tvorbe názoru je preukázaná jednoduchou citáciou a jazykovo gramatickým výkladom § 47c ods. 1 aţ ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. Pri tom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Nc 72/2003. V ďalšom texte dovolania odporca poukazuje na právne posúdenie veci. Ţiadal, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ ţiadala dovolanie odporcu zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek 6 7 Cdo 523/2015 rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu totiţ nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O. s. p. (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.).Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p.. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil. 7 7 Cdo 523/2015 So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktorému právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde. Z obsahu dovolania odporcu je zrejmé, ţe prípustnosť dovolania
f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo samotným rozhodnutím, ktorým nebolo vyhovené návrhu účastníka na povolenie obnovy konania, lebo záver súdov o tejto otázke je nesprávny. Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danej veci rozhodol Okresný súd Dolný Kubín uznesením zo
3 zák. č. 92/91 Zb., v nadväznosti aj na znenie odseku 4 ustanovenia, bolo potrebné. Z procesného hľadiska má absencia posúdenie (ne)existencie rozhodnutia zásadný význam pre rozhodnutie o návrhu na povolenia obnovy konania, keďţe hmotnoprávne aspekty tejto skutočnosti svojim obsahom zasahujú do meritórneho posudzovania veci, ktorých vyhodnotenie prináleţí do štádia po povolení obnovy konania...tvrdené okolnosti v návrhu na povolenie obnovy konania majú význam pri posudzovaní dôvodnosti nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom v základnom konaní...javí sa ako dôvodné vyţiadať si správu od Ministerstva hospodárstva SR (vzhľadom na doposiaľ len e-mailovú odpoveď Ministerstva hospodárstva SR odporcovi zo dňa 12.1.2011) s ohľadom n existenciu alebo neexistenciu rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR v zmysle § 47c ods. 3 zák. č. 92/91 Zb. v znení účinnom od 1.1.2004 a jeho postupu v danej prejednávanej veci...“. Okresný súd Dolný Kubín uznesením z
3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od 1.1.2004 je skutočnosťou, ktorá môţe privodiť pre účastníka priaznivejšia rozhodnutie vo veci...krajský súd sa nestotoţnil so záverom okresného súdu, ţe existencia alebo neexistencia rozhodnutia MH SR
3 zákona č. 92/1991 Zb. v platnom znení od 1.1.2004 je moţným právnym posúdením vo veci na základe rozhodnutia súdov v základnom konaní, ale novou skutočnosťou, ktoré navrhovateľ bez svojej viny nemohol pouţiť pred súdom prvého stupňa alebo za podmienok uvedených v § 205a ods. 1 O. s. p. pre odvolacím súdom...“. Okresný súd Dolný Kubín po opakovanom dopyte na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky a po jeho odpovedi z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces
cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. V zmysle čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky sa kaţdý môţe domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. 10 7 Cdo 523/2015 Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale 11 7 Cdo 523/2015 len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd postačujúco odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nadviazal na rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré ako vecne správne potvrdil.
dovolacieho súdu niţšie súdy dostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozhodnutie (§ 157 ods. 2 O. s. p., § 167 ods. O. s. p.), je v ňom vysvetlené, z ktorých skutočností pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec právne posúdili. Treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu; takýto prístup reflektuje aj ostatne citovanú judikatúru ESĽP. Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uzavrel, ţe z dôvodmi napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a jeho právnym posúdením sa stotoţnil, preto v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. ho potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, keďţe je zaloţené na rovnakých dôvodoch, aké uviedol vo svojom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných zákonných ustanovení a nepoprel ich účel a význam, podajúc postačujúcu odpoveď na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v tejto právnej veci. Na tomto závere nič nemení to, ţe navrhovateľka s takouto odpoveďou je nespokojná, snaţí sa ju relativizovať a spochybniť. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe niţšie súdy neodôvodnili svoje rozhodnutie
predstáv či poţiadaviek navrhovateľky. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva navrhovateľky na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). 12 7 Cdo 523/2015 Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd potupovali pri posudzovaní opodstatnenosti návrhu odporcu na obnovu konania v zmysle vyššie uvedených zásad. Neobstojí ani tvrdenie odporcu, ţe odvolací súd sa neriadil svojimi skoršími rozhodnutiami (ktorými zrušil predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa) a vysloveného právneho názoru v nich. Pre dovolací súd nevyplýva z § 226 O. s. p. jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môţe zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra,
ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval. Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade neţiaduca, nemoţno ju povaţovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom. Z uvedeného vyššie je nesporné, ţe súd prvého stupňa opakovane vykonal dopyty na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré v oboch svojich odpovediach zotrvalo na svojom stanovisku o zákonnosti nadobudnutia vlastníctva navrhovateľom, ako aj zdôraznilo, ţe majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí, sa
tohto zákona nadobúda zo zákona, odovzdaním a prevzatím a teda odovzdávajúci a preberací protokol nemá konštitutívne účinky, je potrebný len z formálneho hľadiska na deklarovanie pre potreby zápisu v katastri nehnuteľností. Preto ak odvolací súd na základe doplneného dokazovania dospel k záveru inému ako prezentoval vo svojich zrušujúcich rozhodnutiach, nedošlo tým k porušeniu zákona. Dovolateľ namietal tieţ odňatie moţnosti konať pred súdom
f/ O. s. p. a
g/ O. s. p. z dôvodu, ţe súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa nezaoberali námietkou zaujatosti, ktorú vzniesol voči sudcovi prvostupňového súdu vo svojom odvolaní z 2. júna 2014.
1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Z obsahu spisu vyplýva, ţe odporca namietal zaujatosť sudcu prvého stupňa, ktorý vo veci rozhodol aţ v odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín z 19. mája 2014 č. k. 7 C 9/2011 – 431 13 7 Cdo 523/2015 Najvyšší súd poukazuje na to, ţe
OSP účastníci majú právo z dôvodov
1 OSP uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, ţe právo uplatniť námietky zaujatosti je dané voči sudcovi, ktorý ešte vo veci nerozhodol, iba rozhodnúť má. Na tom nič nemení ani znenie ods. 2 cit. ustanovenia,
ktorého účastník môţe námietku uplatniť najneskôr na prvom pojednávaní (čo sa v danom prípade nestalo) alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Lehota 15 dní je však limitovaná ustanovením § 15 ods. 1 O. s. p., t. j. pokiaľ súd má rozhodnúť. Správne preto sa súd prvého stupňa, ale ani odvolací súd, vzhľadom na to, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil nemohol zaoberať námietkou zaujatosti vznesenou odporcom voči sudcovi prvého stupňa. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľ neopodstatnene vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. V súvislosti s námietkou odporcu, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis 14 7 Cdo 523/2015 alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.), pokiaľ nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok navrhovateľky nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa navrhovateľkou tvrdená existencia procesnej vady uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p.). V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd však navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodal návrh na uloţenie tejto povinnosti (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 4. novembra 2015 JUDr. Mária Š r a m k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.