Obsah (8)

§ 397§ 142§ 238§ 153§ 5§ 398§ 241§ 243b

Najvyšší súd 7 Cdo 305/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P. U., bytom P. zastúpeného JUDr. Karolom Spišákom, advokátom, so sídlo

§ 397Obchodného zákonníka.

Taktieţ poukázal na to, ţe navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ktorú si uplatňoval za hnuteľné veci, ţe by tieto neexistovali, boli zničené, odcudzené prípadne spotrebované. Úspešnosť takého nároku vzniká iba v prípade, ţe povinnosť vydať nebude moţné uloţiť preto, ţe ich uţ odporca nemá a vlastníkovi nie je moţné zabezpečiť opätovné uchopenie drţby a obnovenie vlastníckeho práva k predmetným veciam. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z

1. decembra 2013 sp. zn. 17 Co 403/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. K dovolacím dôvodom navrhovateľa, kde namietal, ţe súd prvého stupňa neúplne zistil 2 7 Cdo 305/2014 skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré spočívajú v nevypočutí svedkov na okolnosti zadrţania hnuteľných vecí z 9.decembra 2006, určením súdneho znalca na vyčíslenie škody svojvoľne zadrţaného hnuteľného a demontovaného majetku vrátane finančného zhodnotenia rekonštrukcie uviedol, ţe okolnosti zadrţania navrhovateľových vecí
2. decembra 2006 nebolo v konaní sporné a ani návrh nebol zamietnutý z dôvodu spochybnenia, ţe odporca zadrţal hnuteľné veci nachádzajúce sa v prevádzke. Vykonanie dôkazov na tieto skutočnosti nie sú spôsobilé preukázať významnú skutočnosť, existenciu škody na starne navrhovateľa. Ani nariadenie znaleckého dokazovania na výšku škody nie je dôkazom, ktorý by mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre navrhovateľa za danej dôkaznej situácie. Ani odvolací dôvod, ţe súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo moţné vytknúť súdu prvého stupňa v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie navrhovateľ. Prípustnosť dovolania odôvodňoval § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Ţiadal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vytýkal súdom oboch stupňov, ţe v rámci práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu nebral do úvahy, ţe či uţ navrhovateľ, alebo jeho splnomocnení zástupcovia nemali právne vzdelanie (aţ na časť konania, keď navrhovateľa zastupoval advokát) a preto mali v rámci uplatňovania práv navrhovateľa pristupovať osobitne prihliadnuc na ich právnu negramotnosť a boli ich povinnosťou ich náleţite poučiť, čím by sa mohlo predísť procesným chybám, ktoré sčasti bránia domáhaniu sa práv navrhovateľa. Pochybenie prvostupňového súdu moţno vidieť aj v tom, ţe

názoru súdu výpovedná doba zo Zmluvy o podnájme nebytových priestorov z

1. septembra 2004 uplynula
2. decembra 2006, čo je v rozpore s § 12 zákona č. 116/1990 Zb. Výpovedná lehota sa mala počítať aţ od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Výpoveď si navrhovateľ neprevzal, prevzala ju jeho manţelka a to i napriek tomu, ţe nemala splnomocnenie na prevzatie písomností. Predmetná výpoveď preto nemohla uplynúť
3. decembra
4. Keďţe sa ani jeden zo súdov s týmto nezaoberal, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces navrhovateľa a tieţ k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Namietal tieţ, ţe odporca sa síce domáhal na súde vykonania súpisu veci osobou poverenou súdom, ale toto učinila aţ po uplynutí zákonnej 8 dňovej lehoty stanovenej § 672 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Bola porušená aj Mandátna zmluva z
5. septembra 2004 v bode 4, odporca nezaslal výzvu , nedbal, aby na zhabaných veciach nevznikla škoda a taktieţ neoznámil miesto, kde uskladnil predmetné veci. Navrhovateľ taktieţ poukazoval na to, ţe všetky potrebné doklady na preukázanie vlastníctva resp. iného vzťahu k zhabaným veciam mal v predmete podnájmu, ktoré mu boli spolu s hnuteľnými vecami taktieţ zhabané. Súd nevykonal ţiadne dokazovanie týkajúcej sa skutočnosti preukazujúcej, ktoré z hnuteľných vecí uţ neexistujú a ţe došlo k ich strate alebo zničeniu práve v príčinnej súvislosti s konaním odporcu z
6. decembra
7. Súdy v tejto časti dokazovanie nevykonávali. Je toho názoru, ţe pre nesprávny názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti dôleţitej pre posúdenie veci bol vylúčený z realizácie jeho procesných práv (navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim) 3 7 Cdo 305/2014 a tak došlo nesprávnym postupom súdu k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. Pochybenie odvolacieho súdu vidí aj v tom, ţe sa nezaoberal výrokom, ktorým bolo zastavené konanie o vydanie hnuteľných vecí a to z dôvodu, ţe odvolanie sa netýkalo tohto výroku, hoci navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v plnom rozsahu, teda aj voči výroku o zastavení konania. Aj týmto konaním bola navrhovateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa navrhovateľa vyzval uznesením z
8. novembra 2012 na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur za podané odvolanie. Uznesením zo
9. decembra 2012 bol vyzvaný na doplatenie súdneho poplatku z návrhu na 813,50 Eur a uznesením zo
10. decembra 2012 bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu vo výške 913,- Eur. Navrhovateľ listom z
11. decembra 2012 ţiadal obe uznesenia zo dňa
12. decembra 2012 o uloţení súdneho poplatku zrušiť. Odvolací súd sa navrhovateľovým podaním nezaoberal v čom navrhovateľ vidí taktieţ porušenie jeho práv. Odporca vo svojom vyjadrení ţiadal dovolanie navrhovateľa zamietnuť pre jeho nedôvodnosť. Nesúhlasil s názorom navrhovateľa, ţe bol pre nesprávny názor súdu vylúčený z realizácie svojich procesných práv, nakoľko ţiadne procesné práva neboli navrhovateľovi odňaté a ani nebol obmedzovaný v ich realizovaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr to, či dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu totiţ nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu 4 7 Cdo 305/2014 vysloveného v tejto veci.

§ 238ods.

3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. Dovolaním navrhovateľa je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí; prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a so zreteľom na obsah dovolania dovolací súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania navrhovateľa nevyplýva z § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

názoru navrhovateľa v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať. Navrhovateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. obom súdom vytýka, ţe on a ani jeho splnomocnení zástupcovia nemali právne vzdelanie a preto v rámci uplatňovania práv navrhovateľom súd mal pristupovať osobitne s prihliadnutím na ich právnu negramotnosť a to tým, ţe bolo povinnosťou súdov ich náleţite poučiť, nevykonal vôbec dokazovanie, hoci navrhoval dôkazy, podal odvolanie aj voči výroku o zastavení konania, ktorým sa odvolací súd nezaoberal a tieţ odvolací súd sa nezaoberal jeho listom, ktorým ţiadal zrušiť obe rozhodnutia súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2012, ktorým boli vyrubené súdne poplatky. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a odporkyni neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. 5 7 Cdo 305/2014

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

§ 5ods.

1 O.s.p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

§ 5ods.

2 O.s.p. súdy povinnosť

odseku 1 nemajú, ak je účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom.

čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. K forme právnej pomoci sa zaraďuje aj poučovacia povinnosť súdu v občianskom súdnom konaní. Zákon súdom ukladá, aby pri plnení svojich úloh účastníkov poučovali. Poučenie sa poskytuje účastníkom (ich zástupcom, ak nie sú advokátmi) vrátane vedľajších účastníkov (§ 93 ods. 4 OSP). Obsahom poučenia je poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva a povinnosti sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho súdneho konania, výnimočne aj v konaní o činnosti súdu pred začatím konania

druhej časti Občianskeho súdneho poriadku. Ide o mnoţstvo práv a povinností s nerovnakým významom pre postup súdu a účastníkov v konaní. Poučovacia povinnosť sa týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých vyuţitie (realizácia) alebo splnenie (rešpektovanie) má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizácie základného práva na súdnu ochranu. Z tohto dôvodu má poučovacia povinnosť základný zmysel pri začatí občianskeho súdneho konania, pri zmenách jeho predmetu a účastníkov, pri skúmaní procesných podmienok a napokon aj pred rozhodnutím súdu o veci. Prax najvyššieho súdu preto trvá na poučení o náleţitostiach ţaloby, o správnej formulácii návrhu na rozhodnutí vo veci samej a v priebehu konania aj na takom poučení, ktoré účastníkovi umoţní pokračovanie v konaní a dosiahnutie rozhodnutia v merite veci. O právach a povinnostiach, ktoré pre účastníka vyplývajú z hmotného práva, súd nepoučuje. Tieto práva a povinnosti určujú vecnú legitimáciu účastníka a tá sa prejaví aţ vo výsledku sporu. Ţalobná ţiadosť (petit) je náleţitosťou ţaloby a jej formulovanie je procesnou povinnosťou účastníka. Z tohto hľadiska je súd povinný poučiť účastníka o správnom znení petitu. Poučenie má však obmedzenie v tom, ţe obsahuje iba upozornenie, ţe ţalobná ţiadosť nemá oporu v hmotnom práve, prípadne neumoţňuje nútený výkon, ak sa uloţená povinnosť nesplní dobrovoľne. Spôsob plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov, nestrannosť súdu a zákaz prejudikovania názoru súdu. Do poučovacej povinnosti ale nepatrí návod, čo by účastník mal alebo mohol v danom prípade vykonať, ale iba pomôcť k tomu, 6 7 Cdo 305/2014 aby mohol zákonom stanoveným spôsobom dať najavo, čo hodlá v konaní urobiť. Súdy nemôţu poučiť navrhovateľa ohľadne naformulovania správneho znenia petitu ţaloby, a teda vymedzili inak predmet tohto konania, takéto poučenie by presiahlo poučovaciu povinnosť súdu

§ 5O.s.p.

a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Navrhovateľ si ţalobným návrhom doručeným súdu

1. decembra 2009 uplatnil voči odporcovi vydanie nehnuteľného majetku bývalej pivárne Vtáčnik. Súd prvého stupňa uznesením z
2. marca 2010 v rámci prípravy pojednávania vyzval navrhovateľa, ktorý ţalobný petit po poučovacej povinnosti súdu upravil podaním z
3. mája 2010 a následne
4. decembra 2010 jeho špecifikáciou, ako aj v ostatnom podaní ţiadal aj vydanie alternatívneho petitu, ktorým sa domáhal náhrady škody vo výške 15.220,68 Eur. Od
5. októbra 2010 bol navrhovateľ zastúpený advokátom, ktoré zastúpenie trvalo do
6. júla 2012, kedy advokát oznámil súdu, ţe navrhovateľovi vypovedal plnomocenstvo. Následne navrhovateľ splnomocnil na zastupovanie P. U.. Pokiaľ ide o úkony samotného navrhovateľa (ešte počas jeho zastupovania advokátom) z
7. apríla 2012, ktorým ţiadal o pripustenie zmeny ţalobného petitu, tak, ţe neţiada vydanie vecí, ale domáha sa náhrady škody a následne úkonu jeho zástupcu (P. U.) na pojednávaní
8. augusta 2012, išlo o úkony, ktoré sa dotýkali hmotného práva, kde súd nemal poučovaciu povinnosť. Dovolací súd nezistil nesprávny postup oboch súdov v jeho poučovacej povinnosti. Navrhovateľ ďalej namietal, ţe súd nevykonal vôbec dokazovanie, hoci navrhoval dôkazy. Z obsahu spisu je nesporné, ţe navrhovateľ sa pôvodným ţalobným návrhom domáhal vydania hnuteľných vecí, ktorý návrh následne upravoval. Podaním z.
9. decembra 2010 upravil svoj návrh tak, ţe ţiadal vydanie hnuteľných vecí, a zároveň ţiadal o vydanie alternatívneho ţalobného petitu, ktorým sa domáhal náhrady škody vo výške 15.220,68 Eur. Podaním z
10. apríla 2012 opätovne navrhovateľ upravil svoj ţalobný petit tak, ţe neţiadal vydanie vecí, ale domáhal sa náhrady škody. Navrhovateľ následne na pojednávaní
11. augusta 2012 (prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu) zopakoval, ţe neţiada vydanie veci, ale náhradu škody za tieto veci, taktieţ si neuplatňoval náhradu za vloţené investície. Odporca na pojednávaní konanom
12. októbra 2012 vzniesol voči nároku navrhovateľa na náhradu škody námietku premlčania. Súd následne posúdil nárok navrhovateľa ako premlčaný a jeho ţalobný návrh zamietol.

§ 397

Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

§ 398

Obchodného zákonníka pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto je povinný na jej náhradu; končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. 7 7 Cdo 305/2014 Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť moţno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závaţne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôţe priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, ţe sa oprávnená osoba nemôţe s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiţ za následok, ţe súd nemôţe oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Vznesenie námietky premlčania treba povaţovať za celkom beţné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Preto uplatnenie námietky premlčania nie je zásadne v rozpore s dobrými mravmi. Súd má povinnosť na ňu vţdy prihliadať.

platného právneho stavu súd nemá moţnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôţe priznať. Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, ţe v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov. Vzhľadom na to, ţe oba súdy posúdili nárok navrhovateľa, vzhľadom na námietku premlčania odporcu, za premlčaný, ďalšie dokazovanie vo veci uţ nemali oprávnenie vykonávať. Dovolací súd napriek tomu k dovolacej námietke navrhovateľa poukazuje na to, ţe do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). 8 7 Cdo 305/2014 Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Nevykonanie dôkazov

návrhov alebo predstáv odporcu nie je postupom, ktorým by mu súd odňal moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

ustálenej judikatúry platí, ţe takýto postup súdu nemoţno zásadne povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiţ povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. l veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci vyuţil (nebolo mu odňaté). Právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemoţno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd (ani okresný súd) preto nevykonaním dôkazu, navrhovaného dovolateľom, ho nevylúčili z realizácie ţiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva. Tvrdenie o neúplnosti vykonaného dokazovania, resp. ţe súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, predstavuje dovolací dôvod

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p. Dovolací súd môţe v dovolacom konaní prihliadnuť k takýmto namietaným nedostatkom len vtedy, ak je splnený predpoklad prípustnosti dovolania (o taký prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa v tejto súvislosti spochybňujúcu nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Námietka navrhovateľa, ţe podal odvolanie aj voči výroku o zastavení konania, ktorým sa odvolací súd nezaoberal, dovolací súd podotýka, ţe navrhovateľ vo svojom odvolaní výslovne uviedol, ţe vynesený rozsudok prvostupňovým súdom 9. októbra 2012, ktorým zamietol ţalobný návrh navrhovateľa, povaţuje za nesprávny a podáva proti nemu odvolanie. S prihliadnutím na § 42 ods. 2 O.s.p. (kaţdý úkon posudzuje súd

jeho obsahu, aj keď úkon je nesprávne označený), ani z obsahu odvolania nevyplývalo, ţe by 9 7 Cdo 305/2014 navrhovateľ napadol aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorým súd konanie o vydanie veci zastavil. K námietke navrhovateľa, ţe odvolací súd sa nezaoberal jeho listom, ktorým ţiadal zrušiť obe rozhodnutia súdu prvého stupňa zo

1. decembra 2012, ktorým boli vyrubené súdne poplatky (sp. zn. 10 C 34/2010 – 215 a sp. zn. 10 C 34/2010 – 216) dovolací súd podotýka, ţe na uloţenie povinnosti navrhovateľovi doplatiť súdny poplatok za návrh a zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vydal súd prvého stupňa samostatné rozhodnutia (neboli súčasťou napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa). O odvolaní voči týmto uzneseniam rozhodol odvolací súd
2. marca 2014 uznesením sp. zn. 5 Co 224/2014 a sp. zn. 5 Co 225/
3. Voči týmto rozhodnutiam navrhovateľ dovolanie nepodal. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa

§ 243bods.

5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Odporca nepodal návrh nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. mája 2015 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová