Obsah (7)

§ 241§ 395§ 77§ 7§ 51§ 237§ 52

Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 182/2016 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletého R. K., nar. X., bývajúceho u matky a zastúpeného kolízny

ktorého (miestne príslušný) Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka maloletého

osobitného predpisu, ktorým je zákon o rodine. 3 Cdo 182/2016 2 3. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal otec maloletého dovolanie, ktoré odôvodnil vadami konania

§ 241ods.

2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Predovšetkým namietal nedostatok právomoci súdov konať vo veci (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), keďţe návrh matky nemoţno oprieť o „ţiadne ustanovenie právneho poriadku SR“. Predmet konania je totiţ v rozpore so základnými ľudskými právami otca aj maloletého dieťaťa, a teda i v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Dohovorom OSN o právach dieťaťa. Súd prvej inštancie nebol na vydanie rozhodnutia ani miestne príslušný, nakoľko maloletý má

dohody rodičov bydlisko v Bratislave. Odvolací súd odňal otcovi právo pred ním konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), keď na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, ktoré bolo potrebné na účely doplnenia dokazovania. V konaní došlo tieţ k porušeniu práva otca na zákonného sudcu, a to postupom odvolacieho súdu v rozpore s § 51 ods. 1 a 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a § 139 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Konanie je postihnuté i vadou

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p., spočívajúcou v tom, ţe odvolací súd nevykonaním potrebných dôkazov nedostatočne zistil skutkový stav nevyhnutný na určenie miestnej príslušnosti a na ďalšie pokračovanie v konaní. Tým si nezadováţil potrebný základ pre správne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V obsahovo rozsiahlom dovolaní otec detailne a opakovane poukázal na uvedené vady konania, prezentoval mnohé výhrady týkajúce sa iných konaní, vedených vo veciach starostlivosti súdu o maloletého, a namietal porušenie viacerých právnych predpisov. Z týchto dôvodov ţiadal napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvej inštancie, zrušiť a konanie zastaviť. 4. Matka ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadrili. 5. Dovolanie bolo podané pred 30. júnom 2016 v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. 5.1. Na konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa s účinnosťou od 1. júla 2016 vzťahuje zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). 3 Cdo 182/2016 3 5.2.

§ 395ods.

1 CMP platí, ţe ak § 396 CMP neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5.3.

§ 395ods.

2 CMP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 5.

1. Ustanovenie § 396 CMP s dopadom na predmetnú vec „neustanovuje inak“.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 35 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)] skúmal, či je dovolanie otca procesne prípustné.
3. V § 76 a § 77 CMP je obsiahnutá osobitná úprava niektorých ustanovení o dovolaní. 7.
4. V zmysle § 76 CMP dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, ţe sa manţelstvo rozvádza, ţe je neplatné alebo ţe nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadrţania. 7.2.

§ 77

CMP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých moţno začať konanie aj bez návrhu. 8. Ustanovenie § 76 CMP vymedzuje prípady, v ktorých (v pôsobnosti tohto zákona) dovolanie prípustné nie je; neupravuje teda, kedy (v pôsobnosti tohto zákona) je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, ţe v danom prípade nejde o vec, na ktorú by sa vzťahovalo ustanovenie § 76 CMP, bolo potrebné aplikovať § 2 CMP. V zmysle § 2 ods. 1 CMP sa totiţ na konania

tohto zákona sa pouţijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Prípustnosť dovolania otca bolo preto potrebné posudzovať

ustanovení CSP.

1. Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 veta prvá CSP). 3 Cdo 182/2016 4
2. Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a uskutočnení meritórneho dovolacieho prieskumu. 10.
3. Dovolania podané do
4. júna 2016, v prípade ktorých

vtedy účinnej právnej úpravy nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)] ani pre odmietnutie dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ aţ d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok umoţňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 10.2. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol

vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tieţ I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).

1. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, ţe nová právna úprava vychádza síce z princípu okamţitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 10.1., ktorý zostal zachovaný aj po
2. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od
3. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995]. 12.

právneho stavu účinného do

1. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu tieţ vtedy, ak v konaní došlo k závaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. 3 Cdo 182/2016 5
2. Dovolanie otca smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nemá znaky tých uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým bolo dovolanie procesne prípustné.
3. Dovolanie otca by vzhľadom na vyššie uvedené bolo prípustné iba vtedy, ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p. 14.
4. Dovolateľ nenamietal, ţe v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. b/ aţ e/ O.s.p.; vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 14.
5. Dovolateľ tvrdí, ţe na rozhodnutie súdu prvej inštancie nebola daná jeho právomoc (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).

§ 7ods.

1 O.s.p., účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, súdy v občianskom súdnom konaní prejednávali a rozhodovali spory a iné právne veci, vyplývajúce z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich

zákona neprejednávali a nerozhodovali o nich iné orgány. Keďţe konanie o nahradenie súhlasu otca so zmenou priezviska maloletého bolo začaté na návrh matky v zmysle § 35 zákona o rodine, ide o právnu vec vyplývajúcu z rodinných vzťahov, preto právomoc súdu na jej prejednanie nemoţno spochybniť. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, ţe vo veci rozhodol súd miestne nepríslušný, dovolací súd uvádza, ţe miestna príslušnosť Okresného súdu Vranov nad Topľou vo veciach starostlivosti o maloletého bola zaloţená rozhodnutím tohto súdu z 10. apríla 2012 č.k. 9 P 129/2012, a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené vo svojom rozhodnutí z 29. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013. 14.3.

názoru dovolateľa mu odvolací súd odňal moţnosť pred ním konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie. Za právneho stavu do

1. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších inštancií bolo postihnuté procesnou vadou, znemoţňujúcou dovolateľovi realizáciu jeho procesných práv. V súvislosti s námietkou nenariadenia pojednávania odvolacím súdom na účely doplnenia dokazovania je potrebné poukázať na ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., 3 Cdo 182/2016 6 z ktorého vyplývalo, ţe odvolací súd bol povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak bola daná aspoň jedna z podmienok uvedených pod písm. a/ aţ d/ tohto ustanovenia a zároveň išlo o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletému rozhodnutím vo veci samej nie je, dôvodný bol teda postup odvolacieho súdu, ktorým o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, ţe jeho rozhodovacia prax nepovaţovala do
2. júna 2016 za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ani prípadné nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
3. Pre úplnosť poznamenáva, ţe do obsahu základného práva

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). 14.

1. Vychádzajúc z ďalšieho obsahu dovolania je zrejmé, ţe dovolateľ namieta porušenie svojho práva na zákonného sudcu, ku ktorému malo dôjsť postupom odvolacieho súdu v rozpore s § 51 ods. 1 a 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a § 139 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. 14.
2. Ústavne garantované právo na zákonného sudcu sa výslovne spája s osobou sudcu. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba povaţovať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je

zákona na rozhodovanie o nej príslušný vecne, miestne i funkčne (§ 11 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Touto námietkou dovolateľ – z hľadiska obsahového (§ 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., t.j. ţe rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 3 Cdo 182/2016 7 14.6. V ustanovení § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne vedú k procesnej vade významnej

tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným. So zreteľom na vyššie uvedený záver o zaloţení miestnej príslušnosti Okresného súdu Vranov nad Topľou

názoru dovolacieho súdu spis nedáva ţiadny podklad pre záver, ţe v konaní došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade – vec prejednali a rozhodli miestne, vecne a funkčne príslušné súdy sudcami určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania nemoţno vyvodiť zo ţiadnej súčasti spisu. Rozhodnutiami súdov niţších inštancií teda nedošlo k porušeniu práva otca maloletého na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy. 14.7. Ustanovenie § 51 zákona o súdoch upravuje spôsob prideľovania vecí

rozvrhu práce, pričom

§ 51ods.

1 zákona sa veci určené

predmetu konania v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená moţnosť ovplyvňovania pridelenia vecí, a

§ 51ods.

9 zákona evidencia prideľovania vecí na prejednanie musí zabezpečovať takú moţnosť kontroly, aby si kaţdá osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi; súd je tieţ povinný vydať účastníkovi konania potvrdenie o prevzatí a pridelení veci. Vecou je potrebné rozumieť návrh na začatie konania. Ustanovenie § 139 ods. 2 vyhlášky o Spravovacom a kancelárskom poriadku ukladá súdu povinnosť odovzdať podávateľovi potvrdenie o prijatí podania doručeného

odseku 1 poštou alebo v rámci hromadného podania, a to pri prvom úkone súdu voči nemu. „Podaním

odseku 1“ treba pritom rozumieť výhradne ţalobu alebo návrh na začatie konania („Podávateľovi ţaloby alebo návrhu na začatie konania zamestnanec podateľne vydá potvrdenie o prijatí podania...“). Keďţe dovolateľ v danom prípade nevystupuje ako navrhovateľ (návrh na začatie konania podala matka maloletého), nemohol by porušenie uvedených ustanovení účinne namietať ani v prípade, ak by k nim v konaní skutočne došlo. Ich prípadné porušenie by tieţ nebolo spôsobilé zaloţiť ţiadnu z vád konania

§ 237ods.

1 O.s.p.

1. K námietke dovolateľa, ţe v konaní došlo k tzv. inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe procesná vada tejto povahy je dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne uplatniť iba vtedy, keď 3 Cdo 182/2016 8 je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo). Sama takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
2. Dovolateľ napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 16.
3. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších inštancií by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania otca maloletého). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/12 ako aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
4. Dovolateľ vytýkal súdom niţších inštancií i ďalšie nedostatky, ktorými sa ale dovolací súd nemohol zaoberať, nakoľko sa týkali iných konaní, aj keď vedených vo veciach starostlivosti o toho istého maloletého.
5. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, ţe dovolanie otca, ktoré bolo

právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (moţnosť uskutočniť meritórny dovolací prieskum), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol

ustanovenia § 447 písm. c/ CSP. 19. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol najvyšší súd

§ 52CMP.

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. 3 Cdo 182/2016 9 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. februára 2017 JUDr. Daniela Sučanská, v.r. predsedníčka senátu (sudca spravodajca) JUDr. Emil Franciscy, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. člen senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková