← Slovensko

o zaplatenie 99 157,-- Sk

Najvyšší súd Slovenskej republiky 2Obo/158/2008 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: J., X., D., Í., zast. I.M., advokátom, L., X., proti žalovanému: Fond národného majetku Slovenskej republiky, D., X., IČO: X., zast.: JUDr. Š.D., advokátom, Advokátka kancelária D., S., X., o zaplatenie 99 153,– Sk, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

  2. 2008 č. k. 3 Cb 91/03-209, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
  4. 2008 č. k. 3 Cb 91/03-209 v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom konanie v časti zaplatenia 4 888,– Sk zastavil a žalovaného zaviazal žalobcovi zaplatiť 93 265,– Sk istiny a 30 881,– Sk náhrady trov konania na účet jeho právneho zástupcu. Podľa odôvodnenia rozhodnutia žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislave II, v Bratislave dňa
  6. 2003 sa žalobca ako vlastník postúpených pohľadávok voči žalovanému domáhal ich zaplatenia celkom v sume 99 153,– Sk. Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet úrokov z omeškania žalovaného s plnením peňažných dlhov, ktoré mal žalovaný voči osobám oprávneným na vyplatenie menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov emitovaných FNM SR podľa § 24 ods. 4 zák. 24/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov. 2Obo/158/2008 2 Žalobca ako postupník nadobudol 62 akcií zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až § 530 Obč. zák. uzatvorenými s vlastníkmi dlhopisov žalovaného v celkovej výške 99 153 Sk. Pohľadávka pozostáva z úrokov z omeškania vzniknutých omeškaním žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov. Svoj nárok opiera o názor, že v zmysle § 24 ods. 1 (teraz 6) zák. č. 92/1991 Zb. dlhopis vrátane výnosu bol splatný
  8. 2000, kedy hodnota dlhopisu bola 13 740,– Sk a tak sa dňom
  10. 2000 dlžník dostal do omeškania. Žalovaný sa bránil tým, že podľa § 24 ods. 11 zák. č. 92/1991 Zb. bol povinný dlhopisov vrátane výnosu splatiť osobám, ktoré ho nadobudli, do konca roka 2001 a túto lehotu dodržal, keď v priebehu roka 2001 hodnotu dlhopisu vrátane výnosu splatil po odrátaní poplatkov spojených s vyplatením prostredníctvom S., a. s., B.. Podľa jeho názoru treba zohľadniť čas daný mu zákonom na splatenie dlhopisov a tvrdí, že nemohol byť v zmysle § 520 Obč. zák. v omeškaní, pretože mu veritelia neposkytli súčinnosť potrebnú na zaplatenie, ďalej, že sporné nároky sú spojené s dlhopismi, ktoré nebolo možné previesť bez súčasného prevodu dlhopisu, a tiež že nemal legálnu možnosť postupníkov zo zmlúv o postúpení pohľadávky identifikovať, a následne zistiť, či v čase postúpenia pohľadávky boli vlastníkmi dlhopisov. Súd vychádzal zo záveru vyjadreného v náleze ÚS SR č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS 13/97 z
  11. júna 1998, ktorý uvádza „Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom sú potom oprávnenia a povinnosti upravené v ďalších odsekoch §
  12. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákone stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7). Z toho vyplýva, že dlhopisy FNM mali byť ich majiteľmi zo strany žalovaného splatené v dobe ich splatnosti do
  14. 2000, resp.
  16. 1997 a nie v lehote do
  18. 2001 ako to tvrdí žalovaný. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosu dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu ich bývalým majiteľom, pretože dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol
  20. 2000 a nie
  23. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnos z nich v súlade s ustanovením § 24 2Obo/158/2008 3 ods. 6 zákona č. 92/1991 zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti stanovenom na
  26. Počnúc dňom
  28. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 92/19091 Zb.), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu, uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Na základe podkladov žalovaného zo dňa
  30. 2008 žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie 4 888,– Sk späť a súd v súlade s ust. § 96 ods. 1 3 O. s. p., konanie v tejto časti zastavil. O náhrade trov konania v časti o zaplatenie 4 888,– Sk rozhodol súd podľa ust. § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V časti o zaplatenie 93 265,– Sk rozhodol súd podľa § 142 ods. 3 O. s. p. Proti tomuto rozsudku v časti zaväzujúcej ho zaplatiť žalobcovi sumu 93 265,– Sk a nahradiť mu trovy konania vo výške 30 881,– Sk sa odvolal žalovaný a navrhol ho zmeniť, žalobu v celom rozsah zamietnuť a zaviazať žalobcu nahradiť mu trovy konania. Podľa neho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považuje opretie rozsudku o Nález ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL ÚS 13/97 z
  32. 1998 za neopodstatnené, pretože Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu, sa nevyjadril. Naopak v náleze č. 11/95, sp. zn. PL.ÚS 33/95 z
  34. 1995 sa ústavný súd Slovenskej republiky exaktne vyjadril, že „podľa § 24 ods. 12 (pozn. aktuálne ods. 11) zákona č. 190/1995 Z. z. (pozn. novela zákona č. 92/1991 Zb.) je fond povinný splatiť dlhopis najneskôr do konca roka 2001 osobám, ktoré ho získali ako majitelia kupónov podľa § 24 ods. 3 citovaného zákona, ako aj osobám, ktoré nadobudli dlhopis do vlastníctva pred dobou jeho splatnosti podľa § 24 ods. 7 písm. a/ až e/ zákona č. 190/1995 Z. z.“. Uvádza, že okrem námietky, že sa nemohol dostať do omeškania s vyplácaním dlhopisov fondu už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. na
  36. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov fondu postačovalo splnenie tejto 2Obo/158/2008 4 povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb., uplatnil voči žalobou uplatnenému nároku žalobcu aj ďalšie námietky, s ktorými sa súd
  37. stupňa nevysporiadal, a preto vec nesprávne právne posúdil. Veritelia oprávnení na výplatu dlhopisov fondu totiž dňa
  39. 2000 neposkytli žalovanému ako dlžníkovu súčinnosť nevyhnutnú na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia, preto sa žalovaný nemohol
  41. 2001 dostať do omeškania so splatením uvedených dlhopisov. Poukazuje pritom na ust. § 567 ods. 1, ako aj § 520 Obč. zák. Opätovne namieta, že osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa
  43. 2000 nedostavili do jeho sídla, žalovanému ako dlžníkovi ani neposkytli údaje umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli mu tak súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu v zákonom mieste plnenia. Žalovaný sa preto nemohol k
  45. 2001 dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu, dotknutí veritelia nemohli mať nárok na úroky z omeškania voči žalovanému a nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý ich uplatnil v predmetnom konaní. Cituje z odôvodnenia napadnutého rozsudku (str. 4 predposledný odsek), že mal aj súd za dokázané, že oprávnení z dlhopisov fondu neposkytli dostatočnú súčinnosť žalovanému k tomu, aby mohol previesť úhradu im prináležiaceho nároku, t. j. vyplatiť dlhopis podľa neho výrok rozsudku vychádza z právneho posúdenia uvedenej skutočnosti v rozpore s § 520 Obč. zák. Nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku (str. 4 posledný odsek), že žalovaný mal relatívne dostatočnú lehotu na to, aby sa pripravil na plnenie predmetných povinností a tento záver je podľa jeho názoru irelevantný. Dĺžka uvedenej lehoty totiž nemá podľa zákona vplyv dôsledky omeškania veriteľov podľa § 520 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v priebehu roka 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a. s. a pobočiek S., a. s. zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Veritelia, ktorí mali na žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní, bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu vyššie spomenutých spôsobom prostredníctvom pobočiek S., a. s., žiaden z nich si voči žalovanému neuplatnil právo na splatenie dlhopisu už
  47. 2001, alebo pred týmto či po tomto dátume. Za uvedeného skutkového stavu považuje 2Obo/158/2008 5 uplatňovanie úrokov z omeškania za to, že nesplatil dlhopisy v hotovosti v mieste svojho sídla už
  49. 2000 za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Uvádza, že z ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11 a súv. Zákona č. 92/1991 Zb. logicky vyplýva, že bol povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do konca roku
  50. Uvedený výklad príslušných zákonných ustanovení nie je jeho záverom, on sa riadil skutočnosťou, že so splácaním predmetných dlhopisov počas celého roku 2001, teda od „splatnosti“ dňa
  52. 2000 podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. až do konca roku 2001, teda do uplynutia „doby splatnosti“ podľa § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 zb., počítali usmernenia a pokyny upravujúce zdanenie nakladania s uvedenými dlhopismi, ktoré vydalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky ešte pred
  55. Na konkrétne uvedené usmernenia a pokyny v konaní pred prvostupňovým súdom poukázal. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok súdu
  56. stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Poukazuje predovšetkým na to, že všetci účastníci zmluvy o postúpení pohľadávky – úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti dlhopisu F., t. j. k
  58. 2000 veriteľmi FNM, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky. Ďalej uvádza, že žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu oznámil prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, nenamieta výšku jednotlivých úrokov z omeškania, ani spôsob ich výpočtu. Poukazuje na to, že žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
  60. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy F. vyplácané, konkrétne prostredníctom R., a. s. , pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s. Nakoniec tvrdí, že žalovaný nemal nikdy v úmysle, ani nebol vôbec pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k
  62. 2000, keďže ako vyplýva z listu F. zo dňa
  64. 2008, FNM disponoval k
  66. 2000 s hotovosťou 5 168,– Sk, pričom na 2Obo/158/2008 6 účtoch v bankách mal k dispozícii cca. 2,3 miliardy Sk, čo bolo približne 10% nominálnej hodnoty všetkých splatných dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu. Na záver opätovne poukazuje na rozsudok dovolacieho súdu 1 Obdo V 3/2006, ktorý ustálil právny záver, že počnúc dňom
  68. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania a uvedeným dňom bolo splatenie dlhopisu žalovateľné, a to aj s úrokmi z omeškania. Podľa neho je v rozpore s dobrými mravmi konanie žalovaného, keď na jednej strane prezentuje ako splní svoje záväzky a na strane druhej označuje veriteľov za vinníkov svojho omeškania. Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že je dôvodné, pretože vychádza z nedostatočného, a preto nesprávneho posúdenia veci. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobou došlou súdu dňa
  70. 2003 sa žalobca ako vlastník postúpených mu pohľadávok v sume 99 153,– Sk voči žalovanému domáhal ich zaplatenia. Tieto pohľadávky majú predstavovať súčet úrokov z omeškania žalovaného s plnením dlhopisov, ktoré emitoval podľa § 24 ods. 4 zák. č. 24/1991 Zb. a bývalým ich majiteľom splatil s omeškaním. Súd žalobe vyhovel do výšky 93 265,– Sk, pretože na základe späťvzatia žaloby do sumy 4 888,– Sk konanie zastavil. Žalobe vyhovujúce rozhodnutie oprel o názor, že dlhopisy boli splatné dňa
  72. 2000 vyslovený v náleze Ústavného súdu SR č. 8/1995 sp. zn. PL ÚS 13/97 z
  73. júna 1995 a skutočnosť, že dňa
  75. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania. Podľa zistenia odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní dôvodne vytýka súdu
  76. stupňa, že sa nevysporiadal s jeho ďalšími námietkami, najmä skutočnosťou, že veritelia oprávnení z dlhopisov neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutnú na splatenie dlhu v zmysle § 520 Obč. zák. a neposúdil, či uplatňovanie nároku na úroky z omeškania v rozhodovanom prípade je v rozpore s dobrými mravmi. V spise (č. l. 166) je vyjadrenie žalovaného k veci zo dňa
  78. 2008 v ktorom tento uvádza, že bol pripravený na alternatívu, že podľa zákona môžu osoby oprávnené na výplatu menovitých hodnôt a výnosov dlhopisov požadovať peňažné plnenie v mieste sídla FNM a to už
  81. 2Obo/158/2008 7 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave dňa
  82. februára 2007 JUDr. Jana Zemaníková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia:

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.