← Slovensko

o vypratanie parc.

Najvyšší súd 5 Cdo 617/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore ţalobkyne Obec L. R., so sídlom v Lednickom Rovnom, IČO: 00 317 462, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol. s r.o., so sídlom v Povaţskej Bystrici, Šoltésovej 346/X., proti ţalovanej I. Š., miestom podnikania v L., zastúpenej advokátskou kanceláriou FP LEGAL, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Ruţomberská 6, o vypratanie parcely KN C X k.ú. X, vedenom na Okresnom súde Povaţská Bystrica pod sp.zn. 8C/149/2011, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

  1. decembra 2014 sp.zn. 19 Co/343/2012, takto r o z h o d o l : I. Dovolanie o d m i e t a. II. Ţalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Okresný súd Povaţská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  3. mája 2012, č.k. 8C/149/2011-144 uloţil ţalovanej povinnosť vypratať parcelu KN C 420/7 zastavené plochy a nádvoria o výmere 88 m² v k.ú. X. ., LV X., do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanej uloţil aj povinnosť nahradiť ţalobkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Rozhodol tak s odôvodnením, ţe výpoveďou ţalobkyne došlo k platnému ukončeniu nájomného vzťahu medzi stranami sporu, a preto je ţalovaná povinná vypratať prenajatú nehnuteľnosť. Súd sa nestotoţnil s tvrdením ţalovanej, ţe podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka došlo k obnoveniu nájomného vzťahu o ďalší rok, nakoľko aj keď sa vo výpovedi z nájomnej zmluvy uvádza dátum ukončenia nájmu dňa
  4. augusta 2010, k skončeniu nájomného vzťahu mohlo dôjsť najskôr po uplynutí zmluvne dohodnutej 12-mesačnej výpovednej lehoty, t.j. 31.augusta
  5. Ak teda ţalobkyňa podala 2 5 Cdo 617/2015 návrh na vypratanie nehnuteľnosti dňa
  6. septembra 2011, urobila tak v 30-dňovej lehote. Existenciu výpovedného dôvodu podľa bodu 3 čl. V nájomnej zmluvy mal súd za preukázanú uznesením obecného zastupiteľstva L. R. č. 7/2007 z
  7. augusta 2007, ktorým bola schválená rekonštrukcia námestia a asanácia stánku ţalovanej nachádzajúcom sa na spornej nehnuteľnosti. K obrane ţalovanej uviedol, ţe stavba stánku bola postavená aj skolaudovaná ako dočasná stavba na základe nájomnej zmluvy, a preto si ţalovaná musela byť vedomá toho, ţe po skončení nájomného vzťahu bude musieť stavbu odstrániť. Pokiaľ aj bola v stavebnom povolení a kolaudačnom rozhodnutí uvedená doba pre uţívanie stavby 10 rokov, bola táto doba viazaná vţdy na nájomnú zmluvu. So zámerom ţalobkyne asanovať stavbu stánku sa mohla ţalovaná oboznámiť jednak zo stavebného povolenia, ktoré jej bolo doručené, ako aj z projektu rekonštrukcie námestia, ktoré bolo riadne zverejnené a mohla sa proti tomu brániť v rámci správneho konania, čo však neurobila. Návrh na výsluch starostu, ktorým malo byť preukázané podanie mylných informácií ţalovanej, ţe rekonštrukcia námestia sa nedotkne jej stánku, bol vzhľadom na prijaté závery súdu irelevantný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
  8. O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie ţalovaná.
  9. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
  10. decembra 2014 sp.zn. 19Co/343/2012, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods.
  11. O.s.p.) a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd rozhodol po zopakovaní dokazovania a vyjadrení strán k moţnej aplikácii ustanovenia § 126 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k zhodnému záveru ako súd prvej inštancie. Zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie skutočnosti, či stavba stánku je hnuteľnou alebo nehnuteľnou vecou, povaţoval odvolací súd za správne, keď z predloţených dôkazných listín bolo jednoznačné, ţe predajný stánok je stavbou a ţalobkyňa túto skutočnosť ani nespochybňovala. K právnemu posúdeniu veci uviedol, ţe v súlade s ustálenou judikatúrou umiestnenie stavby na cudzom pozemku na základe nájomnej zmluvy, ktorá môţe byť vypovedaná, je zvláštnym prípadom dočasného uţívania pozemku, ktorý spočíva v tom, ţe ak zanikne nájomné právo, zanikne tieţ občianskoprávne oprávnenie mať stavbu na cudzom pozemku. Pokiaľ teda ţalovaná zriadila na základe dohody s vlastníkom pozemku stavbu, ktorú bola oprávnená uţívať len dočasne, svoje právo stratila po uplynutí dojednanej doby, resp. po ukončení nájomného vzťahu a neoprávnene zasahuje do práva vlastníka pozemku. Odvolací súd doplnil skutkové zistenia, ktoré boli od rozhodnutia súdu prvej inštancie čiastočne zmenené, a to v dôsledku uplynutia času nájomnej zmluvy 3 5 Cdo 617/2015 i povolenia, pričom bolo zistené, ţe ţalovaná naďalej pokračuje v prevádzkovaní stánku. Ţalobou uplatnený nárok povaţoval za vykonateľný v súlade s § 126 Občianskeho zákonníka, keďţe spornú nehnuteľnosť má vo svojej faktickej moci ţalovaná a tá ju zadrţiava protiprávne. Súčasne nebolo preukázané, ţe by ţalovaná podala návrh na prekvalifikovanie stavby z dočasnej na trvalú, a ani to, ţe by ţalobkyňa ex offo začala konanie podľa § 88 ods.
  12. písm. d/ Stavebného zákona o odstránenie dočasnej stavby. Preto bolo aj v záujme ţalovanej, aby dobrovoľne odstránila stavbu, ktorá sa stala stavbou nepovolenou a vyhla sa tak postupu podľa citovaného ustanovenia Stavebného zákona. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 142 ods.
  13. a § 151 ods.
  14. O.s.p. a úspešnej ţalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania vo výške 249,21 €.
  15. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadla dovolaním ţalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“). Prípustnosť dovolania výslovne odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods.
  16. písm. f/ O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a ako dovolací dôvod uviedla ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. K odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo podľa názoru dovolateľky v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vykazujúceho prvky arbitrárnosti. Rozhodnutia oboch súdov označila vo výroku za nevykonateľné, pretoţe ţalobou na vypratanie pozemku sa nemoţno domáhať odstránenia stavby, ktorá má charakter nehnuteľnosti, ale v tomto prípade je potrebné uplatniť ţalobu o odstránenie stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktoré je vo vzťahu k ustanoveniu § 126 ods.
  17. Občianskeho zákonníka špeciálnym ustanovením. Obom súdom vytýkala, ţe ich rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne vykonaného dokazovania v základnej otázke neexistencie výpovedného dôvodu, čo dokazuje tá skutočnosť, ţe v súčasnosti bola rekonštrukcia námestia ukončená a stánku ţalovanej sa nedotkla. Odvolací súd porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, keď nepreskúmaval správnosť napadnutého rozhodnutia, ale ho opravoval a dotváral, podľa skutkových okolností, ktoré nastali počas odvolacieho konania nezávisle od vôle účastníkov, t.j. uplynutie dohodnutej doby nájmu a platnosti stavebného povolenia. Odvolaciemu súdu vytýkala, ţe svoj postup podľa § 213 ods. 2 O.s.p. nevykonal v dostatočnom predstihu, preto sa nemohla na pojednávanie náleţite pripraviť a preukázať, ţe poţiadala o prekvalifikovanie stavby na trvalú. Odvolací súd prekročil rozsah kontradiktórnosti konania a v priamom rozpore so ţalobným návrhom, ktorý vychádzal z výpovede nájomnej zmluvy, de facto rozšíril ţalobu tým, ţe svoje rozhodnutie oprel o záver, ţe nájom zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu. Z uvedeného tieţ vyplýva, ţe dospel 4 5 Cdo 617/2015 k odlišnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie v otázke platnosti výpovede nájomnej zmluvy a napriek tomu rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil. Ak bol odvolací súd názoru, ţe nájom zanikol aţ uplynutím času, bola ţaloba podaná predčasne a mal rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. Následne sa v dovolaní zaoberala otázkou nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi v otázke dočasnosti stavby stánku. Dovolateľka napadla výslovne aj výrok o náhrade trov konania, bola toho názoru, ţe súdy mali v tejto otázke aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p., prípadne § 143 O.s.p. Z týchto dôvodov ţiadala, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
  18. Ţalobkyňa k podanému dovolaniu uviedla, ţe nie je daný dovolací dôvod ani v zmysle § 237 ods.
  19. písm. f/ O.s.p. ani podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rozhodnutia súdov niţších stupňov vrátane ich postupu v konaní povaţovala za správne.
  20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.
  21. CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je potrebné odmietnuť, pretoţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
  22. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  23. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods.
  24. a § 238 O.s.p.
  25. Ţalovaná dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods.
  26. a 2, 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné. 5 5 Cdo 617/2015
  27. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods.
  28. O.s.p. Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 ods.
  29. písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná bola tieţ vada konania namietaná ţalovanou (§ 237 ods.
  30. písm. f/ O.s.p.).
  31. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods.
  32. písm. f/ O.s.p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané občianskym súdnym poriadkom [napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
  33. Ţalovaná videla odňatie moţnosti konať pred súdom v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne odôvodnené a vykazovalo znaky arbitrárnosti.
  34. K tejto námietke ţalovanej dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
  35. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods.
  36. písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
  37. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľkou povaţovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).
  38. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 237 ods.
  39. písm. f/ O.s.p., a to napríklad ak 6 5 Cdo 617/2015 rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec ţiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíţia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiţ princíp právnej istoty môţe ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/
  41. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náleţitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou ţalovanej. Oba súdy niţšieho stupňa dospeli zhodne k záveru, ţe právo ţalovanej mať stavbu na pozemku ţalobkyne bolo dočasné a zaniklo súčasne so zánikom nájomného vzťahu, na ktorý bolo viazané. Keďţe ţalovaná doposiaľ uţíva pozemok vo vlastníctve ţalobkyne bez právneho dôvodu, zasahuje tak protiprávne do jej vlastníckeho práva k pozemku, a preto je potrebné poskytnúť jej ochranu (pzn. po doplnení odvolacím súdom) v zmysle § 126 ods.
  42. Občianskeho zákonníka vyprataním nehnuteľnosti. Námietky dovolateľky, ktoré predostrela v súvislosti s tvrdením o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska obsahového smerovali voči právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom a boli vyjadrením nesúhlasu dovolateľky s právnymi závermi súdov niţšieho stupňa, preto dovolací súd zdôrazňuje, ţe pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladalo. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
  43. Dovolateľka tieţ vytýkala súdom, ţe svoje rozhodnutia zaloţili na nedostatočne zistenom skutkovom stave a nevykonali ňou navrhovaný dôkaz, čím jej odňali moţnosť konať pred súdom. K tejto námietke dovolací súd uvádza, ţe posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou 7 5 Cdo 617/2015 súdu (§ 120 ods. X. O.s.p.), a nie strán sporu (viď uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. X. Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého stranami navrhovaného dôkazu nezakladalo procesnú vadu majúcu za následok prípustnosť dovolania (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Ani samotná neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov neboli v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţované za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a mnohé ďalšie). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
  44. Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
  45. Dovolateľka spochybnila aj správnosť postupu odvolacieho súdu v konaní, keď namietala, ţe odvolací súd ju o postupe podľa § 213 ods. 2 O.s.p. neinformoval v dostatočnom predstihu a preto nemala moţnosť sa na pojednávanie náleţite pripraviť a predloţiť súdu dôkazy na svoju obranu.
  46. Výzva odvolacieho súdu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. bola plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti tohto súdu, ktorá sledovala zabráneniu vydávania tzv. prekvapivých rozhodnutí odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci, t.j. podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva neţ bolo na vec aplikované súdom prvej inštancie. Odlišná právna kvalifikácia ţalobného nároku odvolacím súdom, na ktorú sa ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. vzťahovalo, však nie je totoţná so situáciou, keď odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie potvrdí napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie na základe rovnakých právnych úvah a doplní jeho nedostatok tak, ţe výslovne uvedie, ako právne kvalifikoval ţalovaný nárok a pod ktorú zákonnú normu ho podradil. Napokon odvolací súd v konaní zvolil postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. priamo na pojednávaní dňa
  47. decembra 2014 (viď č.l.184 spisu) a dovolací súd zastal názor, ţe dovolateľke týmto postupom odvolacieho súdu nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe jej bol vytvorený priestor reagovať na doplnenie právnej kvalifikácie a ţalovaná toto svoje právo aj vyuţila (viď zápisnica z pojednávania str. 3-4, č.l. 184-185 spisu), pričom nepoţiadala o odročenie pojednávania z tohto dôvodu. Napokon z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, ţe od počiatku sporu ţalovaná namietala nevykonateľnosť ţalobného petitu a sama poukazovala na to, ţe ţalobkyňa nemôţe 8 5 Cdo 617/2015 na základe tohto návrhu dosiahnuť odstránenie oprávnenej stavby ţalovanej, pretoţe ide o nehnuteľnú vec, prezentovala tak názor, ţe odstránenie jej stavby nie je moţné v zmysle ţiadneho zákonného ustanovenia. Súčasne ţalovaná od počiatku konania tvrdila, ţe jej stavba má charakter nehnuteľnosti a nejde o stavbu dočasnú, čo sa snaţila preukazovať aj návrhom na nariadenie znaleckého dokazovania. Ani v samotnom dovolaní ţalovaná neuvádza ţiadne iné ďalšie argumenty spochybňujúce správnosť aplikácie ustanovenia § 126 ods.
  48. Občianskeho zákonníka odvolacím súdom, ktoré by prípadne chcela vzniesť na pojednávaní pred odvolacím súdom, keď len opätovne zdôraznila materiálnu nevykonateľnosť súdnych rozhodnutí prikazujúcich ţalovanej vypratať nehnuteľnosť a skutočnosť, ţe odstránenie stavby nie je moţné dosiahnuť ţalobou o vypratanie nehnuteľnosti podľa citovaného ustanovenia.
  49. Ţalovaná videla ujmu na svojich procesných právach aj v tom, ţe nemohla predloţiť súdu dôkazy na preukázanie podania návrhu na prekvalifikovanie stavby z dočasnej na stavbu trvalú, v dovolaní uvádza, ţe na pojednávaní pred odvolacím súdom ţiadala vykonať dôkaz vyţiadaním správneho spisu Obvodného úradu Trenčín na preukázanie svojich tvrdení a odvolací súd nepovaţoval za potrebné tento dôkaz vykonať. Z obsahu zápisnice z pojednávania odvolacieho súdu však nevyplýva, ţe ţalovaná ţiadala o vykonanie takéhoto dôkazu, a to ani potom, čo ţalobkyňa na pojednávaní vyhlásila, ţe nie je pravdou jej tvrdenie o podaní návrhu na prekvalifikovanie stavby. Je teda zrejmé, ţe na pojednávaní mala odvolacím súdom vytvorenú procesnú moţnosť svoje tvrdenia preukázať a prípadne ţiadať aj vykonanie dôkazu, na ktorý v dovolaní poukazuje, avšak tak neurobila.
  50. Dovolateľka ďalej namietala, ţe rozhodnutia oboch súdov niţšej inštancie, ktoré jej ukladajú povinnosť vypratať pozemok vo vlastníctve ţalobkyne, sú nevykonateľné s poukazom na súdnu prax dlhodobo zastávajúcu názor, ţe ţalobou na vypratanie pozemku sa nemoţno domáhať odstránenia stavby, ktorá má charakter nehnuteľnosti tak, ako tomu je v prejednávanej veci. Súdne rozhodnutia preto povaţovala za nadbytočné a voči nej šikanózne.
  51. Táto námietka dovolateľky aj v prípade, ak by bola dôvodná, nemohla zaloţiť vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a spravidla začína na základe návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ţalobca ako dominus litis rozhoduje o existencii a trvaní sporu a je na jeho vôli, či ţalobu podá a čoho sa 9 5 Cdo 617/2015 bude voči ţalovanému domáhať s tým, ţe nesie aj dôsledky svojho neúspechu v konaní ním vyvolanom. Ţalovaný v tomto smere má len pasívne postavenie a nemôţe procesne nejako ovplyvniť obsah ţalobného návrhu smerujúceho voči nemu. Ak by aj bol rozsudok súdu materiálne nevykonateľný z dôvodu, ţe ţalobný petit bol skutočne neúplný, neurčitý, či nezrozumiteľný, zakladala by táto vada konania povinnosť súdu výlučne voči ţalobcovi vyzvať ho na odstránenie tejto vady návrhu postupom podľa 43 ods.
  52. O.s.p. a nesplnením tejto povinnosti súdom, by vznikla ujma výlučne na procesných právach ţalobcu nie však na procesných právach ţalovaného. V prípade ţalovaného by táto vada mohla mať za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak by nezakladala jeho zmäťočnosť v zmysle vád konania podľa § 237 ods.
  53. O.s.p., a teda ani procesnú prípustnosť jeho dovolania. V prejednávanej veci ale o taký prípad nešlo, keďţe súdy niţšieho stupňa dospeli k záveru, ţe ţaloba má zákonom poţadované náleţitosti a jej petit je presný, určitý a zrozumiteľný, nevzhliadli dôvod pre postup podľa § 43 ods.
  54. O.s.p. o čom svedčí to, ţe o ţalobe meritórne rozhodli. Z obsahu dovolacej argumentácie vyplýva, ţe dovolateľka zamieňa otázku právneho posúdenia ţalobného nároku, namietajúc samotnú aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia § 126 ods.
  55. Občianskeho zákonníka súdmi na vec, resp. aplikáciu nesprávnej hmotnoprávnej normy, s námietkou nevykonateľnosti súdneho rozhodnutia. Otázky nastolené dovolateľkou v tejto súvislosti, t.j. či sa ţalobkyňa mohla alebo nemohla domáhať ochrany svojich vlastníckych práv spôsobom zvoleným v ţalobnom petite, sú otázkami právneho posúdenia prejednávanej veci, ktorých prípadné nesprávne zodpovedanie súdmi niţšieho stupňa by ale taktieţ procesnú prípustnosť dovolania nezakladalo (R 54/2012).
  56. S uvedenou námietkou tieţ súvisela dovolacia argumentácia ţalovanej, ktorá vytýkala odvolaciemu súdu, ţe svojím rozhodnutím zaloţeným na závere o skončení nájomného vzťahu medzi stranami sporu uplynutím dohodnutej doby nájmu, de facto rozšíril ţalobu. Aj keby odvolací súd rozhodol nad rámec ţalobkyňou tvrdených skutkových okolností, pochybenie súdu v tomto smere by bolo spôsobilé zaloţiť nanajvýš tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak by nezakladalo procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 190/2008, 3 Cdo 56/2005, 3 Cdo 167/2016, 2 Cdo 44/2010). Z tohto dôvodu sa dovolací súd argumentáciou ţalovanej nemohol vecne zaoberať. 10 5 Cdo 617/2015
  57. Dovolateľka tieţ namietala porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania odvolacím súdom, ktorý nepreskúmaval správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale toto rozhodnutie dotváral a potvrdil z dôvodov, ktoré v čase jeho vydania neexistovali (uplynutie dohodnutej doby nájmu).
  58. Princíp dvojinštančnosti konania má základ v tom, ţe kaţdá skutková a právna otázka, ktorá je v prejednávanej veci rozhodujúca, musí byť predmetom posúdenia súdu nielen súdom prvej inštancie, ale aj odvolacím súdom. V otázke zisťovania skutkového stavu bol princíp dvojinštančnosti konania vyjadrený v ustanoveniach § 213 ods. 3 aţ 7 O.s.p. Čo sa týka právneho posúdenia veci, konkrétne bol tento princíp premietnutý do ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p., ktorého podstatou bolo zamedzenie vydávania prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t.j. rozhodnutí vydávaných na základe takých ustanovení, ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal a ku ktorým sa strany sporu nemali moţnosť vyjadriť. Odvolací súd je vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam súdu prvej inštancie súdom s plnou jurisdikciou - je oprávnený rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť, zmeniť alebo zrušiť bez ohľadu na to, ako to navrhujú strany sporu v nimi podanom odvolaní (doterajšie ustanovenia § 212 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 219 aţ 221 O.s.p.).
  59. Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, ţe by zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania. Podľa obsahu zápisnice z pojednávania odvolacieho súdu zo dňa
  60. decembra 2014 (viď č.l. 183 a nasl. spisu) odvolací súd postupoval jednak v súlade s § 213 ods. 3 aţ 7 O.s.p., keď zopakoval dokazovanie podľa § 213 ods. 3 O.s.p. za účelom zistenia odvolaním namietanej vady (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a súčasne strany sporu vyzval podľa § 213 ods. 2 O.s.p., aby sa vyjadrili k moţnému pouţitiu ustanovenia § 126 ods.
  61. Občianskeho zákonníka. Dovolateľka sa mylne domnieva, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na posúdení iných skutkových či právnych okolností veci neţ súd prvej inštancie, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, ţe obligačné právo ţalovanej mať na pozemku umiestnenú stavbu bolo časovo obmedzené a toto právo zaniklo, v dôsledku čoho je povinná nehnuteľnosť ţalobkyne vypratať. Ak aj odvolací súd poukázal na tú okolnosť, ţe v priebehu odvolacieho konania uplynula dohodnutá doba nájmu, z rozhodnutia nevyplýva, ţe by povaţoval záver súdu prvého stupňa o zániku nájomného vzťahu výpoveďou za nesprávny a ani to, ţe by svoje rozhodnutie zaloţil výlučne na iných skutkových okolnostiach a právnych úvahách neţ súd prvej inštancie. Práve naopak v odôvodnení rozhodnutia sa venoval aj odvolacej argumentácii 11 5 Cdo 617/2015 ţalovanej, ktorou spochybňovala existenciu výpovedného dôvodu, keď uviedol, ţe rekonštrukcia námestia bola ukončená a obišla stavbu ţalovanej, avšak ţalobkyňa je viazaná podmienkami získania finančných prostriedkov z tzv. eurofondov, ktoré vyţadujú vytvorenie plochy na verejné zhromaţďovanie občanov podľa projektu rekonštrukcie priamo na pozemku v súčasnosti zastavanom stavbou ţalovanej (viď posledný odsek str. 10 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Ak teda aj odvolací súd poukázal na inú skutkovú okolnosť, ktorá v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie neexistovala, táto nebola pre posúdenie veci rozhodujúca a na konečnom výsledku konania nemala vplyv, keď samotný záver odvolacieho súdu o zániku práva ţalovanej mať stavbu umiestnenú na pozemku ţalobkyne pre jej časové obmedzenie (bez ohľadu na spôsob zániku obligačného oprávnenia ţalovanej) ostal vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie nezmenený.
  62. Keďţe odvolací súd nezistil ţiadnu vadu konania pred súdom prvej inštancie zakladajúcu zmätočnosť jeho rozhodnutia, pre ktorú by bol povinný napadnuté rozhodnutie zrušiť v zmysle § 221 ods.
  63. O.s.p., po zopakovaní dokazovania za podmienok § 213 ods. 3 O.s.p. dospel k zhodným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa a pri zachovaní postupu podľa § 213 ods. 2 O.s.p. zaujal rovnaký názor o existencii ţalobou uplatneného hmotnoprávneho nároku ako súd prvej inštancie, boli splnené podmienky pre potvrdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 219 ods.
  64. O.s.p. Ani v tomto smere dovolací súd nezistil ţiadne pochybenie zo strany odvolacieho súdu.
  65. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, ţe v prejednávanej veci ţalovanej nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom a vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zistená nebola.
  66. Pokiaľ ţalovaná v dovolaní spochybňovala aj správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, ţe nesprávne právne posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prípustnosť dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn.
  67. Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8ECdo 170/2014), preto sa dovolací súd týmito námietkami ţalovanej nezaoberal. 12 5 Cdo 617/2015
  68. Dovolateľka napadla výslovne aj výrok o náhrade trov konania, bola toho názoru, ţe súdy mali v tejto otázke aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. prípadne § 143 O.s.p. Touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie malo povahu uznesenia (§ 167 ods.
  69. O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučovalo ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 ods.
  70. O.s.p. Námietky ţalovanej o aplikácii nesprávneho ustanovenia na rozhodnutie o náhrade trov konania z hľadiska obsahového spadajú pod právne posúdenie veci, ktoré ako uţ bolo vyššie uvedené, procesnú prípustnosť podaného dovolania nezakladalo.
  71. V danom prípade prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods.
  72. O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.
  73. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
  74. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  75. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  76. januára 2017 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r. Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.