← Slovensko

o zaplatenie 4 012,73 €

Najvyšší súd 2 Cdo 192/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobkyne P., bývajúca v K.J.K., zastúpená JUDr. Jánom Spišákom, advokátom v K., Idanská č. 17, proti ţalovanému M., bývajúci v K.J.K., zastúpený JUDr. Rudolfom Ţiklom, advokátom v K., Tichá č. 18, o zaplatenie 4 012,73 €, vedenej na Okresnom súde K. I pod sp. zn. 24 C 250/2010, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v K. z

  1. júla 2014 sp. zn. 1 Co 246/2013 t a k t o : Dovolanie o d m i e t a. Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd K. I rozsudkom z
  2. decembra 2012 č. k. 24 C 250/2010-171 zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobkyni sumu 4 012,73 € ako aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2 351,36 € od 22.1.2011 do 18.7.2011, vo výške 9% ročne zo sumy 1 212,03 € od 22.1.2011 aţ do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 2 800,70 eur od 7.11.2012 aţ do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie 2 351,36 € zastavil. Návrh v prevyšujúcej časti o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol. Priznal ţalobkyni právo na náhradu trov konania proti ţalovanému spolu vo výške 1 371,90 € pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 990,40 € a z iných trov vo výške 381,50 € (súdny poplatok), ktorú uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobkyni k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa sa podaným návrhom domáhala zaplatenia nákladov, ktoré v období od októbra 2008 aţ do decembra 2011 2 2 Cdo 192/2015 vynaloţila v súvislosti s vlastníctvom bytu č. X. nachádzajúceho sa na štvrtom poschodí vo vchode č. X. obytného domu súp. č. X. na J. ulici č. X. v K. a to napriek tomu, ţe tento byt neuţívala; byt uţíval ţalovaný bez akéhokoľvek právneho titulu a bez toho, ţeby za uţívanie bytu platil ţalobkyni akúkoľvek úhradu. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe ţalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bytu č. X. na štvrtom poschodí vo vchode č. X. obytného domu súp. č. X. na ulici J. č. X. v K., ktorý nadobudla na základe zmluvy o prevode vlastníctva druţstevného bytu zo dňa 26.1.
  3. Vklad vlastníckeho práva v prospech ţalobkyne bol povolený Správou katastra K. dňa 18.3.2006 pod č. V.. Uvedenú skutočnosť mal súd nesporne za preukázanú z listu vlastníctva č. X.. V konaní bolo nepochybne preukázané, ţe ţalobkyňa zaplatila náklady spojené s uţívaním predmetného bytu za obdobie od októbra 2008 do decembra 2011, vrátane nedoplatkov za sluţby spojené s uţívaním bytu v zmysle vyúčtovaní za roky 2008 aţ 2011 spolu vo výške 6 364,09 €. Uvedené skutočnosti mal súd nesporne za preukázané zo zálohových predpisov vystavených správcom bytu, z jeho vyúčtovaní, ako aj z vyúčtovaní dodávateľských spoločností za spotrebu elektriny a plynu, vrátane rozpisu preddavkových platieb za uvedené roky, ako aj z výpisu z účtu ţalobkyne. Súd mal taktieţ za preukázané, ţe ţalovaný zaplatil na účet Stavebného bytového druţstva III. K. sumu 2 351,36 €, pričom z poštového poukazu súd zistil, ţe Stavebné bytové druţstvo III. uvedenú sumu poukázalo na účet ţalobkyne dňa 15.7.2011; z poštovej pečiatky súd zistil, ţe túto sumu ţalobkyňa obdrţala dňa 18.7.
  4. Ţalobkyňa prijatú sumu započítala na úhradu svojej pohľadávky uplatnenej v tomto konaní, čo ţalovanému oznámila listom zo dňa 22.8.2011 formou doporučenej zásielky. V uvedenej časti vzala návrh späť a od ţalovaného sa domáhala uţ len zaplatenia prevyšujúcej sumy vo výške 4 012,73 € s príslušenstvom. Pretoţe ţalobkyňa nevedela preukázať, ţeby ţalovaného vyzvala kvalifikovane na úhradu bezdôvodného obohatenia ešte pred podaním ţaloby a ţalovaný túto skutočnosť nepotvrdil, súd ţalobkyni nemohol priznať úroky z omeškania v takej výške, v akej si ich uplatnila v návrhu. Splatnosť dlhu ţalovaného v časti o zaplatenie pôvodne uplatňovanej sumy 3 563,39 € nastala aţ po doručení ţaloby ţalovanému a v časti o zaplatenie ďalšej sumy aţ po právoplatnosti uznesenia, ktorým bola pripustená zmena návrhu v časti o zaplatenie sumy 2 800,70 €. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţaloba bola ţalovanému doručená dňa 20.1.
  5. Za deň zročnosti pohľadávky uplatnenej v ţalobe vo výške 3 563,39 € je teda potrebné povaţovať nasledujúci deň, t. j. X.. a za prvý deň omeškania deň 22.1.
  6. 3 2 Cdo 192/2015 Vzhľadom k tomu, ţe v priebehu konania ţalobkyňa vzala späť návrh v časti o zaplatenie sumy 2 351,36 € z dôvodu, ţe ku dňu 18.7.2011 uvedenú sumu obdrţala od SBD III. K., konštatoval, ţe ţalovaný bol v omeškaní so sumou 2 351,36 € od 22.1.2011 do 18.7.2011 a zaviazal ţalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z uvedenej sumy za toto obdobie vo výške 9% ročne v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Základná sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania bola ku dňu 22.1.2011 vo výške 1%, po zvýšení o 8 percentuálnych bodov predstavuje 9% ročne. S ostávajúcou sumou vo výške 1 212,03 € je ţalovaný v omeškaní od 22.1.2011 aţ doposiaľ preto ho zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania z uvedenej sumy od 22.1.2011 aţ do zaplatenia taktieţ vo výške 9% ročne. Návrh v časti o zaplatenie sumy 2 800,70 € bol ţalobkyňou uplatnený aţ podaním doručeným súdu dňa 31.10.2012, ktoré boli ţalovanému doručené na pojednávaní konanom dňa 5.11.2012, kedy súd rozhodol o pripustení zmeny návrhu. Dňom zročnosti tejto časti istiny je teda nasledujúci deň, t. j. 6.11.2012 a dňom prvého omeškania deň 7.11.
  7. Súd preto zaviazal ţalovaného na zaplatenie sumy 2 800,70 € počnúc od 7.11.2012 aţ do zaplatenia a to vo výške 9,5% ročne v súlade s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Základná sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania bola ku dňu 7.11.2012 vo výške 1,5%, po zvýšení 8 percentuálnych bodov predstavuje 9,5% ročne. V prevyšujúcej časti návrh o zaplatenie úrokov z omeškania zamietol z dôvodu, ţe v uplatnenom období ţalovaný ešte v omeškaní so splnením dlhu nebol. Ţalobkyňa vzala návrh späť v časti o zaplatenie 2 351,36 € a to v priebehu konania, po začatí pojednávania, podaním zo dňa 22.10.
  8. Ţalovaný so späťvzatím návrhu a zastavením konania v tejto časti súhlasil, preto súd v súlade s ustanovením § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil. Krajský súd v K. na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
  9. júla 2014 č. k. 1 Co 246/2013-226 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania. Vyslovil, ţe nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení odvolací súd uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v súlade s úpravou uvedenou v ustanovení § 120 ods. 1 O.s.p., keď vykonal dôkazy označené účastníkmi, tieto aj vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo ţiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie neţ ako rozhodol súd prvého 4 2 Cdo 192/2015 stupňa. Za vecne správne a výstiţné povaţuje odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku na ktoré odkazuje v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. Nepovaţoval za dôvodnú odvolaciu námietku ţalovaného, v ktorej spochybňuje závery súdu prvého stupňa ohľadne vlastníckeho práva ţalobkyne k spornému bytu ako aj ohľadne záverov o tom, ţe on tento byt uţíval bez právneho dôvodu. Právny vzťah ţalovaného k spornému bytu bol predmetom iných súdnych konaní v ktorých bola táto otázka právoplatne vyriešená a výsledkami týchto konaní nebolo spochybnené vlastnícke právo ţalobkyne k spornému bytu v období za ktoré uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ teda tieto sporné otázky boli predmetom osobitného konania, nebol súd prvého stupňa oprávnený v rámci posudzovania predbeţných otázok vyhodnocovať uvedené okolnosti inak. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka ţalovaného pokiaľ tento mal za to, ţe bolo jeho povinnosťou uhrádzať náklady na byt správcovi bytu a nie ţalobkyni ako jeho vlastníčke. Takýto názor nemá oporu v ţiadnom právnom predpise. Ţalobkyňa je vlastníčkou sporného bytu a ako účastníčka zmluvy o výkone správy so správcom bytového domu SBD III. v K. má povinnosť voči tomuto správcovi na úhradu nákladov vyplývajúcich zo správy uvedeného bytu ako aj i z titulu úhrady za preddavkované sluţby spojené s jeho uţívaním. Za nepreukázané povaţuje odvolací súd aj tvrdenia ţalovaného o tom, ţe nárok ţalobkyne tejto mohol vzniknúť iba v súvislosti s prípadným nedoplatkom vyplývajúcim z ročného vyúčtovania a nie z titulu mesačných zálohových platieb. Súd prvého stupňa nárok ţalobkyne priznal iba vo výške, v ktorej táto preukázala za celé označené obdobie skutočne realizované úhrady správcovi bytu a to tak titulom mesačných zálohových platieb ako aj z titulu úhrad nedoplatkov z ročných vyúčtovaní.. Súd prvého stupňa síce v rámci dokazovania nevykonal osobitné dokazovanie ohľadne sumy, ktorá by predstavovala primeranú výšku úhrady za uţívanie obdobného bytu, keď vychádzal z ním tvrdenej všeobecne známej skutočnosti, ţe trhová výška nájomného za obdobný byt nesporne presahuje výšku samotných nákladov na takýto byt. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, ţe ţalovaný túto otázku počas konania pred súdom prvého stupňa nespochybňoval a v súlade so záverom súdu prvého stupňa je aj obsah jeho odvolania v ktorom sám uviedol, ţe výška nájomného za obdobný byt podľa neho predstavuje sumu 250 aţ 300 € a to bez započítania médií, čo v značnej miere prevyšuje ţalobkyňou uplatňované úhrady, ktoré za sporné obdobie boli v rozsahu od 90,45 € do 132,18 € mesačne. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Namietal, ţe previedol svoje členské práva v tom čase k druţstevnému bytu č. X. na štvrtom poschodí 5 2 Cdo 192/2015 vo vchode č. X. bytového domu č. X., na ul. J. č. X.-23 v K., stojaceho na parc. č. X k. ú. K.K. na svojho syna V., ktorý mu tvrdil, ţe sa hodlá oţeniť a v byte chce zostať bývať so svojou manţelkou. Následne ale sporný byt bol jeho synom bez jeho vedomia a súhlasu odpredaný ţalobkyni a to za stavu, keď syn veľmi dobre vedel, ţe ich vzťahy so ţalobkyňou sú značne vyhrotené a doslova nenormálne. Za daného stavu je teda vlastnícke právo ţalobkyne k spornému bytu nanajvyš sporné a problematické. Súdy sa z vyššie naznačovanou otázkou v napádaných v rozhodnutiach vôbec nezaoberali a ani nevysporiadali. V konaní naviac nemal advokáta, keďţe na to nemá financie a v rozpore s ustanovením § 5 platného Občianskeho súdneho poriadku súdom nebol poučený o svojich právach a právnych moţnostiach a to na jeho škodu. Má tu na mysli na moţnosť podať určovaciu ţalobu o určenie vlastníckeho práva k spornému bytu voči domnelej vlastníčke bytu. Taktieţ je zaráţajúce a nespravodlivé, ţe súdy ho ešte zaviazali aj k náhrade trov sporného konania, pričom sa vôbec nevysporiadali s jeho momentálnou sociálnou, zdravotnou a majetkovou situáciou. Navrhol, aby dovolací súd rozsudky súdov niţších stupňov zrušil v celom rozsahu. Ţalobkyňa sa písomne k podanému dovolaniu ţalovaného nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, 6 2 Cdo 192/2015 ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  10. V danom prípade dovolaním ţalovaného nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel NS SR k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie ţalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád 7 2 Cdo 192/2015 uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. 8 2 Cdo 192/2015 Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v tom, ţe súdy niţšieho stupňa sa náleţite nevyporiadali s otázkou vlastníckeho práva ţalobkyne k predmetnému bytu a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdili. Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 9 2 Cdo 192/2015 a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
  11. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
  12. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne 10 2 Cdo 192/2015 arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobe vyhoveli. Zhodli sa na tom, ţe ţalobkyňa je vlastníčkou sporného bytu ako aj ţe ţalovaný tento byt uţíval bez právneho dôvodu. Právny vzťah ţalovaného k spornému bytu bol predmetom iných súdnych konaní, v ktorých bola táto otázka právoplatne vyriešená a výsledkami týchto konaní nebolo spochybnené vlastnícke právo ţalobkyne k spornému bytu v období za ktoré uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ teda tieto sporné otázky boli predmetom osobitného konania, nebol súd prvého stupňa oprávnený v rámci posudzovania predbeţných otázok vyhodnocovať uvedené okolnosti inak. Vychádzali z toho, ţe ţalobkyňa je vlastníčkou sporného bytu a ako účastníčka zmluvy o výkone správy so správcom bytového domu SBD III. v K. má povinnosť voči tomuto správcovi na úhradu nákladov vyplývajúcich zo správy uvedeného bytu ako aj z titulu úhrady za preddavkované sluţby spojené s jeho uţívaním. Ţalobkyni bezdôvodné obohatenie voči ţalovanému vzniklo tým, ţe ţalovaný predmetný byt uţíval, teda prijímal naturálne hodnoty vo výške zodpovedajúcej primeranej úhrade za uţívanie takéhoto bytu, ktoré by bol inak povinný platiť. Nevykonávali osobitné dokazovanie ohľadne sumy, ktorá by predstavovala primeranú výšku úhrady za uţívanie obdobného bytu, keď vychádzali aj z tvrdenia ţalovaného, ţe výška nájomného za obdobný byt by predstavovala sumu 250 aţ 300 € a to bez započítania médií, čo v značnej miere prevyšuje ţalobkyňou uplatňované úhrady, ktoré za sporné obdobie boli v rozsahu od 90,45 € do 132,18 € mesačne. Pokiaľ ţalovaný v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o dôvodnosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalovaného). Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje 11 2 Cdo 192/2015 konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalovaný neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní ţalovaný nebol procesne úspešný a procesne úspešná ţalobkyňa nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s..p.). 12 2 Cdo 192/2015 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  13. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  14. januára 2016 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lucia Suchá

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.