o náhradu nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 2 Cdo 249/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu I. P., bývajúceho v Š., zastúpeného JUDr. Dagmarou Matuškovou, advokátkou v Bratislave, Búdková 12, proti ţalovanej 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. 13, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 24 C 158/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. marca 2014 sp. zn. 8 Co 115/2011, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. marca 2014 sp. zn. 8 Co 115/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
3. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-113 návrh voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ako „ţalovaný 1/) zastavil. Ţalovanú 2/ zaviazal zaplatiť ţalobcovi 2 323,57 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 774,36 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Ţalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe Okresný súd Trnava rozsudkom z
4. októbra 2005 sp. zn. 5 T 58/2005 odsúdil ţalobcu za spáchanie trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie k trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Krajský súd v Trnave rozsudkom z
5. marca 2006, sp. zn. 5 T 58/2005 zrušil vyššie uvedený rozsudok v celom rozsahu a ţalobcu podľa § 226 písm. b/ Trestného poriadku spod obţaloby oslobodil z dôvodu, ţe sa ţiadneho trestného činu nedopustil. Súd prvého stupňa mal za preukázané, ţe ţalobca sa domáhal na príslušnom ústrednom orgáne uspokojenia svojho nároku náhrady škody v rámci predbeţného prerokovania, ktorý mu priznal náhradu škody vo výške 36 130 Sk titulom náhrady trov trestného konania a jeho ţiadosti v časti týkajúcej sa 2 2 Cdo 249/2014 nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 Sk nevyhovel. Konštatoval, ţe ţalobcom označené trestné konanie vedené proti jeho osobe, v ktorom bol spod obţaloby oslobodený, moţno povaţovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jeho právach. Samotná závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom v značnej miere zniţujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ustanovenia § l ods. l, § 5 ods. l, § 17 ods. 2, § 25 ods. l , zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) v spojení s § 13 ods. l, 2, 3 Občianskeho zákonníka a konštatoval, ţe sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy ţalobcovi, keď mu doteraz nebolo poskytnuté ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia. Uviedol, ţe ţalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za „páchateľa protiprávnej činnosti závaţného charakteru“, táto činnosť je všeobecne povaţovaná za protispoločenskú a nemorálnu a je spoločnosťou odsudzovaná. Vzhľadom na uvedené mal za to, ţe ujmu, ktorá ţalobcovi vznikla v dôsledku trestného stíhania vedeného voči jeho osobe po dobu l a pol roka je moţné odstrániť iba priznaním nemajetkovej ujmy. Predmetné trestné stíhanie vedené proti ţalobcovi predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval ţalobca veľmi intenzívne počas priebehu celého trestného konania a tieto následky pretrvávajú v menšej miere dodnes. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na osobu ţalobcu, ktorý dlhodobo vykonáva znaleckú činnosť a ktorý poţíva váţnosť v profesijnom kruhu. Taktieţ prihliadol na prostredie, v ktorom ţalobca ţije, keďţe tento býva v menšom meste, pre ktoré je príznačná vnímavosť a informovanosť o jeho obyvateľoch najmä pokiaľ ide o osobu známu, ktorou je i osoba ţalobcu. Vzhľadom na uvedené priznal ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 323,57 €. Uvedenú sumu povaţoval s ohľadom na závaţnosť ujmy, t. j. jej intenzitu, rozsah a trvanie, za primeranú a dostatočnú. Vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy návrh ţalobcu ako nedôvodný zamietol, keď mal za to, ţe celková výška ním uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je neprimeraná následkom, ktoré boli ţalobcovi spôsobené nezákonným rozhodnutím v trestnom konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. O trovách ţalovanej 1/ rozhodol podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. 3 2 Cdo 249/2014 Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalovanej 2/ rozsudkom z
6. marca 2014 sp. zn. 8 Co 115/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe návrh v celom rozsahu zamietol. Ţalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v súdenej veci je nesporné, ţe rozsudok Okresného súdu Trnava z
7. apríla 2005 (správne
8. októbra 2005), sp. zn. 5 T 58/2005 bol v celom rozsahu zrušený a ţalobca oslobodený spod obţaloby rozsudkom Krajského súdu v Trnave z
9. marca 2006, sp. zn. 5 T 58/
10. Ţalovanému podľa ustanovenia § 19 ods. l zák. č. 514/2003 Z.z. začala trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody plynúť aţ od doručenia predmetného rozsudku Krajského súdu v Trnave, t. j. od
11. marca
12. Ďalej konštatoval, ţe premlčacia lehota neplynie počas predbeţného prerokovania nároku, a to najdlhšie po dobu šesť mesiacov, preto uplynula
13. septembra
14. Vzhľadom na skutočnosť, ţe ţalobca podal návrh na pristúpenie ţalovanej 2/ do konania ako pasívne legitimovaného účastníka v zmysle § 4 ods. l písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z. – Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky aţ
15. novembra 2009 (aj keď návrh na začatie konania podal
16. septembra 2008), tak odvolací súd vzhľadom na námietku premlčania vznesenú ţalovanou 2/ dospel k záveru, ţe ţalobca si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil proti ţalovanej 2/ na súde prvého stupňa z hľadiska plynutia trojročnej subjektívnej lehoty oneskorene. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú ţalovanou 2/ a túto vyhodnotil ako dôvodnú, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ţe návrh ţalobcu zamietol. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. l O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Dovolanie podal z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V dovolaní uviedol, ţe ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umoţňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneuţitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Dovolateľ je toho názoru, ţe postup ţalovanej 2/ aj s poukazom na skutočnosť, ţe k uplatneniu námietky premlčania došlo aţ v odvolacom konaní, je takou okolnosťou, z ktorej moţno dôvodiť, ţe cieľom ţalovanej 2/ bolo v priamom 4 2 Cdo 249/2014 úmysle poškodiť dovolateľa ako ţalobcu. Zastáva názor, ţe povinnosťou súdu prvého stupňa bolo uţ po podaní návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vyzvať ţalobcu na opravu označenia ţalovaného, keďţe zo samotného návrhu vyplývalo, o aký zodpovednostný subjekt sa jedná a napriek nesprávne označenému ţalovanému mal súd s týmto ţalovaným konať. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovaná 2/ dovolaciemu súdu vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobcu zamietnuť, keďţe nie sú splnené podmienky, pre ktoré by malo byť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravný prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je potrebné zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
17. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. Preto dovolanie ţalobcu proti tomuto rozsudku je prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. 5 2 Cdo 249/2014 Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy), normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m I. ÚS 22/2003). 6 2 Cdo 249/2014 Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/1994). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (III. ÚS 72008). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
18. decembra 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29; Hiro Balani c/a Španielsko z
19. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c/a Grécko z
20. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z
21. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Krasko c/a Švajčiarsko z
22. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd sa totiţ v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal námietkou ţalobcu týkajúcou sa rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 7 2 Cdo 249/2014 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva súdu moţnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, poţadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotoţňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. Všeobecne moţno bezpochyby dôvodiť, ţe v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemoţno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umoţňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumoţnenie práva uplatniť námietku premlčania. V súdenej veci ţalobca okolnosti, pre ktoré by uplatnenie námietky premlčania malo byť v rozpore s dobrými mravmi odvodzoval zo skutočnosti, ţe ţalovaná 2/ sama zdrţiavala rozhodnutie o náhrade škody, ktorá ţalobcovi nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Trnava vznikla a odmietla mu nahradiť nemajetkovú ujmu napriek tomu, ţe jej zákon č. 514/2003 Z.z. takéto právo priznáva. Rovnako namietal, ţe ţalovaná 2/ vzniesla námietku premlčania aţ v odvolacom konaní. Odvolací súd však neposudzoval vytýkané a ani iné aspekty súvisiace so vznesenou námietkou premlčania, s výnimkou konštatovania, ţe z povahy námietky premlčania vyplýva, ţe ju účastník konania môţe uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania aţ do právoplatného skončenia veci. 8 2 Cdo 249/2014 Bude preto úlohou odvolacieho súdu, aby v ďalšom konaní v tejto časti zváţil všetky skutočnosti prichádzajúce do úvahy pre prijatie námietky premlčania, prípadne pre odopretie jej účinkov a následne vo veci rozhodol a rozhodnutie náleţite odôvodnil. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok jeho nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky na záver poznamenáva, ţe konanie voči ţalovanej 1/ bolo právoplatne zastavené výrokom rozsudku Okresného súdu Bratislava I z
23. februára 2011 č. k. 24 C 158/2008-
24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
25. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
26. júla 2015 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová