← Slovensko

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode

Najvyšší súd 2 Cdo 250/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. R., bývajúcej v P., zastúpenej JUDr. Milanom Sivým, advokátom v Poprade, Nám. sv. Egídia 3006/116, proti ţalovanému M. S., bývajúcemu v S., zastúpenému JUDr. Máriou Trylčovou, advokátkou v Senici, J. Kráľa 738/12, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11 C 182/2000, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. decembra 2012 sp. zn. 9 Co 259/2011 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 616,82 € na účet JUDr. Milana Sivého, Nám. sv. Egídia 3006/116, Poprad, do 3 dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Trnava rozsudkom z
  2. septembra 2011 č. k. 11 C 182/2000-360 vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, ţe do výlučného vlastníctva ţalobkyne prikázal nehnuteľnosti vedené Správou katastra P. na LV č. X., vedenom pre okres P., obec P., kat. úz. P., okres P., ako pozemok - parcela registra “C“, parc. č. X, o výmere 444 m², zastavané plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 34 m², zastavené plochy a nádvoria, pozemok - parcela registra “C“, parc. č. Xo výmere 933 m², záhrady a rodinný dom, súp. č. X., parc. č. X, a to bez povinnosti poskytnutia peňaţného plnenia ţalovanému z titulu vyrovnania podielov. Vyslovil, ţe o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, ţe bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania zaniklo
  3. júla 1997 a účastníci vyporiadanie nevykonali dohodou. V 2 2 Cdo 250/2014 rámci skutkového stavu súd prvého stupňa ustálil, ţe do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. X. pre obec P., kat. úz. P., a to rodinný dom súp. č. X. a príslušné parcely zodpovedajúce výmere záhrady. V súvislosti s hnuteľnými vecami účastníkov súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe tieto hnuteľné veci a peňaţnú hotovosť na účte nie je moţné zahrnúť do masy BSM a ani vyporiadať, keďţe účastníci existenciu týchto vecí súdu nijako nepreukázali, vzájomne tvrdili, ţe veci sú zrejme v drţbe druhého účastníka a nenavrhli ani dokazovanie ohľadom týchto skutočností. Súd prvého stupňa do predmetu vyporiadania BSM nezahrnul rodinný dom v B., ktorý patril do výlučného vlastníctva ţalobkyne a nestal sa súčasťou BSM napriek tomu, ţe pri kúpe tohto domu mali byť pouţité spoločné prostriedky manţelov, keď časť ceny bola zaplatená prevodom členských práv a povinností v súvislosti s členstvom v Okresnom stavebnom bytovom druţstve P. a Stavebnom bytovom druţstve Bratislava IV., v ktorých však bola členkou výlučne ţalobkyňa. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manţelov súd prvého stupňa prihliadol najmä na to, ako sa kaţdý z účastníkov zaslúţil o nadobudnutie a udrţiavanie spoločných vecí. Ţalobkyňa sa ako jediná zaslúţila o získanie majetkových hodnôt v spoločnej domácnosti zo svojich osobných finančných prostriedkov a tieto boli pouţité nielen na nadobudnutie rodinného domu, ale aj ďalších spoločných vecí. V súvislosti s rodinným domom a záhradou v P., tento mal byť podľa dohody prevedený na otca ţalobkyne, ktorý poskytol na jeho kúpu finančné prostriedky, k čomu však počas trvania manţelstva účastníkov nedošlo. Predmetná nehnuteľnosť je schátraná, nedošlo k jej zveľaďovaniu z dôvodu, ţe účastníci konania sa nevedeli na jej uţívaní dohodnúť. Keďţe vklad ţalobkyne pouţitý na kúpu nehnuteľnosti sa plynutím času zhodnotil na súčasnú hodnotu nehnuteľnosti, súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe je potrebné vrátiť jej to, čo zo svojho osobného majetku vynaloţila na spoločný majetok. Ţalovaný počas konania tvrdil, ţe prostriedky pouţité na kúpu domu pochádzali zo spoločného hospodárenia. Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané potvrdeniami o výbere, písomnými listami otca ţalobkyne a z výpovede otca ţalobkyne v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. 10 C 174/1994, ako aj vyhodnotením svedeckých výpovedí, ţe peniaze na kúpu domu boli poskytnuté výlučne ţalobkyňou. Peňaţné prostriedky vo výške 41 700 CAD pozostávali z výberu tejto sumy postupne
  4. júla 1990 vo výške 30 000 USD,
  5. júla 1990 vo výške 10 500 USD a
  6. júla 1990 vo výške 1 200 USD. Tvrdenie ţalovaného, ţe tieto peňaţné prostriedky nemohli slúţiť na kúpu nehnuteľnosti, keďţe časť kúpnej ceny bola vyplatená pred výberom týchto peňaţných prostriedkov, súd prvého stupňa vyhodnotil tak, ţe v danom období mala ţalobkyňa dostatok prostriedkov a bola schopná uhradiť túto sumu z peňazí poskytnutých jej 3 2 Cdo 250/2014 pred podpisom kúpnej zmluvy s poukazom na výber sumy vo výške 14 978,99 CAD z
  7. mája
  8. Ţalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, ţe rodinný dom bol nadobudnutý zo spoločných prostriedkov a ţiadnym spôsobom sa o nadobudnutie tejto nehnuteľnosti nepričinil, na základe čoho súd prvého stupňa ani nezaviazal ţalobkyňu vyplatiť ţalovanému vyrovnací podiel. Súd prvého stupňa uzavrel, ţe vyporiadanie masy bezpodielového spoluvlastníctva manţelov rovnakým dielom by bolo nespravodlivé a v rozpore s ustanovením § 150 Občianskeho zákonníka. Ţalobkyňa sa sama z prostriedkov poskytnutých jej otcom zaslúţila o nadobudnutie a udrţanie majetku získaného za trvania manţelstva, pričom v čase kúpy nehnuteľnosti a počas celého manţelstva bol ţalovaný zamestnaný len krátkodobo alebo vôbec a okrem zamestnania nepreukázal ţiaden iný príjem. Ţalobkyňa zabezpečovala príjem rodiny, potreby dieťaťa a starostlivosť o dieťa a spoločnú domácnosť. S poukazom na skutočnosť, ţe došlo k prikázaniu nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva ţalobkyne bez toho, aby zaplatila ţalovanému čiastku z titulu vyrovnania podielov, súd prvého stupňa nezaviazal ţalovaného na úhradu polovice splatenej časti pôţičky ţalobkyni, keďţe ide o zanedbateľnú sumu oproti cene nehnuteľnosti a počas konania nebolo preukázané, aký bol zostatok pôţičky ku dňu zániku BSM. V závere poznamenal, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného rozsudkom z
  9. decembra 2012 sp. zn. 9 Co 259/2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe ţalobkyňa bola tá, ktorá v manţelstve obstarávala väčšinu príjmov, pričom sa zároveň starala o maloleté dieťa. Vzťah manţelov bol nevyváţený ako finančne, tak z pohľadu starostlivosti o dieťa a o domácnosť, a to spôsobom, kedy zaobstarávanie väčšiny potrieb zabezpečovala práve ţalobkyňa (teda finančné zabezpečenie nevyvaţoval ţalovaný zvýšenou starostlivosťou o rodinu). Preto bola správnou úvaha súdu prvého stupňa, na základe ktorej napokon prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva ţalobkyne bez záväzku k finančnému vyrovnaniu so ţalovaným. Odvolací súd v podrobnostiach poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorého je zrejmé, ţe súd prvého stupňa pre svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov, ţe ţiadne rozhodné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul, v hodnotení dôkazov nie je logický 4 2 Cdo 250/2014 rozpor a vec je i správne právne posúdená. Odvolací súd plne sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ho potvrdil a s poukazom ods. 2 citovaného ustanovenia svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodnil. Vyslovil, ţe o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne podľa ustanovenia § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa samostatným uznesením, keďţe s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. o náhrade trov konania na súde prvého stupňa napadnutým rozhodnutím nerozhodol. Proti rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu podal dovolanie ţalovaný. Dovolanie podal z dôvodu, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú nepresvedčivé, čím mu súdy odňali moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Namietal, ţe súdy v odôvodneniach opomenuli vysvetliť svoje úvahy, ktorými sa spravovali pri posudzovaní nimi vybraných dôkazov, prečo nebrali do úvahy skutočne vykonané dôkazy, neodstránili rozpory medzi vykonanými dôkazmi a neobjasnili, na základe akých dôkazov dospeli ku skutkovému zisteniu, ţe ţalovaný sa nezaslúţil o nadobudnutie a udrţanie majetku získaného za trvania manţelstva. Odôvodnenia oboch rozhodnutí sú nezrozumiteľné a nedostatočné a ţalovanému nie je zrejmé, prečo súdy rozhodli tak, ako rozhodli. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedla, ţe dovolanie povaţuje za nedôvodné, pričom poţiadala súd aby takéto dovolanie zamietol a priznal jej náhradu trov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania, riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Pokiaľ ide o včasnosť podania dovolania povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poznamenať, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť
  10. decembra 2012 (viď doručenky na č. l. 383 spisu) a ţalovaný podal dovolanie na pošte aţ
  11. januára 2013, teda po lehote určenej v ustanovení § 240 ods. 1 O.s.p. Súd prvého stupňa však (na ţiadosť ţalovaného) vyznačil právoplatnosť na dovolaním 5 2 Cdo 250/2014 napadnutom rozsudku odvolacieho súdu na
  12. decembra 2012 a následne predmetné rozhodnutie s takto vyznačenou právoplatnosťou ţalovanému doručil (viď ţiadosť a doručenky č. l. 393 spisu). Ţalovaný následne, riadiac sa nesprávnou doloţkou právoplatnosti, podal mimoriadny opravný prostriedok po lehote. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2000 uverejneného v publikácii Zo súdnej praxe vyplýva právny názor, podľa ktorého nemoţno odmietnuť ako oneskorene podané dovolanie, ktoré bolo podané po uplynutí jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným súdom. V súvislosti so skúmaním včasnosti podaného dovolania treba z nesprávne vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok, aký zákon vyvodzuje z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvej vety O.s.p. per analogiam. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z
  13. apríla 2003 sp. zn. I. ÚS 1/03 dospel k záveru, ţe z ústavného hľadiska nie je udrţateľné, aby dobromyseľný účastník dovolacieho konania spoliehajúci sa na správnosť informácie o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom (tzv. doloţka právoplatnosti) prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil tento súd. Najvyšší sú Slovenskej republiky sa v súdenej veci nemal dôvod odchýliť od hore uvedených právnych záverov a preto dovolanie ţalovaného riadne prejednal. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci dovolateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  14. 6 2 Cdo 250/2014 Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Ţalovaný vady konania podľa § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalovaný namietal vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. keď tvrdil, ţe rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú nepresvedčivé. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve 7 2 Cdo 250/2014 na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  15. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  16. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  17. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  18. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
  19. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Dovolací súd sa rovnako nestotoţňuje s tvrdením ţalovaného, ţe súdy neobjasnili, na základe akých dôkazov dospeli k svojmu rozhodnutiu, pretoţe súd prvého stupňa sa na stranách 7 a 8 svojho rozhodnutia tomuto podrobne venuje. Ďalej dovolací súd poznamenáva, ţe z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa v plnom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré vyhovuje zákonným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v § 157 ods. 2 O.s.p. Takýto postup odvolacieho súdu pri odôvodnení vlastného rozhodnutia je v súlade s citovaným ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p., preto ani nemoţno na ťarchu odvolaciemu súdu pripísať, ţe jeho rozhodnutie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené a teda nespĺňa náleţitosti, ktoré preňho predpisuje Občiansky súdny poriadok, ako sa mylne domnieva dovolateľ. Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov niţších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci – v tomto smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania – moţno uviesť len to, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samé osebe 8 2 Cdo 250/2014 nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, ţe právny zástupca ţalobkyne zastupoval tohto účastníka uţ v konaní pred obomi niţšími stupňami súdov. Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za jeden úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia ţalobkyne k dovolaniu ţalovaného [§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej sluţby predstavuje spolu sumu 616,82 € [t. j. 506,21 € (§ 10 ods. 1 a 6 9 2 Cdo 250/2014 vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH vo výške 20 %, ktorá činí 102,80 € predstavuje spolu 616,82 €]. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  20. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  21. júla 2015 JUDr. Viera Petríková v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.