Najvyšší súd 2 ECdo 120/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, zastúpenej advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Karpatská č. 18, proti povinnej Z. Š., bývajúcej v K., o vymoženie 2 217,75 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 17 Er 2752/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
- marca 2012 sp. zn. 13 CoE 341/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Súdny exekútor poţiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe rozhodcovského rozsudku zo
- mája 2011 sp. zn. ISB0410073 Stáleho rozhodcovského súdu, ktorý zriadila ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŢNA A MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta č. 7 (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Košice – okolie uznesením z
- októbra 2011 č.k. 17 Er 2752/2011-15 ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení uviedol, ţe po preskúmaní obchodných podmienok spoločnosti Poštová banka a.s. (právna predchodkyňa oprávnenej), dospel k záveru, ţe tieto obsahujú podmienky 2 ECdo 120/2013 2 spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doloţka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, ţe v prípade nedosiahnutia dohody pri riešení akýchkoľvek sporov, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitráţna a mediačná, a.s. a miestom rozhodcovského konania je Bratislava. Súd prvého stupňa mal za to, ţe z takto formulovanej rozhodcovskej doloţky je spotrebiteľovi odopretá moţnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnená podá ţalobu na rozhodcovský súd. Musí sa podrobiť konaniu vzdialenostne neprijateľnému a pred subjektom, ktorý si oprávnená uţ predformulovala v zmluve. Spotrebiteľ si túto doloţku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Takto formulovaná doloţka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doloţka vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovskú doloţku povaţoval okresný súd za neprijateľnú s prihliadnutím aj na Smernicu Rady 93/13/EHS z
- apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, keďţe núti spotrebiteľa podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinnosti odporuje dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa ţiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Košiciach uznesením z
- marca 2012 sp. zn. 13 CoE 341/2011 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Konštatoval, ţe v bode 10.
- Všeobecných obchodných podmienok, v ktorom je uvedená rozhodcovská doloţka, je tieţ uvedené, ţe rozhodcovský súd sa bude riadiť podľa jeho vnútorných predpisov, a to Štatútom a Rokovacím poriadkom, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Tieto predpisy však povinnej neboli známe v čase, kedy uzatvárala zmluvu o úvere, a povinná nebola poučená o moţnosti podať na všeobecnom súde ţalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd mal za to, ţe aj keby spor rozhodoval súd zriadený podľa vyššie uvedenej právnej úpravy, tak znenie rozhodcovskej doloţky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať za splnenie povinnosti banky, ako právneho predchodcu oprávnenej, ponúknuť povinnej riešenie sporov v rozhodcovskom konaní tak, aby povinná, ako spotrebiteľ, mala moţnosť voľby, či prijme alebo neprijme predloţený návrh a ani za poučenie o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej doloţky. Na základe takéhoto posúdenia rozhodcovskej doloţky 2 ECdo 120/2013 3 odvolací súd mal za to, ţe táto nie je individuálne vyjednaná, ale je uvedená iba vo Všeobecných obchodných podmienkach. Povinná mala moţnosť zmluvu s týmito podmienkami prijať alebo ju odmietnuť. Mal za to, ţe u spotrebiteľských zmlúv takýto spôsob dojednania rozhodcovskej doloţky, je dojednaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je podľa § 39 Občianskeho zákonníka jeho absolútna neplatnosť. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Poukázala na ustanovenie § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách, v zmysle ktorého bola právna predchodkyňa oprávnenej povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ďalej poukázala na to, ţe je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretoţe nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktieţ boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej poukázala na to, ţe ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného konania vstupovať do uţ ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava moţnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či uţ ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretoţe súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Dovolateľka ďalej tvrdila, ţe konanie súdu je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, ţe jej neumoţnil podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré 2 ECdo 120/2013 4 v podanom odvolaní uviedla. Poznamenala, ţe exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať povahu rozhodcovskej doloţky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania z týchto ustanovení nevyplýva. K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa uţ najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z
- marca 2013 sp. zn. 2 Cdo 221/2012,
- apríla 2013 sp. zn. 2 Cdo 313/2012,
- mája 2013 sp. zn. 2 Cdo 233/2012,
- mája 2013 sp. zn. 2 Cdo 170/2012,
- mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 35/2013 a konštatuje, ţe právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na poţiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, ţe sa s nimi v plnom rozsahu stotoţňuje aj v preskúmavanej veci. 2 ECdo 120/2013 5 V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, ţe : Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.) je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Prekáţku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá charakter exekučného konania. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný ţiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôţe začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie). Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho, zamietnutím ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo na výkon rozhodnutia. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012). V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov teda nie je dôvodná. K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom, ţe v danom prípade uzavretá rozhodcovská doloţka – z dôvodov 2 ECdo 120/2013 6 vysvetlených uţ súdmi niţších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doloţka nemohla zaloţiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. K námietke dovolateľky, ţe právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“) banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona (osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok) a tieţ § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá síce normatívny charakter, slúţi ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011). Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje. Zohľadnil, ţe zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia všeobecnej povahy charakterizujúce kaţdé rozhodcovské konanie, zloţenie a činnosť všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náleţitosti rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania a výkonu. Prihliadol tieţ na to, ţe ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového zdruţenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môţu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými drţiteľmi elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a pouţívaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi 2 ECdo 120/2013 7 (povinnej) ponúkla neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, ţe ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich záujmového zdruţenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, ţe právna predchodkyňa oprávnenej takto postupovala – nevyplýva z neho, ţe by sa rozhodcovská doloţka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ aţ c/). Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým zdruţením, ale iného stáleho rozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, ţe jej právna predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd povaţoval v danom prípade za nenáleţitú. K námietke oprávnenej, ţe slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod
- písm. q/ Smernice nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe aţ do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013 zo
- marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie). V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 2 ECdo 120/2013 8 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2014 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová