o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva

Najvyšší súd 2 Cdo 271/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ A. L., bývajúcej vo F., zastúpenej JUDr. Radovanom Repom, advokát, s.r.o., Záhradnícka 16514/60, Bratislava, 2/ H. C., bývajúcej v P., 3/ A. S., bývajúcej v Z., 4/ Š. J., bývajúcej v S., 5/ V. Z., bývajúcej v P., 6/ M. K., bývajúcej v P., proti ţalovanej A. B., bývajúcej v T., zastúpenej Mgr. Jozefom Gáplovským, advokátom so sídlom Dubnica nad Váhom, Centrum II 88, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohom J. B., zomrelom X., vedenej na Okresnom súde Povaţská Bystrica pod sp. zn. 7 C 103/2008, o dovolaní ţalobkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z

1. decembra 2014 sp. zn. 4 Co 902/2013 rozhodol t a k t o : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z
2. decembra 2014 sp. zn. 4 Co 902/2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobou podanou na Okresnom súde Povaţská Bystrica
3. júla 2008 a po jej úprave zo dňa
4. apríla 2009 sa ţalobkyne medziiným domáhali voči ţalovanej určenia, ţe do dedičstva po poručiteľovi J. B., narodenom X., zomrelom X. (ďalej len „poručiteľ“), patrí nehnuteľnosť parcela č. KNC X „orná pôda“ o výmere 263 m2, zapísaná na LV X., k. ú. T. (ďalej len „nehnuteľnosť“). V ţalobe uviedli, ţe nehnuteľnosť nadobudol poručiteľ (právny predchodca ţalobcov) na základe ústnej zámennej zmluvy uzavretej v roku 1958, keď svoj spoluvlastnícky podiel k pozemku pkn. parc. č. Xzamenil s P. B. a jeho manţelkou A. B., obyvateľmi T. za ich pozemok pkn. parc. č. X, roľa na H. o výmere 372 m2, zapísaný v pkn. vl. č. X pozemkovej knihy T.. Od uzavretia zámennej zmluvy poručiteľ uţíval nehnuteľnosť dobromyseľne a nerušene ako vlastnú a vydrţaním nadobudol k nemu vlastnícke právo. 2 Cdo 271/2015 2 Okresný súd Povaţská Bystrica (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom (v poradí tretím) zo dňa
5. septembra 2013, č. k. 7 C 103/2008-372 rozhodol tak, ţe určil, ţe parcela KNC X „orná pôda“ o výmere 263 m2, zapísaná na LV X. k. ú. T. patrí do dedičstva po neb. J. B., nar. X., zomr. X., naposledy bytom T. Ţalobkyniam 1/ - 6/ náhradu trov konania nepriznal podľa § 150 O.s.p. Ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa titulom súdneho poplatku sumu 99,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalovaná je zapísaná ako výlučná vlastníčka parc. KNC X orná pôda o výmere 263 m2, zapísaná na LV X. k. ú. T., čím je daný naliehavý právny záujem ţalobkýň na určovacej ţalobe. Daná parcela bola vytvorená z pôvodnej pkn. parc. X, ktorá bola zapísaná vo vl. X k. ú. T., na právnych predchodcoch ţalovanej P. a A. B.. Parc. KNC X bola vytvorená z pôvodnej pkn. parc. X, ktorá pkn. parc. Xbola v roku 1957 rozdelená geometrickým plánom na pkn. parc. X, X, X, X, X a X, kde vo vl. X k. ú. T. zostali zapísané pkn. parc. X a X. Z pkn. parc. X boli neskôr vytvorené parcely KNC X, ktorá bola predmetom konania na súde prvého stupňa a KNC X a zvyšok zostal v parcele KNE X. Na základe kúpnej zmluvy a zmluvy o deľbe uzatvorenej dňa
6. septembra 1957 podielová spoluvlastníčka pkn. parc. X zapísanej vo vl.X, k. ú. T. K. B. previedla svoj spoluvlastnícky podiel 42/240-tin na svojho syna J. B. – t. j. otca ţalobkýň za kúpnu cenu 500 Kčs. Touto zmluvou si súčasne otec ţalobkýň J. B. a ostatní podieloví spoluvlastníci pkn. parc. X rozdelili podľa GP vyhotoveného Okresným meračským strediskom v P. dňa
7. augusta 1957, na pkn. parc. X a X, ktoré pripadli do podielového spoluvlastníctva manţelov P. a A. B., na pkn. parc. X, ktorá pripadla manţelom Š. a H. G., na pkn. parc. X a X, ktoré pripadli otcovi ţalobkýň J. B. a pkn. parc. X, ktorá zostala v podielovom spoluvlastníctve manţelov P. a A. B., Š. a H. G. a otca ţalobkýň J. B.. Následne po uzavretí tejto zmluvy Odbor pre výstavbu Rady ONV P. vydal dňa
9. 1957 pod č. Výst.-5719/57 rozhodnutie, ktorým dal privolenie k prevodu spoluvlastníckeho prevodu pkn. parc. X z K. B. na jej syna J. B. a súčasne vyjadril súhlas s reálnym rozdelením pkn. parc. X medzi jej podielových spoluvlastníkov manţelov P. a A. B., manţelov Š. a H. G. a otca ţalobkýň J. B.. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, ţe majetok ktorý je predmetom kúpnej zmluvy a zmluvy o deľbe nepresahuje rámec osobného – súkromného vlastníctva, pričom bolo zistené, ţe v danom prípade nejde o špekulatívny prevod a deľbu. Na 2 Cdo 271/2015 3 novovytvorených parcelách X a X, ktoré pripadli na základe uvedenej zmluvy o kúpe a zmluvy o deľbe J. B., tento spolu so svojou manţelkou M. B. postavili rodinný dom a následne v r. 1958 J. B. uzavrel s manţelmi P. a A. B. neformálnym spôsobom zámennú zmluvu, predmetom ktorej boli pkn. parcely X a spoluvlastnícky podiel J. B. 2/24-tín pkn. parcele Xzapísanej vo vl. X. Obe nehnuteľnosti pkn. parcela X a pkn. parcela X sa nachádzali v tesnej blízkosti s tým, ţe pkn. parcela X, ktorú na základe uvedenej zámennej zmluvy nadobudol právny predchodca ţalobkýň J. B., sa nachádzala v bezprostrednom susedstve s jeho novopostaveným rodinným domom, pričom J. B. počas obhospodarovania tejto parcely svoje vlastnícke právo k nej navonok deklaroval, parcelu si ohradil, pričom nikto z obyvateľov T. jeho vlastnícke právo nespochybňoval, a to ani po roku 1989, kedy nastala zmena spoločenských pomerov. Časť nadobudnutej pkn. parc. X, ktorá zodpovedá parcele KNC X, právny predchodca ţalobkýň J. B. uţíval spolu so svojou manţelkou M. a ich dcérami aţ do svojej smrti, t. j. do roku X. Po smrti J. B. túto nehnuteľnosť uţívala manţelka M. B. spolu so ţalobkyňami aţ do roku 2004, kedy vzhľadom na svoj zdravotný stav bola umiestnená do sociálneho zariadenia. Súd prvého stupňa uviedol, ţe síce spoluvlastnícky podiel reálne predstavoval výmeru len vo veľkosti 112 m2 a ţe účastníkom zámennej zmluvy museli byť aj ďalší spoluvlastníci, avšak vzhľadom na značný odstup času by nebolo spravodlivé od ţalobkýň poţadovať produkovanie dôkazov o tom, či títo podieloví spoluvlastníci boli alebo neboli účastníkmi zámennej zmluvy alebo či ešte pred jej uzavretím svoje spoluvlastnícke podiely previedli na právneho predchodcu ţalobcu J. B.. Podľa súdu prvého stupňa sa nepotvrdilo tvrdenie ţalovanej, ţe pkn. parc. Xsa nachádzala v uţívaní druţstva a právni predchodcovia ţalobkýň ju uţívali len ako pridelenú záhumienku. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe druţstvom prideľované záhumienky sa nachádzali v úplne inej lokalite obce T.. Fakt, ţe pkn. parc. X a ďalšie nehnuteľnosti vytvorené z pkn. parc. Xneboli v uţívaní druţstva nasvedčuje aj rozhodnutie Odboru pre výstavbu rady ONV P. zo dňa 23.9.1957, ktorým bolo dané privolenie k rozdeleniu tejto nehnuteľnosti, pričom v jeho odôvodnení sa neuvádza, ţe parcela je v uţívaní socialistickej organizácie, ale ţe majetok nepresahuje rámec osobného – súkromného vlastníctva a ţe v danom prípade nejde o špekulatívny prevod a deľbu. Súd prvého stupňa mal za dostatočne preukázané, ţe právny predchodca ţalobkýň J. B. bol od roku 1958 aţ do svojej smrti oprávneným drţiteľom časti pkn. parc. X, z ktorej bola 2 Cdo 271/2015 4 vytvorená parc. KNC X. Vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nadobudol vydrţaním a keďţe uvedená nehnuteľnosť nebola radená do dedičstva po ňom, ale na LV číslo X. k. ú. T., je zapísaná na ţalovanú v spoluvlastníckom podiele 1/1, uznal návrh v merite veci za dôvodný. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj odvolací súd) na odvolanie ţalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa, rozsudkom zo dňa
10. decembra 2014 sp. zn. 9 Co 902/2013, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe zamietol návrh na určenie, ţe parcela KNC č. X orná pôda o výmere 263 m2, k. ú. T. patrí do dedičstva. Vyslovil, ţe ţalovanej náhradu trov konania nepriznáva. V odôvodnení uviedol, ţe sa nestotoţňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, ţe neb. J. B. nadobudol parc. KNC č. Xo výmere 263 m2 zapísanej na LV X. k. ú. T. vydrţaním. Súd prvého stupňa v danej veci nedostatočne vyhodnotil splnenie zákonom určených podmienok pre vydrţanie, ktoré je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva. Podľa názoru odvolacieho súdu ani jeden zo svedkov nepotvrdil, ţe drţby tejto parcely (pôvodná pkn. parcela č. X o výmere 372 m2) sa nebohý J. B. uchopil na základe zámennej zmluvy z roku 1958, tak ako to tvrdili ţalobkyne. Okrem tvrdenia ţalobkýň a svedka Ľ. Z., v danej veci nebola preukázaná existencia zámennej zmluvy. Bez ohľadu na existenciu zámennej zmluvy, sú tu iné skutočnosti, ktoré potvrdzujú, ţe v danom prípade nemohlo dôjsť k vydrţaniu spornej parcely právnym predchodcom ţalobkýň. I keď je nesporné, ţe právny predchodca ţalobkýň uţíval predmetnú parcelu od roku 1958, nebolo preukázané, ţe by išlo o oprávnenú drţbu, nakoľko tu chýbala dobromyseľnosť. Vec po právnej stránke posúdil tak, ţe dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Takýmto titulom sa môţe rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, zámenná zmluva a pod. Ústna zámenná zmluva z roku 1958, na ktorú sa ţalobkyne odvolávajú ako na právny titul, na základe ktorého sa ich právny predchodca uchopil drţby spornej parcely, však nie je takýmto právnym úkonom, ani domnelým právnym úkonom. Občiansky zákonník z roku 1950 (č. 141/1950 Zb.) platný v čase uchopenia sa drţby spornej nehnuteľnosti právnych predchodcov ţalobkýň v ust. § 382 a § 40 stanovoval, ţe písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sa dobrá 2 Cdo 271/2015 5 viera musí vzťahovať k všetkým právnym skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, kt. je predmetom drţby, teda i existenciu písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností a ţe pokiaľ sa niekto uchopí drţby nehnuteľností na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôţe byť vzhľadom k všetkým okolnostiam v dobrej viera, ţe je vlastníkom veci a to ani v prípade, ţe je presvedčený, ţe takáto zmluva nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Drţba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôţe viesť k vydrţaniu. Aj ďalšie skutočnosti vyplývajúce z dokazovania, a to tvrdenie pôvodnej ţalobkyne 1/ M. B. a ţalobkyne 2/ v písomnom vyjadrení, ţe navrhli písomne kúpu parcely č. X od P. B., ako aj skutočnosť, ţe ţalobkyňa 2/ darovacou zmluvou od svojej matky M. B. pkn. parcelu č. X v podiele 2/24-ín (t. j. parcelu, ktorá mala byť podľa ţalobkýň predmetom zámennej zmluvy) a skutočnosť, ţe predmetom zámeny boli parcely nezodpovedajúce rovnakej výmere, pôvodná pkn. parcela č. X, ktorá mala pripadnúť do uţívania právneho predchodcu ţalobkýň, bola podstatne väčšia ako pôvodná pkn. parc. č. 189-podiel 2/24-ny, ktorá mala pripadnúť do uţívania P. a A. B., a ku ktorej výmene nebol daný ani súhlas ostatných spoluvlastníkov tejto parcely, spochybňujú oprávnenosť drţby spornej parcely právnym predchodcom ţalobkýň. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa 1/ a ţiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietala najmä nesprávnosť právneho záveru, ţe neformálna zámenná zmluva nie je spôsobilá zaloţiť dobrú vieru právneho predchodcu ţalobkýň o tom, ţe je vlastníkom veci, keď odvolací súd nesprávne uzavrel, ţe sa nejedná o drţbu oprávnenú spôsobilú zaloţiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním a dôsledne sa neriadil § 130 ods. l Občianskeho zákonníka. Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení po
11. januári 2015, pretoţe dovolanie bolo podané po tomto dátume, ďalej aj „O.s.p.“) po zistení, ţe dovolanie podala oprávnená osoba (účastník konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. l 2 Cdo 271/2015 6 O.s.p. proti rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné a napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je potrebné zrušiť. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. moţno dovolanie odôvodniť len niektorým alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, ţe dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom alebo nesprávnou aplikáciou správneho právneho predpisu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny predpis a či ho aj správne interpretoval. Ţalobkyne sa v predmetnom konaní ţalobou, petit ktorej upravili podaním zo dňa
12. apríla 2009 (č. l. 80 a nasl. spisu), domáhali medziiným určenia, ţe parcela KNC č. X „orná pôda“ o výmere 263 m2, zapísaná na LV X. k. ú. T. patrí do dedičstva po neb. J. B., nar. X., zomr. X., naposledy bytom T. V ţalobe vychádzali z toho, ţe poručiteľ nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydrţaním. Dovolacia argumentácia ţalobkyne l/ o nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom bola zaloţená na jej právnom názore, ţe aj ústna zámenná zmluva je spôsobilá zaloţiť oprávnenú drţbu vedúcu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydrţaním. Podľa dovolateľky sa odvolací súd dôsledne neriadil pri posudzovaní oprávnenosti drţby § 130 ods. l Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa drţba v prípade pochybnosti povaţuje za oprávnenú. V prejednávanej veci je potrebné najskôr akcentovať, ţe v danom prípade je naliehavý právny záujem na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) zo strany ţalobkýň tak, ako to správne v rozsudku konštatoval súd prvého stupňa, pretoţe ţalovaná je zapísaná ako výlučná vlastníčka parc. KNC č. X, orná pôda o výmere 263 m2, zapísaná na LV X. k. ú. T.. Tieţ je 2 Cdo 271/2015 7 potrebné súhlasiť s právnym názorom oboch niţších súdov, ţe bolo nevyhnutné sa vyporiadať s tvrdeniami ţalobkýň o existencii ústne uzatvorenej zámennej zmluvy, od ktorej ţalobkyne odvodzujú právo ich otca J. B. (ďalej aj „poručiteľa“) k spornej nehnuteľnosti a posúdiť, či tento právny úkon spĺňal všetky zákonné náleţitosti právneho úkonu a následne posúdiť splnenie zákonných podmienok vydrţania. Odvolací súd sa nestotoţnil so záverom prvostupňového súdu o existencii zámennej zmluvy, rozporne v odôvodnení najskôr konštatoval, ţe ani jeden zo svedkov nepotvrdil, ţe drţby spornej nehnuteľnosti sa poručiteľ uchopil na základe zámennej zmluvy z roku 1958, potom poukazoval na tvrdenia ţalobkýň a svedka Ľ. Z. a uzavrel nepreukázanie existencie zámennej zmluvy. A pre prípad, ţe by skutočne došlo medzi právnymi predchodcami ţalobkýň a P. a A. B. k ústnej zámennej zmluve nemohlo dôjsť k vydrţaniu vlastníckeho práva, pretoţe nebola preukázaná oprávnená drţba pre absenciu dobromyseľnosti. Poukázal na Občiansky zákonník z roku 1950 platný v čase uchopenia sa drţby spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom ţalobkýň, ktorý v § 382, § 40 stanovoval, ţe písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Na základe čoho odvolací súd vyvodil, ţe pokiaľ sa niekto uchopí drţby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôţe byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, ţe je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ţe je presvedčený, ţe takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje, preto drţba nehnuteľnosti opierajúca sa o takúto zmluvu, nemôţe viesť k vydrţaniu. Vychádzajúc z uvedeného a vzhľadom na obsah spisu pokiaľ však odvolací súd posudzoval (ne)nadobudnutie vlastníckeho práva poručiteľa len z uvedeného aspektu platného Občianskeho zákonníka z roku 1950, jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za správne. Ţalobkyne v ţalobe odôvodňovali nadobudnutie vlastníctva spornej nehnuteľnosti na základe ústne uzatvorenej zámennej zmluvy uzatvorenej v roku 1958, odkedy ich otec nehnuteľnosť nerušene uţíval aţ do svojej smrti v roku
13. Z uvedeného je zrejmé, ţe v prejednávanej veci je istá súvislosť medzi oboma titulmi nadobúdania vlastníckeho práva, ktorá môţe mať väzbu aj na splnenie zákonných predpokladov oprávnenej drţby. Vydrţanie je v právnej teórii a praxi povaţované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby) priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektami, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretrţite v dobrej viere, ţe nejde o právo len domnelé. Pokiaľ teda súd dôjde k záveru, ţe 2 Cdo 271/2015 8 v konkrétnej veci sa má uplatniť ako titul nadobudnutia vlastníctva vydrţanie, je jeho povinnosťou komplexne skúmať splnenie podmienok vydrţania. Základnými podmienkami vydrţania ako spôsobu pôvodného (neodvodeného) nadobudnutia vlastníckeho, prípadne iného práva, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobudnutia vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená drţba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydrţacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydrţania. Podmienky vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydrţaniu. Tak v minulej právnej úprave (obyčajové právo platné na Slovensku do
14. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.), § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 132/1982 Zb., resp. § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ako aj súčasnej platnej právnej úprave (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení od 1.1.1992) je oprávnenosť drţby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním a v pochybnostiach sa má za to, ţe drţba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka) (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
15. mája 2004 sp. zn. 22 Cdo 469/2004). Za drţiteľa sa povaţuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej drţbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa, ktorý sám osebe nemôţe byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne a ţe si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to uţ môţe byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či drţiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vţdy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vţdy treba brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú moţno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa drţiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, ţe mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, ţe drţiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku (nadobudnutia) vlastníctva a svedčiaceho o poctivosti nadobudnutia 2 Cdo 271/2015 9 (uznesenie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 508/2001). Oprávnená drţba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o to, aby drţiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, ţe mu takýto právny titul svedčí (uznesenie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 417/98, sp. zn. 22 Cdo 2827/99). Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môţe v prípade vydrţania vlastníckeho práva, rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. zmluva kúpna, darovacia, zámenná, dohoda spoluvlastníkov o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod., ktoré právne úkony môţu trpieť vadou, resp. formálnymi nedostatkami, teda nemusia byť perfektné. Vydrţať vlastnícke právo môţe len oprávnený drţiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, ţe mu vec patrí. Samotná detencia k vydrţaniu nepostačuje. Či je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne, ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovania len na zisťovanie subjektívnych predstáv drţiteľa (Z IV str. 428 ods. 3). Vydrţanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej drţby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydrţania je umoţniť nadobudnutie vlastníctva drţiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere (je dobromyseľný), ţe je jej vlastníkom so zreteľom na všetky okolnosti. Vydrţanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, ţe zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným drţiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrţí. Účelom vydrţania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 236/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 228/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 107/2008, uznesenie NS SR 6 Cdo 47/2012, uznesenie NS SR 5 Cdo 410/2013, uznesenie NS SR 6 Sţo 472/2009, atď., aj rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 11/2006, rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 417/98, rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2827/99, atď.). Pokiaľ v prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, ţe poručiteľ (právny predchodca ţalobkýň) sa ujal drţby nehnuteľnosti v roku 1958 výmenou za svoj spoluvlastnícky podiel 2/24 v pkn. parc. č. X „roľa“ o výmere 1449 m2 zapísanej vo vl. č. X na základe ústne uzavretej zámennej zmluvy (nehľadiac na jej formálne 2 Cdo 271/2015 10 nedostatky) medzi poručiteľom a P. B. a A. B. a zo strany účastníkov konania nebolo tvrdené, a teda ani preukázané, ţe by originálnymi účastníkmi zámennej zmluvy, teda poručiteľom, resp. druhou zmluvnou stranou (P. a A. B.) do ich smrti bola vykonaná nejaká aktivita v smere nápravy formálnych nedostatkov tejto zámennej zmluvy, pričom uvedená drţba nehnuteľnosti poručiteľom trvala nerušene a nepretrţite aţ do jeho smrti v roku 2001, čo predstavuje 43 rokov, po ktorú dobu ţalovaná, resp. jej právni predchodcovia, si neuplatnili fakticky, ani právne (napr. súdnou ţalobou) vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti jeho reálnym výkonom, t. j. vlastníckym oprávnením najmä spornú nehnuteľnosť drţať, uţívať, poţívať jej plody a úţitky a nakladať s ňou vlastnou mocou smerujúcou voči všetkým (erga omnes), potom bol poručiteľ so zreteľom na všetky okolnosti (objektívne) v dobrej viere, ţe je vlastníkom tejto nehnuteľnosti. O svojom vlastníctve bol poručiteľ subjektívne presvedčený vzhľadom na právne i skutkové okolnosti spojené s uzatvorením zámennej zmluvy ústnou formou medzi jej originálnymi účastníkmi (poručiteľ a P. a A. B.), keď poručiteľ bez akýchkoľvek pochybností nerušene a nepretrţite uţíval spornú nehnuteľnosť a druhá zmluvná strana (P. a A. B., resp. ich právni nástupcovia) voči tomu nenamietala, naopak tieţ nerušene uţívala vymenenú pkn. parc. č. X dokonca aţ do roku 2005 (potvrdil to svedok P. B. na pojednávaní, č. l. 131), ktoré okolnosti viedli poručiteľa (aj jeho právnych nástupcov) k presvedčeniu o nadobudnutí vlastníctva tejto nehnuteľnosti, pretoţe dlhodobo spochybnené nebolo. Tento pokojný stav preto umoţňoval prijať záver, ţe poručiteľ dobromyseľne drţal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti v domnení, ţe je jej vlastník. Pokiaľ odvolací súd prijal iný záver, tento vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretoţe aj v prípade pochybnosti o existencii ústne uzatvorenej zámennej zmluvy, najvyšší súd opakovane zdôrazňuje, ţe oprávnená drţba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý (putatívny) právny dôvod. Najvyšší súd tieţ pripomína, ţe po dobu poručiteľovej drţby spornej nehnuteľnosti sa vystriedala platnosť a účinnosť dvoch Občianskych zákonníkov, čo nie je tieţ zanedbateľná skutočnosť pre správne právne posúdenie danej veci. Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu poručiteľa do drţby nehnuteľnosti