Najvyšší súd 2 Cdo 318/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : P. L., bývajúci Ţ., t. č. Ú., zastúpený JUDr. Luciou Anovčinovou,

§ 243aods.

2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. (procesne) prípustné. 7 2 Cdo 318/2015 Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv 8 2 Cdo 318/2015 účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo 9 2 Cdo 318/2015 počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
2. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
3. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj 10 2 Cdo 318/2015 pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Zhodli sa na tom, ţe zo strany ţalovanej došlo k prekročeniu zákonnej licencie, keď bolo porušené právo ţalobcu na zachovanie prezumpcie neviny tým, ţe TV JOJ ho označila ako brutálneho vraha ešte v čase, kedy nebolo rozhodnutie súdu právoplatné. Zásahu do práv ţalobcu došlo len jedným výrokom TV JOJ, a to jeho označením za brutálneho vraha. Z obsahu prepisu reportáţe totiţ vyplýva, ţe všetky ostatné informácie boli v súlade s uţ vyneseným rozsudkom, kde sa vo výroku spomínalo spáchanie vráţd obzvlášť brutálnym spôsobom. Obsah reportáţe v ďalšom znel v podmieňovacom spôsobe, teda, ţe ţalobca mal spáchať trestný čin, mal zavraţdiť priateľku. Označenie ţalobcu ako brutálneho vraha predstavuje iba fragment mozaiky informácií o ţalobcovi, ktoré boli médiami prezentované, a ktoré ţalobca vyvolal vlastným protiprávnym konaním. Uvedená formulácia v celkovom kontexte reportáţe nemohla vyznieť ako jednoznačné konštatovanie viny ţalobcu, keďţe reportáţ končila tým, ţe ţalobca má moţnosť sa proti rozsudku odvolať, čím vlastne bola verejnosť informovaná o tom, ţe rozhodnutie nie je konečné. Hoci zásah do práva na dodrţanie prezumpcie neviny zo strany TV JOJ bol preukázaný, čo sa však týka jeho intenzity, nemoţno hovoriť o porušovaní a zasahovaní do ľudských práv s cieľom zneuţívať situáciu ţalobcu na zvýšenie sledovanosti televíznej stanice. Takáto skutočnosť totiţ z obsahu reportáţe nie je zrejmá. Samotný obsah reportáţe zodpovedal skutočnosti, jedine jeho forma, slovné vyjadrenia a označenie ţalobcu ako brutálneho vraha prekročilo prípustnú mieru, teda je v rozpore so zákonom a právom na ochranu osobnosti. Nešlo o taký zásah, v dôsledku ktorého by bola v značnej miere zníţená dôstojnosť ţalobcu, resp. takúto skutočnosť ţalobca nepreukázal. Po odvysielaní reportáţe sa nenarušili rodinné vzťahy medzi ţalobcom a jeho blízkymi príbuznými, ktorí s ním kontakt neprerušili, naďalej ho vo výkone väzby a trestu navštevovali. Ani na rodinu ţalobcu nemalo odvysielanie reportáţe taký dopad, ţe by to odôvodňovalo priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Hoci okolie reagovalo na reportáţ, nešlo o také reakcie, ktoré by váţne narušovali integritu rodiny, resp. jej fungovanie, alebo ju akýmkoľvek spôsobom izolovali od okolia. V súvislosti s tvrdeným zníţením váţnosti ţalobcu v spoločnosti je nezanedbateľná skutočnosť, ţe ţalobca bol v čase odvysielania reportáţe uţ vo výkone väzby a doteraz je vo výkone trestu odňatia slobody. Jeho 11 2 Cdo 318/2015 spoločenské postavenie v tom čase bolo zdiskvalifikované najmä tým, ţe bol vo väzbe, ktorá v prípade, ţe by bola nezákonná (čo v tomto prípade nebola) by odôvodňovala priznanie vzniknutej ujmy. Postavenie ţalobcu ako väzňa odvysielaním reportáţe nebolo zhoršené ani z hľadiska podmienok výkonu trestu, resp. následkov v podobe nemoţnosti nadväzovania vzťahov s ostatnými väzňami. Zjavne ani sám ţalobca nepociťoval svoje postavenie ako problém, keď sa s ním nezveril ani svojej rodine, ktorej sa podľa výpovede svedkov – rodinných príslušníkov sťaţoval len na stravu. Ţalobca nepreukázal, ţe by bola reportáţou odvysielanou dňa 17.1.2007 na TV JOJ značne zníţená jeho dôstojnosť alebo jeho váţnosť v spoločnosti. Zverejnenie namietaných informácií v reportáţi nemohlo ovplyvniť ani výsledok súdneho konania. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu). Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôţu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním všetkých ţalobcom navrhovaných dôkazov nebola ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). 12 2 Cdo 318/2015 Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (

§ 241ods.

2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (

napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovanej. Ţalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), tieto však v lehote určenej 13 2 Cdo 318/2015 súdom nevyčíslila, preto dovolací súd ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. mája 2016 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová