Najvyšší súd 1Sža/20/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd v právnej veci navrhovateľa: R., nar. X., štátna príslušnosť: Iránska islamská repub

nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“ 11. Preambula ods. 2 aţ 4 procedurálnej smernice stanovuje: „

§ 135ods.

1 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (taktieţ aj „O.s.p.“) obsahuje okrem iného aj tento právny text týkajúci sa obsahu poloţenej prejudiciálnej otázky: „Súd je tieţ viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.“ 17. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. platí, ţe: „

§ 250jods.

5 platí obdobne.“ 19. Podľa § 8 písm.

1. a)zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.“) platí, ţe: „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, ţiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce vrátiť do tohto štátu.“ II. Spor vo veci samej Konanie pred správnym orgánom 20. Dňa 25.06.2010 navrhovateľ opätovne poţiadal o medzinárodnú ochranu. Vo vyhlásení ako dôvody svojej ţiadosti uviedol obavy z trestu za cestovanie na falošný izraelský cestovný doklad, ţe v krajine pôvodu mal náboţenské problémy, bol prenasledovaný zo strany štátnych orgánov pre nedodrţanie moslimských tradícii a v prípade návratu do krajiny pôvodu má obavy o svoj ţivot, nakoľko by ho tam čakal trest smrti. Ďalej uviedol, ţe konvertoval na kresťanskú vieru. 21. O navrhovateľovej ţiadosti rozhodol odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-27/PO- Ţ-2010 zo dňa 20.09.2010 tak, ţe konanie medzinárodnej ochrane zastavil. Uvedené rozhodnutie, bolo na základe podaného rozkladu zrušené a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie konanie z dôvodu podstatnej zmeny skutkového stavu, ktorá vylučuje aplikáciu § 19 ods. 1 písm.
2. i)zák. č. 480/2002 Z.z. 22. Odporcovi bola nadriadeným správnym orgánom uloţená povinnosť dôkladne sa zaoberať novým dôvodom navrhovateľovej ţiadosti a zároveň zohľadniť predbeţné opatrenie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým tento dočasne zakázal vyhostiť navrhovateľa na územie Iránu. 23. Odporca po vykonaní doplňujúcich pohovorov rozhodnutím ČAS: MU-341-60/PO- Ţ-2010 zo dňa 31.03.2011 neudelil navrhovateľovi medzinárodnú ochranu. Krajský súd v Košiciach, na opravný prostriedok navrhovateľa podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p., 8 1Sţa/20/2016 rozsudkom č. k. 5Saz/6/2011-101 zo dňa 04.10.2011 napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Počas konania pred súdom navrhovateľ predloţil krstný list vydaný gréckokatolíckou cirkvou, z ktorého vyplýva, ţe bol na území Slovenskej republiky pokrstený dňa 17.09.2011. 24. Odporca po vykonaní doplňujúceho pohovoru, na ktorom navrhovateľ uviedol, ţe ako katolík sa nemôţe do Iránu vrátiť, z dôvodu obavy z trestu smrti za konvertovanie k inej viere, vyhodnotil všetky informácie a rozhodnutím ČAS: MU-341-101/PO-Ţ-2010 zo dňa 07.08.2012 navrhovateľovi medzinárodnú ochranu neudelil. Na opravný prostriedok Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Saz/62/2012-64 z 28.11.2012 výrok o neudelení medzinárodnej ochrany vo forme azylu potvrdil, avšak zrušil výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Na odvolanie navrhovateľa voči potvrdzujúcemu výroku vyššie uvedeného rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 10Sţa/l2/2013 z 22.05.2013 tak, ţe rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-101/PO-Ţ-2010 z 07.08.2012 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. Zaviazal odporcu skúmať, či vzhľadom na skutkové zistenia navrhovateľovi nemá byť priznané postavenie utečenca "na mieste" (sur place). 25. Po vykonanom doplňujúcom pohovore, zameranom na navrhovateľove znalosti kresťanskej viery, jeho správanie sa ako kresťana a doplnení dokazovania vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, zameraných na postavenie a problémy konvertitov a na tamojšiu aktuálnu bezpečnostnú situáciu odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-136/PO-Ţ- 2010 zo 04.11.2013 navrhovateľovi neposkytol ţiadnu formu medzinárodnej ochrany. Konštatoval, ţe nebolo preukázané, ţe by sa iránske orgány dozvedeli o navrhovateľovom konvertovaní a nepovaţoval navrhovateľa za utečenca "sur place" na základe vlastného počínania. Uvedené rozhodnutie Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Saz/73/2013-47 z 05.03.2014 potvrdil. O podanom odvolaní voči nemu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 1Sţa/16/2014 z 12.08.2014 tak, ţe rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil a napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na materiály nachádzajúce sa v spise odporcu, v zmysle ktorých nie je moţné vylúčiť nebezpečenstvo prenasledovania konvertitov, pričom spravidla problémy nemajú tí, ktorí svoju vieru nedávajú verejne najavo, avšak od ţiadateľa nie je moţné ţiadať, aby svojmu prípadnému prenasledovaniu zabránil tým, ţe sa vzdá prejavov svojej viery. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukázal na obsah navrhovateľových výpovedí, z ktorých 9 1Sţa/20/2016 je zrejmé, ţe nechce ţiť a ani neţil v duchu islamského náboţenstva, s ktorým nesúhlasí, a preto by ho bolo moţné povaţovať za odpadlíka od islamu, čo má rovnaké následky ako konvertovanie. 26. Odporca po doplnení dokazovania rozhodnutím ČAS: MU-241-158/PO-Ţ-2010 z 18.12.2014 navrhovateľovi medzinárodnú ochranu neudelil. Odporca zo zistených skutočností vyvodil záver, ţe navrhovateľove konvertovanie na kresťanskú vieru bolo účelové. O podanom opravnom prostriedku voči nemu rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Saz/4/2015-55 z 15.04.2015 tak, ţe rozhodnutie potvrdil. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 10Sţa/32/2015 z 26.08.2015 zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd zastal názor, podľa ktorého nemoţno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov, ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je ale moţné ľahko nadobudnúť aj bez náboţenského vyznania. Pre úplné posúdenie konverzie ku kresťanstvu by sa tak mal správny orgán v ďalšom konaní zamerať najmä na otázky, ktoré Najvyšší súd bliţšie konkretizoval. 27. V následnom doplňujúcom pohovore navrhovateľ okrem iného uviedol, ţe sa narodil ako moslim, v Iráne bol niekoľkokrát v kostole Van, kde sa občas stretol s duchovným, ktorý mu povedal, ţe môţe byť pokrstený, modlil sa doma z textov od duchovného, avšak v Iráne kresťanskú vieru z obáv inak nepraktizoval. Odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-194/PO-Ţ-2010 z 25.04.2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) navrhovateľovi podľa § 13 ods. 1 v spojení s § 13c ods. 1 zák. č. 480/2002 Z.z. neudelil medzinárodnú ochranu. Po posúdení ţiadosti navrhovateľa uzavrel, ţe v krajine pôvodu navrhovateľ nečelil perzekúcii. Vzhľadom na výsledky preverovania navrhovateľových znalostí o kresťanstve, ako aj jeho aktivít vyhodnotil jeho tvrdenia o konverzii na kresťanstvo za nevierohodné. Konanie na vnútroštátnych súdoch 28. Na opravný prostriedok navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/13/2016-78 zo dňa 24.08.2016 preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Krajský súd preskúmavané rozhodnutie povaţoval za dostatočne odôvodnené, pričom závery odporcu vychádzajú z náleţite zisteného stavu veci. Dôvody, pre ktoré navrhovateľ poţiadal o udelenie medzinárodnej ochrany, t. j. obava z trestu za cestovanie na falošný cestovný 10 1Sţa/20/2016 doklad a problémy pre nedodrţiavanie náboţenských (moslimských) tradícií, nepovaţoval za opodstatnené. 29. K obave navrhovateľa z návratu do krajiny pôvodu pre jeho konverziu ku kresťanstvu uviedol, ţe tento dôvod rovnako nepovaţuje za opodstatnený a toto tvrdenie povaţuje za nedôveryhodné. Poukázal pritom na prvú navrhovateľovu ţiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany z 21.04.2009 kedy takýto dôvod neuviedol, pričom pokiaľ by sa naozaj obával prenasledovania v krajine pôvodu z tohto dôvodu, tento by uviedol aj v konaní o jeho prvej ţiadosti. 30. Ďalej krajský súd poukázal na navrhovateľove praktizovanie kresťanskej viery po príchode na územie Slovenskej republiky. Zdôraznil, ţe navrhovateľ prijal krst na území Slovenskej republiky 17.09.2011, pričom sa jednalo o tzv. podmienečnú sviatosť krstu, ktorá sa udeľuje v prípade pochybností o tom, či daná osoba uţ bola v minulosti pokrstená alebo platne pokrstená a tieto pochybnosti nie je moţné rozptýliť. Vzhľadom na tieto skutočnosti povaţoval jeho vieru za neúprimnú a tvrdenie o konvertovaní pred príchodom na územie Slovenskej republiky vyhodnotil ako nedôveryhodné. 31. V odvolaní proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu okrem iného navrhovateľ podal podnet na prerušenie vnútroštátneho konania a navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s článkom 267 ZFEÚ druhej vety poţiadal Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke vo veci výkladu článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice a to v tom zmysle, či „prípadné posúdenie medzinárodnej ochrany“ moţno vykladať ako „prípadné udelenie medzinárodnej ochrany“ a teda či súd členského štátu EÚ je oprávnený na udelenie medzinárodnej ochrany podľa článku 46 ods. 3 procedurálnej smernice. 32. Poukázal pritom na súčasnú právnu úpravu obsiahnutú v zák. č. 480/2002 Z.z. a nedostatočnú transpozíciu článku 46 ods. 3 procedurálnej smernice. Priebeh konania o jeho ţiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany podľa jeho názoru nasvedčuje tomu, ţe nemá k dispozícii účinný opravný prostriedok, nakoľko uţ od roku 2010, kedy podal predmetnú ţiadosť ţije v neistote, čo môţe znamenať porušenie jeho práv garantovaných v článku 3 a 8 Európskeho dohovoru. 11 1Sţa/20/2016 33. Odporca vo svojom stanovisku k odvolaniu sa k otázke návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyjadril. III. K dôvodom položiť prejudiciálnu otázku 34. Hore uvedená otázka bola konajúcim súdom poloţená na základe podnetu zo strany navrhovateľa. Základnou otázkou v prejednávanej veci je to, či za opísaného stavu je pre komunitárne účinky, ktoré najmä sleduje procedurálna smernica (Smernica 2013/32/EÚ), postačujúca vnútroštátna právna úprava, ktorá vnútroštátnym súdom nedovoľuje priamo rozhodnúť o udelení medzinárodnej ochrany. Z vyššie opísaného priebehu konania o navrhovateľovej ţiadosti vyvstáva otázka, či v prípade opakovaného záporného stanoviska správneho orgánu k ţiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany, ktoré tento vydal aj napriek opakovaným zrušujúcim rozhodnutiam vnútroštátnych súdov, moţno opravný prostriedok, ktorý vnútroštátna právna úprava navrhovateľovi poskytuje, povaţovať za účinný v zmysle poţiadavky článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice. 35. Ako uţ bolo uvedené, v súlade s článkom 46 ods. 1 procedurálnej smernice je Slovenská republika, ako členský štát Európskej únie povinná zabezpečiť, aby mali ţiadatelia o medzinárodnú ochranu k dispozícii účinný opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiu o ich ţiadosti o medzinárodnú ochranu. Ďalej procedurálna smernica v záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 konkretizuje poţiadavky, ktoré by mal spĺňať priznaný účinný opravný prostriedok, a to posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany. 36. Takisto v zmysle preambuly ods. 25 procedurálnej smernice by v záujme správneho uznania tých osôb, ktoré potrebujú ochranu ako utečenci v zmysle článku 1A Ţenevského dohovoru alebo ako osoby oprávnené na doplnkovú ochranu, by mal mať každý žiadateľ účinný prístup ku konaniu, moţnosti spolupráce a riadnej komunikácii s príslušnými orgánmi, aby mohol predloţiť relevantné dôkazy týkajúce sa jeho prípadu, a dostatočným procesným zárukám vo všetkých štádiách konania. Konanie, v rámci ktorého prebieha posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, by navyše za bežných okolností malo žiadateľovi o medzinárodnú ochranu poskytnúť aspoň: právo zostať v členskom štáte do vydania rozhodnutia rozhodujúcim orgánom; prístup k tlmočníckej sluţbe pri predkladaní 12 1Sţa/20/2016 svojho prípadu v prípade pohovoru s úradmi; moţnosť komunikovať so zástupcom Úradu vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (ďalej len "UNHCR") a s organizáciami poskytujúcimi poradenstvo alebo konzultácie ţiadateľom o medzinárodnú ochranu; právo na primerané oznámenie rozhodnutia a skutkové a právne dôvody uvedeného rozhodnutia; moţnosť konzultácie s právnym zástupcom alebo iným poradcom; právo byť v rozhodujúcich okamihoch v priebehu procesu informovaný o svojom právnom postavení v jazyku, ktorému rozumie alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, ţe mu rozumie; a právo na účinný opravný prostriedok pred súdom v prípade zamietavého rozhodnutia. 37. V konaní teda predovšetkým vyvstala otázka úplnosti transpozície sporného čl. 46 a jeho ods. 3 procedurálnej smernice do slovenského právneho poriadku. Súd pripomína, ţe v predmetnom konaní postupoval podľa právnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok – ďalej len O.s.p.) platnej do prijatia novej úpravy civilného procesného práva a teda aj konania v správnom súdnictve (zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok /ďalej len S.s.p/ s účinnosťou od 1.7.2016. 38. K nej došlo cestou novely zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, ktorou sa zároveň menili a dopĺňali niektoré ďalšie zákony, okrem iných aj zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorých účelom a cieľom, ako vyplýva z dôvodovej správy k nim bola transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa ustanovujú normy pre prijímanie ţiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) s transpozičnou lehotou do 20. júla 2015. 39. V porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, podľa ktorej pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia bol pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, zmienenou novelou Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 131/2015 Z.z. s účinnosťou od 20.7.2015 (z dôvodu transpozície čl. 46 ods. 3 prepracovanej procedurálnej smernice upraveného § 250q ods. 2 O.s.p.) je pre konajúci súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vo veci azylu a doplnkovej ochrany rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia. Pre úplnosť treba dodať, ţe obdobne je táto otázka riešená aj v súčasnosti platnom Správnom súdnom poriadku [pre správny súd je 13 1Sţa/20/2016 rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia] - § 206 ods. 4 S.s.p.). 40. Zákonodarca v tejto súvislosti formuloval osobitný dôvod na zrušenie rozhodnutia vydaného správnym orgánom vo veci azylu a doplnkovej ochrany (§ 250q ods. 3 druhá veta) tak, ţe súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, ţe od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili okolnosti veci. Zároveň však platí, ţe súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta). 41. Aj keď s poukazom na takúto formuláciu moţno mať pochybnosti o obsahovo zhodnom (keď uţ nie doslovnom) prevzatí, zo znenia citovaného čl. 46 ods. 3 procedurálnej smernice vyplývajúcej, povinnosti súdu vykonať úplné (t.j. po skutkovej a právnej stránke) a ex nunc posúdenie veci (t.j. v čase rozhodovania súdu), súd si je vedomý a rešpektuje jeho záväznú povahu v zmysle čl. 288 ods. 3 ZFEÚ, podľa ktorého „smernica je záväzná pre kaţdý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. 42. Je nepochybné, ţe aj za takéhoto právneho stavu v ustálenej pozícii súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, hoci posudzuje stav veci v čase svojho rozhodovania a teda nemôţe správnemu orgánu vytýkať nezohľadnenie prípadných nových relevantných skutkových či právnych okolností (ktoré mu v čase jeho chronologicky predchádzajúceho rozhodovania samozrejme nemohli byť známe); aj v takejto situácii však právna úprava dovoľuje súdu rozhodnutie správneho orgánu len zrušiť (čo môţe vyvolávať pochybnosti o implicitnom závere súdu o rozpore takého rozhodnutia so zákonom). 43. V predmetnej veci navrhovateľ namietal, ţe v súvislosti s účinným opravným prostriedkom procedurálna smernica zaviedla do európskeho azylového práva tzv. apelačný princíp, ktorého charakteristickým znakom je spôsob rozhodovania odvolacieho orgánu, ktorý umoţňuje orgánu rozhodujúcemu o odvolaní napraviť prvostupňové rozhodnutie tak, ţe sám môţe rozhodnúť vo veci samej (č. l. 25 odvolania navrhovateľa ). 44. Aj keď moţno prisvedčiť argumentu, ţe

čl. 46 procedurálnej smernice poţadujúce úplné a ex nunc posúdenie skutkovej ako aj právnej stránky veci naznačuje 14 1Sţa/20/2016 príklon k zmienenému princípu (na rozdiel od kasačného princípu, kedy súd rozhoduje na základe skutkového a právneho stavu, ktorý bol v čase rozhodovania správneho orgánu prevládajúci vo veciach medzinárodnej ochrany v čase pred novelou O.s.p. do 20.7.2015), nemoţno ignorovať skutočnosť, ţe znenie citovaného článku

1. ods. 3 procedurálnej smernice formuláciu o moţnosti súdu medzinárodnú ochranu aj udeliť expresis verbis neobsahuje.
2. Citovaný článok
3. ods. 3 procedurálnej smernice však okrem formulácie poţiadavky „aby účinný opravný prostriedok obsahoval úplné a ex nunc posúdenie skutkovej tak aj právnej stránky“ obsahuje aj zmienku „vrátane prípadného posúdenia potreby medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ“.
4. Súd si je vedomý, ţe vyuţitím jazykového výkladu nemoţno jednoznačne dospieť k záveru, ţe „prípadné posúdenie potreby medzinárodnej ochrany“ znamená bez ďalšieho „prípadné udelenie medzinárodnej ochrany“, (ako argumentoval navrhovateľ), keďţe moţno predpokladať, ţe takýto úmysel by zákonodarca zrejme vyjadril iným, pochybnosti nevzbudzujúcim pojmom „priznanie“ alebo „uznanie“, tak ako sa uvádzajú na inom mieste procedurálnej smernice (napr. v čl. 2 písm. b/, j/) alebo v kvalifikačnej smernici (napr. v čl. 2 písm.b/, e/).
5. V tejto súvislosti však súd poukazuje na ods. 1 resp. ods. 4 čl. 14 kvalifikačnej smernice (s nadpisom Zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia postavenia utečenca), ktorých texty narábajú s pojmami „postavenie utečenca ....priznané vládnym, správnym, súdnym alebo kvázi súdnym orgánom“, čo by naznačovalo moţnosť aj takéhoto spôsobu rozhodnutia.
6. Konajúcemu súdu nie je známe, ţe by sa Súdny dvor otázkou výkladu pojmu „prípadné posúdenie potreby medzinárodnej ochrany“ v súvislosti s moţnosťou súdu posudzujúceho vec po skutkovej ako aj právnej stránke v čase jeho rozhodovania (vrátane prípadného posúdenia potreby medzinárodnej ochrany) priamo rozhodnúť o udelení medzinárodnej ochrany, v minulosti zaoberal.
7. Odpoveď na túto otázku sa nenachádza ani v súvisiacej judikatúre Súdneho dvora k problematike účinného opravného prostriedku vo vzťahu ku konaniu o medzinárodnej 15 1Sţa/20/2016 ochrane (napr. vec Diouf., C-69/01; H.I.D.,B.A., C-175/11; Abdoulaye Amadou Tall, C-239- 14) a ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), na ktorú táto s poukazom na zjednocujúci prvok (vyplývajúci z odkazujúceho ustanovenia čl. 52 ods. 3 Charty ) v súvislosti s niektorými poţiadavkami odkazuje (napr. Wilson, C-506/05) .
8. Napriek tomu, ţe čl. 6 Európskeho dohovoru sa na veci medzinárodnej ochrany (resp. súvisiace otázky vyhosťovania cudzincov) priamo nevzťahuje, k problematike účinného prostriedku nápravy sa ESĽP vyjadroval v súvislosti s právom na účinné opravné prostriedky vyplývajúceho z čl. 13 vo veciach ochrany v zmysle čl. 3 Európskeho dohovoru. Poţiadavkou súdu smerom k vnútroštátnym súdom resp. právnym úpravám je okrem iného dôkladný a nezávislý prieskum kaţdej opodstatnenej sťaţnosti vzhľadom na nezvratnú povahu škody, ku ktorej by došlo v prípade naplnenia rizika mučenia alebo zlého zaobchádzania, bezprostredný odkladný účinok opravného prostriedku (napr. rozsudok vo veci Jabari proti Turecku zo dňa 11.7.2000, sťaţnosť č. 40035/98; rozsudok vo veci M. Abdolkhani a H. Karimnia proti Turecku zo dňa 22.9.2009, sťaţnosť č. 30471/08) s tým, ţe účinný prostriedok nápravy musí byť dostupný a skutočný, teda účinný nielen v práve ale aj v praxi a výkon tohto práva nesmie byť bezdôvodne sťaţovaný činnosťou alebo nečinnosťou štátnych orgánov (rozsudok vo veci I.M. proti Francúzsku z 2.2.2012, sťaţnosť č. 9152//09) a preskúmanie ţiadosti musí byť v primeranej lehote, aby stav neistoty ţiadateľa bol minimálny (rozsudok vo veci B.A.C. proti Grécku z 13.10.2016, sťaţnosť č. 11981/15). V rozsudku veľkého senátu vo veci F.G. proti Švédsku z 23.3.2016 (sťaţnosť č. 43611/11) dospel súd k záveru, ţe so zreteľom na absolútnu povahu čl. 2 a 3 Európskeho dohovoru a postavenie ţiadateľov o azyl, ktorí sú často v zraniteľnej situácii, moţno od vnútroštátnych orgánov poţadovať, aby z vlastnej iniciatívy posúdili mieru rizika, ktoré by hrozilo ( v tejto veci konvertitovi na kresťanstvo) v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, i keď toto ako dôvod svojej ţiadosti neuvádzal.
9. Aj keď z judikatúry Súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, ţe pre účinnosť opravného prostriedku sa vyţaduje aj udelenie medzinárodnej ochrany samotným súdom, moţno z nej vyvodiť poţiadavku, ţe súdny prieskum musí byť dôkladný a celkový a súdny a správny systém ako celok musí zabezpečovať účinnosť opravného prostriedku.
10. V predmetnej veci navrhovateľ v konaní okrem iného namietal, ţe od podania jeho prvej ţiadosti o azyl v roku 2009 uplynulo viac ako sedem rokov, v rámci ktorých bolo 16 1Sţa/20/2016 rozhodnutie odporcu raz zrušené rozkladovou komisiou Ministra vnútra Slovenskej republiky raz Krajským súdom v Košiciach a trikrát Najvyšším súdom Slovenskej republiky (kedy opakovane namietal nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu ), ţe v dôsledku toho dlhodobo ţije v neistote a pre postup štátnych orgánov, ktoré nie sú schopné v primeranej lehote vyriešiť jeho ţiadosť o azyl, dochádza v jeho prípade k porušeniu článku 3 Európskeho dohovoru (zákaz mučenia a iného krutého a poniţujúceho konania alebo trestania) a článku 8 Európskeho dohovoru (porušenie práva na súkromný ţivot, nemoţnosť zaloţiť si rodinu, ţivot neistote) a v prípade návratu do Iránu aj článku 3 Európskeho dohovoru.
11. V kontexte zmienených poţiadaviek potom pre konajúci súd v prípade navrhovateľa vyvstávajú pochybnosti o dostatočnej účinnosti dostupných a navrhovateľom vyuţitých prostriedkov nápravy, pričom následky takéhoto stavu je v súčasnosti moţné eliminovať len spôsobom, ktorý takýto stav umoţňuje.
12. Javí sa preto, ţe výklad, podľa ktorého je úlohou vnútroštátnych súdov iba posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o neudelení medzinárodnej ochrany s moţnosťou takéto rozhodnutie v prípade zrušenia iba vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie, bez toho aby samotný vnútroštátny súd rozhodol o otázke potreby medzinárodnej ochrany a súčasne za predpokladu, ţe správny orgán opakovane rozhodne o neudelení medzinárodnej ochrany, je nedostatočný pre naplnenie účelu dotknutého článku Procedurálnej smernice.
13. V súvislosti s druhou predloţenou otázkou najvyšší súd pripomína, ţe napriek účinnosti v súčasnosti novej procesnoprávnej úpravy v správnom súdnictve v predmetnom spore koná ako súd odvolací, uplatňujúc tak výnimku z princípu okamţitej aplikability procesnoprávnych noriem vyplývajúcu najmä z osobitnej povahy konaní v správnom súdnictve, ktorá odôvodňuje nastavenie intertemporálnych ustanovení novej právnej úpravy tak, aby sa taxatívne vymenované konania začaté predo dňom účinnosti nového zákona dokončili podľa doterajšej právnej úpravy (§ 492 ods. 1 S.s.p.). Proti jeho rozhodnutiam podľa ust. 246c ods. 1 O.s.p. nie je prípustný opravný prostriedok.
14. V zmysle článku 267 ods. ZFEÚ ak sa prejudiciálna otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu podľa vnútroštátneho práva 17 1Sţa/20/2016 nie je prípustný opravný prostriedok, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
15. S ohľadom na znenie článku 46 ods. 3 procedurálnej smernice v časti umoţňujúcej [posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu v plnom rozsahu ex nunc vrátane posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany „a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa“ ], je preto pre ďalší postup konajúceho súdu významné, či v prípade kladnej odpovede na prvú poloţenú otázku, by takto ustálenú právomoc samotného súdu udeliť medzinárodnú ochranu, bolo moţné vzťahovať aj na súd odvolací (druhostupňový), čomu by vyuţitie argumentu logického výkladu práva a minori ad maius zrejme nasvedčoval.
16. Takto vzniknuté výkladové nejasnosti komunitárneho práva viedli Najvyšší súd k poloţeniu hore uvedených prejudiciálnych otázok. IV. Odôvodnenie prerušenia národného konania 59.

§ 109ods.

1 písm. c) O.s.p. znie : Súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. 60. Z uvedeného ustanovenia preto súdu za tejto situácie vyplynula povinnosť konanie prerušiť aţ do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. 61.

§ 246cods.

1 veta posledná O.s.p. znie : Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

1. Toto uznesenie je súdnym rozhodnutím predbeţného charakteru a jeho účinky sa viaţu na konanie Súdneho dvora Európskej únie o poloţených prejudiciálnych otázkach. Ukončením uvedeného konania jeho účinky zanikajú.
2. Na základe hore uvedených skutkových zistení, právnych záverov a citovaných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené 18 1Sţa/20/2016 vo výrokovej časti tohto uznesenia. Iný prístup súdu by odňal ţalobcom právo na súdnu ochranu, ktorá je obsiahnutá v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky vrátane práva na zákonného sudcu (čl. 48 ústavy).
3. S prihliadnutím na ust. § 246c ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd nepripustil proti svojmu uzneseniu právo na opravné prostriedky. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa
4. január 2017 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Michaela Smolinská