Najvyšší súd 7 Cdo 70/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu KSB ČERPADLÁ A ARMATÚRY, s.r.o., Gagarinova 7/C, Bratislava, IČO: 31 367 445, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Margita Lonská, s.r.o., Medveďovej 32, Bratislava, proti ţalovanej M. F., Z., zastúpená advokátom Mgr. Štefanom Šuchom, Kuklovská 23, Bratislava, o zaplatenie 1 345,71 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 205/2013, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- októbra 2015 sp. zn. 4 Co 754/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
- Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- októbra 2015 sp. zn. 4 Co 754/2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) z
- júna 2014 č. k. 10 C 205/2013-75, ktorým súd prvej inštancie zamietol ţalobu ţalobcu o zaplatenie sumy 1 345,71 €, ktorej sa domáhal voči ţalovanej titulom bezdôvodného obohatenia; ďalej potvrdil výrok o uloţení povinnosti zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania vo výške 80,50 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 262,45 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so záverom súdu prvej inštancie, ţe ţalobca svoje tvrdenia nepreukázal ţiadnymi hodnovernými dôkazmi, teda neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno. Pokiaľ ţalobca tvrdil, ţe ţalovaná postupne vybrala z jeho pokladne finančné prostriedky v ţalovanej výške, a tieto nezaúčtovala, resp. ak ich zaúčtovala, ponechala si ich, alebo predmety za ne nakúpené, pre vlastnú potrebu, od čoho odvodzoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo jeho povinnosťou označiť a predloţiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, v opačnom 2 7 Cdo 70/2016 prípade nemohol byť v konaní úspešný. Z ním predloţených dôkazov, a to výdavkových pokladničných dokladov s riadnym číslom podľa účtovnej knihy a fotokópiami dokladov o nákupe jednotlivých predmetov, bolo preukázané, ţe všetky ţalovanou vybrané finančné prostriedky boli do účtovníctva riadne zavedené s číslami zodpovedajúcimi účtom spoločnosti ţalobcu, keď k nim boli priloţené aj relevantné pokladničné doklady, z čoho súd prvej inštancie vyvodil správny záver o tom, ţe tvrdenie ţalobcu o tom, ţe ţalovaná finančné prostriedky vybrané z jeho pokladne nezaúčtovala, v konaní preukázané nebolo, naopak, uvedenými dôkazmi bolo vyvrátené. Ohľadom svojich tvrdení, ţe si ţalovaná vybrané finančné prostriedky, alebo predmety za ne zakúpené ponechala pre vlastnú potrebu, ţalobca v konaní neprodukoval a ani neoznačil ţiadne dôkazy. Jeho ničím nepreukázané úvahy o tom, ţe zakúpené predmety ţalobca nepotreboval, alebo ţe ich nebolo moţné povaţovať za nákupy pre zákazníkov ţalobcu ako reprezentačné predmety v obchodných vzťahoch, zostali potom len v rovine tvrdení, v ţiadnom prípade nepreukazujúcich tvrdenú skutočnosť, ţe si ţalovaná peniaze alebo zakúpené predmety ponechala, od čoho ţalobca odvodzoval uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie ţalobcu o odmietnutí vykonania ním navrhnutých dôkazov (účtovníctvom a výsluchom bliţšie neoznačených svedkov) súdom prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil ako nepravdivé a nemajúce oporu v predloţenom spise, z ktorého ţiadne ţalobcom navrhnuté dokazovanie nevyplýva. Ţalobca bol súdom prvej inštancie riadne poučený podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), pričom ţiadne dôkazy nepredloţil ani nenavrhol. Ním tvrdené navrhované dôkazy (účtovníctvo a mená svedkov, ktorých údajne ţiadal vypočuť) nepriloţil ani k odvolaniu. Z uvedených dôvodov nezistil odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie ţiadne pochybenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnej ţalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách jej právneho zastúpenia vo výške 79,41 €, a to za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu postupujúc podľa ustanovení § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb.
- Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho (spolu s rozsudkom okresného súdu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe sa mu postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), pretoţe súdy oboch inštancií bez preukázania pravdivosti uverili tvrdeniam ţalovanej a nevytvorili tak dostatočný základ pre zistenie 3 7 Cdo 70/2016 skutkového stavu a následne pre rozhodnutie vo veci samej, argumentáciou ţalobcu sa vôbec nezaoberali a všetky návrhy na doplnenie dokazovania na preukázanie skutkových tvrdení zamietli. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke posúdenia bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca.
- Ţalovaná v podanom vyjadrení uviedla, ţe dovolanie v danom prípade smeruje proti takému rozsudku, proti ktorému nie je prípustné. K námietke ţalobcu, ţe súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- apríla 2012 sp. zn. 6 Cdo 51/2012, v zmysle ktorého nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým sa mu odníma moţnosť konať pred súdom, nakoľko rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu.
- Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
- júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle prechodných ustanovení § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť.
- Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým by bolo dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. 4 7 Cdo 70/2016
- Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
- Dovolateľ tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
- júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
- Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. konkrétne namietal, ţe súdy oboch inštancií nesprávne zistili skutkový stav veci, keď nesprávne v konkrétnej procesnej situácii nenariadili ďalšie dokazovanie na preukázanie ich tvrdení.
- K predmetným dovolacím argumentom najvyšší súd uvádza, ţe podľa právnej úpravy do
- júna 2016 prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V týchto súvislostiach najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami, resp. s jeho právnymi 5 7 Cdo 70/2016 názormi. Neúspech v súdnom konaní nie je moţné povaţovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).
- V súvislosti so ţalobcom namietanou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. moţno vyvodiť, ţe odňatie moţnosti konať pred súdom vidí aj v tom, ţe súdy oboch inštancií sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s ním uvádzanou argumentáciou, čím v podstate namieta aj nedostatok ich odôvodnenia. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) uţ dávnejšie povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
- decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, preto nebol dôvod na postup podľa druhej vety citovaného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Dovolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa náleţitosti poţadované zákonom, uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. 6 7 Cdo 70/2016
- Treba tieţ mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
- Ţalobca napokon tvrdil, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke posúdenia bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca.
- Keďţe však ţalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (účinného do
- júna 2016) v dovolaní, ktoré nebolo procesne prípustné, nemohol by dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Nesprávne právne posúdenie veci bolo síce relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle, ţe ho bolo moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinný do
- júna 2016), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo (pozri R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nešlo totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. To isté sa týkalo aj tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. účinný do
- júna 2016).
- Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238, § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).
- Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 7 7 Cdo 70/2016
- Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- januára 2017 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová