← Slovensko

o zaplatenie 1 345,71 eur s prísl.

Najvyšší súd 7 Cdo 70/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore ţalobcu KSB ČERPADLÁ A ARMATÚRY, s.r.o., Gagarinova 7/C, Bratislava, IČO: 31 367 445, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Margita Lonská, s.r.o., Medveďovej 32, Bratislava, proti ţalovanej M. F., Z., zastúpená advokátom Mgr. Štefanom Šuchom, Kuklovská 23, Bratislava, o zaplatenie 1 345,71 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10 C 205/2013, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. októbra 2015 sp. zn. 4 Co 754/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  3. októbra 2015 sp. zn. 4 Co 754/2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) z
  4. júna 2014 č. k. 10 C 205/2013-75, ktorým súd prvej inštancie zamietol ţalobu ţalobcu o zaplatenie sumy 1 345,71 €, ktorej sa domáhal voči ţalovanej titulom bezdôvodného obohatenia; ďalej potvrdil výrok o uloţení povinnosti zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania vo výške 80,50 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 262,45 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so záverom súdu prvej inštancie, ţe ţalobca svoje tvrdenia nepreukázal ţiadnymi hodnovernými dôkazmi, teda neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno. Pokiaľ ţalobca tvrdil, ţe ţalovaná postupne vybrala z jeho pokladne finančné prostriedky v ţalovanej výške, a tieto nezaúčtovala, resp. ak ich zaúčtovala, ponechala si ich, alebo predmety za ne nakúpené, pre vlastnú potrebu, od čoho odvodzoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, bolo jeho povinnosťou označiť a predloţiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností, v opačnom 2 7 Cdo 70/2016 prípade nemohol byť v konaní úspešný. Z ním predloţených dôkazov, a to výdavkových pokladničných dokladov s riadnym číslom podľa účtovnej knihy a fotokópiami dokladov o nákupe jednotlivých predmetov, bolo preukázané, ţe všetky ţalovanou vybrané finančné prostriedky boli do účtovníctva riadne zavedené s číslami zodpovedajúcimi účtom spoločnosti ţalobcu, keď k nim boli priloţené aj relevantné pokladničné doklady, z čoho súd prvej inštancie vyvodil správny záver o tom, ţe tvrdenie ţalobcu o tom, ţe ţalovaná finančné prostriedky vybrané z jeho pokladne nezaúčtovala, v konaní preukázané nebolo, naopak, uvedenými dôkazmi bolo vyvrátené. Ohľadom svojich tvrdení, ţe si ţalovaná vybrané finančné prostriedky, alebo predmety za ne zakúpené ponechala pre vlastnú potrebu, ţalobca v konaní neprodukoval a ani neoznačil ţiadne dôkazy. Jeho ničím nepreukázané úvahy o tom, ţe zakúpené predmety ţalobca nepotreboval, alebo ţe ich nebolo moţné povaţovať za nákupy pre zákazníkov ţalobcu ako reprezentačné predmety v obchodných vzťahoch, zostali potom len v rovine tvrdení, v ţiadnom prípade nepreukazujúcich tvrdenú skutočnosť, ţe si ţalovaná peniaze alebo zakúpené predmety ponechala, od čoho ţalobca odvodzoval uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie ţalobcu o odmietnutí vykonania ním navrhnutých dôkazov (účtovníctvom a výsluchom bliţšie neoznačených svedkov) súdom prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil ako nepravdivé a nemajúce oporu v predloţenom spise, z ktorého ţiadne ţalobcom navrhnuté dokazovanie nevyplýva. Ţalobca bol súdom prvej inštancie riadne poučený podľa ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), pričom ţiadne dôkazy nepredloţil ani nenavrhol. Ním tvrdené navrhované dôkazy (účtovníctvo a mená svedkov, ktorých údajne ţiadal vypočuť) nepriloţil ani k odvolaniu. Z uvedených dôvodov nezistil odvolací súd v postupe súdu prvej inštancie ţiadne pochybenia. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnej ţalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách jej právneho zastúpenia vo výške 79,41 €, a to za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu postupujúc podľa ustanovení § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, a § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb.
  5. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho (spolu s rozsudkom okresného súdu) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe sa mu postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), pretoţe súdy oboch inštancií bez preukázania pravdivosti uverili tvrdeniam ţalovanej a nevytvorili tak dostatočný základ pre zistenie 3 7 Cdo 70/2016 skutkového stavu a následne pre rozhodnutie vo veci samej, argumentáciou ţalobcu sa vôbec nezaoberali a všetky návrhy na doplnenie dokazovania na preukázanie skutkových tvrdení zamietli. Namietal aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke posúdenia bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca.
  6. Ţalovaná v podanom vyjadrení uviedla, ţe dovolanie v danom prípade smeruje proti takému rozsudku, proti ktorému nie je prípustné. K námietke ţalobcu, ţe súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  7. apríla 2012 sp. zn. 6 Cdo 51/2012, v zmysle ktorého nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým sa mu odníma moţnosť konať pred súdom, nakoľko rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu.
  8. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  9. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval v zmysle prechodných ustanovení § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
  10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podal včas dovolateľ zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, ţe dovolanie treba odmietnuť.
  11. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým by bolo dovolanie prípustné, sú uvedené v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné. 4 7 Cdo 70/2016
  12. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo.
  13. Dovolateľ tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
  14. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
  15. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. konkrétne namietal, ţe súdy oboch inštancií nesprávne zistili skutkový stav veci, keď nesprávne v konkrétnej procesnej situácii nenariadili ďalšie dokazovanie na preukázanie ich tvrdení.
  16. K predmetným dovolacím argumentom najvyšší súd uvádza, ţe podľa právnej úpravy do
  17. júna 2016 prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V týchto súvislostiach najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami, resp. s jeho právnymi 5 7 Cdo 70/2016 názormi. Neúspech v súdnom konaní nie je moţné povaţovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 50/04).
  18. V súvislosti so ţalobcom namietanou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. moţno vyvodiť, ţe odňatie moţnosti konať pred súdom vidí aj v tom, ţe súdy oboch inštancií sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali s ním uvádzanou argumentáciou, čím v podstate namieta aj nedostatok ich odôvodnenia. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, ţe judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) uţ dávnejšie povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  19. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie, preto nebol dôvod na postup podľa druhej vety citovaného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Dovolaním napadnuté rozhodnutie spĺňa náleţitosti poţadované zákonom, uvádza skutkový stav, ktorý povaţoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. 6 7 Cdo 70/2016
  20. Treba tieţ mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
  21. Ţalobca napokon tvrdil, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke posúdenia bezdôvodného obohatenia na strane zamestnanca.
  22. Keďţe však ţalobca uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (účinného do
  23. júna 2016) v dovolaní, ktoré nebolo procesne prípustné, nemohol by dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Nesprávne právne posúdenie veci bolo síce relevantným dovolacím dôvodom v tom zmysle, ţe ho bolo moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. účinný do
  24. júna 2016), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladalo (pozri R 54/2012 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nešlo totiţ o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. To isté sa týkalo aj tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. účinný do
  25. júna 2016).
  26. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovení § 238, § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ CSP).
  27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 7 7 Cdo 70/2016
  28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  29. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  30. januára 2017 JUDr. Ľubor Š e b o, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.