3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) zastavil, pretoţe ţaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemôţe byť predmetom súdneho prieskumu a rozhodol o postúpení veci Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „Ústredie“) po právoplatnosti uznesenia. Rovnako mal s odkazom na zistené skutočnosti krajský súd za to, ţe nedošlo k zmeškaniu lehoty na podanie ţaloby, nakoľko ţaloba bola podaná predčasne, keď nebolo rozhodnuté o opravnom prostriedku, preto návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal ţalovaný včas odvolanie, v ktorom namietal, ţe krajský súd pri svojom rozhodovaní o merite veci nesprávne posúdil skutočnosť, ţe pri poskytovaní príspevku na pracovnú asistenciu
5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 5/2004 Z.z.“) sa mal ţalovaný riadiť rozhodovacím konaním
Správneho poriadku. 3 1Sţso/70/2015 Poskytovanie príspevku na pracovnú asistenciu
č. 5/2004 Z.z. nie je
názoru ţalovaného predmetom rozhodovacieho konania
Správneho poriadku a nie je moţné uplatniť ani jeho analogickú aplikáciu, nakoľko proces poskytnutia predmetného príspevku nepozná inštančnosť procesu poskytnutia/neposkytnutia. Dôvod zastavenia konania
3 O.s.p. nepovaţoval ţalovaný za naplnený, nakoľko konanie nesmeruje proti rozhodnutiu, ale proti administratívnemu úkonu vykonávanému bez rozhodovacieho procesu a nakoľko ţiadny právny predpis neupravuje moţnosti nápravy zamietnutej ţiadosti o pracovnú asistenciu, ţiadal návrh ţalobcu zamietnuť ako neopodstatnený. Ţalovaný taktieţ nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe po právoplatnosti uznesenia má byť vec postúpená Ústrediu ako druhostupňovému správnemu orgánu, keďţe Ústredie v tomto prípade nevystupuje ako druhostupňový orgán a ak je nárok ţalovaného neodôvodnený, mal krajský súd zrušiť napadnuté rozhodnutie zaviazať ţalovaného, nie Ústredie na poskytnutie príspevku. Na základe týchto skutočností ţiadal uznesenie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, ţe sa v prejednávanej veci nejedná o administratívne úkony, keďţe napadnuté akty spĺňajú definíciu ustanovenia § 244 ods. 3 O.s.p. Ţalobca sa stotoţnil s názorom krajského súdu o moţnosti subsumácie poskytovania príspevku pod zákon č. 447/2008 Z.z. o peňaţných príspevkoch na kompenzáciu ťaţkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 447/2008 Z.z.“). Na podporu tohto tvrdenia uviedol, ţe predmetom tohto zákona je upraviť právne vzťahy pri poskytovaní peňaţných príspevkov na kompenzáciu dôsledkov ťaţkého zdravotného postihnutia, a je teda východiskom pre ďalší zákon, ktorým je zák. č. 5/2004 Z.z. Ţalobca poukázal na princíp generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, ktorý sa uplatňuje v správnou súdnictve, v zmysle ktorého sa v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. V prípade príspevku na činnosť pracovného asistenta sa navyše jedná o peňaţný príspevok, na ktorý je právny nárok. 4 1Sţso/70/2015 Ţalobca taktieţ zdôraznil, ţe namieta zákonnosť postupu a rovnako to, ţe rozhodnutie neobsahovalo ţiadne relevantné zdôvodnenie, čím sa účastníkovi prakticky odníma moţnosť skutkovo a právne argumentovať proti dôvodom rozhodnutia a v podstate sa jedná o nepreskúmateľné rozhodnutie. Záverom uviedol, ţe pri rozhodovaní by sa mal brať zreteľ hlavne na skutočnosť, ţe rozhodnutie trpí váţnymi vadami, absentuje poučenie o opravnom prostriedku i poučenie, ţe takéto rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu. II. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné vyhovieť.
čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté.
3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť 5 1Sţso/70/2015 predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.
1 Správneho poriadku sa tento zákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
1 a 2 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
1 a 2 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia. Ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania.
1 veta prvá zák. č. 5/2004 Z.z. úrad poskytne na základe písomnej žiadosti zamestnávateľovi, ktorý zamestnáva občana so zdravotným postihnutím, alebo samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá je občanom so zdravotným postihnutím, príspevok na činnosť pracovného asistenta (ďalej len „príspevok“), ak z druhu zdravotného postihnutia a z vykonávanej pracovnej činnosti zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby 6 1Sţso/70/2015 vyplýva potreba pracovného asistenta.
1 zák. č. 5/2004 Z.z. na konanie
l), t),
č. 5/2004 Z.z. je konaním orgánu štátnej správy o práve fyzickej, resp. právnickej osoby v oblasti verejnej správy a „Oznámenia“ ţalovaného je teda nutné povaţovať aj s poukazom na ustanovenia § 244 a § 248 O.s.p. za rozhodnutia, a preto je odvolacia námietka ţalovaného, ţe sa jedná o administratívne úkony ţalovaného vykonávané bez rozhodovacieho procesu irelevantná. Z obsahu spisu má Najvyšší súd za preukázané, ţe ţalobou z 16.12.2014 podanou na Krajský súd v Banskej Bystrici sa ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutí označených ako „Oznámenie“ ţalovaného z 12.05.2014 sp. zn. BS1/2014/OAOTP/15015 a „Oznámenie“ z 29.05.2014 sp. zn. BS1/2014/OAOTP/15552, ktorými boli zamietnuté jeho ţiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku na činnosť pracovného asistenta pre SZČO so zdravotným postihnutím. Podaním ţalobcu označeným ako „Ţiadosť o preskúmanie opodstatnenia zamietnutia osobnej asistencie“ z 15.07.2014 ţalobca ţiadal preskúmať oznámenia ţalovaného z 12.05.2014 a 29.05.2014 z hľadiska opodstatnenosti zamietnutia osobnej asistencie, a teda
obsahu išlo o podanie opravného prostriedku proti týmto oznámeniam. Ţalovaný toto odvolanie (opravný prostriedok) z 15.07.2014 nepredloţil nadriadenému orgánu ani mu v plnom rozsahu nevyhovel. Najvyšší súd má za to, ţe týmto postupom konal ţalovaný v rozpore s § 57 Správneho poriadku,
ktorého, ak správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie môţe o odvolaní sám rozhodnúť. Ak však nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal o odvolaní, predloţí ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. 7 1Sţso/70/2015 Ţalovaný aj napriek procesnému postupu danému v uvedenom ustanovení o odvolaní rozhodol sám, a to tak, ţe podanie dňa 10.09.2014 vrátil, nakoľko nejde o sťaţnosť. K ţiadosti o preskúmanie oznámení z 12.05.2014 a 29.05.2014 uviedol, ţe prešli procesom predbeţnej finančnej kontroly a boli zamietnuté z dôvodu nehospodárnosti a neefektívnosti. Je zrejmé, ţe ţalovaný odvolaniu v plnom rozsahu nevyhovel, a preto mal vec správne predloţiť nadriadenému orgánu na rozhodnutie o podanom odvolaní, v danom prípade Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny. K tvrdeniu ţalovaného, ţe na konanie o poskytovaní príspevku
č. 5/2004 Z.z. sa nevzťahuje Správny poriadok, povaţuje za potrebné Najvyšší súd zdôrazniť, ţe z ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 5/2004 Z.z. vyplýva, ţe Správny poriadok sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak, teda aj na konanie ţalovaného, ktorý rozhoduje o práve ţiadateľa na poskytnutie príspevku. Najvyššiemu súdu sa javí poţiadavka na postup ţalovaného
Správneho poriadku a v rámci toho aj vydanie rozhodnutia s náleţitosťami upravenými v tomto zákone plne legitímna, má oporu v ustanovení § 1 ods. 1 Správneho poriadku, ako aj v okolnostiach prípadu a v princípoch dobrej verejnej správy, ktoré ako súčasť princípov európskeho správneho práva sú uvedené v Odporúčaní Výboru ministrov CM/Rec
zák. č. 5/2004 Z.z., a preto oznámenia 8 1Sţso/70/2015 ţalovaného nemusia spĺňať náleţitosti rozhodnutia
Správneho poriadku; preto so zdôraznením charakteru „Oznámenia“ ako rozhodnutia neobstojí. Vzťahom zákona č. 5/2004 Z.z. a Správneho poriadku sa Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal, a to konkrétne v rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sţo/202/2015 z 03.08.2016, pričom odvolací súd nezistil dôvod, aby sa od neho v prejednávanej veci odchýlil. Z vyššie uvedeného rozsudku vyplýva, ţe: „...zákon o službách zamestnanosti patrí do prvej skupiny predpisov, ktoré sú k správnemu poriadku vo vzťahu subsidiarity, t.j. správny poriadok sa použije rešpektujúc odchýlky, ktoré sú uvedené v samotnom zákone o službách zamestnanosti pozitívne. Opačné vyjadrenie vzťahu tohto osobitného zákona k správnemu poriadku, teda negatívne v tomto prípade nemožno použiť, nakoľko z obsahu ustanovení zákona o službách zamestnanosti nevyplýva, že sa na tento osobitný zákon správny poriadok nevzťahuje a nepatrí ani medzi vyššie vymenované zákony. Vyjadrenie vzťahu tohto zákona k všeobecnému správnemu poriadku vyplývajúceho z ustanovenia § 12 a v ustanovení § 13 je tak duplicitné, keďže správny poriadok sa na tento zákon vzťahuje automaticky.“ „Na podporu vyššie tvrdeného súd uvádza, že v predmetnej právnej veci zároveň Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako správny orgán rozhodoval o práve žalobcu na poskytnutie príspevku. Právom sa rozumie subjektívne právo upravené v predpise hmotného práva, resp. procesného práva, ktoré správne orgány v správnom konaní konštituujú, menia alebo zrušujú, prípadne ho autoritatívne deklarujú. A práve od rozhodnutia správneho orgánu záviselo, či žalobcovi ako žiadateľovi bude príspevok poskytnutý po splnení zákonom ustanovených podmienok, ako aj podmienok uvedených v jednotlivých usmerneniach Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a v Schéme pomoci de minimis na podporu zamestnanosti „Schéma DM- 1/2007“, alebo nebude poskytnutý.“ Vzhľadom na vyššie uvedené nastupuje procesný reţim Správneho poriadku ex lege a je povinnosťou správneho orgánu dôsledne ho aplikovať. 9 1Sţso/70/2015 S poukazom na ústavou garantované právo na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k súdnemu prieskumu rozhodnutí dáva Najvyšší súd do pozornosti aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 17. 05. 2016 sp. zn. III. ÚS 91/2016, v zmysle ktorého: „Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa tak v zmysle uvedených podmienok súdneho prieskumu už niekoľko rokov ustálenej a prevažujúcej súdnej praxe považujú aj povolenia alebo aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho poriadku. Aj keď sa na proces vydávania týchto aktov výslovne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, v zmysle § 3 ods. 7 Správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v § 3 ods. 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.“ Základné pravidlá konania zakotvené v § 3 Správneho poriadku, ako boli označené v citovanom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky plnia v podstate dve funkcie. V prvom rade sú záväzným právnym nástrojom pre postup správnych orgánov a ich nerešpektovanie alebo opomenutie predstavuje vadu konania, ktorá
svojej závaţnosti môţe viesť aţ k zrušeniu rozhodnutia. Ďalej sú taktieţ interpretačným pravidlom pre jednotlivé ustanovenia Správneho poriadku, resp. procesných ustanovení osobitných právnych predpisov, a preto sa aplikujú v kaţdom štádiu a type správneho konania. K základným pravidlám konania patrí aj povinnosť správnych orgánov postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi ako aj povinnosť chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností. Rovnako sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. 10 1Sţso/70/2015 Je preto právom účastníka podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu – ţalovaného a povinnosťou ţalovaného o tomto opravnom prostriedku rozhodnúť, čo ţalovaný nevykonal, keď nepostupoval v súlade s § 56 a 57 Správneho poriadku, čím porušil zásadu zákonnosti zakotvenú v ustanovení § 3 ods. 1 Správneho poriadku. Záverom je potrebné doplniť, ţe hoci majú „Oznámenia“ ţalovaného z 12.05.2014 a 29.05.2014 a „Vrátenie podania“ z 15.07.2014 charakter rozhodnutí o práve ţalobcu a
obsahu týchto písomností ich bolo potrebné povaţovať za rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a za rozhodnutie o odvolaní účastníka, tieto súčasne nespĺňajú náleţitosti rozhodnutia vyţadované ustanovením § 47 Správneho poriadku a v prípade rozhodnutia o odvolaní, rozhodnutie vydal bez opory v zákone prvostupňový správny orgán, a preto je potrebné, aby o odvolaní ţalobcu z 15.07.2014 rozhodol nadriadený orgán. Na základe vyššie uvedeného právneho posúdenia povaţuje Najvyšší súd postup krajského súdu v prejednávanej veci za sa správny a zákonný. Dôvod na zastavenie konania v súlade s § 250d ods. 3 O.s.p. je naplnený, nakoľko ţaloba smeruje voči rozhodnutiam prvostupňového orgánu, ktoré nenadobudli právoplatnosť z dôvodu, ţe o odvolaní voči nim nerozhodol nadriadený orgán ţalovaného, teda Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Z toho dôvodu je taktieţ správne zamietnutie ţiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie ţaloby ako aj postúpenie veci Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny.
1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd zistil, ţe námietky ţalovaného uvedené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia a krajský súd sa správne nezaoberal dôvodmi ţaloby, pretoţe zistil dôvod, ktorý viedol k nemeritórnemu (procesnému) rozhodnutiu. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie v zmysle § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 veta prvá v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a analogicky
1 písm. c) O.s.p., 11 1Sţso/70/2015 keďţe výsledok konania je obdobný ako pri zastavení konania a nemoţno hovoriť o procesnom úspechu, resp. neúspechu v spore ani o procesnom zavinení skončenia konania, preto odvolací súd vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 14. februára 2017 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Smolinská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.