← Slovensko

o zníženie výživného

Najvyšší súd 7 Cdo 81/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloleté deti M. H., nar. X. a J. H., nar. X., obaja bytom u matky, deti rodičov – matky I. H. a otca I. H., o návrhu otca I. H., bytom P., zastúpený JUDr. Borisom Bednárom, advokátom, so sídlom v Poprade, Štefánikova č. 873/9, proti matke I. H., bytom P., o zníženie výživného, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 15 P 282/2014, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. septembra 2015 sp. zn. 4 CoP 22/2015, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Matka má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e
  2. Okresný súd Poprad rozsudkom z
  3. mája 2015 č. k. 15 P 282/2014-75 zmenil rozsudok Okresného súdu Poprad zo
  4. marca 2009 č. k. 11 C 213/2008 v časti o výţivnom na maloleté deti tak, ţe výţivné zo strany otca I. H. zníţil u maloletého M. zo sumy 126 Eur mesačne na sumu 100 Eur mesačne a u maloletého J. zo sumy 126 Eur mesačne na sumu 80 Eur mesačne, počnúc dňom 17.10.
  5. V prevyšujúcej časti návrh otca zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodol tak z dôvodu, ţe na strane otca maloletých detí došlo k výraznej zmene pomerov. Pribudli mu ďalšie dve vyţivovacie povinnosti a v súčasnosti je bez príjmu, nemá moţnosť evidencie na úrade práce z dôvodu, ţe je konateľom spoločnosti a zároveň spoločníkom v ďalšej firme, z ktorých činností nevykazuje ţiaden príjem. Konštatoval, ţe došlo aj k výraznej zmene pomerov maloletých detí oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu. Maloletý M. začal navštevovať
  6. ročník gymnázia a maloletý J. navštevuje terciu 8-ročného gymnázia. Poukázal aj na zdravotný stav detí, ako aj športové aktivity detí. 2 7 Cdo 81/2016
  7. Krajský súd v Prešove na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z
  8. septembra 2015 sp. zn. 4 CoP 22/2015 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotoţnil s dôvodmi súdu prvej inštancie. Vychádzal správne z § 78 Zákona o rodine. Tieţ poukázal na to, ţe súd prvej inštancie správne vyhodnotil, ţe u otca neboli zistené ţiadne obmedzenia, ktoré by mali brániť mu zamestnať sa, resp. začať podnikateľskú činnosť v inej oblasti a tým si zabezpečiť príjem. Je v moţnostiach a schopnostiach otca nájsť si zamestnanie.
  9. Proti tomuto rozsudku včas podal dovolanie otec. Ţiadal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodňoval § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., t. j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., t. j. ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Namietal, ţe súd riadne a zákonne neodôvodnil svoje rozhodnutie, ako aj súd nesprávne právne posúdil skutkový stav veci.
  10. Matka vo svojom vyjadrení k dovolaniu otca ţiadala dovolanie zamietnuť.
  11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej len „C. s. p.“), po zistení, ţe dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.
  12. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť
  13. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
  14. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie otca bolo podané
  15. novembra 2015, teda pred
  16. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle ustanovení O. s. p. účinného do
  17. júna
  18. 3 7 Cdo 81/2016
  19. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môţe uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
  20. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
  21. Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanoveniach § 237 ods. 1, § 238 a § 239 O. s. p. V ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O. s. p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O. s. p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia.
  22. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
  23. Keďţe v prejednávanej veci sa nejedná o ţiaden z uvedených prípadov, t. j. dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej, nesmeruje ani proti rozsudku, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu, nakoľko dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, dovolanie nebolo podané ani proti potvrdzujúcemu rozsudku s vyslovením prípustnosti dovolania v jeho výroku, ani proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky, prípustnosť dovolania z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. nemoţno vyvodiť.
  24. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj 4 7 Cdo 81/2016 otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
  25. Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ aţ g/ O. s. p. netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
  26. K dovolacej argumentácii, v rámci ktorej otec namieta, ţe k vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. došlo tým, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu – ako sám tvrdí – nie je riadne a zákonne odôvodnené, nereagujúce na jeho odvolaciu argumentáciu dovolací súd uvádza nasledovné:
  27. Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) uţ dávnejšie povaţuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za „inú vadu konania“, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (por. napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
  28. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  29. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ 5 7 Cdo 81/2016 Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V preskúmavanej veci obsah spisu v ničom neodôvodňuje uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry ESĽP. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
  30. V danom prípade treba mať na pamäti, ţe konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáţe na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáţe na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
  31. K námietke otca, ţe odvolací súd riadne a zákonne neodôvodnil svoje rozhodnutie, lebo sa nezaoberal dôvodmi v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, ţe obsahovou zloţkou kaţdého odvolania sú odvolacie námietky, podstatu ktorých logicky a nevyhnutne tvorí argumentácia odvolateľa, ţe postup súdu prvej inštancie alebo jeho rozhodnutie sú z toho-ktorého dôvodu nesprávne. Pokiaľ by za správny mal byť povaţovaný názor, ţe odvolací súd musí vţdy dopodrobna reagovať úplne na všetky dôvody odvolania, bolo by ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. nepouţiteľné. Odvolací súd môţe podľa tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, ţe tieto podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O. s. p. oporu v zákone a nemôţe byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Treba dodať, ţe aplikáciou § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd vyjadruje nielen svoj záver, ţe napadnuté rozhodnutie a jeho 6 7 Cdo 81/2016 odôvodnenie povaţuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, ţe námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.
  32. Pokiaľ teda otec zastáva názor, ţe v konaní došlo k tzv. inej (v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd zdôrazňuje, ţe inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemoţno podriadiť pod § 237 ods. 1 O. s. p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení konkrétne namietanej vady dovolací súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, ak by k predmetnej vade konania nedošlo.
  33. „Iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), úspešne však môţe byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, ţe takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
  34. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení z
  35. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“.
  36. Otec v dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
  37. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 7 7 Cdo 81/2016
  38. Dovolací súd nemôţe pristúpiť k posudzovaniu otázky dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t. j. danosti dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pokiaľ nedospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok otca nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p.
  39. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Z podaného vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky za opísaného stavu veci nemohol (nesmel) v dovolacom konaní postúpiť do ďalšieho štádia prieskumu a podrobiť skúmaniu správnosť právnych záverov odvolacieho súdu. Po zistení procesnej neprípustnosti dovolania má Najvyšší súd Slovenskej republiky povinnosť takéto dovolanie bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.); nemá moţnosť zaoberať sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
  40. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie otca proti rozsudku krajského súdu, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
  41. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania matky rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
  42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  43. 8 7 Cdo 81/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  44. septembra 2016 JUDr. Mária Š r a m k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.