Obsah (14)

§ 703§ 685§ 142§ 241§ 470§ 237§ 420§ 393§ 18§ 175§ 181§ 871§ 710§ 719

7 Cdo 73/2016 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov senátu JUDr. Ľubora Šeba a Mgr. Miros

§ 703ods.

1 Občianskeho zákonníka) k uzatvoreniu zmluvy o nájme bytu

§ 685a nasl.

Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O. s. p.

1. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalovaného 2/ rozsudkom z
2. decembra 2014 sp. zn. 10 Co 169/2013 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V časti trov konania ţalobcov a ţalovaného 1/ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (prvého stupňa) zmenil tak, ţe ţalovanému 1/ nepriznal náhradu trov konania prvej inštancie (prvostupňového). V časti trov konania ţalobcov a ţalovaného 2/ napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (prvého stupňa) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalovanému 1/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Ţalobcov 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania v sume 250,38 Eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 99,50 Eur na ďalších trovách, všetko splnomocnenkyni ţalovaného 2/ do 3 dní. Konštatoval, ţe z vykonaného dokazovania bolo preukázané, ţe ţalovaný 2/ sa stal výlučným osobným uţívateľom bytu na základe úpravy § 180 ods. 1 a § 182 Občianskeho zákonníka v znení platnom do
3. decembra
4. Táto skutočnosť 3 7 Cdo 73/2016 vyplynula z rozvodového rozsudku Okresného súdu Galanta z
5. februára 1990 č. k. 4 C 207/89-26 z tvrdenia navrhovateľky rozvodu M. S. (bývalej manţelky ţalovaného 2/), ţe trvalo opustila spoločnú domácnosť v polovici roka
6. V zmysle § 871 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka účinného po
7. januári 1992 (zákon č. 509/1991 Zb.). Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil účinky čestného vyhlásenia ţalovaného 2/, ktoré bolo urobené v čase účinnosti Občianskeho zákonníka po novelizácii účinnej od
8. januára
9. Nájom k bytu mohol zaniknúť len písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou. Nebolo preukázané, ţe by došlo k zániku práva nájmu ţalovaného 2/, čo bolo prekáţkou zaloţenia nájomného vzťahu medzi ţalovaným 1/ a ţalobcami. Pokiaľ išlo o „Zmluvu“, táto mala len charakter určitého potvrdenia o obsahu dojednaného a zároveň súhlas s podnájomcom, ktorú zmluvu uzavrel vo vlastnom mene bytový podnik a nie ţalovaný 1/. Ţalobcovia nepreukázali, ţe im svedčí právo nájmu na dobu neurčitú a to nielen ich vôľou, ale aj vôľou ţalovaného 1/.
10. Ţalobcovia 1/ a 2/ napadli rozsudok odvolacieho súdu dovolaním z dôvodu

§ 241ods.

2 písm. a/ a c/ O. s. p., pretoţe ţalobcom bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, resp. jeho zmätočnosti, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, v dôsledku ktorého taktieţ nesprávne zistil skutkový stav a ţiadali rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 4. Ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu ţiadal dovolanie zamietnuť a zaviazať ţalobcov 1/ a 2/ na náhradu trov dovolacieho konania. 5.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „C. s. p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, ţe ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá C. s. p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno 4 7 Cdo 73/2016 napadnúť dovolaním (§ 419 a nasl. C. s. p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.
2. Ţalobcovia 1/ a 2/ podali dovolanie
3. marca 2015, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), účinného do
4. júna
5. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, je tak v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. prípustné. Ustanovenie § 237 O. s. p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobcovia 1/ a 2/ existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. netvrdili a ich existenciu v konaní dovolací súd ani nezistil. 8. Ţalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní tvrdia, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadami

§ 241ods.

2 písm. a/ a c/ O. s. p., konkrétne, ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), ktorá vada spočívala v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, resp. je zmätočné. Ďalej namietali, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral na posúdenie danosti týchto dovolacích dôvodov.

§ 237ods.

1 písm. f/ O. s. p. nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe konanie netrpí namietanou vadou a právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k ţalobcom 1/ a 2/ a k vyhoveniu ţaloby, je vecne správne. 5 7 Cdo 73/2016 9. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), v súčasnosti

§ 420písm.

f/ C. s. p. (súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytoval Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva [v zmysle čl. 6 ods. 1 základných princípov C. s. p. strany sporu majú v konaní rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere moţností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyţaduje zvýšenú ochranu strany sporu – predtým § 18 O. s. p. (účastníci v občianskom súdnom konaní majú rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)].

§ 420písm.

f/ C. s. p. musí v konaní ísť o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán, t. j. konanie ako celok musí vykazovať znaky nespravodlivosti, nestačí iba jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania.

1. K námietkam ţalobcov 1/ a 2/ týkajúcich sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (nedostatočné odôvodnenie rozsudku, resp. zmätočnosť – nepreskúmateľnosť), treba uviesť, ţe nie kaţdá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávaţnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spájal Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 ods. 1 O. s. p.); vady tejto povahy boli zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania – § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) pripisoval Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, ţe ich povaţoval za relevantný dovolací dôvod, ktorý bolo moţné uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ bolo procesne prípustné.
2. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo
3. decembra 2015 Stanovisko, ktorého právna veta uvádza, ţe „Nepreskúmateľnosť 6 7 Cdo 73/2016 rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“

1. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014, I. ÚS 606/2014, I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/
3. Dovolací súd, stotoţňujúc sa v preskúmavanej veci skúmal, či v danej veci ide o prípad, ţe by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., prípadne § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., t. j. ţe súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces nezistil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. 14.

§ 393ods.

2 veta prvá pred bodkočiarkou C. s. p. v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáţe na ustálenú rozhodovaciu prax (predtým § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 15. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p. – predtým § 157 ods. 2 O. s. p.), pričom strane sporu musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. 7 7 Cdo 73/2016 Právo (strany sporu) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv strán sporu na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z

1. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené.
2. Napadnutému rozsudku takýto nedostatok však nemoţno vytknúť. Dovolací súd poznamenáva, ţe nemoţno rozhodnutie odvolacieho súdu povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňujú, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06), ktoré by malo za následok porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C. s. p. súd nesprávnym procesným postupom znemoţnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, ţe došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces). Táto námietka ţalobcov 1/ a 2/ je preto nedôvodná.
3. V ďalšom sa dovolací súd zameral na posúdenie danosti dovolacieho dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku ktorého nesprávne zistil skutkový stav (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), hoci dovolatelia tento dovolací dôvod bliţšie neodôvodnili. Tak ako bolo uvedené vyššie, nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
4. Ţalobcovia 1/ a 2/ sa svojou ţalobou domáhali určenia, ţe sú nájomcami bytu (bliţšie špecifikovaný v ţalobe). Svoje právo odvodzovali od ponuky pôvodného nájomcu – ţalovaného 2/, ktorý im v roku 2003 ponúkol odstúpenie od nájmu bytu, ktorý je 8 7 Cdo 73/2016 vo vlastníctve Mesta Šaľa. Ţalobcovia 1/ a 2/ na tento návrh pristúpili. V čestnom prehlásení z
5. júla 2003 ţalovaný 2/ čestne prehlásil, ţe sa prideleného bytu vzdáva v prospech ţalobkyne 2/ a ţe neţiada a ani v budúcnosti nebude ţiadať od ţalobkyne 2/ alebo jej rodiny náhradné bývanie. Následne
6. mája 2004 uzatvorili ţalobcovia 1/ a 2/ so správcom bytov – Mestským bytovým podnikom spol. s r. o., Šaľa Zmluvu o nájme bytu. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú do
7. októbra
8. Po uplynutí dohodnutej doby nájmu, t. j. po
9. októbri 2004 aţ do podania ţaloby ţalobcovia 1/ a 2/ predmetný byt naďalej uţívali a uţívajú, riadne platia nájomné ako aj úhrady za plnenia spojené s uţívaním bytu prenajímateľovi Mestu Šaľa v zastúpení správcom bytu Bytkomfort, s. r. o., Nové Zámky. Mesto Šaľa, ţalovaný 1/ nikdy nevyzval na vypratanie bytu, predpisuje im nájomné za uţívanie bytu ako aj úhrady za plnenia spojené s uţívaním bytu. Majú teda za to, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ a ţalovaný 1/ uzatvorili po uplynutí dohodnutej doby nájmu, t. j. po
10. októbri 2004 konkludentným spôsobom za totoţných podmienok nájomnú zmluvu na dobu neurčitú. Predmetný byt nerušene ako nájomcovia uţívajú.
11. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, ţe ţalovanému 2/ a jeho manţelke M. bol

§ 18zákona č.

41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi rozhodnutím z

1. septembra 1988 pridelený byt pozostávajúci z 2 izieb, kuchyne a príslušenstva v Š., č. bytu 8, na
2. poschodí, ktorého vlastníkom bol Československý štát v správe OPBH Galanta, prevádzka Šaľa.

§ 175ods.

1 Občianskeho zákonníka platného v čase pridelenia bytu sa ţalovaný 2/ a jeho manţelka stali spoločnými uţívateľmi bytu [ak za trvania manţelstva manţelia alebo jeden z nich nadobudnú právo uţívať byt, vznikne právo spoločného uţívania bytu manţelmi]. Manţelka ţalovaného 2/ pred rozvodovým konaním [júl 1989] opustila spoločnú domácnosť s úmyslom viac sa do bytu nevrátiť, čo uviedla aj v priebehu rozvodového konania [rozsudok Okresného súdu Galanta z

1. februára 1990, č. k. 4 C 207/89-26]. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom
2. marca 2012 M. L. [bývalá manţelka ţalovaného 2/] uviedla, ţe byt opustila po rozvode manţelstva v roku
3. Z uvedeného dôvodu ţalovanému 2/ a jeho manţelke zaniklo právo spoločného uţívania bytu. Výlučným uţívateľom bytu

§ 181Občianskeho zákonníka a stal ţalovaný 2/ [ustanovenia § 179 ods.

1 a § 180 ods. 1 platia aj v prípade, ak uţívateľ opustí trvale spoločnú domácnosť, § 180 ods. 1 O. z. ak zomrie jeden z manţelov, ktorým patrilo právo spoločného uţívania bytu, spoločné uţívanie zanikne a jediným uţívateľom bytu sa stane pozostalý manţel]. Predmetný byt ako byt štátny v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. s účinnosťou od 1. mája 1991 prešiel do majetku obce, Mesta Šaľa, 9 7 Cdo 73/2016 ktoré sa stalo vlastníkom bytu. S účinnosťou od 1. januára 1993 sa osobné uţívanie bytu zmenilo na nájom [

prechodných ustanovení § 868 novelizovaného Občianskeho zákonníka účinného od

1. januára 1993 pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred
2. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred
3. januárom 1992 sa však posudzujú

doterajších predpisov.

§ 871ods.

1 právo osobného uţívania bytu a právo uţívania iných obytných miestností a miestností neslúţiacich na bývanie vzniknuté

doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné uţívanie bytu a spoločné uţívanie bytu manţelmi sa mení na spoločný nájom]. Ţalovaný 2/ ako výlučný nájomca sporného bytu na základe dohody z roku 2003 medzi ním a ţalobcami 1/ a 2/ prenechal uţívanie bytu ţalobcom. V čestnom prehlásení z 2. júla 2003 prehlásil „Čestne prehlasujem, ţe teraz neţiadam a ani v budúcnosti nebudem ţiadať náhradné bývanie od p. Š. A. a jej rodiny. Zároveň sa vzdávam prideleného bytu v prospech menovanej.“

§ 710

Občianskeho zákonníka účinného v čase dohody medzi ţalovaným 2/ a ţalobcami 1/ a 2/ a vydania čestného vyhlásenia nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo písomnou výpoveďou. K zániku nájmu bytu preto bolo moţné dôjsť len na základe dohody medzi ţalovaným 2/ ako nájomcom bytu a ţalovaným 1/ ako vlastníkom – bytu – prenajímateľom. Z dokazovania nebola preukázaná takáto dohoda alebo písomná výpoveď. Ţalovaný 2/ je teda i naďalej nájomcom predmetného bytu. Nájomný pomer medzi ţalovaným 2/ a ţalovaným 1/ nemohol zaniknúť na základe dohody medzi ţalovaným 2/ a ţalobcami 1/ a 2/ a ani na základe vyššie uvedeného čestného prehlásenia. Na tejto skutočnosti nič nemení ani „Zmluva o nájme bytu“ uzavretá

1. mája 2004 medzi Mestským bytovým podnikom spol. s r. o. Šaľa a ţalobcami 1/ a 2/ na dobu do
2. októbra
3. Z uvedenej zmluvy je nesporné, ţe obaja ţalobcovia sú v zmluve označení ako podnájomcovia, ako aj ţe predmetný byt je v podnájme od M. S.. Aj z ďalších listinných dokladov vyplýva, ţe uţívanie sporného bytu ţalobcami nebol nájomným vzťahom [viď uznesenie č. 56/2003 na zasadnutí komisie sociálnej, zdravotnej a pre bytové otázky konaného
4. septembra 2003 a list primátora z
5. októbra 2003]. Aj

listu ţalovaného 1/ z

1. marca 2012 vyplýva, ţe ţalovaný 2/ aj následne ţiadosťou zo
2. februára 2006 ţiadal opätovne o spolunájom s rodinou ţalobcov, ktorej ţiadosti nebolo vyhovené [č. l. 64]. Nešlo teda o zmluvu o nájme [

§ 719ods.

1 Občianskeho zákonníka prenajatý byt alebo jeho časť moţno inému prenechať do podnájmu na dobu určenú v zmluve o podnájme alebo bez časového určenia len s písomným súhlasom prenajímateľa. Zmluva o podnájme upravuje podmienky skončenia 10 7 Cdo 73/2016 podnájmu, najmä moţnosť dať výpoveď zo strany prenajímateľa; ak sa nedohodlo inak, platí, ţe podnájom moţno vypovedať bez uvedenia dôvodov v lehote

§ 710ods.

3]. Z vykonaného dokazovania súdov niţšieho stupňa vyplýva, ţe medzi ţalobcami 1/ a 2/ (ako podnájomníkmi) a ţalovaným 2/ (ako nájomcom) išlo o postup

§ 719

Občianskeho zákonníka a z uvedených listín, ţe išlo o súhlas prenajímateľa s podnájmom bytu. Faktické uvoľnenie bytu ţalovaným 2/ nemá za následok zánik nájmu bytu, pretoţe zánik nájmu bytu je viazaný na písomnú dohodu (prípadne výpoveď z nájmu bytu). Nájomca bytu, ktorý fakticky uvoľnil byt, má i naďalej povinnosti nájomcu.

1. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je moţné súhlasiť s tvrdením ţalobcov 1/ a 2/ o ich dobromyseľnosti, o nadobudnutí presvedčenia, ţe sa predtým, ich inak nejasné, resp. neexistujúce právo malo zmeniť na právo nájmu bytu, ţe dobromyseľnosť mal súd posudzovať vo vzťahu ku konaniu ţalovaného 1/, ktorý ich ponechal v uţívaní bytu po skončení domnelého vzťahu a predpisoval nájomné, ako aj úhrady za plnenia spojené s uţívaním bytu. Novú nájomnú zmluvu k bytu môţe prenajímateľ uzavrieť iba za podmienok, ţe prenajímaný byt je právne voľný, t. j. ţe bol ukončený predchádzajúci nájom bytu. K uzavretiu nájomného vzťahu (konkludentne) preto medzi ţalobcami 1/ a 2/ a ţalovaným 1/ nemohlo dôjsť, a to ani konaním ţalovaného 1/ a ani konaním správcu bytov.
2. Pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne, vzhľadom na to, ţe niet pochýb, ţe nájomný vzťah medzi ţalovaným 1/ a ţalovaným 2/ nezanikol, nemohol vzniknúť nový nájomný pomer medzi ţalobcami 1/ a 2/ a ţalovaným 1/ dovolací dôvod

§ 241ods.

2 písm. c/ O. s. p. v posudzovanej veci nie je daný. So zreteľom na vyššie uvedené, keď ţalobcovia 1/ a 2/ napadli dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu a neboli zistené vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 C. s. p.).

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania ţalovaného 2/ rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
2. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
3. 11 7 Cdo 73/2016 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
4. septembra 2016 JUDr. Mária Š r a m k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová