Najvyšší súd 1Szak/1/2017 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 230 ods. 1 písm.

1. c)potrebné zmeniť tak, ţe ruší preskúmavané rozhodnutie a vec ţalovanému vracia na ďalšie konanie. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24. januára 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 14. Kasačný súd v súvislosti s povinnosťou sťaţovateľky uviesť dôvody kasačnej sťaţnosti a viazanosťou nimi (§ 439 ods. 3 písm. a/ S.s.p.) zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 440 ods. 1 S.s.p. predstavuje zákonodarcom vytvorený, štrukturálne diferencovaný (závisí od uhla právneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí krajského súdu a postupu jeho vydaniu predchádzajúcemu) a striktne limitovaný súbor vzájomne sa vylučujúcich mimoriadnych sťaţnostných dôvodov, a to výslovne objasnených právne zastúpenou sťaţovateľkou s výnimkou zvýšenej súdnej ochrany (§ 453 ods. 2 S.s.p.), z ktorých iba jeden (výnimočne najmä v správnom trestaní jeden) sa musí v konaní o kasačnej sťaţnosti naplniť, aby kasačný súd mohol vyuţiť svoju kasačnú (§ 462 ods. 1 v spojení s § 441 S.s.p.) alebo revíznu (§ 462 ods. 2 S.s.p.) opravnú právomoc. 15. Sťaţovateľka na prvom mieste namieta, ţe krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, ţe v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Naopak s kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád 7 1Szak/1/2017 zaťaţujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ aţ f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez moţnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. 16. Je nepochybné, ţe Najvyšší súd vo svojich doterajších rozhodnutiach (m.m. sp.zn. 1 Sţa/31/2014 – citované sťaţovateľkou na č.l. 44) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v inom rozsudku (m.m. sp.zn. 9 Sţa/23/2010, resp. sp.zn. 1 SZa/7/2016 – tieţ citované sťaţovateľkou na č.l. 44) Najvyšší súd podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný“. 17. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm.
2. f)Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého moţno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, ţe ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemoţno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťaţovateľky). 18. Ďalej musí kasačný súd zdôrazniť viazanosť členského štátu (zásada lojality) v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky ( t.j. aj orgánov výkonnej moci, kam ţalovaný nepochybne patrí) právne záväznými aktmi orgánov Európskej únie, pričom z uvedenej viazanosti vyplýva nielen pasívna povinnosť členského štátu akceptovať úniový poriadok ako celok, ale na druhej strane aj jeho aktívna povinnosť vytvoriť podmienky, najmä pre aplikačnú prax, na jeho riadne uplatňovanie. Spomedzi nich pre oblasť azylovej a utečeneckej agendy významné miesto 8 1Szak/1/2017 zaujíma Dublinské nariadenie, ktoré okrem iného upravuje aj postup členského štátu, ak sa na jeho území nachádza štátny príslušník tretej krajiny bez cestovných dokladov, ktorý podľa získaných informácií uţ poţiadal o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (t.j. pre prejednávanú vec Maďarská republika ako zodpovedný členský štát). 19. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie citovanej judikatúry povinnosťou krajského súdu preveriť, či ţalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekáţky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.). Pritom z preskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd jednoznačne vyplývalo, ţe sťaţovateľka bola zaistená v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
3. c)zák. č. 404/2011 Z.z. za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jej prevozu podľa Dublinského nariadenia, t.j. s logicky očakávanou aplikáciou tohto úniového nariadenia obidvomi členskými štátmi. Na základe niţšie uvedených záverov sa kasačný súd nestotoţnil s odôvodnením, ktoré krajský súd prezentoval najmä v bode 49 rozsudku. 20. Predovšetkým musí kasačný súd zdôrazniť, ţe ţalovaný pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania o prieskume uvedeného rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretoţe od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vţdy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. 21. Z preskúmavaného rozhodnutia o zaistení sťaţovateľky za účelom vrátenia podľa § 88 ods.1 písm. c/ zák. č. 404/2011 Z. z. nevyplýva, ţe konaniu o zaistení sťaţovateľa predchádzalo tzv. Dublinské konanie v rozsahu v zmysle čl. 25 a nasl.; rovnako z neho nevyplýva, ţe by maďarská strana bola v rámci Dublinského konania oslovená so ţiadosťou o prijatie sťaţovateľky na jej územie. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu ţalovaného, ktorého súčasťou je iba oznámenie z 12.11.2016 adresované Dublinskému stredisku MÚ MV SR o zadrţaní štátnych príslušníkov tretích krajín na území Slovenskej republiky, obsahujúce ţiadosť o preskúmanie podmienok a následné začatie tzv. Dublinského konania. Ţalovaný tieţ vo svojom podaní z 23.11.2016 navyše konštatoval, ţe: „K dnešnému dňu nebolo žalovanému oznámené, že takéto konanie nie je, ako to žalobca uvádza, efektívne 9 1Szak/1/2017 a účelné z dôvodu, že Maďarsko aj v súčasnej dobe pozastavilo či odmietlo transfer žiadateľov o azyl. “ 22. Čl. 25 Dublinského nariadenia upravuje postup doţiadaného členského štátu po prijatí ţiadosti, okrem iného z neho vyplýva, ţe jeho prípadná pasivita v určených lehotách (a teda aj absencia odpovede na doţiadanie zo strany tohto štátu) sa povaţuje za akceptovanie doţiadania. Následne s poukazom na čl. 29 ods. 1 Dublinského nariadenia je ţiadajúci členský štát, po porade s doţiadaným štátom, akonáhle to je prakticky moţné a najneskôr v lehote šiestich mesiacov od akceptovania doţiadania, povinný odovzdať ţiadateľa o medzinárodnú ochranu; v opačnom prípade nasleduje postup uvedený v čl. 28 ods. 3 posledný bod Dublinského nariadenia. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 10 1Szak/1/2017 Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 23. Okrem právneho mechanizmu ustanoveného v Dublinskom nariadení, na základe ktorého, podľa informácií obsiahnutých v spise a podľa vyjadrení sťaţovateľky i ţalovaného o skutkových okolnostiach, je moţné očakávať, ţe Maďarská republika ako zodpovedný členský štát by mala byť povinná sťaţovateľku prijať, sťaţovateľka v sťaţnostných bodoch namietala, ţe krajský súd sa nezaoberal s faktickou otázkou, či je moţné dôvodne očakávať, ţe si Maďarská republika svoju povinnosť prijať sťaţovateľku splní. 24. Ţalovanému z jeho činnosti malo byť známe, ako správne tvrdila sťaţovateľka, ţe Maďarská republika od 15. júna 2016 zrušila či pozastavila na základe rozhodnutia svojej vlády tzv. dublinské transfery (čo kasačný súd zistil z odpovede Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na ţiadosť o sprístupnenia informácií z 21.júla 2016, ktorá je zaloţená v priloţenom administratívnom spise). 11 1Szak/1/2017 Keďţe teda Maďarská republika len pred niekoľkým mesiacmi prestala prijímať dotknuté osoby, kasačný súd by očakával, ţe ţalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia bude nielen poukazovať na právnu úpravu, ale ţe sa bude zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, resp. riešením moţných problémov s týmto stavom vyvolaných a moţnými dopadmi na sťaţovateľku. S ohľadom na intenzitu zásahu do osobnej slobody sťaţovateľky zaistením je totiţ nevyhnutné individuálne posúdenie účelnosti zaistenia aj v kontexte dôslednej realizácie Dublinského nariadenia v súlade so zásadou lojality (viď bod č. 18). 25. Kasačný súd povaţuje v tejto súvislosti za nedostatok konania, ţe ţalovaný sa touto skutkovou otázkou nezaoberal ani potom, ako bol vyzvaný na vyjadrenie k ţalobe, v ktorej sa spomenutá informácia nachádza. V súvislosti s povinnosťou po celý čas zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia vyplývajúcou z ust. § 90 ods. 1 písm.
4. d)zák. č. 404/2011 Z.z. bolo namieste očakávať, ţe ţalovaný sa bude aktívne zaujímať a súčasne starostlivo preskúma aktuálnu situáciu a nebude vo vyjadrení k ţalobe len konštatovať, ţe v súčasnej dobe nemá informáciu, ţe by zo strany Maďarskej republiky bol pozastavený transfer dotknutých osôb. 26. Navyše s prihliadnutím na vyššie citovaný čl. 25 Dublinského nariadenia ţalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vôbec neobjasnil, či disponoval informáciou o začatí komunikácie s kompetentným orgánom Maďarskej republiky ako zodpovedným členským štátom. Ak proces doţiadania o prijatie dotknutej osoby nebol slovenským kompetentným orgánom začatý, potom je povinnosťou ţalovaného objasniť zákonné dôvody, ktoré ho za tejto situácie, napriek hrozbe moţnosti odmietnutia prijatia sťaţovateľky po uplynutí lehoty stanovenej v Dublinskom nariadení, viedli nielen k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, ale ho neviedli k prehodnoteniu účelu zadrţania v zmysle spomenutých (viď bod č. 17) kritérií o účelnom a efektívnom pozbavení osobnej slobody sťaţovateľky. V prípade neţiadania takejto informácie moţno konštatovať, ţe ţalovaný nepriamo uznáva oprávnenosť de facto nároku sťaţovateľky zotrvať na území Slovenskej republiky bez platných cestovných dokladov. Takýto prístup ţalovaného k aplikácii Dublinského nariadenia sa kasačnému súdu javí ako neprípustný. Z uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu a zrušenia preskúmavaného rozhodnutia 12 1Szak/1/2017 v súlade s ustanovením § 462 ods. 2 S.s.p. 27. Skutočnosti, ţe ţalovaný pochybil v procese skúmania reálnosti dosiahnutia účelu zaistenia, t.j. odovzdania sťaţovateľky na územie Maďarskej republiky podľa Dublinského nariadenia, nasvedčuje aj sťaţovateľkou predloţené (bod 10 tohto rozsudku) rozhodnutie Dublinského strediska MÚ MV SR ČDK: MU-DS-398-8/2016-DŢ zo dňa 05.12.2016, ktorým bolo rozhodnuté o návrate sťaţovateľky na územie Bulharska, ako krajiny zodpovednej za preskúmanie je ţiadosti o medzinárodnú ochrany podľa Dublinského nariadenia. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe ani ţalovaný doposiaľ neustálil, na územie ktorého štátu má byť sťaţovateľka odovzdaná. 28. V kontexte vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach administratívneho zaistenia (viď bod 16 tohto rozsudku) je povinnosťou ţalovaného obstarať dostatok informácií ohľadom krajiny do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny odovzdaný, ako aj schopnosť daného štátu prevziať takúto osobu. Na základe týchto skutočností potom ţalovaný môţe pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zváţiť, či je dosiahnutie účelu zaistenia aspoň potenciálne moţné. Avšak z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného, ako aj z obsahu administratívneho spisu vyplýva, ţe ţalovaný vo vzťahu k Bulharsku splnenie vyššie uvedených podmienok neskúmal, nakoľko nemal ani vedomosť o tom, ţe táto krajina je zodpovednou za posúdenie ţiadosti sťaţovateľky o medzinárodnú ochranu. 29. Kasačný súd preto prisvedčil aj sťaţnostnému bodu sťaţovateľky, v ktorom uvádzala, ţe z dôvodu nesúladu medzi obsahom preskúmavaného rozhodnutia a skutočného stavu veci (v otázke krajiny, do ktorej táto má byť odovzdaná) jej nebolo umoţnené účinne namietať a brániť sa voči zaisteniu za účelom odovzdania do Bulharska. 30. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu kasačnej sťaţnosti, t.j. ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťaţnostný dôvod (viď aj bod č. 14) zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
5. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, 13 1Szak/1/2017 t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 31. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje splnenie poţiadavky úplne a riadne zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekáţku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekáţku. 32. V súvislosti s uvedeným kasačný súd konštatuje, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil tak závaţné a hrubé nedostatky právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu; preto tento dôvod kasačnej sťaţnosti vyhodnotil ako irelevantný. 33. Pokiaľ ide o ostatné sťaţnostné body sťaţovateľky vytýkajúce dĺţku zaistenia, kasačný súd sa stotoţnil s ich posúdením krajským súdom (bod č. 53 jeho rozsudku) a tieto vyhodnotil ako nedôvodné. V. 34. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu predchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže 14 1Szak/1/2017 rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.

1. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd rozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľky zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo
2. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdrţiavajú na ich území („návratová smernica“), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ktoré zakotvujú povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej zaistenie bolo nezákonné.
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, ţe sťaţovateľke, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťaţnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa: 24. januára 2017 JUDr. Igor Belko predseda senátu Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD. člen senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD. členka senátu Za správnosť vyhotovenia : Michaela Smolinská