Najvyšší súd 1Szak/19/2016 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Jany Henčekovej, PhD. v právnej veci sťaţovateľa (pôv. ţalobca): M., nar. X., štátna príslušnosť I., t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, Kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti ţalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy o zaistení, o kasačnej sťaţnosti sťaţovateľa proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23. novembra 2016 č. k. 9Sa/34/2016-23, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. novembra 2016 č.k. 9Sa/34/2016-23 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného 2 1Szak/19/2016 zo dňa 30. októbra 2016 č. PPZ-HCP-BA6-319-010/2016-AV z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Sťaţovateľovi náhradu trov konania priznáva. O d ô v o d n e n i e I. Priebeh a výsledky administratívneho konania 1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-319-010/2016-AV z 30.10.2016 (ďalej na účely rozsudku len „preskúmavané rozhodnutie“) ţalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
- c)zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie ţiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej na účely rozsudku len „Dublinské nariadenie“) rozhodol o zaistení sťaţovateľa (v prvostupňovom konaní ţalobca) so stanovením dĺţky doby zaistenia do 30.04.2017 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, ţe sťaţovateľ bol zadrţaný hliadkou policajného zboru na hraničnom priechode Čunovo – Rajka, pričom následne bolo lustráciami v informačnom systéme Eurodac zistené, ţe je ţiadateľom o azyl na území iného členského štátu (Maďarská republika). 3. Ţalovaný v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na nelegálnu migráciu sťaţovateľa, ktorý po podaní ţiadosti o azyl v Maďarskej republike túto krajinu neoprávnene opustil a cestoval do Nemeckej spolkovej republiky cez územie Slovenskej republiky. Z vyjadrení sťaţovateľa ako aj z jeho vyššie opísaného konania mal ţalovaný za to, ţe na území 3 1Szak/19/2016 schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zák. č. 404/2011 Z.z., jeho totoţnosť nemoţno ihneď zistiť, nakoľko nedisponuje ţiadnym dokladom totoţnosti, a z prv uvedeného jednoznačne vyplýva riziko úteku. 4. Vzhľadom na riziko zmarenia sledovaného cieľa (návratu do Maďarskej republiky), nakoľko Slovenská republika je v prípade účastníka konania iba tranzitnou krajinou, na ktorej území sťaţovateľ nechce zotrvať, ako aj skutočnosť, ţe nedisponuje ubytovaním na území Slovenskej republiky, ako ani finančnými prostriedkami, ţalovaný tomuto neuloţil miernejšie opatrenia v zmysle § 89 zák. č. 404/2011 Z.z. 5. Ţalovaný ďalej konštatoval, ţe dĺţka doby zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. do 30.04.2017 je potrebná na vykonanie všetkých úkonov potrebných na odovzdanie do Maďarskej republiky, pričom v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany úradov Maďarskej republiky, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie, pričom počas celej doby zaistenia bude skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm.
- d)zák. č. 404/2011 Z.z. II. Konanie na krajskom súde 6. Sťaţovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu ţalobu vo veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi ţalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.
- f)Dohovoru o základných ľudských právach (ďalej len „Dohovor“) pretoţe je neúčelné a neefektívne, - sťaţovateľa nie je fakticky moţné vrátiť na základe Dublinského nariadenia na územie Maďarskej republiky, - ţalovaný dôsledne neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam ţiadateľov o azyl v Maďarskej republike, - ţalovaný nezohľadnil záujmy jeho dvoch maloletých detí, ktoré sa nachádzajú spolu s manţelkou sťaţovateľa v ÚPZC Sečovce, - dĺţka jeho zaistenia nie je odôvodnená, - ţalovaný sa nezaoberal reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou jeho návratu 4 1Szak/19/2016 na územie Maďarskej republiky. 7. Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní ţaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, ţe jej nebolo moţné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov: - zdôraznil, ţe predpokladom zaistenia sťaţovateľa je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa Dublinského nariadenia; sťaţovateľ je ţiadateľom o azyl v Maďarskej republike, - uviedol, ţe krajinám uplatňujúcim Dublinské nariadenie nebolo odporúčané pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarskej republiky. Zo ţiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, ţeby Maďarská republika bola povaţovaná za krajinu, kde by v prípade ţalobcovho vrátenia do tejto krajiny mu tam hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboţenských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom dané ţalobca ani neuvádzal. - konštatoval, ţe prípadným transferom do Maďarskej republiky v zmysle Dublinského nariadenia nedôjde k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďţe napadnuté rozhodnutie sa netýka zaistenia maloletých detí sťaţovateľa nebolo povinnosťou ţalovaného zohľadňovať uvádzané ustanovenia Dohovoru o právach dieťa a príslušných ustanovení Dublinského nariadenia, nakoľko tieto boli zaistené rozhodnutím ţalovaného spolu s ich zákonnou zástupkyňou- matkou. - dĺţku doby zaistenia povaţoval za zákonnú a dostatočným spôsobom odôvodnenú. III. Konanie na kasačnom súde A) 8. Proti rozsudku krajského súdu sťaţovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťaţnosť z dôvodov uvedených v - § 440 ods. 1 písm.
- g)S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj - § 440 ods. 1 písm.
- h)S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 5 1Szak/19/2016 9. Sťaţovateľ v nasledujúcich sťaţnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm.
- c)S.s.p. najmä uviedol, ţe krajský súd: - sa nedostatočne vysporiadal s predloţenou kópiou odpovede MV SR z 21.07.2016 č. KM-TO-2016/003968-007, z ktorej vyplýva, ţe od 15.06.2016 boli zrušené transfery ţiadateľov o azyl do Maďarskej republiky na základe rozhodnutia vlády Maďarskej republiky, a preto sa aj v súčasnosti neuskutočňujú transfery ţiadateľov o azyl do Maďarskej republiky, - sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (analogia iuris kasačného súdu), ktorú sťaţovateľ na niektorých rozhodovacích príkladoch (k povinnosti skúmania účelnosti zaistenia) prezentoval – krajský súd svoj odklon nijako neodôvodnil, - nesprávne právne posúdil námietku sťaţovateľa, ktorý poukázal na článok 3 bod l Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či uţ vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, - sa nedostatočne zaoberal námietkami, ktoré sťaţovateľ prezentoval v správnej ţalobe. 10. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, ţe rozsudok krajského súdu mení tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje, vec vracia odporcovi na ďalšie konanie a súčasne aby rozhodol o jeho prepustení zo zaistenia. B) 11. Ţalovaný v podaní z 20.12.2016 sa vyjadril, ţe preskúmal obsah kasačnej sťaţnosti sťaţovateľa a keďţe tento neuviedol ţiadne nové dôkazy ani skutočnosti odkázal na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenie v konaní pred krajským súdom. IV. Právny názor kasačného súdu 12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťaţnosti a z toho vyplývajúce moţné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, ţe kasačnú sťaţnosť podal sťaţovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) 6 1Szak/19/2016 s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej sťaţnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 230 ods. 1 písm.
- c)potrebné zmeniť tak, ţe ruší preskúmavané rozhodnutie a vec ţalovanému vracia na ďalšie konanie. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 3. januára 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 13. Kasačný súd v súvislosti s povinnosťou sťaţovateľa uviesť dôvody kasačnej sťaţnosti a viazanosťou nimi (§ 439 ods. 3 písm. a/ S.s.p.) zdôrazňuje, ţe ustanovenie § 440 ods. 1 S.s.p. predstavuje zákonodarcom vytvorený, štrukturálne diferencovaný (závisí od uhla právneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí krajského súdu a postupu jeho vydaniu predchádzajúcemu) a striktne limitovaný súbor vzájomne sa vylučujúcich mimoriadnych sťaţnostných dôvodov, a to výslovne objasnených právne zastúpeným sťaţovateľom s výnimkou zvýšenej súdnej ochrany (§ 453 ods. 2 S.s.p.), z ktorých iba jeden (výnimočne najmä v správnom trestaní jeden) sa musí v konaní o kasačnej sťaţnosti naplniť, aby kasačný súd mohol vyuţiť svoju kasačnú (§ 462 ods. 1 v spojení s § 441 S.s.p.) alebo revíznu (§ 462 ods. 2 S.s.p.) opravnú právomoc. 14. Sťaţovateľ na prvom mieste namieta, ţe krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, ţe v zmysle ústavných princípov (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) pod ustálenou rozhodovacou praxou je nutné chápať aj doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu (viď bod č. 9) vykonávanú podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Naopak s kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťaţujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ aţ f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez moţnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. 7 1Szak/19/2016 15. Je nepochybné, ţe Najvyšší súd vo svojich doterajších rozhodnutiach (m.m. sp.zn. 1 Sţa/31/2014 – citované sťaţovateľom na č.l. 39) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v inom rozsudku (m.m. sp.zn. 9 Sţa/23/2010, resp. sp.zn. 1 SZa/7/2016 – tieţ citované sťaţovateľom na č.l. 39) Najvyšší súd podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný“. 16. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm.
- f)Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého moţno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného potom vyplýva, ţe ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemoţno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca (v prejednávanej veci sťaţovateľa). 17. Ďalej musí kasačný súd zdôrazniť viazanosť členského štátu (zásada lojality) v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky ( t.j. aj orgánov výkonnej moci, kam ţalovaný nepochybne patrí) právne záväznými aktmi orgánov Európskej únie, pričom z uvedenej viazanosti vyplýva nielen pasívna povinnosť členského štátu akceptovať úniový poriadok ako celok, ale na druhej strane aj jeho aktívna povinnosť vytvoriť podmienky, najmä pre aplikačnú prax, na jeho riadne uplatňovanie. Spomedzi nich pre oblasť azylovej a utečeneckej agendy významné miesto zaujíma Dublinské nariadenie (m.m. sp.zn. 10 SZa/25/2015 – citované sťaţovateľom na č.l. 8 1Szak/19/2016 40), ktoré okrem iného upravuje aj postup členského štátu, ak sa na jeho území nachádza štátny príslušník tretej krajiny bez cestovných dokladov, ktorý podľa získaných informácií uţ poţiadal o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (t.j. pre prejednávanú vec Maďarská republika ako zodpovedný členský štát). 18. Podľa kasačného súdu je v zmysle vyššie citovanej judikatúry povinnosťou krajského súdu preveriť, či ţalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekáţky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.). Pritom z preskúmavaného rozhodnutia pre krajský súd jednoznačne vyplývalo, ţe sťaţovateľ bol zaistený v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
- c)zák. č. 404/2011 Z.z. za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, t.j. s logicky očakávanou aplikáciou tohto úniového nariadenia obidvomi členskými štátmi. Na základe niţšie uvedených záverov sa kasačný súd nestotoţnil s odôvodnením, ktorý krajský súd prezentoval najmä v bode 50 rozsudku. 19. Predovšetkým musí kasačný súd zdôrazniť, ţe ţalovaný pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania o prieskume uvedeného rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretoţe od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vţdy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Z preskúmavaného rozhodnutia o zaistení sťaţovateľa za účelom vrátenia podľa § 88 ods.1 písm. c/ zák. č. 404/2011 Z. z. nevyplýva, ţe konaniu o zaistení sťaţovateľa predchádzalo tzv. Dublinské konanie v klasickom rozsahu čl. 25 a nasl.; rovnako nevyplýva, ţe by maďarská strana bola v rámci Dublinského konania oslovená so ţiadosťou o prijatie sťaţovateľa na jej územie. Takáto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu administratívneho spisu ţalovaného, ktorého súčasťou je iba oznámenie z 30.10.2016 adresované na DS MÚ MV SR o zadrţaní štátnych príslušníkov tretích krajín na území Slovenskej republiky, obsahujúce ţiadosť o preskúmanie podmienok a následné začatie tzv. Dublinského konania. Ţalovaný tieţ vo svojom podaní z 09.11.2016 navyše konštatoval, ţe: „K dnešnému dňu nebolo žalovanému oznámené, že takéto konanie nie je ako to žalobca uvádza efektívne a účelné z dôvodu, že 9 1Szak/19/2016 Maďarsko aj v súčasnej dobe pozastavil či odmietol transfer žiadateľov o azyl. “ 20. Najmä z čl. 25 Dublinského nariadenia nepochybne pre kasačný súd vyplýva postup doţiadaného členského štátu po prijatí ţiadosti, pričom prípadná pasivita, t.j. aj absencia odpovede zo strany tohto štátu znamená jej akceptáciu. Následne s poukazom na čl. 29 Dublinského nariadenia je ţiadajúci členský štát, po porade s doţiadaným štátom, ako náhle to je prakticky moţné a najneskôr v lehote šiestich mesiacov od akceptovania doţiadania, povinný odovzdať ţiadateľa o medzinárodnú ochranu; v opačnom prípade nasleduje postup uvedený v čl. 28 ods. 3 posledný bod Dublinského nariadenia. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie 10 1Szak/19/2016 alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 21. Okrem právneho mechanizmu ustanoveného v Dublinskom nariadení, na základe ktorého, podľa informácií obsiahnutých v spise a podľa vyjadrení sťaţovateľa i ţalovaného o skutkových okolnostiach, je moţné očakávať, ţe Maďarská republika ako zodpovedný členský štát by mala byť povinná sťaţovateľa prijať, sťaţovateľ v sťaţnostných bodoch namietal, ţe krajský súd sa nezaoberal s faktickou otázkou, či je moţné dôvodne očakávať, ţe si Maďarská republika svoju povinnosť prijať sťaţovateľa splní. 22. Ţalovanému z jeho činnosti malo byť známe, ako správne tvrdil sťaţovateľ, ţe Maďarská republika od 15. júna 2016 zrušila či pozastavila na základe rozhodnutia svojej vlády tzv. dublinské transfery (čo kasačný súd zistil z odpovede Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na ţiadosť o sprístupnenia informácií z 21.júla 2016, ktorá je zaloţená v priloţenom administratívnom spise). Keďţe teda Maďarská republika len pred niekoľkým mesiacmi prestala prijímať dotknuté osoby, kasačný súd by očakával, ţe ţalovaný v odôvodnení preskúmavaného 11 1Szak/19/2016 rozhodnutia bude nielen poukazovať na právnu úpravu, ale ţe sa bude zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, resp. riešením moţných problémov s týmto stavom vyvolaných a moţnými dopadmi na sťaţovateľa. S ohľadom na intenzitu zásahu do osobnej slobody sťaţovateľa zaistením je totiţ nevyhnutné dôsledné individuálne posúdenie účelnosti zaistenia aj v kontexte skutočnej, a kasačný súd naďalej zotrváva na svojom názore o lojálnej realizácii (viď bod č. 17) Dublinského nariadenia v konkrétnom prípade. 23. Kasačný súd povaţuje v tejto súvislosti za nezvyčajné, ţe ţalovaný sa touto skutkovou otázkou nezaoberal ani potom, ako bol vyzvaný na vyjadrenie k ţalobcovej ţalobe, v ktorej sa spomenutá informácia nachádza. Kasačný súd by očakával, ţe ţalovaný, ktorý je v zmysle § 90 ods. 1 písm.
- d)zák. č. 404/2011 Z.z. povinný po celý čas zaistenia skúmať, či trvá účel zaistenia, sa bude aktívne zaujímať a súčasne starostlivo preskúma aktuálnu situáciu a nebude vo vyjadrení k ţalobe len konštatovať, ţe v súčasnej dobe nemá informáciu, ţe by zo strany Maďarskej republiky bol pozastavený transfer dotknutých osôb. 24. Navyše s prihliadnutím na vyššie citovaný čl. 25 Dublinského nariadenia ţalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vôbec neobjasnil, či obdrţal informáciu o začatí komunikácie s kompetentným orgánom Maďarskej republiky ako zodpovedným členským štátom. Ak proces doţiadania o prijatie dotknutej osoby nebol slovenským kompetentným orgánom začatý, potom je povinnosťou ţalovaného objasniť zákonné dôvody, ktoré ho za tejto situácie, napriek hrozbe moţnosti odmietnutia prijatia sťaţovateľa po uplynutí lehoty stanovenej v Dublinskom nariadení, viedli nielen k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia ale ho neviedli k prehodnoteniu účelu zadrţania v zmysle spomenutých (viď bod č. 16) kritérií o účelnom a efektívnom pozbavení osobnej slobody sťaţovateľa. V opačnom prípade, t.j. ak tieto informácie neţiada, tak ţalovaný nepriamo uznáva oprávnenosť de facto nároku sťaţovateľa zotrvať na území Slovenskej republiky bez platných cestovných dokladov. Takýto prístup ţalovaného k aplikácii Dublinského nariadenia sa kasačnému súdu javí ako neprípustný. Z uvedených dôvodov kasačný súd pristúpil k zmene rozsudku krajského súdu a v súlade s ustanovením § 462 ods. 2 S.s.p. pristúpil k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia. 12 1Szak/19/2016 25. Vo vzťahu k ďalšiemu dôvodu kasačnej sťaţnosti, t.j. ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťaţnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
- g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 26. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekáţku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekáţku. 27. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil tak závaţné a hrubé nedostatky právneho posúdenia v merite veci, aby z tohto dôvodu (najmä sťaţovateľom tvrdené porušenie čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa a nerešpektovanie záujmu dieťaťa v zmysle čl. 22 bod 1 citovaného dohovoru bolo vyvrátené odôvodnením krajského súdu v bode 52., ţe „tieto boli zaistené rozhodnutím žalovaného spolu s ich zákonnou zástupkyňou matkou /pani D./ a ktorého zákonnosť bola rovnako napadnutá správnou žalobou a konanie je vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 10Sa/27/2016.“) ako aj s prihliadnutím na zaslaný zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. novembra 2016 č.k. 10Sa/27/2016-22, zrušil alebo zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu. Preto tento dôvod kasačnej sťaţnosti vyhodnotil ako irelevantný. 28. Pokiaľ ide o ostatné sťaţnostné body sťaţovateľa, t.j. o namietanú dĺţku zaistenia, tak sa kasačný súd stotoţnil s ich posúdením krajským súdom (viď bod č. 55 rozsudku krajského súdu), a preto tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Avšak na tomto mieste dáva 13 1Szak/19/2016 do pozornosti lehoty ustanovené vo vyššie citovanom článku 28 Dublinského nariadenia, ktoré sú v prípade zaistenia kratšie a je nutné uplatňovať pravidlo, ţe zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, neţ je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie poţadovaných administratívnych postupov aţ do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. 29. Kasačný súd k judikatúre (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 10 SZa/11/2015-63 zo dňa 20. augusta 2015) uvedenej ţalovaným v jeho vyjadrení z 09.11.2016 pripomína, ţe v prípade, ţe sa vyskytnú neočakávané zdrţania, je moţné zaistenie predĺţiť aţ na celkový čas zaistenia šesť mesiacov. Keďţe zákon podlieha eurokonformnému výkladu, i dĺţku doby zaistenia je nutné v rozhodnutí určiť na základe individuálneho posúdenia a s ohľadom na záväzné lehoty a predpokladanú dĺţku príslušných postupov; to však nevylučuje, ţe bude napokon vyuţitá maximálna zákonom ustanovená dĺţka doby zaistenia. 30. Záverom kasačný súd vzhľadom na zistené skutočnosti, t.j. najmä nezotrvanie sťaţovateľa v krajine, kde poţiadal o priznanie azylu, vyslovuje právny názor, ţe poţiadavke sťaţovateľa vzhľadom na vyššie vyslovené závery na nariadenie bezodkladného prepustenia sťaţovateľa zo zaistenia nemôţe vyhovieť. V. 31. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval (viď aj závery vyslovené v bode č. 25) za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, že ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení 14 1Szak/19/2016 s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, ţe sťaţovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťaţnosti, trovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p. (teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského súdu. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa: 3. januára 2017 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., v. r. predseda senátu JUDr. Jana Henčeková, PhD.v. r. členka senátu JUDr. Elena Berthotyová, PhD., v. r. členka senátu Za správnosť vyhotovenia : Michaela Smolinská