Najvyšší súd 8Sžo/89/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci ţalobcu: Obec Malý Cetín, so sídlom Malý Cetín 105, Čechynce, zastúpeného advokátskou kanceláriou KRION Partners s.r.o., Palisády 50, Bratislava, proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľ. Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa
- septembra 2013, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa
- marca 2015, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa
- marca 2015 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa
- marca 2015 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa
- septembra 2013, ktorým tento rozhodol, ţe navrhovaná činnosť „Logistické centrum“ sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní 8Sžo/89/2015 2 vplyvov na ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o EIA“). Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, ţe ţalovaný postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi, z podkladov predloţených účastníkmi konania dostatočným spôsobom zistil stav vo veci a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V konaní nezistil ţiadnu vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, ţe pre posúdenie, či pri navrhovanej činnosti „Logistického centra“, slúţiaceho na prekládku vedľajších ţivočíšnych produktov, je potrebné postupovať podľa zákona o EIA, je rozhodujúce určenie, či vedľajší ţivočíšny odpad je nebezpečným odpadom a či stavba je podľa prílohy č. 8 k zákonu o EIA objektom a priestorom na nakladanie s nebezpečnými odpadmi v rozsahu od 10 t/rok. Poukázal na čl. 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1069/2009 z
- októbra 2009, ktorým sa ustanovujú zdravotné predpisy týkajúce sa vedľajších ţivočíšnych produktov a odvodených produktov neurčených na ľudskú spotrebu a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1774/2002 (ďalej len „nariadenie“), v zmysle ktorého predpisy o vedľajších ţivočíšnych produktoch ustanovené v tomto nariadení by sa mali uplatňovať na produkty, ktoré sa podľa právnych predpisov Spoločenstva nesmú pouţiť na ľudskú spotrebu, a najmä v prípadoch, keď nie sú v súlade s právnymi predpismi v oblasti hygieny potravín alebo keď sa nesmú uvádzať na trh ako potraviny vzhľadom na to, ţe nie sú bezpečné, a to buď preto, ţe sú škodlivé pre zdravie alebo sú nevhodné na ľudskú spotrebu. Uvedené pravidlá by sa však mali vzťahovať aj na produkty ţivočíšneho pôvodu, ktoré sú v súlade s pravidlami týkajúcimi sa moţného pouţitia na ľudskú spotrebu alebo ktoré sú surovinami na výrobu produktov na ľudskú spotrebu, aj keď sú prípadne určené na iné účely. Následne dal do pozornosti, ţe podľa čl. 25 nariadenia činnosti s vedľajšími ţivočíšnymi produktmi, ktoré môţu predstavovať vysoký stupeň rizika pre verejné zdravie a zdravie zvierat, by sa mali uskutočňovať výlučne v prevádzkarňach alebo závodoch, ktoré boli príslušným orgánom na takéto činnosti vopred schválené. Uvedená podmienka by sa mala uplatňovať najmä na spracovateľské prevádzkarne alebo závody a iné prevádzkarne alebo závody, v ktorých sa vykonáva nakladanie s vedľajšími ţivočíšnymi produktmi s priamym dosahom na bezpečnosť krmivového reťazca, alebo v ktorých sa tieto produkty skladujú. Taktieţ odkázal na čl. 26 nariadenia, v zmysle ktorého takéto schvaľovanie by však nemalo byť potrebné v prípade prevádzkarní alebo závodov, v ktorých sa nakladá s určitými bezpečnými materiálmi alebo sa spracúvajú určité bezpečné materiály, akými sú produkty 8Sžo/89/2015 3 spracované do takej miery, ţe uţ nepredstavujú riziko pre verejné zdravie a zdravie zvierat. Takéto prevádzkarne alebo závody by mali byť registrované, aby sa umoţnila úradná kontrola toku materiálu a zabezpečila sa ich vysledovateľnosť. Uvedená povinnosť registrácie by sa mala uplatňovať aj na prevádzkovateľov, ktorí prepravujú vedľajšie ţivočíšne produkty alebo odvodené produkty, s výnimkou prevádzkovateľov, ktorí uţ nepodliehajú ţiadnej kontrole vzhľadom na to, ţe bol určený koncový bod v reťazci. Konštatoval, ţe z textu cit. nariadenia vyplýva, ţe činnosti spojené s vedľajšími ţivočíšnymi produktmi sú predmetom úpravy zákonov týkajúcich sa hygieny potravín, príp. verejného zdravia. Ďalej uviedol, ţe Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej len „ŠVPS SR“) schválila svojím rozhodnutím zo dňa
- decembra 2011 prevádzku logistického centra slúţiaceho na predkladanie vedľajších ţivočíšnych produktov v súlade s nariadením. S ohľadom na uvedené dospel k záveru, ţe z cit. právnych predpisov vyplýva, ţe činnosť spoločnosti ASANÁCIA s.r.o. v objekte „Logistické centrum“ v Malom Cetíne nie je prevádzkou na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov, v danom objekte nedochádza k nakladaniu s nebezpečným odpadom v zmysle kvalifikácie nebezpečných odpadov špecifikovaných v prílohe č. 4 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odpadoch“) a nejedná sa o navrhovanú činnosť uvedenú v prílohách zákona o EIA, a preto podľa názoru krajského súdu nebolo potrebné činnosť spoločnosti ASANÁCIA, s.r.o. v rozsahu prekládky vedľajších ţivočíšnych produktov v intraviláne obce Malý Cetín posudzovať podľa zákona o EIA. Doplnil, ţe ţalobca vyuţijúc svoju kompetenciu stavebného úradu prihliadol v osobitnom konaní na pripomienky obyvateľov obce a s navrhovanou zmenou činnosti v danom objekte nesúhlasil, čím boli jeho záujmy, ako aj záujmy obyvateľov zachované. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 234/2013-42 zo dňa
- marca 2015 tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa
- septembra 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Uviedol, ţe rozhodnutie krajského súdu povaţuje za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/ OSP. Namietal, ţe rozhodnutím súdu prvého stupňa mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keď tento opomenul sa vo svojom rozhodnutí 8Sžo/89/2015 4 vysporiadať so ţalobnými námietkami, ţe zistenie skutkového stavu pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo dostačujúce na posúdenie veci, ako aj, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tvrdil, ţe súd prvého stupňa uvedeným porušil § 157 ods. 2 OSP. Mal za to, ţe napadnutý rozsudok nespĺňa náleţitosti riadneho a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Následne dal do pozornosti nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/09 a sp. zn. III. ÚS 311/07 a tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/216/
- Dodal, ţe z dôvodu právnej istoty napáda rozhodnutie krajského súdu aj z dôvodu, ţe konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, a to s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/144/2014, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 551/2012, podľa ktorých nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá práve tento odvolací dôvod. Rovnako tak namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď mal za to, ţe súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, či posudzovaná činnosť je prevádzkou na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov, či vedľajšie ţivočíšne produkty moţno klasifikovať ako nebezpečný odpad v zmysle zákona o odpadoch, ako aj či posudzovanú činnosť moţno zaradiť medzi niektoré činnosti uvedené v prílohách zákona o EIA, a či záujmy obyvateľov obce boli zachované v osobitnom (stavebnom) konaní. Dal do pozornosti, ţe jeho tvrdenie, ţe posudzovaná činnosť je prevádzkou na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov nebola spochybňovaná ani ţalovaným, ani ostatnými orgánmi verejnej moci, ktoré predloţili svoje stanoviská ţalovanému pred vydaním napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, ţe je nepochybné, ţe v predmetnej prevádzke bude dochádzať k spracovaniu vedľajších ţivočíšnych produktov, ktoré predstavujú vysoké riziko pre verejné zdravie (napr. uhynuté ošípané, hydina, kone, odpad z liahní, vedľajšie ţivočíšne produkty zo zabitých zvierat, či krv zo zabitých zvierat). Za nesprávny označil aj záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého pri posudzovanej činnosti nebude dochádzať k nakladaniu s nebezpečnými odpadmi, keďţe vedľajšie ţivočíšne produkty nemajú niektorú z vlastností uvedených v prílohe č. 4 zákona o odpadoch. Tvrdil, ţe vedľajšie ţivočíšne produkty však môţu spĺňať vlastnosti nebezpečných odpadov z uvedenej prílohy zákona o odpadoch, ako je infekčnosť, mutagénnosť alebo ekotoxicita. 8Sžo/89/2015 5 Doplnil, ţe nariadenie pritom výslovne potvrdzuje vysokú rizikovosť vedľajších ţivočíšnych produktov pre verejné zdravie aj zdravie zvierat. Nestotoţnil sa ani so záverom súdu prvého stupňa, ţe posudzovaná činnosť nie je zahrnutá medzi činnosťami uvedenými v prílohách zákona o EIA. Naopak mal za to, ţe posudzovanú činnosť bolo moţné zaradiť podľa kapitoly 11 poloţky 5 prílohy č. 8 zákona o EIA medzi kafilérie a veterinárne asanačné ústavy alebo podľa kapitoly 9 poloţky 9 prílohy č. 8 zákona o EIA medzi stavby, zariadenia, objekty a priestory na nakladanie s nebezpečnými odpadmi. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého záujmy ţalobcu ako stavebného úradu a záujmy obyvateľov dotknutých obcí boli zachované v osobitnom konaní. Zdôraznil, ţe ţalobca ako stavebný úrad bol povinný postupovať v súlade so stavebným zákonom a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom v rámci tohto konania musel prihliadať výlučne na zákonnosť svojho rozhodnutia. Pokiaľ ide o záujmy obyvateľov dotknutých obcí, ktorí voči posudzovanej činnosti spísali petíciu, zdôraznil, ţe práve na vyjadrenie názoru občianskych iniciatív vo vzťahu k vplyvom jednotlivých činností na ţivotné prostredie má slúţiť postup podľa zákona o EIA, ktoré osobitnému (stavebnému) konaniu predchádza. V dôsledku napadnutého rozhodnutia tak bol podľa ţalobcu veľký počet obyvateľov dotknutých obcí zbavený moţnosti vyjadriť sa relevantným spôsobom k vplyvom posudzovanej činnosti na ţivotné prostredie. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie ţalobcu zamietol a napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil. Vo vzťahu k námietke ţalobcu, týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, uviedol, ţe ustanovenie § 157 ods. 2 OSP, ktoré určuje obsahové náleţitosti odôvodnenia rozsudku súdu, je potrebné aplikovať primerane, a to s prihliadnutím na to, ţe v súdnom preskúmavacom konaní preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Uviedol, ţe to, či je rozhodnutie správneho orgánu vecne správne je predmetom súdneho preskúmavacieho konania len v súvislosti so skúmaním jeho zákonnosti. V spojitosti s uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sţo/95/2007 zo dňa
- januára 2008, v ktorom tento vyslovil, ţe konajúci súd nie je povinný dať odpoveď na všetky vznesené námietky, či uţ zo strany ţalobcu alebo ţalovaného, pokiaľ tieto nemajú podstatný význam pre rozhodnutie konajúceho súdu vo veci samej a ich prípadné zodpovedanie by rozhodnutie konajúceho súdu 8Sžo/89/2015 6 nijakým spôsobom neovplyvnilo, nakoľko tento bez dôvodných pochybností dospel na základe iných skutočností či dôkazov k jednoznačnému záveru, ako vo veci rozhodnúť. Uviedol, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa poţiadavky vyplývajúce z ustálenej judikatúry pre odôvodnenia rozsudkov súdov vydávané v rámci správneho súdnictva. Ďalej uviedol, ţe nie je pravdivé tvrdenie ţalobcu, podľa ktorého ani samotný ţalovaný ani iné orgány verejnej moci nespochybňovali, ţe posudzovaná činnosť je prevádzkou na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov, nakoľko práve medzi príslušnými orgánmi bolo ustálené, ţe navrhovaná činnosť nie je prevádzkou na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov. V tejto súvislosti poukázal najmä na stanovisko ŠVPS SR č. 1764/2013-264 zo dňa
- mája 2013 a stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 16067/2013 zo dňa
- júna 2013, z ktorých vyplýva záver, ţe prevádzkareň „Logistické centrum“ Malý Cetín nemôţe byť spracovateľským podnikom, keďţe nemá ţiadne zariadenie, v ktorom by sa vedľajšie ţivočíšne produkty spracovávali niektorou z metód podľa prílohy IV nariadenia (EÚ) č. 142/
- Dodal, ţe s uvedenou klasifikáciou navrhovanej činnosti kompetentnými orgánmi sa stotoţnil tak ţalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku. Taktieţ poukázal na rozhodnutie bývalého Krajského úradu ţivotného prostredia v Nitre č. 1896/2012/429 zo dňa
- júla 2012 a následné stanovisko Obvodného úradu ţivotného prostredia Nitra č. 1894/2013/2440-002-F21 zo dňa
- mája 2013, podľa ktorých vedľajšie ţivočíšne produkty v zmysle definície uvedenej v čl. 3 ods. 1 nariadenia nie sú odpadom a v plnom rozsahu podliehajú legislatívnym predpisom pre oblasť veterinárnej starostlivosti. Preto mal za to, ţe zariadenia, v ktorých sa s nimi nakladá, sa nemajú povaţovať za zariadenia na nakladanie s odpadom. Zároveň doplnil, ţe dôvody, pre ktoré nebolo moţné navrhovanú činnosť zaradiť medzi činnosti podľa prílohy č. 8 zákona o EIA, sú podrobne rozobraté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a stotoţnil sa s nimi aj Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozsudku. Nemal teda za pravdivé tvrdenie ţalobcu, ţe sa Krajský súd v Bratislave tomuto posúdeniu v napadnutom rozsudku úplne vyhol. V závere vyjadrenia podotkol, ţe samotný nesúhlas ţalobcu, či obyvateľov dotknutých obcí s navrhovanou činnosťou, nie je dôvodom na vykonanie posudzovania 8Sžo/89/2015 7 vplyvov na ţivotné prostredie nad rámec zákona o EIA. Nesúhlasil s tvrdením ţalobcu, ţe by napadnutým rozhodnutím bol veľký počet obyvateľov zbavený moţnosti vyjadriť sa relevantným spôsobom k vplyvom navrhovanej činnosti na ţivotné prostredie. Okrem toho ţalovaný poukázal na skutočnosť, ţe posudzovanie vplyvov na ţivotné prostredie musí predchádzať stavebnému resp. povoľovaciemu konaniu iba v prípade, ak ide o navrhovanú činnosť uvedenú v prílohe č. 8 zákona o EIA. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
- februára 2017 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či ţalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náleţitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. 8Sžo/89/2015 8 Je nutné zdôrazniť, ţe podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/84/2007, sp. zn. 6Sţo/98/2008, sp. zn. 1Sţo/33/2008, sp. zn. 2Sţo/5/2009 či sp. zn. 8Sţo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, ţe podstatou súdneho prieskumu odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závaţnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP konštatuje, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotoţňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 OSP umoţňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody). Predmetom súdneho preskúmavacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 5130/2013-3.4/zk zo dňa
- septembra 2013, ktorým rozhodlo, ţe navrhovaná činnosť „Logistické centrum“ sa nebude posudzovať podľa zákona o EIA. Ţalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, 8Sžo/89/2015 9 ţe pri rozhodnutí o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa cit. zákona, prihliadal najmä na jej povahu a rozsah, miesto vykonávania navrhovanej činnosti, jeho únosné zaťaţenie a ochranu poskytovanú podľa osobitných predpisov, význam očakávaných vplyvov a odôvodnenie podnetu. Dospel k záveru, ţe z pohľadu miesta realizácie, kapacity navrhovanej činnosti a zaťaţenia ţivotného prostredia realizácia podnikateľského zámeru za predpokladu dodrţiavania právnych predpisov súvisiacich s činnosťou nebude prestavovať riziko váţneho znečisťovania ţivotného prostredia. Uviedol, ţe všetky predloţené podklady a informácie boli dostatočné na primerané pouţitie kritérií pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona o EIA, ktorá je transpozíciou prílohy č. III Smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na ţivotné prostredie. Ţalovaný taktieţ poţiadal ŠVPS SR a Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky o vyjadrenie, či navrhovanú činnosť – zberné stredisko na triedenie a prekladanie vedľajších ţivočíšnych produktov s ich následným odvozom do spracovateľského centra – moţno povaţovať za kafilériu alebo veterinárny asanačný ústav. ŠVPS SR vo svojom stanovisku zo dňa
- mája 2013 uviedla, ţe prevádzka v Malom Cetíne nedisponuje ţiadnym spracovateľským zariadením, preto nejde o kafilériu alebo veterinárny asanačný ústav. Dodala, ţe uvedené pojmy sa uţ od roku 2004, kedy sa v Slovenskej republike začala uplatňovať legislatíva Európskeho spoločenstva, nepouţívajú. Legislatíva Európskeho spoločenstva o vedľajších ţivočíšnych produktoch zaviedla pojem „spracovateľský podnik“. Podľa čl. 24 ods. 1 písm. a/ nariadenia ide o zariadenie na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov, v ktorom sa tieto spracovávajú v súlade s prílohou č. 4 a prílohou č.
- Z uvedeného ţalovaný vyvodil, ţe prevádzkareň nemôţe byť spracovateľským podnikom, nakoľko nespĺňa uvedenú poţiadavku tým, ţe nemá ţiadne zariadenie, v ktorom by sa vedľajšie ţivočíšne produkty spracovávali niektorou z metód podľa prílohy č. 4 nariadenia EÚ č. 142/
- Následne uviedol, ţe sekcia poľnohospodárstva Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky listom zo dňa
- júna 2013 potvrdila stanovisko ŠVPS SR, keď predmetné zberné stredisko nepovaţovala za kafilériu alebo veterinárny asanačný ústav, resp. spracovateľský podnik. Vyslovil, ţe navrhovanú činnosť teda nie je moţné zaradiť do ţiadnej inej poloţky podľa prílohy č. 8 zákona o EIA. Rovnako tak konštatoval, ţe navrhovaná činnosť nemá ţiadnu súvislosť s inými činnosťami v obci, ale zariadenie prekladiska v danej lokalite zjednoduší logistiku pri preprave vedľajších ţivočíšnych produktov do Mojšovej Lúčky a prispeje tak k ochrane ţivotného prostredia z hľadiska širších vzťahov, pričom pomôţe predchádzať nesprávnemu 8Sžo/89/2015 10 a nezákonnému nakladaniu s vedľajšími ţivočíšnymi produktmi. Ide len o objekt bez technológií, jediné pouţívané látky budú dezinfekčné prostriedky pouţité v zmysle prevádzkového poriadku. Monitorovanie dodrţiavania technologických postupov a legislatívnych procesov týkajúcich sa zaobchádzania s vedľajšími ţivočíšnymi produktmi bude vykonávať ŠVPS SR pravidelnými kontrolami. Odvolací súd povaţuje za potrebné poukázať na skutočnosť, ţe účelom posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie podľa § 2 zákona EIA je najmä zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ţivotného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov, so zreteľom na podporu trvalo udrţateľného rozvoja, komplexne zistiť, popísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy na ţivotné prostredie, objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti, určiť opatrenia, ktoré zabránia alebo zmenšia znečisťovanie alebo poškodzovanie ţivotného prostredia, získať objektívny odborný podklad pre schválenie strategického dokumentu a vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov. V tejto súvislosti dáva do pozornosti aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 223/09-131
- mája 2010, v ktorom tento o. i. uviedol, ţe „účinná starostlivosť o ţivotné prostredie je ústavnou hodnotou (čl. 44 ods. 4 ústavy), o ktorú dbá štát. Subjektom práva na priaznivé ţivotné prostredie je kaţdý (čl. 44 ods. 1 ústavy). Štát zabezpečuje účinnú starostlivosť o ţivotné prostredie všestranne, pričom základné formy tejto starostlivosti sú normotvorba (právny rámec ochrany) a dozor orgánov štátnej správy pre ţivotné prostredie nad vybranými činnosťami v oblasti ţivotného prostredia. Prejavom významu poţiadavky na účinnú ochranu a starostlivosť o ţivotné prostredie je jej zakotvenie v normách najvyššej právnej sily. Okrem ústavy ide o mnoţstvo medzinárodných zmlúv, ale aj komunitárne právo, ktoré otázkam spojeným s ochranou a tvorbou ţivotného prostredia venujú zvýšenú pozornosť. S ohľadom na to, ţe subjektom práva na priaznivé ţivotné prostredie je podľa ústavy kaţdý, Slovenská republika prijala viaceré právne záväzky smerom k zabezpečeniu účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch orgánov verejnej správy vo sfére ţivotného prostredia. V medzinárodno-právnej rovine ide najmä o Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (publikovaný pod č. 43/2006 Z. z.; ďalej len „Aarhuský dohovor“). V zákonnej rovine ide napr. o zákon č. 245/2003 Z. z. 8Sžo/89/2015 11 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania ţivotného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, do ktorého bola implementovaná Smernica Rady 96/61/ES o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania v znení smernice 2003/35/ES, ako aj zákon o EIA. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe súd prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval v zmysle tohto záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď v danom prípade aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1069/2009 a vychádzajúc z ustanovení článkov cit. nariadenia správne vyslovil, ţe činnosť spoločnosti ASANÁCIA s.r.o. v objekte „Logistické centrum“ v Malom Cetíne nie je prevádzkou na spracovanie vedľajších ţivočíšnych produktov, v danom objekte nedochádza k nakladaniu s nebezpečným odpadom v zmysle kvalifikácie nebezpečných odpadov špecifikovaných v prílohe č. 4 zákona o odpadoch, nejedná sa o navrhovanú činnosť uvedenú v prílohách zákona o EIA, a teda činnosť spoločnosti ASANÁCIA, s.r.o. v rozsahu prekládky ţivočíšnych produktov v intraviláne obce Malý Cetín nie je činnosťou posudzovanou podľa zákona o EIA. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým ţalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia konštatuje, ţe argumentácia ţalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd zamietol jeho ţalobu. Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku podrobným spôsobom vysporiadal so ţalobnými námietkami, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. Ohľadom odvolacej námietky spočívajúcej v tvrdení o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe túto nie je moţné povaţovať za dôvodnú. Zdôrazňuje, ţe pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu povaţoval za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy (m.m. II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať 8Sžo/89/2015 12 len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o EIA nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti konštatuje, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje moţnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna, a ţiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Za dôvodnú nemohol povaţovať ani odvolaciu námietku ţalobcu, ţe pokiaľ ide o záujmy obyvateľov dotknutých obcí, ktorí voči posudzovanej činnosti spísali petíciu, mal práve na vyjadrenie názoru občianskych iniciatív vo vzťahu k vplyvom jednotlivých činností na ţivotné prostredie slúţiť postup podľa zákona o EIA. Najvyšší súd Slovenskej republiky si záverom dovoľuje dať do pozornosti, ţe zo ţiadneho zákona Slovenskej republiky, ani z Aarhuského dohovoru nevyplýva právny nárok občianskych zdruţení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie, bolo vyhovené. Účelom prístupu k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia zaručených týmto dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti ţivotného prostredia predloţiť kvalifikované pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu (k tomu pozri bliţšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sţz/1/2010 z
- apríla 2011 a sp. zn. 8Sţz/1/2010 z
- januára 2011). Podľa názoru odvolacieho súdu, bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom konaní bolo obsahom administratívneho spisu preukázané, ţe vykonané dokazovanie bolo náleţite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia s tým, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami ţalobcu. Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie ţalovaného je i podľa názoru 8Sžo/89/2015 13 odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne právne posúdené. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totoţnému so záverom správneho orgánu a rozhodol, ţe preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a práv ţalobcu, tento jeho názor povaţoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vetou druhou OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, ţe ţalobcovi vzhľadom na jeho neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Ţalovanému zákon priznanie trov konania neumoţňuje. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
- júla
- Dňom
- júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, ţe ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. 8Sžo/89/2015 14 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
- februára 2017 JUDr. Jaroslava F Ú R O V Á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská