o ochranu osobnosti

Najvyšší súd 6 Cdo 92/2015 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ivana Machyniaka a sudcov JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Rudolfa Čirča vo veci ţalobcov 1/ J., bývajúceho vo V., H., Č. R., 2/ Z., bývajúcej vo V., H., Č. R., v dovolacom konaní obaja zastúpení JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom v Bratislave, Prievozská 2/B, 3/ M., bývajúceho vo V., N., Č. R., 4/ Ing. J., bývajúceho v O., S., Č. R., proti ţalovaným 1/ J., bývajúcemu v Bratislave, S., 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 18C/76/2012, o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

novembra 2014 sp. zn. 6Co/217/2014, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a. Ţalovanému 1/ a ţalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. 2 6 Cdo 92/2015 O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia 1/ a 2/ uplatnili svojou ţalobou voči ţalovaným 1/ a 2/ právo na ochranu osobnosti nebohej J. (dcéry ţalobcov 1/ a 2/) formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 332 144 eur podľa § 15 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) za zásah do jej osobnostných práv (práva na ţivot) spočívajúci v jej usmrtení pri dopravnej nehode zavinenej ţalovaným 1/. Pre prípad, ţe medzi vlastníkom motocykla a ţalovanou 2/ došlo k uzatvoreniu poistnej zmluvy aţ po nehode ţiadali, aby súd eventuálne zaviazal na zaplatenie tejto sumy ţalovaného 1/ spolu s pôvodným ţalovaným 3/, ktorým bola Slovenská kancelária poisťovateľov. Ďalej sa domáhali voči ţalovanému 1/ na základe rovnakého skutku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 100 000 eur za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv (práva na ochranu súkromného a rodinného ţivota) podľa § 11 a nasl. OZ. Ţalobcovia 3/ a 4/ uplatnili svojimi ţalobami nároky voči ţalovanému 1/ za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5 000 eur, resp. v sume 20 000 eur.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z
februára 2014 č. k. 18C/76/2012-226 uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ 100 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého ţalovaného. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ 80 000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi 3/ 5 000 eur a ţalovanému 4/ 1 5000 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti eventuálneho návrhu zastavil, vo zvyšku ţalobu zamietol a vyslovil, ţe o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vychádzal zo zistenia, ţe ţalovaný 1/ ako vodič motocykla značky KTM EČV: B. jazdiaceho dňa
apríla 2009 v Bratislave na Botanickej ulici pri kriţovatke so Svrčou ulicou nedal počas prechádzania cez priechod pre chodcov prednosť chodcom a v rýchlosti 69 aţ 77 km/h narazil prednou časťou motocykla do J., v dôsledku čoho utrpela početné zranenia, ktorým následne po prevoze do nemocnice podľahla a ţe ţalovaný 1/ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 2T/52/2011-812 v súvislosti s uvedeným skutkom uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. K nároku ţalobcov 1/ a 2/, ktorým uplatnili právo na ochranu osobnosti ich zomrelej dcéry formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 15 OZ uviedol, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ sú ako rodičia zomrelej v zmysle citovaného ustanovenia vecne aktívne 3 6 Cdo 92/2015 legitimovaní k podaniu takejto ţaloby. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalovaný 1/ protiprávnym konaním zbavil J. ţivota, a teda, ţe došlo k neoprávnenému zásahu do chráneného osobnostného práva a ţe medzi protiprávnym konaním ţalovaného 1/ a zásahom do jej osobnostných práv je priama príčinná súvislosť. Boli preto splnené zákonné predpoklady zodpovednosti ţalovaného 1/ stanovené v § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ. K pasívnej legitimácii ţalovanej poisťovne uviedol, ţe vydaním rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z
októbra 2013 sp. zn. C 22/12 vo veci H. c/a P. a spol. bola prelomená doterajšia súdna prax v tom zmysle, ţe povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli osoby blízke obeti usmrtenej pri dopravnej nehode. Dospel preto k záveru, ţe ţalovaná 2/ je pasívne vecne legitimovaná v konaní o nárokoch uplatňovaných v tejto veci ţalobcami. K pouţitiu právnych prostriedkov v prípade postmortálnej ochrany osobnosti uviedol, ţe v právnej teórii aj súdnej praxi existujú rozdielne názory súvisiace s touto otázkou. Priklonil sa k názoru, ţe aj v tomto prípade je moţné zo strany oprávnených osôb vyuţiť všetky právne prostriedky ochrany uvedené v § 13 ods. 1 a ods. 2 OZ, t. j. aj zadosťučinenie v peňaţnej forme. Pri výške peňaţnej náhrady prihliadol na závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil (§ 13 ods. 3 OZ). V tomto prípade zásahom ţalovaného 1/ došlo k nenapraviteľnému následku, ktorým je usmrtenie J., dcéry ţalobcov 1/ a 2/. Dospel preto k záveru, ţe iný spôsob náhrady neţ formou peňaţného zadosťučinenia, nie je postačujúci. Za primerané povaţoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 100 000 eur, keď vychádzal z názoru, ţe ţalobcami 1/ a 2/ poţadovaná náhrada v sume 332 144 eur by bola v prípade jej priznania neprimerane vysoká a odporovala by poţiadavke nezneuţívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Pokiaľ preto ţalobcovia 1/ a 2/ uplatnili peňaţné zadosťučinenie nad rozsah priznanej náhrady, ţalobu v tejto časti zamietol.
V súvislosti s nárokom ţalobcov 1/ aţ 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv (do práva na súkromný a rodinný ţivot) spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode zavinenej ţalovaným 1/ uviedol, ţe spôsobenie úmrtia člena rodiny protiprávnym konaním tretej osoby, nesie znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Rodinný ţivot totiţ zahrňuje sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy medzi najbliţšími rodinnými príslušníkmi vytvárané v období ich spoločného spoluţitia, ako aj vzťahy medzi inými 4 6 Cdo 92/2015 blízkymi osobami, bez ohľadu na to, či spolu trvalo ţijú. Keďţe výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané sociálne, morálne, citové a kultúrne väzby medzi usmrteným príbuzným a ţalobcami, dospel k záveru o dôvodnosti ţalobcami uplatneného nároku. Pokiaľ ide o ţalobcu 4/ tento síce nebol príbuzný nebohej J., ale nepochybne bol osobou blízkou v zmysle § 116 OZ, lebo s ňou bol v obdobnom ako rodinnom pomere. Ţalobcom 1/ a 2/ priznal za zásah do ich osobnostných práv náhradu nemajetkovej ujmy v sume 80 000 eur, keďţe išlo o osoby najviac postihnuté nečakanou smrťou ich dcéry. U ţalobcov 3/ a 4/ povaţoval za primeranú peňaţnú náhradu v sume 5 000 eur, resp. v sume 15 000 eur. Pokiaľ ţalobcovia 1/ a 2/ a ţalobca 4/ uplatnili peňaţnú satisfakciu nad rozsah priznaného prísudku, ţalobu v tejto časti zamietol. Vec právne posúdil podľa § 11, § 13, § 15 OZ a § 4 ods. 1 aţ 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
novembra 2014 sp. zn. 6Co/217/2014 na odvolanie ţalovaného 1/ a ţalovanej 2/ rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţalovaným 1/ a 2/ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ sumu 100 000 eur zmenil tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol a vo výroku, ktorým bola ţalovanému 1/ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ sumu 80 000 eur, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Napadnutý výrok, ktorým bola ţalovanému 1/ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi 3/ sumu 5 000 eur a ţalobcovi 4/ sumu 15 000 eur potvrdil. K prvému výroku v dôvodoch rozsudku uviedol, ţe i právo na telesnú integritu (právo na ţivot a zdravie) je svojou povahou subjektívnym právom uznávaným za jedno z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvorí súčasť občianskoprávnej ochrany osobnosti ako celku. Vychádzal z názoru, podľa ktorého subjektívne osobnostné právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu jej ţivota. Uplatniť toto právo je oprávnená len tá fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej smeroval neoprávnený zásah. Právo na ochranu osobnosti ako právo nemajetkové smrťou fyzickej osoby zaniká a neprechádza na dedičov (nestáva sa predmetom dedenia). Keďţe náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má satisfakčnú funkciu a jej účelom je vyváţiť a zmierniť vzniknutú nemajetkovú ujmu zásahom dotknutej osobe, dospel k záveru, ţe je vylúčené priznanie zadosťučinenia v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby tretiemu subjektu. Vo vzťahu k ustanoveniu § 15 OZ uviedol, ţe smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne určenému okruhu osôb zo zákona zvláštne subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti 5 6 Cdo 92/2015 zomrelej fyzickej osoby. Existuje z dôvodu, ţe hodnoty ako česť, dôstojnosť či potreba ochrany súkromia pretrvávajú aj po smrti zomrelého. Ţalovaný 1/ síce neoprávnene zasiahol do osobnostných práv nebohej J., keď výsledkom zásahu bolo jej usmrtenie. Jej právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ týmto okamihom zaniklo, neprešlo na dedičov a v tomto prípade ani na osoby uvedené v § 15 OZ. Keďţe vlastné osobnostné právo zomrelej zaniklo jej smrťou, nemôţu podľa odvolacieho súdu ani rodičia zomrelej v jej mene poţadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a teda nemôţu úspešne uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti podľa § 15 OZ. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola ţalovaným 1/ a 2/ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ sumu 100 000 eur, zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, ţe ţalobu v tejto časti zamietol. V súvislosti s rozhodnutím okresného súdu o nároku ţalobcov 1/ aţ 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv uviedol, ţe súd prvého stupňa postupoval správne, keď ustálil, ţe ţalobcom 1/ aţ 4/ prináleţí náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv, a to do práva na súkromie a rodinný ţivot (§ 13 ods. 2 OZ). Správne uloţil povinnosť nahradiť im nemajetkovú ujmu ţalovanému 1/, ktorý svojím protiprávnym konaním neoprávnene zasiahol do ich osobnostných práv. Ujmu, ktorá im vznikla, treba povaţovať za nenapraviteľnú, ktorú nie je moţné v súčasnosti zmierniť inak ako priznaním finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa ju stanovil v prípade ţalobcov 3/ a 4/ správne. V prípade ţalobcov 1/ a 2/ k rozhodnutiu okresného súdu uviedol, ţe ak v súdnom konaní o ochranu osobnosti podľa § 11 aţ 13 OZ vystupuje niekoľko oprávnených osôb, kaţdá z nich koná sama za seba (§ 91 ods. 1 O. s. p.). Nejde tu o prípad, kedy predmetom sporu sú také spoločné práva alebo povinnosti, ţe sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. Tomu musí zodpovedať aj výroková časť rozhodnutia súdu, keď nároky jednotlivých oprávnených osôb musia byť priznané samostatne. Súd prvého stupňa preto pochybil, keď ţalobcom 1/ a 2/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nerozlučným spoločníkom. Namiesto toho mal kaţdému zo ţalobcov 1/ a 2/ priznať nemajetkovú ujmu samostatne tak, ako to urobil v prípade ţalobcov 3/ a 4/. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola ţalovanému 1/ uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcom l/ a 2/ nemajetkovú ujmu v sume 80 000 eur, preto podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, podali včas dovolanie ţalobcovia 1/ a 2/. Navrhli, aby dovolací súd 6 6 Cdo 92/2015 v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobe v celom rozsahu vyhovel, resp. aby rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesúhlasili s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého právo na ochranu osobnosti môţe uplatniť iba tá fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej smeroval neoprávnený zásah. Takýto názor je priamo v rozpore s inštitútom tzv. postmortálnej ochrany osobnosti v zmysle § 15 OZ, na základe ktorého po smrti fyzickej osoby sú aktívne legitimovaní na uplatnenie práva na ochranu osobnosti zomrelého jeho najbliţší príbuzní, t. j. aj jeho rodičia. Za nesprávny povaţovali aj právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého je vylúčené, aby súd priznal tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch namiesto zásahom dotknutej fyzickej osobe. Dávali do pozornosti znenie ustanovenia § 15 OZ, z ktorého nie je moţné vyvodiť akékoľvek obmedzenie pouţitia právnych prostriedkov ochrany uvedené v § 13 OZ. U osôb uvedených v § 15 OZ ide síce o nové, originárne právo, avšak toto právo je rovnakého obsahu ako pôvodné právo na ochranu osobnosti patriace zomrelej fyzickej osobe. V tomto smere poukazovali na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 38, ročník 2012 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 54/99, podľa ktorého osoby uvedené v ustanovení § 15 OZ môţu na súde s úspechom uplatňovať aj právo na peňaţné zadosťučinenie ako jeden z prostriedkov ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby, čo okrem iného odôvodnil tým, ţe v prípade tzv. postmortálnej ochrany osobnosti nie je ţiaden dôvod pre záver o zuţovaní výpočtu občianskoprávnych prostriedkov určených na ochranu osobnosti, a teda o vylúčení peňaţného zadosťučinenia. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
marca 2010 sp. zn. 2 Cdo 93/2008, v ktorom najvyšší súd zaujal presne opačný právny názor, povaţovali za výnimku (odklon) od ustálenej súdnej praxe. Nestotoţnili sa ani s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe postmortálna ochrana osobnosti existuje z dôvodu, ţe hodnoty ako česť, dôstojnosť či potreba ochrany súkromia pretrvávajú aj po smrti zomrelého. Podľa dovolateľov postmortálna ochrana existuje nielen z uvedeného dôvodu, ale na ochranu proti všetkým druhom zásahov do osobnosti zomrelej osoby. Hoci je pravdou, ţe právo samotnej nebohej J. na ochranu osobnosti zaniklo okamihom jej smrti a neprešlo na dedičov a ani na osoby uvedené v § 15 OZ, nepovaţovali za správny ani záver odvolacieho súdu, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ ako rodičia nebohej nemôţu v jej mene poţadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo vlastné osobnostné právo zomrelej v zmysle § 11 aţ 13 OZ zaniklo jej smrťou. V tomto smere vytýkali odvolaciemu 7 6 Cdo 92/2015 súdu, ţe z dôvodov jeho rozhodnutia nie je zrejmé ako k tomuto záveru dospel. Znovu zopakovali, ţe nebohej J. síce zaniklo jej právo domáhať sa ochrany podľa ustanovení § 13 OZ, ale s ohľadom na znenie § 15 OZ ţalobcovia 1/ a 2/ sú oprávnení domáhať sa týchto práv v rámci inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti. Ak by bol správny výklad odvolacieho súdu, tento inštitút by nemohol byť reálne uplatniteľný. Zánik práv osoby, do ktorej osobnostných práv bolo neoprávnene zasiahnuté jej smrťou je nepochybný, ale práve z toho dôvodu zákonodarca s ohľadom na princíp spravodlivosti a princíp postihnutia a odškodnenia kaţdej neoprávnene vzniknutej ujmy, ktoré sú súčasťou právneho systému, zakotvil do Občianskeho zákonníka inštitút postmortálnej ochrany osobnosti. Odvolací súd preto ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 a § 15 OZ neinterpretoval správne, a teda jeho rozhodnutie trpí vadou uvedenou v § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Keďţe odôvodnenie zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom nie je postačujúce, mali za to, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
Ţalovaný 1/ svoje právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalobcov 1/ a 2/ nevyuţil.
Ţalovaná 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe zo zmluvy o povinnom zmluvnom poistení, ktorú mal škodca so ţalovanou 2/ uzatvorenú, bol stanovený rozsah poistenia výlučne na škodu, nie však za ujmu na osobnostných právach. Nie je preto daná jej zodpovednosť za ţalobcami 1/ a 2/ uplatňovaný nárok, a teda v konaní nemá vecnú pasívnu legitimáciu. Dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ povaţovala za právne irelevantné, z ktorého dôvodu navrhla, aby dovolací súd vo vzťahu k nej potvrdil zamietnutie ţaloby v súlade s rozsudkom odvolacieho súdu.
Dňa
júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ podľa tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte pred
júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe podľa § 470 ods. 2 C. s. p. procesné účinky 8 6 Cdo 92/2015 dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po
júni
Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 C. s. p.).
Najvyšší súd ako súd, funkčne príslušný na prejednanie dovolania (§ 35 C. s. p.), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas oprávnenými osobami zastúpenými advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., a ţe ide v dovolaním napadnutej časti o rozsudok, proti ktorému dovolanie je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal tento rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.
Dovolací súd v danom prípade prieskumu podrobil rozsudok odvolacieho súdu len v tej jeho časti, v ktorej odvolací súd zamietol ţalobu ţalobcov 1/ a 2/ týkajúcu sa nimi uplatneného nároku na ochranu osobnosti ich zomrelej dcéry podľa § 15 OZ. Jeho správnosť v dovolaním napadnutej časti skúmal predovšetkým z hľadiska ţalobcami 1/ a 2/ namietaného dovolacieho dôvodu a to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd sa pri preskúmaní veci zaoberal hlavne otázkou, či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnený ţalobcami 1/ a 2/ za zásah do osobnostných práv ich nebohej dcéry, spočívajúci v jej usmrtení, spôsobený pri dopravnej nehode zavinenej ţalovaným 1/, (ne)moţno s úspechom uplatniť podľa § 15 OZ. 9 6 Cdo 92/2015
Pri zodpovedaní tejto otázky dovolací súd vychádzal z podstaty a zmyslu právnej úpravy tzv. postmortálnej ochrany osobnosti obsiahnutej v ustanovení § 15 OZ, podľa ktorého po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti manţelovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.
Úlohou inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti je, aby fyzická osoba mala zabezpečenú účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho ţivota, ale aj po jej smrti. Táto zákonná úprava zabezpečuje moţnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevaţujúcimi pamiatku (pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti uţ nie je naţive. K prijatiu tejto právnej úpravy viedla jednak poţiadavka verejného záujmu a jednak poţiadavka zachovania pamiatky, celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, čo súvisí s tým, ţe ide o hodnoty, ktoré nestrácajú svoj význam pre najbliţšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, ţe smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli sami neoprávneným zásahom postihnuté, právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého. Ide tu o zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu), na základe ktorého patrí ex lege určitým osobám pôvodné (originárne) subjektívne právo k uplatneniu ochrany osobnosti iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva osobám uvedeným v § 15 OZ nie je podstatné, či sa neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby stal ešte za jej ţivota alebo aţ po jej smrti. Hmotnoprávnym predpokladom, za splnenia ktorého osoby uvedené v § 15 OZ môţu s úspechom toto právo uplatniť, je smrť fyzickej osoby. Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a spomienka na neho, teda posmrtné záujmy fyzickej osoby (pozri Karel Knap, Jiří Švestka a kolektív, „Ochrana osobnosti podle občanského práva“ Linde, Praha, a. s., str. 81 a nasl.). Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany osobnosti teda je umoţniť po smrti fyzickej osoby uplatniť jej najbliţším príbuzným právo na ochranu jej osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom, ktoré znevaţujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do telesných pozostatkov zomrelého, ak ich moţno identifikovať a pod. Treba zdôrazniť, ţe zvláštne subjektívne právo osôb vymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu, zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby. 10 6 Cdo 92/2015
Vo veci, ktorá je predmetom dovolacieho prieskumu, ţalobcovia 1/ a 2/ uplatňujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv ich nebohej dcéry, spočívajúci v jej usmrtení pri dopravnej nehode. V tomto prípade nejde o zásah do osobnostného práva zomrelého, ktorého ochrana podľa vyššie uvedeného výkladu, by bola v súlade so zmyslom a účelom postmortálnej ochrany osobnosti, a teda, ktorého ochrana by patrila do reţimu posmrtnej ochrany osobnosti podľa § 15 OZ. Okrem toho, usmrtenie dcéry ţalobcov 1/ a 2/ predstavuje neoprávnený zásah do ich osobnostných práv podľa § 11 a nasl. OZ (práva na súkromný a rodinný ţivot). Ide teda o zásah, ktorým boli sami ţalobcovia 1/ a 2/ postihnutí, a za ktorý v tomto konaní uplatnili nárok vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto nárok súdna prax aj pod vplyvom Európskeho súdu pre ľudské práva, správne pripúšťa. Samozrejme ale poţaduje, aby vţdy došlo k naplneniu predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ. Ţalobcovia 1/ a 2/ nemôţu preto s úspechom uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv ich nebohej dcéry, spočívajúci v jej usmrtení podľa § 15 OZ.
Ďalším argumentom na podporu vecnej správnosti rozhodnutia krajského súdu je i to, ţe osoby uvedené v § 15 OZ majú právo na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby zásadne v rovnakom rozsahu, v akom by toto právo prislúchalo dotknutej fyzickej osobe. Podľa názoru dovolacieho súdu aj tu platí zásada, podľa ktorej ţalobcovia 1/ a 2/ nemôţu byť v lepšom právnom postavení, neţ aké by mala zásahom dotknutá fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti uplatňujú. Ţalobcom 1/ a 2/ môţu patriť len tie práva na jej ochranu, ktoré by mala sama zomrelá osoba ako subjekt priamo neoprávneným zásahom dotknutý. V danom prípade ale povaha veci nepripúšťa, aby neoprávneným zásahom dotknutá nebohá dcéra ţalobcov 1/ a 2/, mohla sama uplatniť právo na ochranu svojej osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za svoje vlastné usmrtenie podľa § 11 a nasl. OZ. Potom ani ţalobcovia 1/ a 2/ ako osoby síce uvedené v § 15 OZ, nemôţu s úspechom uplatniť právo na ochranu jej osobnosti v takejto forme. Nemôţe im totiţ patriť viac práv, neţ by patrilo samotnej nebohej dcére ţalobcov 1/ a 2/ ako subjektu, do ktorého osobnostných práv neoprávnený zásah smeroval. Dovolací súd dospel aj z tohto dôvodu k záveru, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ nemôţu predmetný nárok s úspechom uplatniť podľa § 15 OZ.
Rozsudok krajského súdu, ktorým v dovolaním napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a ţalobu ţalobcov 1/ a 2/ zamietol, je vecne správny (aj keď čiastočne 11 6 Cdo 92/2015 z iných dôvodov) a ţalobcovia 1/ a 2/ teda neopodstatnene namietali, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p. a ani tzv. iné vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), najvyšší súd dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ podľa § 448 C. s. p. ako nedôvodné zamietol.
Najvyšší súd, vzhľadom na prijaté právne závery, povaţoval za nadbytočné osobitne sa zaoberať vecou z hľadiska, či osoby uvedené v § 15 OZ (ne)môţu uplatniť na ochranu osobnosti zomrelého všetky právne prostriedky ochrany vyplývajúce z ustanovenia § 13 OZ.
Pre úplnosť treba dodať, ţe v danom prípade odkaz zástupcu ţalobcov 1/ a 2/ na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 84/2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 38, ročník 2012, je nenáleţitý. V označenej veci sa totiţ ţalobcovia 1/ a 2/ domáhali ţalobou len ochrany svojej osobnosti (nie aj súčasne ochrany osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ), pričom išlo o zásah spôsobený publikovaním novinového článku, ku ktorému došlo po smrti manţela ţalobkyne 1/ a otca ţalobcu 2/ (informácie uvedené v článku sa týkali nebohého manţela, resp. otca). Najvyšší súd tu síce vyslovil názor, ţe nie je vylúčené, ţe určitý zásah, ku ktorému došlo po smrti fyzickej osoby, je neoprávneným zásahom nielen do osobnosti zomrelého (napríklad jeho občianskej cti a dôstojnosti), ale zároveň aj do osobnosti pozostalých (napríklad do ich práva na súkromie, zachovanie úctivej pamiatky na zomrelého) a ţe podľa individuálnych okolností, za ktorých došlo k takémuto zásahu, prichádza preto do úvahy tak moţnosť tzv. postmortálnej ochrany osobnosti zomrelého v zmysle ustanovenia § 15 OZ, ako aj moţnosť ochrany osobnosti pozostalej osoby v zmysle § 11 aţ 13 OZ. V tejto veci ale nevyslovil názor, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ môţu súčasne uplatniť tzv. postmortálnu ochranu osobnosti zomrelého podľa § 15 OZ a zároveň aj ochranu svojej osobnosti podľa § 11 aţ 13 OZ, t. j. uplatniť obidva nároky kumulatívne, ale práve naopak uviedol, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ majú právo zvoliť si jednu z týchto moţností, a ţe v danom prípade si zvolili druhú z nich.
Náhradu trov dovolacieho konania úspešným ţalovaným 1/ a 2/ nepriznal, lebo im v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. 12 6 Cdo 92/2015
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
februára 2017 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r. členka senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.