Najvyšší súd 2 Sžo 440/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci ţalobcu Ing. V. P., zastúpeného advokátkou JUDr. V. B., proti ţalovanému Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa 24.septembra 2007, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23 S 262/2007-86 zo dňa
- júna 2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23 S 262/2007-86 zo dňa
- júna 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa
- septembra 2007 z r u š u j e a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 66,39 € v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ţalovaný je povinný zaplatiť ustanovenej právnej zástupkyni ţalobcu JUDr. V. B. trovy konania v sume 332,29 € na účet, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2 2 Sžo 440/2009 O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č.k. 23 S 262/2007-86 zo dňa
- júna 2009 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa
- septembra 2007, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu – Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Revúcej č. A/2007/3679 zo dňa
- júna 2007; ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a jeho právnej zástupkyni JUDr. V. B. (ktorá bola ţalobcovi ustanovená podľa § 30 Občianskeho súdneho poriadku uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23 S 262/2007-68 zo dňa 27.mája 2008) priznal náhradu trov konania v sume 271,85 €. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol ţalobca prepustený zo stálej štátnej sluţby podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia ţalovaného (ďalej len zákon o štátnej sluţbe) dňom
- júla 2007 a bola mu poskytnutá náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu. Krajský súd v odôvodnení uviedol, ţe rozhodovanie o tom, ktoré štátnozamestnanecké miesto zamestnávateľ zrušuje, je v kompetencii zamestnávateľa a nemôţe o ňom rozhodovať súd. Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe sa na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov primerane pouţijú ustanovenia Zákonníka práce. Na ţalobcu sa nevzťahujú ustanovenia Zákonníka práce o súhlase Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s prepustením osoby so zdravotným postihnutím aj napriek tomu, ţe ţalobca touto osobou je. Ţalovaný preto neporušil zákon, keď si takýto súhlas nevyţiadal. Krajský súd dospel k záveru, ţe zo strany ţalovaného nedošlo k porušeniu predpisov, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, ţe v prípade jeho prepustenia zo štátnej sluţby išlo zo strany ţalovaného 3 2 Sžo 440/2009 o neobjektívny výber zamestnanca, čo dokazuje skutočnosť, ţe v čase prepustenia ţalobcu na pracovisku v Tornali mali aţ osem zamestnancov s rovnakým sluţobným opisom pracovnej činnosti ako ţalobca. Ţalobca bol jediný zdravotne postihnutý zamestnanec v kolektíve a jediný s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa. Zákon o štátnej sluţbe zaručoval v § 3 rovnaké zaobchádzanie so štátnymi zamestnancami štátnej sluţby a zabezpečoval zákaz diskriminácie na základe zdravotného stavu. Ţalobca namietal predsedníčku poradnej odvolacej komisie JUDr. M., ktorá sa podieľala na jeho prepustení. Ţalovaný ju síce vymenil za riaditeľku odboru sociálnych vecí, ale ďalšiu námietku voči zloţeniu komisie ţalobca uţ nemohol vzniesť. Okrem toho zákon o štátnej sluţbe ustanovuje, ţe komisia má byť zloţená z právnikov, pričom v komisii nebol ani jeden. Namietal, ţe odbory neschválili menný zoznam pracovníkov, ale vo všeobecnosti schválili ukončenie sluţobných pomerov, ale ktoré funkcie a ktorých osôb sa to týka, odbory neschvaľovali. Podľa zistení ţalobcu od právnikov z odborovej rady v Bratislave, takýto postup odbory schváliť nemali, bolo to všetko dodatočne. Podľa názoru ţalobcu došlo k porušeniu Smernice Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ţalobca poukázal na svoj zdravotný stav: má výkonnosť srdca na 50%, neuropatiu, začínajúcu retinopatiu, prekonal ťaţkú operáciu uzáveru v pravej nohe s čiastočnou amputáciou chodidla a začínajúcimi problémami v ľavej nohe, no napriek tomu je presvedčený, ţe prácu, ktorú u ţalovaného vykonával, mohol vykonávať aj naďalej plnohodnotne. Aj podľa odborníkov na uvedené choroby je najvhodnejším a jediným zamestnaním pre ţalobcu administratíva, v teple, s niţšou fyzickou námahou. Sluţobné hodnotenie mal ţaloba nadpriemerné, vyššie nemal nikto a vzhľadom na prax sa ţalobca povaţuje za vysokovýkonného pracovníka so štátnicou z oblasti riadenia, s praxou v štátnej a verejnej správe, konfekčnom priemysle, strojárstve, školstve a poľnohospodárstve. Ţalobca nemal vynechaný ani jeden deň pre pracovnú neschopnosť. Momentálne má ţalobca problémy pre bolestivú chôdzu a bývalé pracovisko bolo vzdialené od jeho bydliska cca 300 metrov. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolanie ţalobcu zamietnuť a rozsudok krajského súdu potvrdiť. Konštatovanie ţalobcu o porušení § 3 zákona o štátnej sluţbe a Smernice Rady č. 2000/78/ES sú podľa ţalovaného právne 4 2 Sžo 440/2009 irelevantné a k meritu veci neopodstatnené. Rozhodnutiu vedúcej sluţobného úradu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobcom predchádzalo vyhlásenie organizačnej zmeny a jej prerokovanie s odborovým orgánom pôsobiacim pri Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Revúcej. Tvrdenie ţalobcu, ţe prerokovanie s odbormi prebehlo bez menného zoznamu osôb, s ktorými sa mal skončiť štátnozamestnanecký pomer, sa nezakladá na pravde, čoho dôkazom je záznam zo stretnutia so zástupcami odborovej organizácie SLOVES. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s tým, ţe termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk päť dní pred vyhlásením rozsudku. Štátnou sluţbou sa rozumie plnenie úloh štátnej správy alebo vykonávanie štátnych záleţitostí v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktoré štátny zamestnanec vykonáva v sluţobnom úrade v príslušnom odbore štátnej sluţby, ak plnenie jeho úloh zahŕňa riadenie, rozhodovanie, kontrolu, odbornú prípravu rozhodnutí, odbornú prípravu návrhov zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vrátane odborných činností súvisiacich s ich prerokúvaním a schvaľovaním alebo odbornú prípravu podkladov na vykonávanie štátnych záleţitostí (§ 2 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe). Štátna sluţba sa vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere. Štátnym zamestnancom je fyzická osoba, ktorá vykonáva v štátnozamestnaneckom pomere štátnu sluţbu v sluţobnom úrade v príslušnom odbore štátnej sluţby (§ 5 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe) a ktorá spĺňa poţiadavky podľa § 14 zákona o štátnej sluţbe. Štátnym zamestnancom je aj fyzická osoba, ktorú podľa osobitných predpisov alebo podľa zákona o štátnej sluţbe do funkcie volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky alebo vymenúva a odvoláva prezident, vláda Slovenskej republiky, predseda 5 2 Sžo 440/2009 Národnej rady Slovenskej republiky, predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 5 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe). Na právne vzťahy štátnych zamestnancov pri vykonávaní štátnej sluţby sa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len Zákonník práce) vzťahuje len vtedy, ak to výslovne ustanovuje tento zákon (§ 1 ods. 3 zákona o štátnej sluţbe). Podľa § 149 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe na štátnozamestnanecký pomer štátnych zamestnancov sa pouţije primerane ustanovenie (okrem iných) § 13 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Podľa citovaného ustanovenia zamestnávateľ (sluţobný úrad) je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon). Zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodrţaním podmienok podľa odseku 3, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom. Okrem toho aj zákon o štátnej sluţbe obsahoval osobitné ustanovenia týkajúce sa diskriminácie štátnych zamestnancov - § 3 ods. 2 aţ
- Práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej sluţby a pri vykonávaní štátnej sluţby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (antidiskriminačným zákonom). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Z uvedeného vyplýva, ţe zákon o štátnej sluţbe v porovnaní s antidiskriminačným zákonom ešte rozšíril okruh dôvodov diskriminácie. Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, ţe jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania, môţe sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom (antidiskriminačný zákon) alebo sa môţe obrátiť na príslušný orgán podľa § 126 zákona 6 2 Sžo 440/2009 o štátnej sluţbe (t.j. na prvostupňový správny orgán). V konaní pred príslušným orgánom sluţobný úrad preukazuje, ţe nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Podľa antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboţenského vyznania alebo ., rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manţelského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (§ 2 ods. 1). Antidiskriminačným zákonom bola transponovaná Smernica Rady 2000/78/ES z 27.novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní a na ktorej aplikáciu sa odvoláva ţalobca. Antidiskriminačným zákonom bol novelizovaný aj Zákonník práce (§ 13) a zákon o štátnej sluţbe (§ 3 odseky 2 aţ 4 a § 15 ods. 5 druhá veta), preto sa aj na oblasť štátnej sluţby vzťahuje Smernica Rady č. 2000/78/ES. Neobstojí námietka ţalovaného, ţe odkaz ţalobcu na uvedenú Smernicu Rady je právne irelevantná; práve naopak. V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods.
- Zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania (§ 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona). Ţalobca na moţnosť diskriminácie z dôvodu jeho zdravotného stavu pri prepúšťaní poukazoval uţ v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. Námietka ţalovaného, ţe na štátnu sluţbu sa nevzťahuje zákon č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 5/2004 Z.z.) neobstojí. Tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sluţieb zamestnanosti (§ 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Účastníkmi týchto právnych vzťahov sú okrem iných orgán štátnej správy, zamestnanec a zamestnávateľ (§ 2 ods. 1 písm. a/, písm. g/, písm. k/ 7 2 Sžo 440/2009 citovaného zákona). Zákon č. 5/2004 Z.z. definuje zamestnanca ako fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (napríklad podľa § 226 ods. 2 Obchodného zákonníka, zákon o štátnej sluţbe č. 312/2001 Z.z. – poznámka pod čiarou č. 6 k § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z.). Zákon následne negatívne vymedzuje pojem zamestnanca, t.j. určuje, kto sa za zamestnanca na účely zákona č. 5/2004 Z.z. nepovaţuje, ide o zamestnancov cirkví a náboţenských spoločností, ktoré vykonávajú duchovenskú činnosť (§ 4 ods. 2). V prípade, ţe by sa zákon č. 5/2004 Z.z. nevzťahoval na štátnych zamestnancov, zákonodarca by to v ustanovení § 4 ods. 2 expressis verbis uviedol; úmyslom zákonodarcu však bolo zahrnúť do reţimu zákona č. 5/2004 Z.z. aj štátnych zamestnancov. Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, ţe pri definícii zamestnanca sa vypúšťa väzba na inštitút dohody o pracovnej činnosti; postavenie zamestnanca je definované pracovným pomerom alebo pracovným vzťahom obdobným pracovnému pomeru (t.j. aj štátnou sluţbou). Z uvedeného vyplýva, ţe za zamestnanca sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. povaţuje aj štátny zamestnanec. Zamestnávateľom sa na účely zákona č. 5/2004 Z.z. rozumie právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej zloţky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu (§ 3 ods. 1). Ţalovaný spĺňa podmienky definície zamestnávateľa podľa citovaného ustanovenia, pretoţe je právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky a zamestnáva fyzické osoby v pracovnom pomere a v štátnozamestnaneckom pomere má postavenie sluţobného úradu. Vychádzajúc z uvedeného aj na štátnozamestnanecký pomer medzi sluţobným úradom (Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny) a štátnym zamestnancom (ţalobcom ako osobou so zdravotným postihnutím) sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 5/2004 Z.z. Oba subjekty (zamestnanec, zamestnávateľ) disponujú z tohto zákona vyplývajúcimi právami a povinnosťami. Touto povinnosťou je aj povinnosť zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím postupovať podľa ustanovenia § 63 zákona č. 5/2004 Z.z. Podľa citovaného ustanovenia je zamestnávateľ povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím; ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov 8 2 Sžo 440/2009 so zdravotným postihnutím v počte, ktorý predstavuje 3,2% z celkového počtu jeho zamestnancov. Napokon, do kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny patrí rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi (podľa ustanovenia § 4 ods. 1 tohto zákona by malo ísť aj o štátneho zamestnanca), ktorý je občanom so zdravotným postihnutím (§ 13 ods. 1 písm. e/ bod 3 zákona č. 5/2004 Z.z.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, ţe ustanovenie § 149 ods. 1, ods. 2 zákona o štátnej sluţbe síce neodkazuje na ustanovenie § 66 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môţe dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná, no na druhej strane aj na oblasť štátnej sluţby sa vzťahuje antidiskriminačný zákon a zákon č. 5/2004 Z.z., podľa ktorého ustanovenia § 13 ods. 1 písm. e/ bod 3 v spojení s § 4 ods. 1 príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny rozhoduje o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou (štátnemu) zamestnancovi, ktorý je občanom so zdravotným postihnutím. Dochádza však k situácii, keď zamestnanec v pracovnom pomere a štátny zamestnanec v štátnozamestnaneckom pomere ako občania so zdravotným postihnutím majú rozdielne postavenie. U zamestnanca v pracovnom pomere sa pri výpovedi vyţaduje súhlas úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a u štátneho zamestnanca nie, pričom obsahovo ide o identické pomery (výkon práce pre zamestnávateľa / štát, resp. sluţobný úrad, v mene zamestnávateľa / štátu, za mzdu / plat). Týmto však dochádza k priamej diskriminácii v zmysle ustanovenia § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona, keď sa s osobou (občanom so zdravotným postihnutím) zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii (t.j. v pracovnom pomere a štátnej sluţbe). V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1 (§ 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona). Do antidiskriminačného zákona bola transponovaná Smernica Rady 2000/78/ES z
- novembra 2000, podľa ktorej preambuly (odseku 28) sú v tejto smernici ustanovené minimálne poţiadavky a ponecháva sa na členské štáty, či zavedú alebo naďalej zachovajú v platnosti výhodnejšie predpisy. Diskriminácia 9 2 Sžo 440/2009 (priama, nepriama) sa zakazuje. Z uvedeného vyplýva, ţe aj v oblasti štátnej sluţby, konkrétne u štátnych zamestnancov ako občanov so zdravotným postihnutím, sa vyţaduje predchádzajúci súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny s výpoveďou štátneho zamestnanca. Táto povinnosť pre ţalovaného teda vyplýva priamo z antidiskriminačného zákona, Smernice Rady č. 2000/78/ES z 27.novembra 2000 a Ústavy Slovenskej republiky (čl. 12 ods. 1, čl. 35 ods. 1). Najvyšší súd Slovenskej republiky pouţil ústavne konformný výklad a výklad e ratione legis (mutatis mutandis IV. ÚS 209/2010, III. ÚS 274/07). Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môţe, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závaţných dôvodov vyţaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo poţiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) . V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, moţno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným (gramatickým) výkladom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 341/07-38 z 1.júla 2008). Najvyšší súd Slovenskej republiky nespochybňuje autonómiu zamestnávateľa v rozhodovaní o organizačných zmenách ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorým mieni skončiť štátnozamestnanecký pomer vtedy, ak sa jeho funkcia (druh práce) stane nadbytočná. Avšak v prípade štátnych zamestnancov so zdravotným postihnutím je nevyhnutné postupovať aj v zmysle zákona č. 5/2004 Z.z., ktorý sa na štátnu sluţbu vzťahuje. Ţalovaný podľa uvedeného zákona nepostupoval, nereagoval na výhrady ţalobcu týkajúce sa jeho zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, nevysporiadal sa s tvrdeniami ţalobcu, ţe jediný spomedzi štátnych zamestnancov vykonávajúcich rovnaký predmet činnosti má druhostupňové vysokoškolské vzdelanie, a teda spomedzi nich najvyššie. Napokon, neušlo pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ţe ţalovaný v prvostupňovom konaní postupoval v časovom slede, ktorý objektívne vylučoval, aby sa ţalobca mohol podrobne vyjadriť k podkladom rozhodnutia: 10 2 Sžo 440/2009 - 23.júla 2007 ţalovaný prerokoval s odbormi prepúšťanie štátnych zamestnancov, spolu s ich menným zoznamom, - 23.júla 2007 ţalovaný doručil ţalobcovi oznámenie o začatí správneho konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré ţalobca prevzal 23.júla 2007, - 23.júla 2007 sa ţalobca vyjadril len k začatiu správneho konania (vyjadrenie napísané rukou na oznámenie o začatí správneho konania), nie k podkladom rozhodnutia, - 23.júla 2007 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o prepustení ţalobcu zo štátnej sluţby dňom 31.júla
- Takýto časový sled úkonov v správnom konaní, kedy v rámci jedného dňa došlo k prerokovaniu prepúšťania štátnych zamestnancov s odbormi, k začatiu správneho konania o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a aj k rozhodnutiu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, objektívne neumoţňuje ţalobcovi kvalifikovane sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky nespochybňuje, ţe sa ţalobca vyjadril k začatiu správneho konania, nemal však moţnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, t.j. k podaniam, návrhom a vyjadreniam účastníkov konania, dôkazom, čestným vyhláseniam, ako aj skutočnostiam všeobecne známym alebo známym správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti (§ 32 ods. 2 Správneho poriadku). Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). Vyjadrenie k začatiu správneho konania a vyjadrenie k podkladom rozhodnutia nemoţno stotoţňovať, nakoľko k nim dochádza v rozdielnych štádiách správneho konania: vyjadrenie k začatiu správneho konania účastník správneho konania podáva bezprostredne po jeho začatí a vyjadrenie k podkladom rozhodnutia účastník správneho konania podáva aţ po vykonanom dokazovaní a zhromaţdení ostatných podkladov rozhodnutia. Z ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyplýva, ţe medzi začatím konania a vydaním rozhodnutia plynie doba, počas ktorej prebieha dokazovanie, zisťujú sa ďalšie podklady pre rozhodnutie a po skompletizovaní podkladov pre rozhodnutie je správny orgán povinný umoţniť účastníkovi správneho konania oboznámiť sa s takto 11 2 Sžo 440/2009 zhromaţdenými podkladmi pre rozhodnutie, aby účastník správneho konania mal moţnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť prípadné doplnenie. Aţ následne vydá správny orgán rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu administratívneho spisu však nevyplýva, ţeby takýto postup bol dodrţaný. Za zverejnenie podkladov pre rozhodnutie nemoţno povaţovať vyvesenie rozhodnutia vlády Slovenskej republiky a Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny o zniţovaní počtu zamestnancov na úradnej tabuli. Takáto informácia, týkajúca sa zamestnania fyzickej osoby, resp. zániku zamestnania, je tak závaţná, ţe dotknutý štátny zamestnanec má byť o tomto podklade rozhodnutia informovaný bezprostredne pri oznámení o začatí správneho konania vo veci skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru alebo v priebehu správneho konania. Oznámenie moţno vykonať len priamo, nie odkazom na úradnú tabuľu, nakoľko štátnozamestnanecký pomer (vznik, zmena, zánik) jednotlivých štátnych zamestnancov nemusí byť identický. Nedodrţaním tohto postupu bolo ţalobcovi odňaté jeho právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Postupom správneho orgánu boli porušené základné zásady správneho konania – zásada zákonnosti, materiálnej pravdy, aktívnej súčinnosti s účastníkom konania (§ 3, § 32, § 33 Správneho poriadku), ktorých následkom je sankcia v podobe zmeny alebo zrušenia vydaného rozhodnutia správneho orgánu (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sţo 153/2010 z 22.septembra 2010). Ţalovaný ako odvolací správny orgán tieto pochybenia zákonom stanoveným spôsobom neodstránil, ale naopak rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil; ide tak o dôvod na zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku. Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici pochybil, keď zamietol ţalobu ţalobcu, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23 S 262/2007-86 zo dňa 17.júna 2009 podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zmenil a rozhodnutia ţalovaného č. A/2007/5667 zo dňa 24.septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 250ja ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). 12 2 Sžo 440/2009 V ďalšom konaní bude ţalovaný postupovať podľa zákona o štátnej sluţbe, antidiskriminačného zákona a aj zákona č. 5/2004 Z.z., vysporiada sa s námietkami ţalobcu týkajúcimi sa jeho zdravotného stavu a moţnej diskriminácie, ako aj s tvrdením ţalobcu, ţe spomedzi pracovníkov vykonávajúcich rovnakú pracovnú činnosť u ţalovaného mal najvyššie vzdelanie a bol prepustený práve on. Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta, § 224 ods. 2, § 149 ods. 2 a § 138 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku priznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania . Pretoţe ţalobca zaplatil súdny poplatok pred rozhodnutím o jeho oslobodení (preto mu ho nie je moţné vrátiť s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku) ako aj pred rozhodnutím o ustanovení právnej zástupkyne z radov advokátov, rozhodol najvyšší súd o povinnosti ţalovaného zaplatiť ţalobcovi (priamo do rúk ţalobcu) trovy v sume 66,39 € (súdny poplatok, zaplatený v sume 2000 Sk na beţný účet depozitný Krajského súdu v Banskej Bystrici – záznam o zloţení č. l. 13). O povinnosti ţalovaného zaplatiť ustanovenej advokátke trovy právnej pomoci rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 149 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Suma 332,29 € pozostáva z náhrady trov za tri úkony právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 17.6.2009, odvolanie – 53,49 € x 3, z náhrady hotových výdavkov 6,95 € x 3, z náhrady za stratu času, čas strávený cestou - 92,72 € a z náhrady cestovného za účasť na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 17.6.2009 – 58,25 € (§ 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov a § 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov). 13 2 Sžo 440/2009 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- decembra 2010 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová