Najvyšší súd 10Sžso/2/2016 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov sená

§ 250jods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol ţalobu, pretoţe nie je dôvodná. 2 10Sžso/2/2016

právneho názoru krajského súdu aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) a čl. 14 - 16 je moţné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci ţalobkyňa vykonáva SZČO v Poľskej republike (čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané, ţe by reálne, fakticky ţalobkyňa vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., ktorého miesto podnikania resp. sídlo bolo na území SR. Krajský súdu dospel k názoru, ţe ţalobkyňa v danom prípade nepreukázala reálny výkon činnosti zamestnanca - ţalobkyne u označeného zamestnávateľa. Ani dokladmi v rámci správneho konania, resp. dokladmi pripojenými k ţalobe – záznam o inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Ţilina zo dňa 15.03.2013, Registračný list FO, pracovná zmluva zo dňa 01.02.2012, výpisy z účtov v poľskom jazyku, štvrťročné správy o vykonaní prác. Štvrťročné správy o vykonaní prác opatrené vizitkami firiem krajský súd vyhodnotil ako nekonkrétne, z hľadiska dátumu, miesta vykonania prác ako aj rozsahu prác. Ţalobkyňa reálne nepreukázala reálne vykonávanie činnosti zamestnanca na území SR. Miesto vykonania prác je uvedené len Bratislava, nie je uvedený konkrétny dátum vykonania prác, ako aj rozsah prác, ktoré sa mali v uvedených firmách, ktorých vizitky resp. pečiatky sú súčasťou fotokópii štvrťročných prác, realizovať. Nejedná sa o objektívny doklad, ktorý by preukazoval, ţe ţalobkyňa bola v konkrétnom čase na konkrétnom mieste a v ňom vykonávala prácu

pracovnej zmluvy. Doklad o vyplatenej mzde zamestnankyni zo strany zamestnávateľa nie je dôkazom o reálnom vykonávaní pracovnej činnosti zamestnanca.

názoru krajského súdu záznam z výkonu inšpekcie práce nesúvisel s prešetrovaním reálneho výkonu činnosti zamestnancov označeného zamestnávateľa. Ani z týchto listinných dôkazov,

názoru krajského súdu, ţalobkyňa nepreukázala konkrétne vykonávanie prác

pracovnej zmluvy na základe ktorej mala vykonať práce promotora sluţieb a produktov poskytovaných zamestnávateľom alebo klientmi zamestnávateľa. Promotor (z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo sluţbu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich predaj a v neposlednom rade zvýšiť prestíţ a všeobecné povedomie o samotnej značke či uţ výrobku 3 10Sžso/2/2016 alebo sluţby. Práca zamestnanca bola definovaná v pracovnej zmluve ako kontakt s potencionálnymi klientmi zamestnávateľa a jeho klientov, prezentácia a propagácia činnosti zamestnávateľa a jeho klientov, zabezpečenie písomných študijných podkladov, materiálov a technického vybavenia pre realizáciu a priebeh internetových školení. Úlohou promotéra nemôţe byť len fyzické odovzdávanie vizitiek resp. letákov rôznych firiem, bez ďalšieho. Ani predloţené doklady v konaní pred súdom nepreukázali realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú mala ţalobkyňa vykonávať od 01.02.2012 na území SR. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, ţe neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13

základného nariadenia (čl. 13

slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu ţalobkyne ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto 4 10Sžso/2/2016 záver nie je v rozpore so skutočnosťou, ţe ţalobkyni bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými údajmi a bol označený aj jej zamestnávateľ REPRUF, s.r.o. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru ţalobkyne u zamestnávateľa. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) zákona č 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý ţalobkyňa v konaní nepreukázala. Krajský súd konštatoval, ţe ţalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah prác od 01.02.2012 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce

pracovnej zmluvy vykonávala. Preto neobstojí tvrdenie ţalobkyne v podanej ţalobe, ţe je poškodená na svojich právach. Ţalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, sluţby prezentovala, propagovala, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah ňou vykonaných prác pre zamestnávateľa, potvrdili. Keďţe bolo preukázané, ţe ţalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11

názoru krajského súdu v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani skutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďţe nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností - zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch, tak ako to krajský súd vyššie 5 10Sžso/2/2016 odôvodnil. Rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú námietku ţalobkyne, ktorá sa týkala diskriminačného zaobchádzania so ţalobkyňou, keď ţiadne takéto zaobchádzanie nebolo preukázané a samotné rozhodnutie v zmysle zákona nemôţe byť pojmovo označené ako diskriminačné. O trovách konania rozhodol krajský súd

§ 250kods.

1 O.s.p. tak, ţe neúspešnej ţalobkyni náhradu trov nepriznal. Vo včas podanom odvolaní ţalobkyňa navrhla odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok krajského súdu, rozhodnutie ţalovanej a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec jej vrátil na opätovné prešetrenie, prípadne, aby odvolací súd rozhodol, ţe ţalobkyni vzniklo od 01.02.2012 do 04.03.2014 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. Napadnutému rozsudku ţalobkyňa vytýka nesprávne pouţitie čl. 288 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v súvislosti s čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únie tým, ţe neboli uplatnené a tým, ţe rozhodnutie bolo vydané na základe vnútroštátnych predpisov namiesto uplatnenia predpisov Európskej únie, ktorých obsah nemal byť v predmetnom rozsahu rozširovaný, upravovaný a ani doplňovaný. Ďalej ţalobkyňa namietala hrubé porušenie hmotného práva, a to čl. 45, 46, 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v skonsolidovanom znení), tým, ţe bol vykonaný ľubovoľný, odtrhnutý od judikatúry, a zavádzajúci výklad princípu slobodného pohybu zamestnancov a ponímania zamestnanca, a taktieţ pravidlá rovnosti, aj keď doklady, ako aj vysvetlenia podané ţalobkyňou zreteľne poukazujú na to, ţe je zamestnancom

zákonov Európskej únie. Ţalobkyňa vytýkala rozhodnutiu krajského súdu aj porušenie čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, ktoré malo vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, ţe bolo podporené stanovisko, ţe práca ţalobkyne mala marginálny charakter, kedy Základ Ubezpieczen Spolecznych, ako inštitúcia miesta bydliska, nie je oprávnená posudzovať pracovnú dobu ţalobkyne vykonávanú na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej so slovenským zamestnávateľom, a v tejto záleţitosti sa ţalovaná vo vydaných rozhodnutiach, ako aj prvostupňový súd vo svojom rozsudku podriadil napadnutému rozhodnutiu na základe 6 10Sžso/2/2016 vykonaného posúdenia prostredníctvom Základ Ubezpieczen Spolecznych, a opomenul argumentácie ţalobkyne týkajúce sa výmery a charakteru jej práce. V odvolaní ţalobkyňa tieţ namietala porušenie čl. 16 ods. 2, 3 a 4 v súvislosti s čl. 20 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009 týkajúceho sa vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 vo veci koordinácie systémov sociálneho poistenia (ďalej ako „vykonávacie nariadenie“), ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, ţe ostalo v platnosti rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré bolo vydané v priebehu nevhodne uplatniteľnej procedúry príslušnej legislatívy, pretoţe Sociálna poisťovňa pobočka Čadca ako aj ţalovaná vydali rozhodnutie o vylúčení ţalobkyne z poistenia pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia prostredníctvom Základ Ubezpieczen Spolecznych, pričom iba v dôsledku správne uplatniteľnej procedúry určovania príslušnej legislatívy s prihliadnutím na čl. 16 in fine vykonávacieho nariadenia prostredníctvom inštitúcie

miesta bydliska - Základ Ubezpieczen Spolecznych Oddzial v Poznaniu, mohla inštitúcia (Sociálna poisťovňa)

miesta výkonu práce vydať rozhodnutie zo dňa

1. októbra 2013 č. 45930-1/2013-CA, a následne 24336-3/2014-BA zo dňa
2. marca
3. Ďalšia námietka sa týkala porušenia čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré má vplyv na obsah napadnutého rozsudku tým, ţe bolo prostredníctvom Sociálnej poisťovne vydané rozhodnutie v oboch inštanciách bez prijatia postupu dialógu a zmierovacieho konania, ktoré sú uvedené aj v čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ako aj v ustanoveniach Rozhodnutia č. A1 Správnej komisie zo dňa
4. júna 2009 o ustanovení dialógu a zmierovacieho konania v rozsahu platnosti dokumentov, určenia príslušnej legislatívy a poskytnutia dávok

základného nariadenia, počas kedy je v priebehu určovania príslušnej legislatívy pre poistenca potrebná spolupráca a porozumenie príslušných inštitúcií, za účelom splnenia všetkých práv, ktoré prislúchajú ţalobkyni. Záverom ţalobkyňa namietala závaţné porušenie hmotného práva, ktoré malo vplyv na obsah vydaného rozsudku, a to čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, v ktorom sa nachádza kolízna norma poukazujúca na príslušnú legislatívu vo veci sociálneho zabezpečenia osoby beţne realizujúcej činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v rôznych členských krajinách, čím sa vylučuje moţnosť určenia legislatívy príslušnej 7 10Sžso/2/2016 pre tento právny vzťah iným spôsobom ako uvedený v norme o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Vo veci podal v prospech ţalobkyne odvolanie aj účastník konania. V odvolaní namietal rovnaké skutočnosti ako ţalobkyňa a naviac namietal aj potvrdenie stanoviska o zanedbateľnom charaktere činnosti vykonávanej ţalobkyňou napriek tomu, ţe ţalobkyňa tvrdila, ţe jej činnosť ako zamestnanca nemá zanedbateľný charakter, lebo časová náročnosť práce pre spoločnosť REPRUF s.r.o., čiţe 10 hodín týţdenne prekročila 5% času venovaného činnosti ako samostatne zárobkovo činná osoba. V odvolaní poukázal aj na rozhodnutia Poľských súdov. Ďalej namietal nesprávne posúdenia skutkového stavu v dôsledku prijatia, ţe ţalobkyňa napriek tomu, ţe takú moţnosť mala, neposkytla dokumenty potvrdzujúce výkon činnosti ako zamestnanec v priebehu správneho konania, a preto nie je moţné posúdenie týchto dôkazov v priebehu súdneho konania. V odvolaní účastník konania namietal aj odňatie reálnej moţnosti ţalobkyni na obranu jej prisluhujúcich práv v dôsledku posúdenia, ţe na začiatku činnosť v prospech spoločnosti nebola reálne vykonávaná, a následne prijatia stanoviska, ţe táto práca je vykonávaná, ale má zanedbateľný charakter. Záverom namietal vykonanie chybného zistenia v dôsledku prijatia, ţe zo zaregistrovania ţalobkyne v systéme sociálneho zabezpečenia a pridelenia ţalobkyni individuálneho čísla poistenca (rodného čísla) nevzniká zamestnávateľovi povinnosť odvádzať za zamestnanca odvody na poistné, nesvedčí o tom, ţe je zamestnanec prijatý do systému sociálneho zabezpečenia. Ţalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu účastníka konania uviedla, ţe je dôvodné a ţiada, aby bolo vzaté do úvahy pri rozhodovaní odvolacieho súdu. Vo vyjadrení k odvolaniam ţalobkyne a účastníka konania ţalovaná uviedla, ţe v odvolaniach neuviedli také námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia ţalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniam sa ţalovaná pridrţala svojho vyjadrenia 8 10Sžso/2/2016 k ţalobe nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku kaţdej námietke obsiahnutej v ţalobe. Ţalovaná súhlasí s rozsudkom krajského súdu v celom rozsahu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (

§ 246cods.

1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolania nie sú dôvodné.

§ 250ja ods.

2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, ţe krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 12.08.2015. Odvolací súd nepovaţoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.02.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

§ 244ods.

1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v ţalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v ţalobe je súd viazaný.

§ 247ods.

1 O. s. p.,

ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 9 10Sžso/2/2016

čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 aţ 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

čl. 14 ods. 5b Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretrţite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa povaţuje za predbeţné. Inštitúcia informuje o predbeţnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie kaţdého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbeţné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak uţ uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, ţe nemôţe prijať toto určenie alebo ţe zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 10 10Sžso/2/2016 Z obsahu predloţeného súdneho spisu najvyšší súd zistil, ţe Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 45930-1/2013-CA zo dňa 01.10.2013 rozhodla

§ 178ods.

1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, ţe ţalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF, s.r.o. od 01.02.2012

slovenskej legislatívy. Na odvolanie ţalobkyne ţalovaná rozhodnutím č. 24336-3/2014-BA zo dňa 04.03.2014 odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol ţalobu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami ţalobkyne uplatnenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom ako aj ţalobkyňou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.

§ 219ods.

2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol. Po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia ţalovanej najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobkyňa reálne vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o., ktorého 11 10Sžso/2/2016 sídlo je na území SR. Z uvedeného dôvodu, preto neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Pre aplikáciu tohto článku základného nariadenia je potrebný reálny súbeh činností ţalobkyne ako SZČO na území Poľskej republiky a činnosti ako zamestnankyne na území Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie základného nariadenia predpokladá existujúci, skutočný súbeh dvoch činností, a to SZČO a zamestnanie vykonávané v dvoch odlišných členských štátoch, a iba táto skutočnosť zakladá postup

predmetného článku 13 ods. 3 základného nariadenia a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu. Ţalobkyňa počas správneho konania ako aj konania pred súdom nepreukázala, ţe od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 01.02.2012 vykonávala u zamestnávateľa na území SR konkrétny dojednaný druh práce – promotéra sluţieb a produktov poskytovaných zamestnávateľmi alebo klientmi zamestnávateľa. Ţalobkyňa rovnako nepreukázala skutočný rozsah vykonávaných, resp. konkrétnych prác, ktoré vykonala pre zamestnávateľa od 01.02.2012. Čo sa týka nepreukázania rozsahu vykonávaných prác a dokladov predloţených ţalobkyňou v správnom ako aj v súdnom konaní najvyšší súd uvádza, ţe odôvodnenie napadnutého súdneho rozhodnutia v tejto časti je plne vyčerpávajúce a logicky odôvodnené. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, ţe v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby najvyšší súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k názoru, ţe záver prvostupňového správneho orgánu a ţalovanej o tom, ţe ţalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom. Tento záver vyplýva z ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý však ţalobkyňa v správnom ako aj súdnom konaní nepreukázala. Z dôvodu preukázania, ţe ţalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľskej republike a z dôvodu, ţe nebolo preukázané vykonávanie činnosti ţalobkyne ako zamestnanca u zamestnávateľa na území SR, je zrejmé, ţe ţalobkyňa podlieha výlučne 12 10Sžso/2/2016 právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť

čl. 11 ods. 3 písm.

1. a)základného nariadenia. S poukazom na čl. 11 ods. 3 písm.
2. a)základného nariadenia teda neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny, skutočný súbeh vykonávania činnosti ţalobkyne ako SZČO a zamestnanca v dvoch členských štátoch. Po preskúmaní podaných odvolaní najvyšší súd konštatuje, ţe s právnymi námietkami odvolateľov sa súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú ţiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaniach vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. S poukazom na uvedené najvyšší súd

§ 250ja ods.

3 veta druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline potvrdil ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania

§ 250kods.

1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, keďţe ţalobkyňa v konaní nemala úspech a ţalovaná nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní

predpisov účinných do 30.06.2016 ( zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. februára 2017 JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková