Najvyšší súd 4 Cdo 163/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. L.L., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. J. J., advokátom v B., proti ţalovanému P. L., bývajúcemu v B., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 8 C 440/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- septembra 2009 sp. zn. 14 Co 464/2008 rozhodol t a k t o : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
- septembra 2009 sp. zn. 14 Co 464/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava V rozsudkom z
- júla 2008 č.k. 8 C 440/2005-291, v spojení s opravným uznesením zo
- júla 2008 č.k. 8 C 440/2005-341 uloţil ţalovanému povinnosť strpieť, aby ţalobca v denníku S. uverejnil novinový článok povahy ospravedlnenia tohto znenia „V denníku S. z
- augusta 2002, v článku názvu „Jeden I. vystačil aj pre troch V.“ s podtitulkom „Luxusný ţivot na úteku“, ktorého S. autorom došlo k uverejneniu nepravdivých informácií o D. L., ţe išlo o M., ktorého cena sa odhadovala na viac neţ miliardu korún, získali za 291 miliónov Kčs, ţe starých majiteľov pod značným psychickým nátlakom prinútili podpísať notársku zápisnicu, ţe odstupujú od zmluvy s FNM, ţe J. L., ktorý spisoval zápisnicu ako právnik musel vedieť, ţe toto odstúpenie nie S. platné, ţe M. pána L. profitujú vďaka špeciálnemu zaobchádzaniu zo strany štátnych orgánov, a to tak, ţe Štátny fond trhovej regulácie práve im umoţnil, aby mohli nakupovať obilie od štátu a nie na trh. Kým oni platili za tonu 3600 korún, ostatní za ňu na trhu zaplatili vyše 5-tisíc, ţe noví majitelia svoj podnik vzápätí odovzdali zahraničnému investorovi, ktorý za väčšinu v ňom – podľa týţdenníka T. – zaplatil 400 miliónov Sk. Oznamujem nepravdivosť všetkých vyššie uvedených informácií a za uverejnenie nepravdivých údajov, ktoré boli neoprávneným zásahom do práv na ochranu osobnosti D. L., sa ospravedlňujem“. M. L. autor článku. 2 4 Cdo 163/2010 Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000 Sk (497,90 Eur) do 3 dní. V ostatnej časti ţalobu zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa povaţoval ţalovaného za pasívne legitimovaného v spore, keď bez ďalšieho, bez náleţitej právnej argumentácie poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23 C 102/
- V dôvodoch svojho rozhodnutia venoval pozornosť rozboru právnej úprave týkajúcej sa osobnostných práv, slobody prejavu, občianskoprávnych sankcií, vysvetlenia pojmu neoprávneného zásahu, právnej úprave peňaţnej náhrady. V ďalšom potom vyhodnotil pravdivosť, či nepravdivosť údajov v označenom článku. Súd prvého stupňa nepravdivé tvrdenia a hodnotiace úsudky, ktoré nevychádzali z reálneho základu povaţoval za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu a ţalobe čiastočne vyhovel. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol, pretoţe napadnuté výroky buď nebolo moţné hodnotiť ako nepravdivé alebo išlo o hodnotiace úsudky alebo nešlo o neoprávnený zásah. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol nie len na to, v akej výške S. ju uplatnil ţalobca za všetky ţalované výroky, ale aj na to, ţe článok mal formu glosy a vychádzal z prebratých výrokov. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu a ţalovaného rozsudkom z
- septembra 2009 sp. zn. 14 Co 464/2008 rozsudok Okresného súdu Bratislava V z
- júla 2008 č.k. 8 C 440/2005-291 v spojení s opravným uznesením zo
- júla 2008 č.k. 8 C 440/2005-341 zmenil tak, ţe ţalobný návrh v celom rozsahu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania vo výške 1 778,53 Eur k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol, keď dospel k záveru, ţe ţalovaný nie S. v danej veci pasívne legitimovaný. Poukázal na to, ţe S. pri posudzovaní zodpovednosti autora článku zverejneného v novinách potrebné skúmať jeho miestny, časový a vecný vzťah autora k činnosti vydavateľa, a aţ na základe toho ustáliť, či S. daná zodpovednosť ţalovaného (autora) za zásah do osobnostných práv ţalobcu. Z výpovede ţalovaného uzavrel, ţe tento „plnil“ na objednávku vydavateľa, očakávalo sa od neho, ţe pravidelne dodá určitý počet článkov, dokonca mal pravidelne na starosti celú stranu novín. Podľa odvolacieho súdu nie S. teda určujúce, ţe ţalovaný v čase napísania a zverejnenia článku nemal s vydavateľom uzatvorenú písomnú pracovnú, resp. inú zmluvu (zmluvu o spolupráci), nakoľko sa obe strany riadili ústnou, prípadne konkludentnou dohodou a ţalovaný bol nesporne zmluvným spolupracovníkom vydavateľa. Svojou pracovnou činnosťou bol pouţitý k realizácii činnosti 3 4 Cdo 163/2010 vydavateľa, pričom len od vydavateľa záleţalo, či článok poskytnutý ţalovaným zverejní. Na základe takto ustáleného skutkového stavu potom odvolací súd dospel k záveru, ţe za prípadný zásah do osobnostných práv ţalobcu nezodpovedá ţalovaný ako autor, ale zaň zodpovedá výlučne vydavateľ tohto diela – článku, pokiaľ však k neoprávnenému zásahu vôbec došlo. Vzhľadom na uvedené uzavrel, ţe ţalovaný nie S. v spore pasívne legitimovaný. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom a tieţ, ţe konanie trpí inou vadou, lebo účastníkovi konania sa čiastočne odobrala moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru ţalobcu ide o nesprávne skutkové zisťovanie faktického stavu, lebo dokazovanie urobené odvolacím súdom nebolo kompletné, najmä tým, ţe ţalobcovi neboli vytvorené podmienky pre doplnenie dokazovania vo veci a nesprávne S. aj právne posúdenie veci, ak odvolací súd svojím rozsudkom zistil nedostatok pasívnej legitimácie ţalovaného pre účasť v konaní. Nerozlíšil pozíciu ţalovaného u Vydavateľa P. P. a.s. a prijal zistenie, ţe ţalovaný pracoval v akejsi pozícii „redaktora“ – pozícii blízkej, či totoţnej pracovnému, resp. obdobnému pomeru pri potlačení skutočnej pozície ţalovaného, t.j. ţe ţalovaný podnikal písaním novinových článkov – ako samostatne zárobkovo činná osoba a teda podnikateľ, ktorý mal pozíciu „novinára“ pôsobiaceho na tzv. voľnej nohe. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe v plnom rozsahu boli odvolacím súdom zohľadnené len skutkové a právne tvrdenia právneho zástupcu ţalovaného a výpoveď ţalovaného, pričom išlo o dokazovanie neobjasňujúce právny status ţalovaného v čase písania predmetného novinového článku, povahu zmluvného vzťahu medzi ţalovaným a objednávateľom článku – P. P. a.s. a pod., pozornosť bola venovaná vzťahom ţalovaného, pôvodného a ďalšieho vydavateľa denníka S., no nie vzťahom a osobám pracujúcim či spolupracujúcim so ţalovaným u vydavateľa denníka S. v roku 2002 – P. P. a.s. a pod. Poukázal na to, ţe počas prejednávania veci odvolacím súdom mu neboli vytvorené podmienky preto, aby navrhol ďalšie dokazovanie nutné a potrebné pre objasnenie skutkových okolností prípadu. Išlo o postup nedovoľujúci mu vyuţitie práv účastníka konania a postup odoberajúci mu tieto základné práva. Ţalovaný navrhol dovolanie ţalobcu ako nedôvodné zamietnuť. 4 4 Cdo 163/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie S. dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd S. podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania a uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, S. postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p., a existencia vád takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti pred súdom konať sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, 5 4 Cdo 163/2010 ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva nielen procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany a zároveň označiť dôkazy, ktorými chce preskúmať pravdivosť ním tvrdených skutočností, ale zároveň aj procesné oprávnenie účastníka konania. V zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom uvedených) S. súd povinný poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretoţe na dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada. Z obsahu spisu S. zrejmé, ţe súd prvého stupňa pred vyhlásením uznesenia, ktorým vyhlásil dokazovanie za skončené poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a právny zástupca ţalobcu uviedol, ţe nenavrhuje vykonať ďalšie dokazovanie (viď č.l. 284 spisu). V priebehu celého konania ţalobca svoje procesné oprávnenie (označiť dôkazy) v plnom rozsahu realizoval a to nielen vo svojich ústnych prednesoch, ale aj svojími písomnými podaniami (viď napr. č.l. 48 aţ 63, č.l. 236 aţ 239, č.l. 414 aţ 416 spisu) bez akýchkoľvek obmedzení zo strany súdov niţších stupňov pri realizácii tohto jeho procesného práva. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe k namietanej vade podľa § 237 písm. f/ v konaní nedošlo. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako uţ bolo vyššie uvedené, S. viazaný rozsahom podaného dovolania a uplatnenými dovolacími dôvodmi, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, pričom tieto dôvody neposudzuje podľa toho, ako boli v dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku, pričom sa zaoberá aj inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu S. takou (inou) vadou postihnuté. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie S. dovolaním napadnutá, S. procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom S. vecná nesprávnosť, ktorej základom S. porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. 6 4 Cdo 163/2010 Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie S. splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd S. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ
- Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Podmienkou zmeny rozhodnutia S. teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Len takýto postup S. aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Z obsahu spisu S. zrejmé, ţe súd prvého stupňa zameral dokazovanie na zistenie, či ţalovaný v čase uverejnenia predmetného článku v denníku S. bol v pracovnom pomere s vydavateľom označeného denníka a tieţ S. zrejmé, ţe
- augusta 2002, kedy bol článok publikovaný ţalovaný nebol v pracovnom pomere s vydavateľom. Súd prvého stupňa povaţoval ţalobcom označeného ţalovaného (vzhľadom aj na výsledok sporu) za pasívne legitimovaného. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal len na rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23 C 10/96 bez vysvetlenia právnych súvislostí a dopadov označeného rozsudku na pojednávanú vec. Odvolací súd konštatoval, ţe súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal a teda ani bliţšie nevysvetlil, prečo povaţoval ţalovaného za pasívne legitimovaného a sám vyslovil domnienku, „ţe súd prvého stupňa k tomuto záveru zrejme dospel len na základe toho, ţe ţalovaný v čase napísania a zverejnenia sporného článku nebol zamestnancom vydavateľa“. Odvolací súd zaujal názor, ţe pri posudzovaní zodpovednosti autora článku zverejneného v novinách S. potrebné skúmať jeho miestny časový a vecný vzťah autora k činnosti vydavateľa a aţ na základe toho ustáliť, či S. daná zodpovednosť ţalovaného – autora za zásah do osobnostných práv ţalobcu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd z výpovede ţalovaného vyvodil, ţe bol nesporne zmluvným spolupracovníkom vydavateľa, nakoľko sa obe strany riadili ústnou, prípadne konkludentnou dohodou. Odvolací súd oboznámil s výpoveďou bývalého šéfredaktora vydavateľa denníka S. M. Š., ktorý bol ako svedok vypočutý v inej právnej veci (vedenej na 7 4 Cdo 163/2010 Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 Ct 23/2002), ktorý však tvrdil, ţe ţalovaný bol v čase uverejnenia uvedeného článku s vydavateľom v pracovnom pomere. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania ponechal pomerne široký priestor na prednes právnym zástupcom účastníkov konania, účastníci sa k veci tieţ vyjadrili, avšak rozpory v ich výpovediach ohľadne postavenia ţalovaného u vydavateľa, prípadne nariadením dokazovania výsluchom ţalovaného ako účastníka konania, výsluchom vtedajšieho šéfredaktora, zástupcu šéfredaktora, či vedúceho vydania a pod. odstránil. Obligátnou poţiadavkou spravodlivého procesu a samozrejmým dôsledkom zásady priamosti a ústnosti, v ktorej spočíva základ správneho hodnotenia dôkazov S., aby odvolací súd, ak má pochybnosti o správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa vyvodil svoje iné závery spravidla z rovnocenných podkladov, t.j. v zásade z tých istých dôkazov alebo dôkazov rovnakej kvality a váhy, ako to urobil súd prvého stupňa. Z uvedeného vyplýva, ţe keďţe S. odvolací súd nezadováţil v prejednávanej veci rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. S. jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné. Keďţe odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa § 220 O.s.p. bez vykonania náleţitého dokazovania, pričom vychádzal z iného skutkového stavu neţ súd prvého stupňa a jeho skutkové závery boli urobené v rozpore s ustanoveniami §§ 120, 132, 211 a § 213 O.s.p., S. jeho konanie postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Jej následkom S. zrušenie rozsudku odvolacieho súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.). S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu, nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky ţalobcu, ţe ním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci S. vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny predpis a či ho aj správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie nebolo moţné. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243 ods. 1 O.s.p.). 8 4 Cdo 163/2010 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie S. prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- augusta 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková