Najvyšší súd 4 M Cdo 9/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu D., proti žalovaným 1/ D. B., bytom B., 2/ B. B., bytom B., o zaplatenie 92,

§ 243fods.

1 písm.a/ a c/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd mimoriadnym dovolaním napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. S poukazom na ustanovenia §§ 79 ods. 4, 29 ods. 2, 4 a 6 O.s.p. mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že postupom súdu bola žalovanému 2/ odňatá možnosť konať pred súdom a to tým, že opatrovníčke ustanovenej žalovanému 2/ nebola doručená žaloba, ďalej tým, že konal s opatrovníčkou žalovaného 2/, ktorá zároveň ako poverený zamestnanec súdu vykonávala procesné úkony súdu v totožnom občianskom súdnom konaní a nakoniec tým, že aj napriek tomu, že pominuli dôvody, pre ktoré bol žalovanému 2/ ustanovený opatrovník (súdu bol oznámený trvalý pobyt žalovaného 2/), súd postupom podľa § 29 ods. 4 O.s.p. uznesenie o ustanovení opatrovníka nezrušil. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania generálny prokurátor namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom, ak na skutkový stav aplikoval ustanovenie § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súčasne aj ustanovenie § 40 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z.z., teda ak ustálil, že žalobcovi na základe tých istých právnych skutočností vznikla pohľadávka na náhradu škody voči jednému subjektu a zároveň pohľadávka na náhradu nákladov voči inému subjektu. Nakoniec bol v mimoriadnom dovolaní namietaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalovaní 1/, 2/ sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili. Žalobca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu podal iba podrobné stanovisko k otázke svojej aktívnej legitimácie v spore, v ktorom stanovisku odmieta názor prezentovaný generálnym prokurátorom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom 3 4 M Cdo 9/2010 Slovenskej republiky a že je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné. Z obsahu spisu je zrejmé, ako je uvedené už vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, že po tom, ako sa nepodarilo doručiť vydaný platobný rozkaz ani jednému zo žalovaných, okresný súd uznesením z

1. marca 2006 (zrejme ide o chybne uvedený dátum – pozn. dovolacieho súdu) č.k. 2 Ro 1/2006-15 ustanovil žalovanému 2/ a uznesením z
2. marca 2007 č.k. 2 Ro 1/2006-16 ustanovil žalovanému 1/ A. V. , súdnu tajomníčku Okresného súdu Bratislava I za opatrovníčku podľa § 29 ods. 2 O.s.p., a to aj napriek tomu, že v uvedenom štádiu konania minimálne vo vzťahu k žalovanému 1/ na takýto postup súdu nebol daný dôvod, keďže zásielka obsahujúca platobný rozkaz adresovaná žalovanému 1/ sa súdu vrátila s oznámením pošty, že adresát zásielku v odbernej lehote neprevzal. Následne okresný súd uznesením z
3. marca 2007 č.k. 2 Ro 1/2006-18 zrušil vydaný platobný rozkaz. Uvedené uznesenie doručil žalobcovi a opatrovníčke žalovaných 1/, 2/. V spise sa však nenachádza doklad preukazujúci aj doručenie žaloby opatrovníčke žalovaných, pričom povinnosť súdu doručiť návrh na začatie konania (žalobu) ostatným účastníkom je zakotvená v § 79 ods. 4 O.s.p. Až potom okresný súd začal zisťovať adresy trvalého pobytu oboch žalovaných, pričom podľa oznámenia mestskej časti B., doručeného súdu
4. júla 2007 má žalovaný 1/ od 13.11.2000 evidovaný trvalý pobyt v B. a podľa oznámenia mestskej časti B., doručeného súdu
5. augusta 2007 má žalovaný 2/ od 28.5.2007 trvalý pobyt evidovaný v B.. Pravdivosť týchto informácií ďalej už súd nepreveroval a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania vec rozhodol tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel, pričom rozsudok doručoval žalobcovi, žalovanému 1/ (bez toho, že by vo vzťahu k nemu predtým zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka v zmysle § 29 ods. 4 O.s.p.) a opatrovníčke žalovaného 2/ (resp. opatrovníčke stále oboch žalovaných). Z uvedeného tak vyplýva, že pokiaľ súd po tom, ako sa mu nepodarilo doručiť platobný rozkaz do vlastných rúk žalovaným 1/, 2/ bez toho, aby najskôr zisťoval pobyt žalovaného 2/, obom žalovaným ustanovil opatrovníka podľa § 29 ods. 2 O.s.p., ktorému nedoručil návrh na začatie konania [žalobu (skutočnosť, že by tak urobil sa zo spisu nedá zistiť)] a následne, po zistení trvalého pobytu žalovaného 2/ (v mieste ktorého sa zrejme zdržiaval) naďalej konal iba s jemu ustanoveným opatrovníkom, hoci pominuli dôvody, pre 4 4 M Cdo 9/2010 ktoré bol opatrovník žalovanému 2/ ustanovený (vo vzťahu k žalovanému 1/ dôvody na ustanovenie opatrovníka s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy neexistovali), čo bol dôvod na zrušenie uznesenia o ustanovení opatrovníka (§ 29 ods. 4 O.s.p.), týmto postupom odňal žalovanému 2/ možnosť konať pred súdom, teda zaťažil konanie procesnou vadou podľa § 237 písm.f/ O.s.p. Dovolací súd sa však nestotožnil s konštatovaním v mimoriadnom dovolaní, že k odňatiu možnosti žalovanému 2/ konať pred súdom došlo aj tým, že súd konal s opatrovníkom žalovaného 2/, ktorý zároveň ako poverený zamestnanec súdu (súdna tajomníčka) vykonával procesné úkony súdu v totožnom občianskom súdnom konaní, v dôsledku čoho takéhoto opatrovníka nie je možné považovať za osobu spôsobilú objektívne hájiť záujmy žalovaného. Je pravdou, že ustanovenie § 29 ods. 6 O.s.p. neumožňuje súdu ustanoviť za opatrovníka zamestnanca súdu, ktorý prejednáva vec. Z toho platí výnimka, podľa ktorej zamestnanca súdu, ktorý prejednáva vec, môže súd ustanoviť za opatrovníka v tzv. drobných sporoch. Ide o spory, v ktorých istina (hodnota pohľadávky bez príslušenstva) neprevyšuje v čase začatia súdneho konania 500,-- €. Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade boli podmienky uvedenej výnimky splnené, keď nepochybne ide o drobný spor, pričom procesné úkony, vykonávané súdnou tajomníčkou po jej ustanovení do funkcie opatrovníka žalovaným, spočívajúce výhradne iba v zisťovaní pobytu žalovaných ani nemožno považovať za prejednávanie veci (v zmysle výkonu súdnej moci). Odhliadnuc od posledne uvedeného dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm.a/ O.s.p. Keďže v danom prípade, zistená vada konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. je tak závažnou procesnou vadou, pre existenciu ktorej treba vždy zrušiť napadnuté rozhodnutie, Najvyšší súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa zaoberal aj ďalšími námietkami v mimoriadnom dovolaní týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci (a to aj v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania), podľa § 243b ods. 1, 3 O.s.p. zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania. 5 4 M Cdo 9/2010 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. augusta 2011 JUDr. Ľubor Šebo, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová