← Slovensko

o obnovu konania

Najvyšší súd 4 Cdo 83/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D., a.s. so sídlom v B., proti odporkyni A. N., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. T. H., advokátom v B., o obnovu konania, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 21 C 476/2002, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z

  1. januára 2010 sp. zn. 12 Co 180/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava IV uznesením zo
  2. novembra 2008 č.k. 21 C 476/2002-123 nepriznal vo veci obnovy konania navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie a jej návrh na ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol s odôvodnením, ţe navrhovateľka sa návrhom na obnovu konania snaţí len oddialiť úhradu svojho dlhu a v dovolaní neuvádza ţiaden relevantný dôvod, pre ktorý by napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemalo obstáť z pohľadu skutkových zistení, právneho posúdenia veci a zákonnosti procesného postupu. Podaním zo
  3. novembra 2008, ktoré bolo osobne doručené súdu prvého stupňa
  4. decembra 2008, odporkyňa (v konaní o obnovu navrhovateľka – ďalej len „navrhovateľka“) poţiadala „o priznanie odkladného účinku na zmeškanie lehoty podania predmetného odvolania k sp. zn. 21 C 476/2002 podľa § 58 O.s.p.“. V podaní uviedla, ţe na základe zdravotnej dokumentácie a výslovné odporúčanie jej ošetrujúceho lekára bola nútená stráviť trojtýţdňový pobyt na liečení v Piešťanoch. Pobyt začal v nedeľu popoludní
  5. novembra 2008 a bol ukončený večer v nedeľu
  6. decembra 2008 a zdravotné komplikácie si vyţadujú ďalšie komplexné vyšetrenie aj po návrate z kúpeľného mesta. 2 4 Cdo 83/2011 Zároveň doručila súdu aj odvolanie proti uzneseniu č.k 21 C 476/2002-123, datované dňom
  7. decembra
  8. Okresný súd Bratislava IV uznesením z
  9. septembra 2009 č.k. 21 C 476/2002-131 návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu č.k. 21 C 476/2002-123 zo
  10. novembra 2008 zamietol s odôvodnením, ţe predmetné uznesenie bolo navrhovateľke doručené
  11. novembra 2008, lehota na podanie odvolania jej začala plynúť
  12. novembra 2008 a uplynula
  13. decembra
  14. Z predloţenej lekárskej správy vyplýva, ţe navrhovateľka v čase od
  15. novembra 2008 do
  16. decembra 2008 bola na liečebnom pobyte. Dospel k záveru, ţe pobyt navrhovateľky na kúpeľnej liečbe nie je dôvodom pre odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie, keď predmetné uznesenie prevzala pred nástupom ne kúpeľnú liečbu a odvolanie mohla podať pred jej nástupom i počas pobytu v kúpeľoch, keď jej diagnóza jej neznemoţňovala písanie ani podanie písomnosti na pošte. Naviac, odvolanie podané k návrhu na odpustenie zmeškania lehoty nemá náleţitosti poţadované zákonom pre odvolanie. Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave uznesením z
  17. januára 2010 sp. zn. 12 Co 180/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe navrhovateľka neosvedčila splnenie zákonných podmienok na moţný postup podľa § 58 O.s.p., pretoţe okolnosť, ţe bola od
  18. novembra 2008 do
  19. decembra 2008 na kúpeľnej liečbe, nie je okolnosťou, ktorú by bolo moţné bez ďalšieho posúdiť ako ospravedlniteľný dôvod zmeškania, keďţe reţim pacienta podrobujúceho sa kúpeľnej liečbe jej neznemoţňoval podať v predmetnej veci odvolanie v zákonnej lehote. Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním z dôvodu, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Zopakovala skutkové okolnosti, ktoré uviedla uţ v návrhu na odpustenie zmeškania lehoty, a na tieto poukázal aj súdom jej ustanovený právny zástupca v doplnení dovolania z
  20. apríla
  21. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa ţiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vyjadrenie oprávnenej k dovolaniu odporkyne sa v spise nenachádza. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe 3 4 Cdo 83/2011 dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na zemí Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto rozhodnutí, prípustnosť dovolania dovolateľky preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (tieţ uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je 4 4 Cdo 83/2011 predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je. Podmienky prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. sú pritom stanovené tak, ţe právne významné nie je samotné tvrdenie dovolateľa, ţe k týmto vadám došlo, ale aţ jednoznačné preukázanie výskytu procesnej vady tejto povahy. Treba zdôrazniť, ţe dovolanie nesmeruje proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za dovolanie a neustanovenie zástupcu z radov advokátov zo
  22. novembra 2008 č.k. 21 C 476/2002-123 v spojení s uznesením odvolacieho súdu z
  23. mája 2010 sp. zn. 4 Co 75/2010, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie odporkyne proti nemu ako oneskorene podané. Dovolací súd sa preto nezaoberal otázkou, či sa niektorá procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. vyskytla v rámci procesného postupu súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním uznesenia o odmietnutí odvolania. Otázkami, ktoré súvisia s posúdením existencie vád konania v zmysle § 237 O.s.p. sa dovolací súd mohol zaoberať len vo vzťahu k procesnému postupu súdu, vedúcemu k vydaniu uznesenia odvolacieho súdu, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie (§ 58 O.s.p.). Dovolateľka nenamietala, ţe konanie je v danom prípade postihnuté procesnými vadami v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a ţiadna z týchto vád v dovolacom konaní nevyšla najavo. Dovolanie navrhovateľky preto podľa týchto ustanovení prípustné nie je. Dovolateľka tvrdí, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z hľadiska uvedeného ustanovenia nie je rozhodujúce, či účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Dovolateľka namieta, ţe postup súdov pri aplikácii § 58 O.s.p. nebol správny. Účastníci občianskeho súdneho konania robia úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu (§ 41 ods. 1 O.s.p.). Robia ich spravidla v čase podľa svojho uváţenia. V niektorých prípadoch ale vyplýva čas, kedy treba úkon urobiť, z lehoty určenej zákonom (viď napr. § 204 ods. 1 O.s.p.). Účastník konania sa môţe dostať 5 4 Cdo 83/2011 do situácie, ţe z určitého dôvodu (ním zavineného alebo aj nezavineného) zmešká urobenie úkonu v takej zákonom stanovenej lehote, pri nedodrţaní ktorej uţ úkon nemôţe s úspechom urobiť. V zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. súd odpustí zmeškanie takejto lehoty, ak ju účastník alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekáţky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon. Zákon v tomto ustanovení umoţňuje súdu odpustiť zmeškanie lehoty určenej na urobenie procesného úkonu pod podmienkou, ţe
  24. odpustenie zákon nevylučuje (viď napr. § 240 ods. 3 O.s.p.),
  25. dôvod zmeškania je ospravedlniteľný,
  26. dôvod zmeškania lehoty mal za následok vylúčenie z úkonu,
  27. ten, kto zmeškal lehotu, podal návrh na odpustenie jej zmeškania do 15 dní po odpadnutí prekáţky,
  28. v lehote 15 dní po odpadnutí prekáţky bol urobený aj zmeškaný úkon. Uvedené podmienky sú stanovené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nemoţno ţiadosti vyhovieť. Zákon nekonkretizuje, čo sa povaţuje za ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Ospravedlniteľné dôvody zmeškania môţu byť rozmanité, napr. ţivelná pohroma, nehoda, úraz, závaţné rodinné komplikácie, alebo náhle ochorenie, vţdy však pod podmienkou, ţe ich dôsledkom bolo vylúčenie moţnosti urobiť úkon. Zákon za relevantný označuje ospravedlniteľný dôvod buď na strane účastníka konania, alebo na strane jeho zástupcu (i keď sa určitá okolnosť týka tretej osoby, za dôvod zmeškania môţe byť povaţovaná len ak determinuje moţnosti účastníka alebo jeho zástupcu). V praxi sa výnimočne môţe stať, ţe tento dôvod bude daný u oboch; pokiaľ sa však dôvod zmeškania lehoty tvrdí zároveň u oboch, treba starostlivo odlišovať prípady zmeškania lehoty z ospravedlniteľného dôvodu od prípadov, kedy k nevykonaniu úkonu v stanovenej lehote došlo [hoci aj pod tlakom individuálnych okolností doliehajúcich (v rovnakom čase) nezávisle na účastníka a jeho zástupcu] len v dôsledku vadného organizovania a výkonu zastupovania. Prekáţka nemusí trvať po celú lehotu (môţe nastať aj na jej konci). Určitá skutková okolnosť však môţe byť ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. len vtedy, pokiaľ medzi ňou a zmeškaním lehoty je príčinná súvislosť. Na jej preukázanie treba doloţiť, ţe k zmeškaniu došlo len v dôsledku tejto okolnosti, a ţe nebyť tejto prekáţky, nedošlo by k zmeškaniu lehoty. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania sa vţdy posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu. O tom, či sú splnené uvedené podmienky (viď vyššie
  29. aţ 5.), rozhoduje súd na základe preukázaných skutkových okolností. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol aj v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 50/2002, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ţe súd neodníme účastníkovi 6 4 Cdo 83/2011 konania moţnosť konať pred súdom tým, ţe zamietne jeho návrh na odpustenie zmeškania lehoty (§ 58 ods. 1 O.s.p.), keď neuzná ním tvrdený dôvod za ospravedlniteľný. K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí v sp. zn. 3 Cdo 232/
  30. Najvyšší súd Slovenskej republiky v oboch označených rozhodnutiach (a tieţ v prejednávanej veci) vychádzal z toho, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom (aplikáciou hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa vo všeobecnosti neodníma účastníkovi moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia. To platí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Aj tu ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná nesprávnosť zakladá vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie však vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Treba zdôrazniť, ţe nesprávne právne posúdenie je síce relevantným dovolacím dôvodom (v tom zmysle, ţe ním moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie), samo o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania (nie je vadou v zmysle § 237 O.s.p.). Keďţe súd prvého stupňa neodňal navrhovateľke v konaní o obnovu moţnosť konať pred súdom tým, ţe zamietol jej návrh na odpustenie zmeškania lehoty, keď neuznal ňou tvrdený dôvod za ospravedlniteľný (a odvolací súd jej túto moţnosť neodňal potvrdením prvostupňového uznesenia), dospel dovolací súd k záveru, ţe navrhovateľka neopodstatnene namieta, ţe v predmetnom konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. K tej časti dovolania, v ktorej dovolateľka namieta, ţe napadnuté uznesenia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, ţe nesprávne právne posúdenie veci zakladá vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie však vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie je síce prípustným dovolacím dôvodom (moţno ho uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné), samo o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania (nie je vadou v zmysle § 237 O.s.p.). Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania dovolateľky v prejednávanej veci nemoţno vyvodiť z § 239 O.s.p., ale ani z § 237 O.s.p. 7 4 Cdo 83/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe navrhovateľovi (v dovolacom konaní odporcovi) v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  31. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  32. augusta 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.