50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) s poukazom na jeho ustanovenia § 108 - § 114 a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (§ 18, § 24 a § 26). Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, ţe vlastníctvo k pozemku na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na štát (ku ktorému pozemku správu vykonávali V., ktoré následne správu previedli hospodárskou zmluvou do trvalého uţívania ţalovaného 2/ a ten následne na ţalovaného 1/), ţe ţalovaný 2/, ktorý je ako vlastník zapísaný v evidencii nehnuteľností, nenadobudol vlastníctvo vydrţaním ani zo zákona a ţe ţalobcovia nadobudli vlastnícke právo po svojich právnych predchodcoch titulom dedenia (§ 460 Občianskeho zákonníka).
jeho názoru vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k pôvodným pozemnokniţným spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku bolo právne neúčinné, keďţe neprebehlo za podmienok vtedy platného stavebného zákona, a tak i vyvlastňovacie rozhodnutie ako individuálny právny akt správneho orgánu bolo právne neúčinné. Poukázal na tú skutočnosť, ţe vo vyvlastňovacom rozhodnutí bola ako spoluvlastníčka parcely X. uvedená vtedy uţ nebohá A. H., ktorá spôsobilosť byť účastníčkou správneho konania o vyvlastnení stratila úmrtím a jej právnym nástupcom nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy doručené. Hoci predbeţnú otázku o vlastníctve ţalobcov k predmetnému pozemku, ako predpoklad ţaloby uplatnenej
Občianskeho zákonníka, prvostupňový súd vyriešil v prospech ţalobcov, ich ţalobu zamietol. Jednak z toho dôvodu, ţe ţalovaní 1/ aţ 3/ nie sú vlastníkmi stavieb na pozemku a tieţ z dôvodu, ţe 3 4 Cdo 180/2010 tenisový areál, postavený v minulosti i na ich pozemku, nie je svojou povahou stavbou, ktorej by mohla byť poskytnutá ochrana
Občianskeho zákonníka, pretoţe nemá charakter stavby
Krajský súd v Košiciach na odvolanie ţalobcov rozsudkom z
jeho názoru okresný súd túto otázku neposúdil správne. Súhlasil s jeho názorom, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo riadne doručené spoluvlastníkom, resp. ich právnym nástupcom, a tak ani nenadobudlo právoplatnosť a účinnosť, z dôvodu ktorého súd ani nebol takýmto rozhodnutím v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný a nebol ani povinný z neho vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Avšak
jeho názoru, ak štát, resp. štátny podnik (v preskúmavanom prípade V.) i na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia začal pozemok fakticky uţívať na účel vyvlastnenia (v preskúmavanom prípade výstavbu tenisového areálu T.) a chopil sa jeho drţby bez právneho titulu, išlo
jeho názoru o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v rozhodnom období (1948 - 1990). Takéto prevzatie nehnuteľnosti bolo dôvodom pre vydanie veci oprávneným osobám
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon o pôde“), ku ktorému moţnému pouţitiu tohto ustanovenia zákona o pôde odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie (§ 213 O.s.p.). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe z povahy zákona o pôde ako zákona špeciálneho vyplýva, ţe nároky ním upravené nemoţno riešiť inak, neţ
jeho ustanovení v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali. Ak stanovuje zákon o pôde určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemoţno ten istý nárok uplatňovať
iného všeobecného predpisu, hoci tento predpis stanovuje niektoré podmienky odlišne. Preto domáhať sa ochrany
Občianskeho zákonníka moţno len vtedy, ak chýba úprava v špeciálnom zákone, čo nie je preskúmavaný prípad. 4 4 Cdo 180/2010 Odvolací súd poukázal na to, ţe od okamihu, kedy márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, nemoţno ďalej oprávnenú osobu povaţovať za vlastníka veci.
názoru odvolacieho súdu, pokiaľ by aj naďalej po uplynutí zákonnej lehoty na uplatnenie reštitučného nároku bolo moţné domáhať sa vydania veci, ktorú bolo moţné ţiadať
1 písm. p/ zákona o pôde i
Občianskeho zákonníka, bola by narušená právna istota osôb, ktoré aţ potom, čo bolo zrejmé, ţe k vydaniu pozemku
zákona o pôde nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností tieto získali od štátu a ich právnych nástupcov, ako i právna istota budúcich nadobúdateľov takéhoto majetku. Poukázal na zákonom danú moţnosť vlastníkom uplatniť si svoje právo v zákonných lehotách a pokiaľ tak neurobili, zaniklo im toto právo obdobne ako zaniká v dôsledku vydrţania inou osobou (bez náhrady v dôsledku plynutia určitej lehoty a pasivita vlastníka, ktorý stratil drţbu veci). Na základe uvedeného sa
názoru odvolacieho súdu pôvodný vlastník, ktorého nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodnom období (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) bez právneho dôvodu, nemôţe domáhať ochrany vlastníckeho práva
všeobecných predpisov, keď mohol ţiadať vydanie veci
zákona o pôde. Keď si v preskúmavanom prípade ţalobcovia, resp. ich právni predchodcovia svoj nárok na vydanie veci postupom
reštitučných predpisov neuplatnili, došlo k zániku ich práva na obnovu ich vlastníckeho práva k pozemku, ktoré vlastnícke právo by nadobudli aţ jeho vydaním. K námietke ţalobcov, ţe v preskúmavanom prípade nebolo moţné nárok
reštitučných predpisov uplatniť, lebo pozemok nebol v rokoch 1991 a 1992 pozemkom, ktorý patril do poľnohospodárskeho a lesného pôdneho fondu, ale išlo o zastavané plochy, ktoré boli súčasťou intravilánu mesta Košice, odvolací súd uviedol, ţe § 30 zákona o pôde rieši prípady, keď poľnohospodárske alebo lesné nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu
druhej časti zákona o pôde, avšak dodatočne stratili charakter poľnohospodárskeho alebo lesného majetku tým, ţe boli napr. zastavané. Preto z uvedeného dôvodu, i keby bol pozemok v čase účinnosti zákona o pôde zastavaným pozemkom, nešlo by o prekáţku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený
zákona o pôde. Vyslovenie prípustnosti dovolania vo výroku rozsudku odôvodnil ustanovením § 238 ods. 3 O.s.p. a tým, ţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného právneho významu povaţoval zodpovedanie otázky, „či je moţné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva
všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok
1 písm. p/ zákona o pôde“. 5 4 Cdo 180/2010 Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti, ktorým bola ţaloba v celom rozsahu zamietnutá, podali dovolanie
3 O.s.p. ţalobcovia. Navrhli rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietali nesprávnosť právneho záveru odvolacieho súdu o tom, ţe sa nemohli svojho práva domáhať
Občianskeho zákonníka, pretoţe ich právo na ochranu vlastníckeho práva bolo moţné uplatniť
zákona o pôde. Uviedli, ţe v ich prípade nebolo moţné postupovať
reštitučných zákonov.
ich názoru nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili po svojich predkoch. Keďţe vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné, a teda nemalo ani ţiadne právne účinky, vlastnícke právo pôvodných vlastníkov, ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo. Z uvedeného dôvodu preto ani nebolo moţné, aby sa domáhali prinavrátenia vlastníckeho práva, o ktoré nikdy neprišli a ktoré nikdy neprešlo na štát. Poukázali na to, ţe za nadobudnutie bez právneho dôvodu je moţné povaţovať výlučne tie prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie na základe nezákonného rozhodnutia je
ich názoru takým nadobudnutím, pri ktorom dôvod z formálneho hľadiska existoval, ale z dôvodu viacerých chýb, ktoré toto rozhodnutie obsahovalo, bolo nezákonné a jeho právne účinky nikdy nenastali. Navyše, pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou poľnohospodárskeho alebo lesného pôdneho fondu, pretoţe ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z poľnohospodárskeho pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982 za účelom zlegalizovania akcie „T.T.“, kedy sa preukázateľne nachádzal vo vlastníctve právnych predchodcov ţalobcov. Z uvedeného dôvodu neprichádzalo preto do úvahy pouţitie § 30 zákona o pôde,
ktorého bolo moţné vlastnícke právo uplatniť iba proti pozemkom, ktoré tvorili poľnohospodársky a lesný pôdny fond alebo sa na takýto účel pouţívali v čase odňatia. V ďalšej časti dovolania sa dovolatelia zaoberali právnym posúdením otázky, či sa na pozemku (ne)nachádza stavba v občianskoprávnom zmysle
Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili. K dovolaniu žalobcov 3/ a 4/. 6 4 Cdo 180/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie podal oprávnený subjekt a dospel k záveru, ţe ţalobcovia 3/ a 4/ neboli na podanie dovolania oprávnení.
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený (§ 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Ustanovenia § 218 ods. 1 O.s.p. platí pre konanie na dovolacom súde obdobne (§ 243b ods. 5 O.s.p.). Ustanovenie § 240 ods. 1 prvej vety O.s.p. určuje aj subjektívnu podmienku prípustnosti dovolania tým, ţe právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu zveruje účastníkovi. V preskúmavanom prípade dovolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu podali aj ţalobcovia 3/ a 4/, voči ktorým prvostupňový súd konanie po pripustení späťvzatia ţaloby zastavil. Tento výrok rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť 30. októbra 2008. Dovolanie tak bolo podané niekým, kto právoplatnosťou výroku rozhodnutia o zastavení konania prestal byť účastníkom konania a nie je preto osobou oprávnenou na podanie dovolania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalobcov 3/ a 4/
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako podané neoprávnenými osobami odmietol. K dovolaniu žalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas ţalobcovia 1/, 2/, 5/ a 6/, zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/, 2/, 5/ a 6/ nie je dôvodné. 7 4 Cdo 180/2010
3 O.s.p., dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Ak sa prípustnosť dovolania opiera o výrok rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 238 ods. 3 O.s.p.), môţe dovolací súd, okrem vád naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov
1 písm. a/, b/ O.s.p., skúmať rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska, či spočíva na správnom právnom posúdení veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení dovolania proti svojmu potvrdzujúcemu výroku je preto vymedzený i dovolací dôvod. Dovolanie nemoţno odôvodniť inak, neţ s poukazom na dôvod uvedený v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a to len vo vzťahu k tej právnej otázke, na riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie dôvody, ktoré spadajú do rámca prípustného dovolacieho dôvodu. V dovolacom konaní predmetom posudzovania a riešenia môţu byť len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený a ani vybavený procesnými prostriedkami – § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a dovolatelia ani vo svojom dovolaní nenamietali, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo. V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., keďţe rozhodnutie o danej otázke 8 4 Cdo 180/2010 povaţoval po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne, rovnako nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil. Odvolací súd sa musí pritom sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní môţe byť potom predmetom posudzovania len správnosť riešenia nastolenej právnej otázky. V prejednávanej veci dovolatelia namietali, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd pripustil dovolanie za účelom vytvorenia procesnej moţnosti preskúmať správnosť riešenia otázky, „či je moţné uplatniť nárok na ochranu vlastníctva
všeobecných právnych predpisov v prípadoch, keď bol daný aj reštitučný nárok
1 písm. p/ zákona o pôde“. Odvolací súd vyriešil nastolenú právnu otázku tým spôsobom, ţe keď bol v preskúmavanom prípade na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, daný dôvod pre vydanie veci oprávneným osobám
1 písm. p/ zákona o pôde, ţalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatniť v reštitučnom konaní. Pokiaľ tak neurobili, nemôţu sa domáhať ochrany
Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, ich nemoţno povaţovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku, keďţe ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo. 9 4 Cdo 180/2010 Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe právne posúdenie veci odvolacím súdom v poloţenej dovolacej otázke treba povaţovať za správne. Dovolací súd poukazuje na to, ţe jeho rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná v tom, ţe všetky reštitučné zákony, sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú aţ (len) do tej doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne (rozsudok NS SR z 29.4.1998 sp.zn. 2 Cdo 1/1998, rozsudok NS SR z 20.8.1999 sp. zn. 5 Cdo 36/1999). Reštitučné zákony svojou špecialitou teda predstavujú, ak sú splnené všetky subjektívne a vecné predpoklady, prekáţku pouţitia všeobecných právnych predpisov (napr. rozsudok NS SR z 25.2.2009 sp.zn. 4 Cdo 130/2007, rozsudok NS SR z 31.5.2011 sp.zn. 2 Cdo 122/2010, stanovisko ÚS ČR zverejnené pod č. 477/2005 Sb., rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS ČR z 11.9.2003 sp.zn. 31 Cdo 1222/2001, rozsudok NS ČR zo 17.2.2006 sp.zn. 22 Cdo 25/2006, rozsudok NS ČR z 1.7.2009 sp.zn. 22 Cdo 4505/2008, rozsudok NS ČR z 13.12.2006 sp.zn. 22 Cdo 18/2006).
1 písm. a/ zákona o pôde, zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond.
1 zákona o pôde, oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od
1 písm. p/ zákona o pôde, oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. 10 4 Cdo 180/2010
zákona o pôde, pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde) prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie nehnuteľnosti oprávneným osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďţe reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši
zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, ţe tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemoţno pouţiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo moţné sa domáhať ochrany práva postupom
reštitučného predpisu ako špeciálneho (ak bol daný reštitučný nárok), nemoţno uţ po uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva
všeobecných právnych predpisov. V prejednávanej veci z obsahu spisu je zrejmé, ţe k strate vlastníckeho práva ţalobcov, resp. ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa formou faktickej okupácie zo strany štátu (ktorá okupácia ako prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu sa účinnosťou reštitučných predpisov stala formálne právnym titulom nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a obnovu formálneho vlastníckeho práva), na základe stavebného povolenia ObNV – odboru výstavby K. z 26. októbra 1977, na pozemku ţalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska T. Košice“ (ďalej len „stavebné povolenie“) a následne vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k jeho neúčinnému vyvlastneniu. Keďţe v preskúmavanom prípade bol na základe skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené osoby sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva postupom
reštitučného predpisu – zákona o pôde, nemôţu úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva
všeobecného právneho predpisu. Nemôţu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva
Občianskeho zákonníka, lebo ţalobou o ochranu vlastníckeho práva
tohto ustanovenia nemoţno obchádzať účel reštitučného zákona ako správne poukázal odvolací súd, ktorým účelom je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 – 1990, ale aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, ţe vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok
týchto predpisov, 11 4 Cdo 180/2010 sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany
reštitučných predpisov malo za následok stratu moţnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany
všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade
Občianskeho zákonníka, nakoľko aţ po realizácii práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môţe oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa odstránenia stavby, resp. zriadenia vecného bremena
Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, ţe neboli oprávnenými osobami na vydanie nehnuteľnosti z dôvodu, ţe pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu, nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho fondu na základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva z 25. októbra 1982, Najvyšší súd Slovenskej republike poukazuje na skutkové zistenie, ţe k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v preskúmavanom prípade došlo, ako uţ bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe stavebného povolenia z roku 1977 uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska T. Košice“, kedy pozemok nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil aţ dodatočne rozhodnutím o vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady, ako správne konštatoval odvolací súd, upravoval § 30 zákona o pôde,
ktorého pre postup
druhej časti tohto zákona sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 povaţuje aj majetok, ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely uţíval. Preto, i keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po odňatí vlastníckeho práva, nejde o prekáţku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený
zákona o pôde. Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo formou faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol, ţalobcovia v konaní nepreukázali, ţe sú vlastníkom pozemku, z ktorého sa domáhajú odstránenia neoprávnenej stavby, resp. zriadenia vecného bremena za náhradu. Preto, pokiaľ ţalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke právo k pozemku, nebolo by im moţné poskytnúť ochranu
Občianskeho zákonníka ani v prípade splnenia ostatných zákonných podmienok (napr. ţe ide o stavbu), lebo
tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje na tú skutočnosť, ţe odvolací súd sa (hoci nadbytočne, nakoľko došiel k záveru, ţe ţalobcovia nie sú aktívne legitimovaní k uplatnenému nároku v zmysle ţaloby) zaoberal aj právnou otázkou, či tenisový areál na pozemku je stavbou v zmysle občianskoprávnych predpisov, pričom 12 4 Cdo 180/2010 dospel k záveru, ţe takouto stavbou nie je. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolatelia napadli dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešným ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/, 2/, 5/ a 6/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe im ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 13. septembra 2011 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.