Obsah (7)

§ 395§ 239§ 237§ 96§ 208§ 218§ 52

Najvyšší súd 6 Cdo 106/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci ţalobkyne Z., bývajúcej v Košiciach, P., zastúpenej JUDr. Melániou Knopovou, MBA, advokátko

ktorého nie je nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu na rozvod. Ţiadala preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

1. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne uviedol, ţe v predmetnej veci nie je dovolanie prípustné. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne odmietol.
2. Dňa
3. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C. m. p.“). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po
4. júni 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 395 ods. 1 C. m. p. (

ktorého, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) uţ

tohto zákona. Keďţe dovolanie v tejto veci bolo podané ešte 3 6 Cdo 106/2016 pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti bolo nutné posúdiť

právneho stavu existujúceho tu v čase podania dovolania, teda

príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rešpektujúc, ţe

§ 395ods.

2 C. m. p. procesné účinky dovolania podaného predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované aj po

1. júni
2. Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tieţ zo základných princípov Civilného mimosporového poriadku, a to princípu ochrany práv zaručených zákonom tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán dovolacieho konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 1 C. m. p.), a princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 2 ods. 1 C. m. p.).
3. Najvyšší súd ako súd, ktorého funkčná príslušnosť na prejednanie dovolania a rozhodnutie o ňom ostala zachovaná aj po nadobudnutí účinnosti nových kódexov civilného procesného práva (v tejto súv. por. tieţ § 10a ods. 1 O. s. p., § 35 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) aj nedostatok osobitnej úpravy v Civilnom mimosporovom poriadku), po zistení, ţe dovolanie bolo podané včas naň oprávnenou osobou zastúpenou advokátom v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p., sa zaoberal prípustnosťou dovolania a dospel k záveru, ţe ho treba pre neprípustnosť odmietnuť.
4. Dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
5. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu boli upravené v ustanovení § 239 O. s. p. a § 237 O. s. p.
6. V preskúmavanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu bolo prípustné, ak ním bolo napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu [§ 239 ods. 1 písm. a) O. s. p.] alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska [§ 239 ods. 1 písm. b) veta prvá O. s. p.].

§ 239ods.

2 O. s. p. bolo dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

1. a)odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
2. b)išlo o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území Slovenskej republiky. 4 6 Cdo 106/2016 10. Dovolanie ţalobkyne smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým tento nepripustil späťvzatie návrhu na začatie konania a ktorým odvolanie odmietol. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nevykazuje znaky ţiadneho z uznesení vymenovaných vo vyššie citovanom ustanovení O. s. p, pretoţe nejde o zmeňujúce uznesenie a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu [§ 239 ods. 2 písm.
3. a)O. s. p.] a nejde ani o prípady prípustnosti dovolania

písm. b) ustanovenia § 239 ods. 2 O. s. p. Prípustnosť dovolania preto

§ 239O. s.

p. neprichádza do úvahy.

1. So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa najvyšší súd následne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia ţalobkyne, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať [§ 237 ods. 1 písm. f) O. s. p.].
2. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu o rozvode manţelstva je konštitutívne. Konštitutívny akt vytvára nový právny stav; v tomto prípade sa mení osobný stav účastníkov, ktorý pôsobí nielen voči tretím osobám, ale aj voči súdom (§ 159 ods. 2 O. s. p.), pričom jeho účinky vznikajú právoplatnosťou rozhodnutia, t. j. ex nunc. Kľúčovou zloţkou konštitutívnych rozhodnutí je právna istota. Princíp právnej istoty musí byť v týchto veciach preferovaný, aby nenastal stav, kedy prípadným "obnovením (oţivením) manţelstva", ako dôsledku zrušenia právoplatného rozhodnutia, ktorým bolo ukončené rozvodové konanie a manţelstvo právoplatne rozvedené, nevytvorila situácia nezlučiteľná so stavom, ktorý sa medzitým mohol vytvoriť (napr. mohlo dôjsť k uzavretiu nového manţelstva a pod.).

názoru dovolacieho súdu znenie ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p. nemoţno vykladať len doslovne, ale tieţ historicky; ani pred rokom 1992 nebola prípustná sťaţnosť pre porušenie zákona proti rozsudku, ktorým bolo vyslovené, ţe sa manţelstvo rozvádza, ţe je neplatné alebo ţe nie je. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu ešte pred 1. júlom 2016 dospela preto k záveru, ţe rámec daný ustanoveniami § 238 ods. 4 O. s. p. a § 239 ods. 3 O. s. p. v rozvodových veciach, kde manţelstvo bolo právoplatne rozvedené, vylučuje prípustnosť dovolania z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p. (porovnaj R 59/2005, II. ÚS 398/08). Musí tu totiţ preváţiť všeobecný záujem na zachovaní stavu právnej istoty a nemeniteľnosti rozhodnutí, po ktorých by mohlo dôjsť k vzniku nových rodinných vzťahov, a ktoré by sa potom mohli dotknúť tretích osôb, prípadne aj maloletých detí. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel záveru, ţe v danom prípade, kedy rozvodové konanie bolo ukončené a manţelstvo účastníkov právoplatne rozvedené, ani prípadná vada zmätočnosti 5 6 Cdo 106/2016

§ 237ods.

1 O. s. p. nezakladá prípustnosť dovolania. Správnosť tohto záveru potvrdzuje aj súčasné znenie § 76 C. m. p.,

ktorého dovolanie (okrem iného) nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, ţe sa manţelstvo rozvádza. 13. Navyše treba uviesť, ţe námietky ţalobkyne uvedené v dovolaní by neboli spôsobilé zaloţiť prípustnosť dovolania

§ 237ods.

1 písm. f) O. s. p. 14. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom bolo treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţnila realizácia konkrétnych procesných práv, ktoré by inak mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku postupu súdu vylúčený. Vo všeobecnosti pôjde najmä o situácie, kedy súd v rozpore so zákonom neumoţnil účastníkovi konania niečo vykonať, keď nesprávne odmietol podanie účastníka konania, hoci na to neboli splnené podmienky alebo konanie nesprávne zastavil. 15.

§ 96ods.

2 O. s. p. platilo, ţe súd konanie nezastavil, ak odporca so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasil; v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračoval v konaní. 16.

§ 96ods.

3 O. s. p. platilo, ţe nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nebol účinný, ak došlo k späťvzatiu návrhu skôr, neţ sa začalo pojednávanie, alebo ak išlo o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manţelstva alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je. V takomto prípade súd rozhodol o zastavení konania do 30 dní od späťvzatia návrhu. 17.

§ 208O. s.

p. platilo, ţe ak bol návrh na začatie konania vzatý späť, keď uţ rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nebolo dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodol o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustil, ak druhý účastník s tým nesúhlasil. Ak späťvzatie pripustil, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastavil. 18. Dovolací súd uţ v minulosti skonštatoval, ţe späťvzatie návrhu na začatie konania je dispozitívnym úkonom ţalobcu, ktorý môţe urobiť aj po rozhodnutí súdu prvého stupňa aţ do doby, pokiaľ rozhodnutie nenadobudne právoplatnosť. Ak ţalobca vzal návrh na začatie konania pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, súd musel zistiť stanovisko ţalovaného k späťvzatiu návrhu (s výnimkami uvedenými v § 96 ods. 3 O. s. p.) a posúdiť váţnosť dôvodu nesúhlasu ţalovaného so späťvzatím návrhu a

tohto posúdenia súd konanie 6 6 Cdo 106/2016 zastavil alebo nezastavil. Iná situácia je však v prípade, ak ţalobca vzal návrh na začatie konania späť potom, čo uţ rozhodol súd prvého stupňa a jeho rozhodnutie nie je právoplatné. V takomto prípade o späťvzatí návrhu na začatie konania rozhodoval odvolací súd a jeho rozhodnutie bolo závislé od stanoviska ţalovaného k späťvzatiu návrhu. Ak ţalovaný so späťvzatím návrhu súhlasil, odvolací súd späťvzatie návrhu pripustil, zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastavil. Ak však ţalovaný vyslovil so späťvzatím návrhu nesúhlas, odvolací súd musel pokračovať v konaní, pričom podmienkou nesúhlasu nebolo uvedenie jeho dôvodov (R 49/2013).

1. Z ustanovenia § 208 O. s. p. tak vyplýva, ţe ţalovaný nemusí svoj nesúhlas so späťvzatím návrhu odôvodňovať a uţ vôbec v ňom nemusí uvádzať "váţne dôvody" svojho nesúhlasu s úkonom, ktorým ţalobca vzal svoj návrh späť (pozri aj 5 Cdo 222/2010). Ak ţalovaný vyslovil svoj (čo aj bliţšie neodôvodňovaný) nesúhlas, odvolací súd nemá inú moţnosť a musí v konaní pokračovať. Vzťah § 208 O. s. p. a § 96 O. s. p. je vzťahom osobitného a všeobecného, kedy má prednosť aplikácia osobitného ustanovenia (lex specialis derogat legi generali) bez moţnosti aplikácie všeobecného ustanovenia § 96, a to aj napriek ustanoveniu § 211 ods. 2 O. s. p.
2. V danom prípade bol návrh na začatie konania vzatý späť, keď uţ rozhodol súd prvej inštancie, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Odvolací súd vyzval ţalovaného, aby sa vyjadril, či so späťvzatím súhlasí alebo nesúhlasí. Ţalovaný procesným úkonom doručeným odvolaciemu súdu
3. októbra 2015 vyjadril so späťvzatím návrhu nesúhlas. Odvolací súd preto správne v súlade s § 208 O. s. p. späťvzatie návrhu na začatie konania nepripustil a v konaní pokračoval bez toho, aby zisťoval váţnosť dôvodov na strane ţalovaného a správne odvolanie ţalobkyne

§ 218ods.

1 písm. b) O. s. p. odmietol. 21. So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v preskúmavanej veci dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné

§ 239O. s.

p., a neboli zistené ani podmienky prípustnosti

§ 237ods.

1 O. s. p. Najvyšší súd preto dovolanie ţalobkyne ako neprípustné odmietol

ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. 22. Najvyšší súd o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol

§ 52C. m.

p. v spojení s § 453 ods. 1 C. s. p. a vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 7 6 Cdo 106/2016

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. marca 2017 JUDr. Ivan M a c h y n i a k, v. r. predseda senátu JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. člen senátu Mgr. Dušan Č i m o, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. M.