← Slovensko

o náhradu škody

Najvyšší súd 5 Cdo 1283/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Mariána Sluka, PhD. a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore ţalobcu ČSAD Ostrava a.s., so sídlom v Ostrave, Vítkovická 3083/1, Česká republika, IČO: 45 192 057, zastúpeného JUDr. Branislavom Jurgom, advokátom, so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, proti ţalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 6, za účasti Mesta Banská Bystrica, ČSA 26, Banská Bystrica, zastúpeného Mgr. Robertom Antalom, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, ul. Kláry Jarunkovej 2, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 10C/59/2011, o dovolaní ţalobcu, proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. augusta 2015, sp. zn. 17Co/1254/2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. augusta 2015 sp. zn. 17Co/1254/2014 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e
  3. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
  4. augusta 2015, sp. zn. 17Co/1254/2014 potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) z
  5. septembra 2014 č. k. 10C/59/2011-305, ktorým zamietol návrh ţalobcu na pripustenie zmeny účastníka na strane ţalobcu z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa
  6. júla 2014 medzi ním a M. V., na ktorú mali prejsť všetky práva spojené s uplatňovanou pohľadávkou. Aj odvolací súd mal za to, ţe v zmysle ustanovení § 92 ods. 2, 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), môţe súd vyhovieť návrhu na zmenu účastníka len ak sa preukáţe, ţe po začatí konania nastala právna 2 5 Cdo 1283/2015 skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností. Táto skutočnosť mohla byť preukázaná len doloţením zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú ale ţalobca nepredloţil, vychádzajúc z názoru, ţe na preukázanie prechodu práv a povinností, o ktoré v konaní ide, postačuje predloţiť súdu oznámenie adresované dlţníkovi, ţe pohľadávka vymáhaná v tomto konaní bola postúpená. S touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotoţnil. Odkaz ţalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  7. júna 2003, sp. zn. 4 Obo 210/2001 povaţoval za nenáleţitý. V tomto rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberal výkladom ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka v skutkovo a právne odlišnom prípade, keď k postúpeniu pohľadávky došlo ešte pred začatím súdneho konania. S poukazom na uvedené sa odvolací súd v plnom rozsahu stotoţnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie tak vo výroku, ako aj v dôvodoch rozhodnutia, a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
  8. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe sa mu postupom odvolacieho súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Existencia tohto dôvodu spočíva v tom, ţe súdy oboch inštancií rozhodli prekvapivo v rozpore s princípom právnej istoty, pretoţe v rozpore s predloţeným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
  9. júna 2003, sp. zn. 4 Obo 210/2001 nepovaţovali oznámenie o postúpení pohľadávky za právnu skutočnosť, na základe ktorej má dlţník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, ţe sa zbaví svojho záväzku; ďalej v tom, ţe odvolací súd sa v svojom rozhodnutí nevysporiadal riadne so ţalobcom uvádzanými argumentmi, ktoré boli pre vec podstatné, čím je jeho rozhodnutie nepresvedčivé a nesprávne, nezodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Napokon existencia dovolateľom vytýkanej vady spočíva aj v tom, ţe odvolacím súdom mu nebol vytvorený priestor na moţnosť vyjadriť sa k podaniu vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej, ktoré mal odvolací súd k dispozícii od
  10. decembra 2014, avšak právnemu zástupcovi ţalobcu ho doručil aţ
  11. augusta 2015, pričom uţ
  12. augusta 2015 vydal napadnuté uznesenie. Ţalobca pritom na doručené vyjadrenie reagoval dňa
  13. septembra, a to oznámením o predloţení dôkazu (zmluvy o postúpení pohľadávky z
  14. júla 2014, ktorú predloţil podaním zo dňa
  15. septembra 2015), nevediac, ţe odvolací súd uţ medzičasom rozhodol.
  16. Ţalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila. 3 5 Cdo 1283/2015
  17. Mesto Banská Bystrica (v postavení vedľajšieho účastníka do
  18. júna 2016) vo vyjadrení k dovolaniu navrhlo dovolanie ţalobcu zamietnuť, keďţe postup súdov oboch inštancií bol zákonný a vecne správny. Rozhodnutia oboch súdov sú riadne, dostatočne odôvodnené a presvedčivé. Odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení vedľajšieho účastníka, ale sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ţalobcovi preto nebola odňatá moţnosť konať pred súdom.
  19. Vzhľadom k tomu, ţe dovolanie bolo podané pred
  20. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O.s.p.
  21. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, ţe dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
  22. Dovolaním bolo moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
  23. V prejednávanej veci bolo dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu ţalobcu na pripustenie zmeny účastníka na strane ţalobcu. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu bola upravená v § 239 O.s.p. Keďţe dovolaním napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu nemoţno podriadiť pod ţiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 239 O.s.p., je zrejmé, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
  24. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, ţe ţalobcom podané dovolanie nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade znamená, ţe sa v podstatnej miere zuţuje právna moţnosť vyuţitia zákonom prezumovaných 4 5 Cdo 1283/2015 dovolacích dôvodov, a teda moţnosť dovolateľov domáhať sa reparácie prípadných nesprávností v súdnom konaní, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou v konaní majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
  25. Dovolanie ţalobcu by v danom prípade bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
  26. Ţalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva.
  27. Ţalobca tvrdí, ţe mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
  28. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 5 5 Cdo 1283/2015
  29. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. konkrétne namietal tieţ, ţe nemal odvolacím súdom vytvorený priestor na moţnosť vyjadriť sa k podaniu vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej k jeho odvolaniu mu totiţ bolo doručované tak, ţe z hľadiska časového nemal reálnu moţnosť zaujať k nemu stanovisko a so svojím stanoviskom oboznámiť súd, hoci chcel. Odvolací súd rozhodol bez toho, aby vyčkal, či sa ţalobca (odvolateľ) vyjadrí k tomuto vyjadreniu vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej.
  30. V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)] kaţdá procesná strana musí mať rovnakú moţnosť hájiť svoje záujmy a ţiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane [viď napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Delcourt proti Belgicku z roku 1970]. Podstata tohto princípu spočíva v tom, ţe všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorého z nich. V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim.
  31. Najvyšší súd vo viacerých prípadoch (viď napríklad sp. zn. 1 Cdo 17/2011, 3 Cdo 258/2012 a 5 Cdo 40/2012) opakovane uviedol, ţe absencia vyjadrenia k opravnému prostriedku druhého účastníka konania je právne irelevantná medziiným vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku, teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku (porovnaj tieţ I. ÚS 498/2011 a IV. ÚS 283/2011). Rovnako poukázal na to, ţe ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva bezvýnimočná povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udrţiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ 6 5 Cdo 1283/2015 má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodrţaní § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tieţ III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Najvyšší súd tieţ opakovane uviedol, ţe iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy sa nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať znaky prílišného právneho formalizmu. 16.
  32. ESĽP vydal
  33. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemoţnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. Dospel k názoru, ţe aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje ţiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana uţ nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná moţnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Podľa názoru ESĽP „poţiadavka, aby účastníci súdneho konania mali moţnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, ţe odvolanie nemusí vyvolať ţiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto moţnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru. 16.
  34. ESĽP v tomto rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak, aby mal zabezpečenú reálnu moţnosť zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim ...“) ale vyplýva, ţe ESĽP za nevyhnutné povaţuje nielen to, aby sa odvolateľ mal moţnosť oboznámiť s obsahom vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal moţnosť účinne vyjadriť v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, ţe mu bude vytvorená procesná moţnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas, ktorý umoţňuje dostatočnú prípravu 7 5 Cdo 1283/2015 účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2, resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“.
  35. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  36. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej moţnosti odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, ţe mu súd na toto vyjadrenie poskytne primeranú lehotu, ktorá nemôţe byť kratšia ako päť dní“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 8/
  38. V danom prípade nebola ţalobcovi vytvorená reálna moţnosť dostatočne sa pripraviť a reagovať (najmenej päť dní) na zaujatie stanoviska k vyjadreniu vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej k jeho odvolaniu zo dňa
  39. októbra 2014 (č. l. 323 a nasl., tieţ č. l. 327 a nasl. spisu) a so stanoviskom oboznámiť odvolací súd tak, aby naň bolo moţné prípadne vziať zreteľ pri rozhodovaní o odvolaní. Predmetné vyjadrenia vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej k odvolaniu boli ţalobcovi doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa
  40. augusta 2015 a odvolací súd rozhodol (uţ)
  41. augusta
  42. Z postupu ţalobcu (viď bod 2.) je pritom zrejmé, ţe chcel reagovať a aj reagoval na súdom zaslané vyjadrenia vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej, ktorého právnu argumentáciu (sčasti) odvolací súd prevzal do odôvodnenia napadnutého uznesenia. So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobcovi bola v danom prípade odňatá moţnosť pred súdom konať. Jeho dovolanie je preto nielen prípustné (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
  43. Najvyšší súd z uvedeného dôvodu napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).
  44. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (453 ods. 3 CSP).
  45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  46. 8 5 Cdo 1283/2015 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  47. februára 2017 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. JUDr. Marián Sluk, PhD., v.r. Mgr. Miroslav Šepták, v.r. Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.