Obsah (11)

§ 48§ 29§ 43§ 15§ 49§ 25a§ 10§ 212§ 157§ 250j§ 492

Najvyšší súd 8Sžf/30/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: I.L. GROUP, spol. s r.o., so sídlom Kukorelliho 60, Humenné, IČO: 36 463 591,

§ 48ods.

5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných 2 8Sžf/30/2015 finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Humenné č. 703/230/28122/11/SurT zo dňa

1. júna
2. Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Humenné vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2007 v sume 39.956,91 €. Krajský súd v dôvodoch rozsudku uviedol, ţe v predmetnej veci bolo rozsiahlym šetrením zo strany správcu dane spochybnené tvrdenie ţalobcu o prepravení predmetného tovaru do iného členského štátu - Maďarskej republiky, čo je jeden zo základných predpokladov pre uznanie oslobodenia od dane, keď jediným dôkazom nebol len znalecký posudok a jeho doplnenie vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní, súvisiace s tachometrickými krúţkami a zistením, ţe boli vykonané manuálnym spôsobom, nemajú ţiaden vzťah k prevádzke motorového vozidla a jeho tachometrického zariadenia, ale správca dane spochybnil aj okolnosti súvisiace s dodávateľom preverovaného tovaru. Zároveň dal do pozornosti, ţe konateľ spoločnosti STANDOm, s.r.o. J. H. síce predloţil nadobúdacie doklady k tovaru od talianskych spoločností, ale okolnosti obchodných prípadov, akým spôsobom našiel talianskeho dodávateľa, ako hľadal talianskeho dodávateľa na internete (nevedel ako sa hľadá na internete), kto zabezpečil úhradu prepravných nákladov, nevedel jednoznačne a vierohodne popísať. Spochybnený bol aj odberateľ, maďarská spoločnosť TAMP TRADE HUNGARY Kft., Budapešť, ktorá nemá registrované priestory, jej registrovanou centrálou je v skutočnosti byt, kde nemohol byť uskladnený preverovaný tovar, pričom v byte býva I. P., ktorý o činnosti takejto spoločnosti nič nevie a s jej generálnym riaditeľom sa nikdy nestretol. Ďalej vyslovil, ţe hoci ţalobca predloţil správcovi dane faktúry za predaj tovaru, faktúru za prepravu uvedeného tovaru od J. R., doklad o zaplatení uvedenej faktúry a dodanie tovaru potvrdil aj J. R., je potrebné zdôrazniť, ţe pre preukázanie dodania tovaru oslobodeného od dane je predloţenie týchto dokladov nevyhnutné, avšak ich dôleţitosť nespočíva len v ich formálno-právnej deklarácii, ale hlavne v tom, ţe musia odráţať reálne uskutočnenie svojho obsahu. Faktúra, aj keď má všetky predpísané náleţitosti, nie je sama osebe ešte dôkazom, ţe boli splnené podmienky oslobodenia od dane. Takýmto dôkazom je len vtedy, ak bola vystavená na základe reálne uskutočneného dodania tovaru, ktorý bol odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu. Konštatoval, ţe správca dane v konaní jednoznačne preukázal, ţe k prepraveniu tovaru do iného členského štátu nedošlo a 3 8Sžf/30/2015 svoje zistenia podloţil získanými dôkazmi, ktoré správne a logicky vyhodnotil. V tejto súvislosti krajský súd poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sţf/4/2009 a sp. zn. 3Sţf/3/2013, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
3. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, ţe: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý si aj tento nárok uplatňuje; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Následne konštatoval, ţe námietky ţalobcu sú nedôvodné aj v procesnoprávnej rovine. Mal za to, ţe lehoty

zákona č. 511/1992 Zb. neplynuli, nakoľko konanie bolo prerušené. Daňová kontrola začala dňa

1. novembra 2009 a na základe ţiadosti správcu dane č. 703/320/15011/2010/Buk zo dňa
2. apríla 2010 bola lehota na ukončenie daňovej kontroly listom zo dňa
3. apríla 2010 č. VII/320/212742/10 predĺţená do
4. novembra
5. O predĺţení lehoty na ukončenie daňovej kontroly bol ţalobca upovedomený listom zo dňa
6. apríla 2010 č. 703/320/16547/2010/Buk. Zároveň bola daňová kontrola od
7. októbra 2010 do
8. mája 2011 prerušená (lehota neplynula) a ukončená bola dňa
9. júna
10. Z uvedeného vyplýva, ţe lehota na ukončenie daňovej kontroly bola dodrţaná. Preto dospel k záveru, ţe ţalobca namieta neúčinne, ţe daňová kontrola bola vykonaná nezákonným spôsobom a následne vydaný dodatočný platobný výmer, ktorý vychádza zo skutočností získaných počas nezákonnej daňovej kontroly, má charakter nezákonného rozhodnutia. Zároveň vyslovil, ţe neboli porušené ani procesné práva ţalobcu upravené v § 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. Dňa
11. mája 2011 zamestnanci správcu dane oboznámili ţalobcu s výsledkami daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie február 2007, 4 8Sžf/30/2015 o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 703/320/20118/2011/Buk. V zápisnici správca dane vyzval ţalobcu, aby sa vyjadril k zisteným skutočnostiam, a aby predloţil dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Ţalobca navrhol výsluch svedka, konateľa spoločnosti STANDOm s.r.o. pána H.. Výsluch svedka J. H., aj za účasti ţalobcu sa konal dňa
12. mája 2011, o čom bola spísaná zápisnica č. 703/320/21145/2011/Buk. Ďalej uviedol, ţe dňa
13. júna 2011 podal ţalobca vyjadrenie k protokolu, v ktorom ţiadal vypočuť svedka L. B., konateľa spoločnosti TAMP TRADE HUNGARY Kft., ktorého účasť sa ţalobca zaviazal zabezpečiť v termíne dohodnutom so správcom dane. Správca dane súhlasil s výsluchom svedka, ale aj napriek upozorneniu, ţe výsluch je potrebné zrealizovať najneskôr do dňa prerokovania protokolu, t. j. do dňa
14. júna 2011, ţalobca účasť tohto svedka nezabezpečil. Uvedené je obsiahnuté v Dodatku k protokolu zo dňa
15. júna 2011, ktorý bol ţalobcovi odovzdaný pri podpise protokolu. Ţalobca sa k dodatku k protokolu nevyjadril. Taktieţ uviedol, ţe ţalovaný sa v potrebnom rozsahu a v súlade s § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. vysporiadal aj s odvolacími námietkami ţalobcu, súvisiacimi s otázkou vyskladnenia sušeného mlieka nie v byte, ale v sklade v Budapešti, ako to mal potvrdiť vo svojej výpovedi J. R.. Dodal, ţe ţalovaný na strane 14 posledný odsek a strane 15 prvý odsek preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo aj napriek výpovedi J. R. ostala otázka prepravy kontrolovaného tovaru do Maďarskej republiky spochybnená. Poukázal na výsledky zistení získaných v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií a samotnú výpoveď J. R., ktorý síce verbálne potvrdil uskutočnenie prepravy do Maďarskej republiky, avšak svojím popisom nakládky a vykládky tovaru, predloţením tachografických krúţkov, ktoré boli podrobené znaleckému skúmaniu, ktoré potvrdilo, ţe boli vykonané manuálne, prepravu tovaru do Maďarskej republiky hodnoverným spôsobom nepreukázal. Proti predmetnému rozsudku podal ţalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/21/2012-107 zo dňa
16. decembra 2014 a zrušil rozhodnutie ţalovaného č. I/225/16636-137689/2011/990813-r zo dňa
17. decembra 5 8Sžf/30/2015 2011, ako aj dodatočný platobný výmer Daňového úradu Humenné č. 703/230/28122/11/SurT zo dňa
18. júna 2011 a vec ţalovanému vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe v daňovom konaní došlo k vadám takého rozsahu a charakteru, ktorých dôsledkom je to, ţe napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Uviedol, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je nezákonný, nakoľko mal za to, ţe v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktieţ súdu prvého stupňa vyčítal, ţe napadnutý rozsudok nie je v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), z ktorého vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie. Ďalej uviedol, ţe poţiadavky na spravodlivý proces nemôţu byť naplnené tým, ţe súd sa v rozsudku obmedzí len na stotoţnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí ţalovaného bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia ţalobcu uvedené v jeho ţalobe. Mal za to, ţe takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s poţiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, avšak súd prvého stupňa v konaní takéto záruky nerešpektoval a

ţalobcu sa s jeho argumentáciou vysporiadal len formálne. Súdu prvého stupňa ďalej vyčítal, ţe z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, ţe len zrekapituloval závery ţalovaného, aby ich potom bez b liţšieho logického odôvodnenia prezentoval ako svoj záver. Namietal, ţe takýto postup nie je v súlade s príkazom na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP, nakoľko ţalobcovi ako účastníkovi konania neponúka ţiadne dôvody, aby zistil prečo jeho argumenty, ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ustanovení § 2, § 15 ods. 5 písm. e/, f/ a § 25a zákona č. 511/1992 Zb. neboli správne. Zdôraznil, ţe v súdnom konaní bolo potrebné vysporiadať sa s námietkou ţalobcu o zákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Uviedol, ţe od odpovede na túto otázku záviselo nielen posúdenie dodrţania lehoty na ukončenie daňovej kontroly, ale aj samotnej zákonnosti prvostupňového rozhodnutia. Tvrdil, ţe prerušenie kontroly je podmienené existenciou prekáţok, pričom musí ísť o prekáţky, ktoré správcovi dane dočasne bránia v konaní. Doplnil, ţe ak ţiadosť o podanie vysvetlenia znalca bola skutočnosťou, ktorá mala rozhodujúci vplyv na posúdenie otázky súvisiacej s dopravou tovaru do Maďarska, potom je

ţalobcu zrejmé, ţe nešlo o ţiadnu inú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie 6 8Sžf/30/2015 rozhodnutia, ale išlo o skutočnosť, ktorej riešenie prislúchalo výlučne správcovi dane. Rovnako tak dal do pozornosti, ţe v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb. má správca dane v konaní rovnaké oprávnenie ako orgány činné v trestnom konaní, nebol viazaný znaleckým posudkom zabezpečeným iným subjektom, pričom takýto posudok ho nezbavil zodpovednosti v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. zistiť presne a úplne skutočný stav veci, za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie a v ňom vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Preto namietal, ţe hoci správca dane si nemohol urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin, bol povinný

§ 29zákona č.

511/1992 Zb. vykonať vlastné dokazovanie vo veci a za tým účelom mohol a aj mal poţiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku, resp. podanie vysvetlenia. Ďalej namietal, ţe na prerušenie kontroly neboli zákonné dôvody, čoho dôsledkom bolo prekročenie maximálnej dĺţky trvania daňovej kontroly, teda išlo o nezákonnú kontrolu a následne vydaný dodatočný platobný výmer bol rovnako nezákonný. Vo vzťahu k záveru súdu prvého stupňa, ţe nedošlo k porušeniu procesných práv ţalobcu upravených v § 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb., dôkazy boli zabezpečené zákonným spôsobom a skutkový stav bol zistený presne a úplne, uviedol, ţe dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vţdy v prvom rade vedené k preukazovaniu uskutočnenia dodania tovaru alebo sluţby, teda vzniku daňovej povinnosti z dodaného tovaru alebo sluţby. Namietal, ţe v preskúmavanej veci ostalo sporné a bolo potrebné preukázať len dodanie tovaru pre odberateľa TAMP TRADE HUNGARY Kft., resp. splnenie podmienok oslobodenia od dane

§ 43zákona č.

222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“). Ďalej uviedol, ţe listiny z iných konaní môţu byť podkladom pre rozhodnutie v daňovom konaní len pri splnení určitých podmienok, predovšetkým musia byť zabezpečené nezávisle na príslušnom daňovom konaní a nesmú byť v inom konaní zabezpečené účelovo preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umoţniť daňovému subjektu uplatniť svoje práva

§ 15ods.

5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. Následne namietal, ţe listinné dôkazy z trestného konania neboli zabezpečené nezávisle na daňovej kontrole a na daňovom konaní, ale boli zabezpečované výlučne pre potreby daňovej kontroly, pričom boli rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Správnemu orgánu prvého stupňa vyčítal, ţe jeho konanie bolo účelové a správca dane sa vyhol povinnosti umoţniť ţalobcovi uplatniť svoje práva

§ 15ods.

5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. Zároveň namietal, ţe ţalobca nemal moţnosť klásť znalcovi otázky, znalecký posudok bol zabezpečený procesne 7 8Sžf/30/2015 chybným spôsobom a v rozpore so základnými zásadami daňového konania a nie je moţné ho osvedčiť za zákonný dôkaz. Dodal, ţe práva ţalobcu uvedené v § 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. nie sú naplnené tým, ţe správca dane oboznámi ţalobcu s výsledkami daňovej kontroly a spíše o tom zápisnicu. Mal za to, ţe správca dane oboznamoval ţalobcu len s účelovo selektovanými zisteniami orgánov činných v trestnom konaní. Na to uviedol, ţe z tohto dôvodu nie je moţné, aby dôkazy, ktoré majú pôvod v trestnom konaní boli jedinými rozhodujúcimi dôkazmi, na ktorých správca dane zaloţí svoje tvrdenie o porušení § 43 ods. 5 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tým, ţe ţalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, ţe nedošlo k porušeniu § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. ţalovaným, nakoľko tento sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami ţalobcu. Dal do pozornosti, ţe v ţalobe namietal, ţe na základe ţiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nebolo moţné preverovať dodávku sušeného mlieka do Maďarska, keďţe správca dane v čase výmeny informácií o nej nevedel a je otázne ako zistil, ţe sušené mlieko sa malo uskladniť v byte. Súčasne poukázal aj na záver ţalovaného, ţe vyjadrenie J. R., ţe tovar bol vyskladnený nie v byte, ale v sklade nijako neprispelo k vyjasneniu, kde bol tovar vyskladnený a to aj napriek tomu, ţe jedným z ťaţiskových argumentov správcu dane bolo to, ţe spoločnosť TAMP TRADE HUNGARY Kft. nemá registrované priestory a jej registrovanou centrálou je v skutočnosti byt, kde sa nemohlo uskladniť sušené mlieko. Ďalej poukázal na záver súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný sa vysporiadal aj s otázkou vyskladnenia mlieka, keď uvádza, ţe maďarská spoločnosť TAMP TRADE HUNGARY Kft. nemá registrované priestory a jej registrovanou centrálou je v skutočnosti byt, kde nemohol byť uskladnený preverovaný tovar. Na základe uvedeného je

ţalobcu zrejmé, ţe ak súd prvého stupňa napriek tvrdeniu J. R., ţe tovar bol vyskladnený v sklade a nie v byte, zotrval na tom, ţe registrovanou centrálou maďarského odberateľa je v skutočnosti byt, kde nemohol byť uskladnený preverovaný tovar, je zjavné, ţe ani ţalovaný sa s touto námietkou nevysporiadal. Zároveň ţalobca poukázal aj na vnútorné rozpory v znaleckom posudku Ing. D., čím sa ţalovaný tieţ nezaoberal. Taktieţ súdu prvého stupňa vyčítal, ţe sa v napadnutom rozsudku nezmieňuje o bodoch ţaloby uvedených v čl. IV a konštatuje, ţe ţalovaný vo vyjadrení k ţalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Rovnako tak sa nezaoberal stanoviskom ţalobcu zo dňa

1. mája 2013 k uvedenému vyjadreniu ţalovaného k ţalobe. 8 8Sžf/30/2015 Súčasne dal do pozornosti, ţe v súdnom spise Okresného súdu v Humennom sp. zn. 1T/49/2011 sa nachádza odborné vyjadrenie dipl. Ing. K. č. 30/2008 zo dňa
2. marca 2008 vo veci vyhodnotenia tachografických kotúčov, ktorého zadávateľom boli orgány činné v trestnom konaní, rovnako ako pri znaleckom posudku č. 08/
3. Tvrdil, ţe závery znalca dipl. Ing. K. uvedené v odbornom vyjadrení č. 30/2008 sú v zásadnom rozpore s obsahom a závermi znalca Ing. D. v znaleckom posudku č. 08/
4. Dodal, ţe v uvedenom súdnom spise sa nachádza aj zápisnica o výsluchu svedka L. B. zo dňa
5. decembra 2008, v ktorej tento potvrdil, ţe od ţalobcu v roku 2007 nakúpil sušené mlieko, potvrdil úhradu za nakúpený tovar, spôsob platby, ktorý uviedol aj konateľ ţalobcu a uviedol, ţe tovar bol vyloţený tam, kde je sídlo firmy, teda pri budove, v ktorej sa nachádza aj menší dvor, v ktorom môţe naraz parkovať viac vozidiel. V nadväznosti na uvedené správnym orgánom vyčítal, ţe túto skutočnosť nikde neuvádzajú a obmedzili sa len na skonštatovanie, ţe spoločnosť TAMP TRADE HUNGARY Kft. nemá registrované priestory, jej registrovanou centrálou je v skutočnosti byt, kde sa nemohlo uskladniť sušené mlieko a predvolanie L. B. bolo prevzaté, ale konateľ spoločnosti sa na daňový úrad nedostavil a ani sa neospravedlnil. Dňa
6. augusta 2015 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie označené ako „Doplnenie odvolania ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/21/2012-107 zo dňa
7. decembra 2014 o ďalšie dôkazy“, v ktorom ţalobca uviedol, ţe medzi závermi orgánov činných v trestnom konaní a závermi daňových orgánov je závaţný logický rozpor. Mal za to, ţe orgány činné v trestnom konaní a súd prvého stupňa za zistenú skutkovú okolnosť povaţovali zistenie, ţe tovar neexistoval, čo právne posúdili tak, ţe neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane

§ 49zákona č.

222/2004 Z. z. Avšak z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, ţe za zistenú skutkovú okolnosť povaţovali zistenie, ţe tovar existoval, čo právne posúdili tak, ţe nebolo preukázané jeho dodanie do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. a pri jeho dodaní v tuzemsku vznikla ţalobcovi daňová povinnosť. Taktieţ poukázal na skutočnosť, ţe Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4To/45/2014 zo dňa

1. apríla 2015 zrušil rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/49/2011 zo dňa
2. júna 2014 a vec mu vrátil na nové konanie, pričom v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, ţe dôvody rozsudku sa v tomto štádiu javia predčasné. Zároveň dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţ 69-72/99 zo dňa
3. januára 2000, v ktorom vyslovil, ţe správca dane je samostatne kompetentný orgán vo veciach správy daní a v rámci nej 9 8Sžf/30/2015 aj k zhodnoteniu dôkazov, pričom neuznanie daňového dokladu nie je podmienené existenciou rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a správca dane nie je závislý na zistení, či sa ţalobca dopustil trestného činu. Dodal, ţe v danom prípade neboli splnené obligatórne podmienky pre prerušenie daňovej kontroly, nakoľko sa nejednalo ani o predbeţnú otázku a ani o inú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia, ale išlo o otázky a skutočnosti, ktorých riešenie prislúchalo výlučne správcovi dane. Rovnako tak poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţf/81/2008 zo dňa
4. októbra 2008, sp. zn. 5Sţf/5/2009 zo dňa
5. novembra 2009, sp. zn. 4Sţf/42/2012 zo dňa
6. júna 2013, ako aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 153/07 zo dňa
7. októbra 2007 a rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Afs 55/2005 zo dňa
8. septembra 2006 a sp. zn. 2 Afs 24/2007 zo dňa
9. januára
10. Následne dňa
11. septembra 2016 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie označené ako „Doplnenie odvolania ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/21/2012-107 zo dňa
12. decembra 2014 o ďalšie dôkazy“, v ktorom ţalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5S/20/2015 zo dňa
13. mája 2016, v ktorom tento riešil skutkovo a právne identický prípad ţalobcu za zdaňovacie obdobie október 2006, pričom týmto rozsudkom zrušil rozhodnutie ţalovaného, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a vrátil vec ţalovanému na ďalšie konanie. V tomto rozhodnutí konštatoval, ţe v danom prípade správca dane nebol povinný prerušiť konanie, naopak nič mu nebránilo v konaní pokračovať, vykonávať dokazovanie a daňovú kontrolu riadne ukončiť. Rozhodnutím o prerušení konania nedošlo preto k prerušeniu plynutia lehôt, zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola dodrţaná a protokol správcu dane nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nebolo moţné pouţiť. Správca dane a ţalovaný preto vec nesprávne právne posúdili, ak prerušenie daňového konania povaţovali za zákonný postup

§ 25aods.

1 zákona č. 511/1992 Zb. Pouţitím nezákonne získaného dôkazného prostriedku a to protokolu z daňovej kontroly sa v konaní vyskytla taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného a správcu dane. Súčasne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-419/14 WebMindLicences Kft. zo dňa

1. decembra 2015, v ktorej predmetom prejudiciálneho konania boli okrem iných otázky práva na obhajobu a pouţitie dôkazov získaných v trestnom konaní pre účely správy daní. V zmysle záverov plynúcich z cit. rozsudku Súdneho dvora EÚ dôkazy 10 8Sžf/30/2015 z konania trestnoprávnej povahy, na ktorých bolo zaloţené rozhodnutie správcu dane, ako aj ţalovaného bolo potrebné vylúčiť, nakoľko súd v správnom súdnictve nebol oprávnený preskúmať, či boli získané v rámci konania trestnoprávnej povahy v súlade s právom Únie. K podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa
2. marca 2015 vyjadril ţalovaný tak, ţe navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/21/2012-107 zo dňa
3. decembra 2014 potvrdil. Uviedol, ţe povaţuje všetky námietky tohto odvolania, vrátane argumentov, ktoré ţalobca uviedol, za nedôvodné. So záverom krajského súdu sa v plnej miere stotoţnil. Mal za to, ţe krajský súd sa s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe náleţite vysporiadal a uviedol dôvody, aby zistil, prečo jeho argumenty, ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ustanovení § 2, § 15 ods. 5 písm. e/, f/ a § 25a zákona č. 511/1992 Zb. neboli správne. Dal do pozornosti, ţe ohľadom témy dodrţania lehoty na vykonanie daňovej kontroly, porovnávajúc ţalobné dôvody, s tými uvedenými v odvolaní, zistil, ţe ţalobca v ţalobe argumentuje iba tým, ţe ţiadosť o podanie vysvetlenia znalca nie je inou skutočnosťou rozhodujúcou pre vydanie rozhodnutia, pričom tento svoj názor nijako právne neodôvodňuje. Uviedol, ţe s touto námietkou sa súd prvého stupňa vysporiadal náleţite, keď poukazujúc na § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, ţe ţiadosť o doplnenie informácie zaslaná orgánom činným v trestnom konaní je nepochybne skutočnosťou rozhodujúcou pre vydanie rozhodnutia a doplnil, ţe táto skutočnosť má podstatný vplyv na posúdenie otázky súvisiacej s dopravou tovaru do iného členského štátu, a preto povaţoval tento procesný postup (prerušenie daňovej kontroly) správcu dane za zákonný. Ohľadom odvolacej námietky vo vzťahu k rozsahu a spôsobu vykonaného dokazovania správcom dane poukázal na § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb.,

ktorých správca dane má stanovený limit rozsahu dokazovania, a to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, pričom môţe pouţiť všetky prostriedky, ktorými tieto skutočnosti moţno zistiť a objasniť, ale musia byť získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, ţe je štandardným a zákonným postupom správcu dane, ak získava dôkazné prostriedky od orgánov činných v trestnom konaní, ako sa stalo aj v prejednávanej veci. 11 8Sžf/30/2015 Ďalej ku namietanej zákonnosti prerušenia daňovej kontroly uviedol, ţe v súvislosti s aplikáciou tohto inštitútu

§ 25azákona č.

511/1992 Zb. je potrebné pouká zať na tú skutočnosť, ţe správcovi dane vo všeobecnosti umoţňoval prerušiť daňovú kontrolu § 15 ods. 16 cit. zákona. Taktieţ zdôraznil, ţe prerušiť daňovú kontrolu

§ 25acit.

zákona bolo moţné aj z iných dôvodov – nepomenovaných, ako sú v zákone uvedené. Mal za to, ţe krajský súd správne konštatoval, ţe na prerušenie daňovej kontroly boli zákonné dôvody, v dôsledku čoho došlo k dodrţaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a aj dodatočný platobný výmer bol vydaný v súlade so zákonom. Vyjadril sa aj k namietaným dôkazným prostriedkom, ktoré získal správca dane od orgánov činných v trestnom konaní, teda znalecký posudok Ing. D. a výpoveď p. R., v spojitosti s ktorými ţalobca odkázal na závery rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 5 Afs 37/2008-71 a č. k. 5 Afs 5/2008-75, a uviedol, ţe ak ţalobca tvrdí, ţe listinné dôkazy z trestného konania neboli zabezpečené nezávisle na daňovej kontrole a na daňovom konaní, nie je mu známe, čo viedlo ţalobcu k tvrdeniu, ţe orgány činné v trestnom konaní vykonali dôkaz – znalecký posudok Ing. D. a výpoveď R. účelovo, aby sa správca dane vyhol povinnosti umoţniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu znalca a svedka a klásť im otázky. Pokladal za zrejmé, ţe ak orgány činné v trestnom konaní vyšetrujú, či bol spáchaný trestný čin,

vlastných procesných pravidiel zisťujú potrebné skutočnosti. Preto potvrdil zákonnosť takto získaných dôkazných prostriedkov. K námietkam týkajúcim sa rozhodnutia Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/49/2011 zo dňa 11. júna 2014 uviedol, ţe aj v tomto súdnom konaní vypovedal súdny znalec Ing. D., ktorý v plnom rozsahu potvrdil závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov č. 8/2009 a č. 9/2009 a skonštatoval, ţe ani v jednom prípade nezistili, ţe by tachograf ako prístroj zaznamenal na tachografický krúţok priebeh dráhy. Dodal, ţe tachografické krúţky v dvoch autách vykazovali veľmi podobné priebehy záznamov rýchlosti, ktoré navyše nie sú typické pre beţnú prevádzku motorového vozidla, a boli zistené manuálne zápisy, čo

okresného súdu nasvedčovalo, ţe tieto záznamy nezodpovedali skutočnosti a boli vykonané, aby skutočnosť len predstierali. Doplnil, ţe aj na základe týchto záverov je nedôvodné tvrdenie ţalobcu, ţe daňové orgány a súd predčasne a nepodloţene konštatovali, ţe preprava nebola vykonaná. 12 8Sžf/30/2015 Ohľadom výpovede p. B. v trestnom konaní uviedol, ţe ţalobca na jednej strane odmieta dôkazy vyuţité správcom dane z trestného konania ako dôkazy nezákonne získané, pričom na druhej strane iné dôkazy povaţuje za „povinné“ pre účely daňového konania. Preto sa nestotoţnil s tvrdením ţalobcu, ţe daňové orgány porušili § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., a ţe úmyselne marili účel daňového konania, v dôsledku čoho by malo byť rozhodnutie ţalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací

§ 10ods.

2 v spojení s § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania

§ 212ods.

1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie pre závaţné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Z obsahu odvolania ţalobcu je zrejmé, ţe o.i. namietal skutočnosť, ţe krajský súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s otázkou posúdenia zákonnosti prerušenia daňovej kontroly, a to z pohľadu existencie dôvodov na takýto postup, ako aj skúmania, či bola zachovaná lehota na ukončenie daňovej kontroly. Zároveň mu 13 8Sžf/30/2015 vyčítal, ţe sa v potrebnej miere nezaoberal okolnosťami vzniku daňovej povinnosti z dodania tovaru, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku tieţ absentuje jeho záver vo vzťahu k námietke ţalobcu týkajúcej sa vyskladnenia dodaného tovaru u odberateľa TAMP TRADE HUNGARY Kft. v Maďarsku. Napokon namietal, ţe súd prvého stupňa opomenul reagovať na námietku ţalobcu o vnútorných rozporoch v znaleckom posudku Ing. D..

§ 157ods.

2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, ţe rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutko vý a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvis iace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 – www.concourt.sk). Túto poţiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument 14 8Sžf/30/2015 sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tieţ pripomína, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bliţšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 537/2010 – www.concourt.sk). Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo ţalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne námietky obsiahnuté v ţalobe ţalobcu voči napadnutému rozhodnutiu. Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, ţe krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku zaloţil v prevaţnej miere na opise skutkového stavu, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov a konštatovaní správnosti dôvodov preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného, pričom vlastnému právnemu odôvodneniu záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu. Krajský súd opomenul dostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s otázkou posúdenia zákonnosti prerušenia daňovej kontroly, a to z pohľadu existencie dôvodov na takýto postup, ako aj z pohľadu skúmania, či bola zachovaná lehota na ukončenie daňovej kontroly. Zároveň sa v potrebnej miere nezaoberal okolnosťami vzniku daňovej povinnosti z dodania tovaru, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku tieţ absentuje jeho záver vo vzťahu k námietke ţalobcu týkajúcej sa vyskladnenia dodaného tovaru u odberateľa TAMP TRADE HUNGARY Kft. v Maďarsku. Rovnako tak nevenoval pozornosť námietke ţalobcu o vnútorných rozporoch v znaleckom posudku Ing. D.. 15 8Sžf/30/2015 Ohľadom postupu súdu prvého stupňa, ktorý do odôvodnenia svojho rozsudku v prevaţnej miere prevzal závery preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu, povaţuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, ţe v správnom súdnictve je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov ţaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí s nimi vyporiadať. Len Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu v správnom súdnictve zákon umoţňuje, ak sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP); ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká uţ bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môţe v odôvodnení poukázať uţ len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie (§ 250ja ods. 7 OSP). Citované zákonné ustanovenia sa na krajský súd ako súd prvého stupňa v správnom súdnictve nevzťahujú a nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský súd v správnom súdnictve odníma účastníkovi moţnosť náleţite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému má právo podať opravný prostriedok (odvolanie). Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami ţalobcu uvedenými v ţalobe, ako aj námietkami ţalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, ţe odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 OSP. Ak teda v posudzovanej veci

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovaţoval za dôvodnú právnu argumentáciu ţalobcu v ţalobe a prečo povaţuje námietky ţalobcu za neopodstatnené, postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý 16 8Sžf/30/2015 rozsudok krajského súdu

§ 250ja ods.

3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po opätovnom vysporiadaní sa s námietkami ţalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náleţite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené zadosť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP).

§ 250ja ods.

4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť

1. júla
2. Dňom
3. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, ţe ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 492ods.

2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval

doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. mája 2011). P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 17 8Sžf/30/2015 V Bratislave dňa
2. marca 2017 JUDr. Jaroslava F Ú R O V Á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská