6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 1 968,29 €. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov a vec im vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko
jeho názoru rozsudok krajského súdu je arbitrárny a vychádza z neúplného skutkového stavu, na základe ktorého dospel krajský súd k nesprávnemu právnemu záveru. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril podaním z 11. februára 2011, v ktorom žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. októbra 2011
1 veta prvá OSP.
7 Občianskeho súdneho poriadku, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. 3 2Sžf/12/2011 Preskúmaním spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v obdobnej veci už Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol v konaní pod č. 4Sžf/11/2011 rozsudkom z
6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 1 993,02 Eur. Krajskému súdu z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu správne posúdil a vyhodnotil zistený skutkový stav ako i zákonnosť procesného postupu predchádzajúceho vydaniu predmetného dodatočného platobného výmeru.
názoru prvostupňového súdu správca dane postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania z daňových výdavkov vyradil vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu, konkrétne za upratovačku, pomocnú opatrovateľku a kaderníčku. Činnosť týchto zamestnancov nesúvisela so zdaniteľným príjmom žalobcu a ich využitie na daňové účely sa žalobcovi nepodarilo riadne preukázať.
názoru prvostupňového súdu uvedené výdavky nenapĺňali charakteristiku daňových výdavkov požadovanú ust. § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), nakoľko z vykonaného dokazovania v rámci opakovanej daňovej kontroly bolo zistené, že žalobca mal za kontrolované zdaňovacie obdobie príjmy len z prenájmu izieb v obytnom dome v sídle jeho podnikania, avšak nemal žiaden príjem z činností a služieb, na ktoré bol viazaný pracovný výkon spomenutých zamestnancov
obsahu pracovnej zmluvy. Správca dane uvedený názor okrem iných listinných dôkazov odvodil aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý vo vyjadrení zo dňa 18.01.2009 uviedol, že hoci 4 2Sžf/12/2011 má v obchodnom mene podnikateľa označenie „P.“, neprevádzkuje P. v zmysle vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 419/2001 Z. z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried, a nájomníci si všetko hradia sami. Žalobca nepreukázal, že by predmetní zamestnanci vykonávali inú činnosť
pracovných zmlúv, resp. že by mal príjem z ich pracovnej činnosti. Tvrdenia žalobcu k sporným výdavkom si
krajského súdu odporujú, iné dôkazy nesúc dôkazné bremeno žalobca nepredložil, a preto so skutkovými zisteniami a právnymi závermi oboch daňových orgánov sa krajský súd stotožnil. Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť z dôvodov
2 písm. a/, c/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu vracia na nové konanie. Žalobca namieta zákonnosť prvostupňového rozsudku vychádzajúceho z nezákonného rozhodnutia žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože právne závery krajského súdu sú v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Žalobca hodnotí postup súdu ako svojvôľu, ktorou porušil ústavné právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Žalobca súdu a daňovým orgánom vytýka, že
názoru žalobcu súd so žalovaným zvolili nesprávny výklad ust. § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, keď za daňový výdavok považujú len taký výdavok, ktorý súvisí s dosiahnutým daňovým príjmom, pričom neuznanie daňových výdavkov na mzdy a odvody neodôvodnili v nadväznosti na zákonnú úpravu daňových výdavkov vyplývajúcu z ust. § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. 5 2Sžf/12/2011 3. sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s otázkami :
žalobcu vyplýva, že daňovým výdavkom môže byť iba výdavok súvisiaci s dosiahnutým daňovým príjmom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd
2 OSP preskúmal v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie je dôvodné a
3 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní rozhodne spôsobom
až 221 tohto zákona.
4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. 7 2Sžf/12/2011
3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu
tohto zákona alebo osobitného predpisu.
1 písm. c/ zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou sa rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva.
2 zákona o správe daní na opakovanú daňovú kontrolu sa vzťahujú ustanovenia § 15. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 8 2Sžf/12/2011
8 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
1 veta prvá zákona o správe daní v daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.
2 písm. d/ zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať (okrem iného) najmä výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená.
3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rozhodnutie, ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného úroku, pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň
a/ je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.
6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, 9 2Sžf/12/2011 zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.
11 písm. a/ zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede.
1 písm. a/ zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu
10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.
1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.
1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Žalobca namieta, že na základe opakovanej daňovej kontroly bola dorubená daňová povinnosť v sume 1 993,03 Eur napriek tomu, že žalobca už časť daňovej povinnosti dorubenej na základe prvej daňovej kontroly zaplatil. K uvedenému tvrdeniu žalobcu možno zovšeobecniť, že dodatočný platobný výmer bez ohľadu na to, z akej daňovej kontroly vychádzajú jeho podklady, či už z riadnej daňovej kontroly alebo z opakovanej daňovej kontroly, vo svojom enunciáte obsahuje určenie plnej výšky daňovej povinnosti viažúcej sa na konkrétne zdaňovacie obdobie tej ktorej dane a takto určená daň sa považuje za záväzne zistenú. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona o správe daní 10 2Sžf/12/2011 určuje obligatórne náležitosti výroku takéhoto druhu rozhodnutia a uloženie povinnosti na zaplatenie rozhodnutím určenej daňovej povinnosti spolu s uvedením účtu, na ktorý sa má uložená daň zaplatiť, patria medzi jedny z nich. Právoplatné rozhodnutie o určení výšky daňovej povinnosti sa po uplynutí lehoty na dobrovoľné zaplatenie dane stáva vykonateľným exekučným titulom pre účely daňovej exekúcie a v prípade, že žalobca nezaplatí časť daňovej povinnosti, správca dane na základe vlastnej evidencie platieb daní zostaví výkaz nedoplatkov, v ktorom sa nachádzajú už len nezaplatené sumy daní predložené na vymáhanie. Odvolací súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že sporné daňové výdavky na zamestnancov, t. j. vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu (upratovačku, pomocnú opatrovateľku a kaderníčku), boli správcom dane posudzované na základe obsahu pracovných zmlúv uzavretých žalobcom s týmito zamestnancami, v spojení s obsahom žalobcom vedeného účtovníctva a s obsahom predmetu nájomných zmlúv na prenájom izieb v dome žalobcu. Z pracovných zmlúv vyplýva, že pracovný výkon zamestnancov bol viazaný na miesto prevádzky žalobcu, avšak
zistení správcu dane, v jeho účtovníctve nie je evidovaný žiaden príjem za služby, ktoré mali byť vykonávané prostredníctvom predmetných zamestnancov, či už pre nájomníkov žalobcu alebo pre iný okruh zákazníkov. Z protokolu o výsledku daňovej kontroly vyplýva, že pri preverovaní priznaného základu dane, v tomto prípade už raz vyrubenej daňovej povinnosti, správca dane vychádzal z účtovných dokladov a dôkazov predložených žalobcom, okrem iných aj z mesačných výkazov poistného do zdravotných poisťovní za obdobie 01-12/2007, mzdových listov, pracovných zmlúv, registračných listov do sociálnej poisťovne, mesačných výpisov z bankového účtu žalobcu za obdobie 1-12/2007. Pracovné náplne sporných zamestnancov žalobcu zodpovedali predmetu činnosti jeho živnostenského oprávnenia. Z vyššie uvedených dokladov vyplýva, že žalobca evidoval mzdové listy, potrebné doklady na evidenciu príspevkov na zdravotné poistenie a do fondov sociálneho poistenia a zabezpečenia, taktiež vypočítané sumy odvodov boli platené na príslušné účty štátnej pokladnice prostredníctvom bezhotovostného prevodu z bankového podnikateľského účtu žalobcu. Správca dane pri ustálení skutočností rozhodujúcich pre určenie kontrolovanej daňovej povinnosti vychádzal okrem vyššie uvedených listinných dôkazov aj z obsahu nájomných zmlúv,
ktorých predmetom nájomnej zmluvy, okrem prenájmu izby, nebolo 11 2Sžf/12/2011 poskytovanie žiadnych iných služieb, napr. upratovanie prenajatých izieb, realizovanie osobnej hygieny nájomcov a pod. Uvedené zistenie podporilo názor správcu dane vyradiť sporné mzdy a platby do fondov za zamestnancov z daňových výdavkov žalobcu. Napriek tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy každý jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali bez povšimnutia, že čo do preukázania skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov, žalobca dôkaznú povinnosť splnil. Sú to práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným dôkazom svedčiacim v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody do fondov, zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno na preukázanie absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania presunulo na správcu dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať, či sporní zamestnanci skutočne odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda
pracovnej zmluvy. Až na základe výsledkov doplneného dokazovania, s prihliadnutím na vyhodnotenie vierohodnosti vykonaných dôkazov, vysporiadaním sa s ich mierou prispievajúcou k objasneniu objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti a v spojení s výsledkami dovtedy vykonaného dokazovania, mohol správca dane vyvodiť záver, či sporné daňové výdavky boli žalobcom skutočne vynakladané, a ak boli, či súviseli s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu. Nedostatok tzv. vecnej súvislosti daňových výdavkov môže správca dane skúmať až po ozrejmení si materiálnej existencie preverovaného daňového výdavku. Taktiež nemožno odvodiť nedostatok vecnej súvislosti daňových výdavkov len z poznatku, že týmto výdavkom nekorešpondujú zodpovedajúce a predpokladané príjmy účtované žalobcom alebo zo zmätočného vyjadrenia žalobcu ohľadne znášania nákladov za predmetné služby nájomcami, resp. neuhrádzanie týchto platieb na účet žalobcu. Správca dane vôbec nezisťoval, kto činnosti spojené s poskytovaním týchto služieb, napr. hygienických, upratovanie prenajatých izieb, vykonával. Absencia príjmových dokladov len preukazuje, že žalobca neviedol riadne účtovníctvo, t. j. zaznamenávajúce verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré mali odrážať jeho kompletnú podnikateľskú činnosť, avšak neodpovedá uspokojivo na otázku, či sa reálne sporné výdavky napr. na mzdy vyplácali, komu sa vyplácali a z akého dôvodu. 12 2Sžf/12/2011 Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie, aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní), dáva správcovi dane zákonné právo, ale i povinnosť,
okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukáznosti jednotlivých účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane. Správca dane v tomto prípade nepreskúmal dôsledne existenciu a účel výdavkov vynaložených žalobcom, a preto v ďalšom konaní bude povinnosťou správcu dane odstrániť nedostatočne zistený skutkový stav minimálne doplnením dokazovania formou svedeckých výpovedí sporných zamestnancov, prípadne nájomcov žalobcu ako príjemcov poskytovaných služieb. Odvolací súd vytýka žalovanému taktiež predloženie nekompletného administratívneho spisu.
ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný, žurnalizovaný originálny administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. V predloženom administratívnom spise sa pri dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Želiezovce č. 626/230/12621/09/Aá zo dňa 26.11.2009 nenachádza originál alebo osvedčená kópia doručenky. Uvedený doklad o doručení prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu do vlastných rúk účastníka konania je závažným dôkazom, ktorým v zmysle § 29 ods. 7 zákona o správe daní správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu, a taktiež slúži na kontrolu dodržania významných procesných práv a povinností ako daňového subjektu tak i správcu dane. Na margo žalobcom používaného obchodného mena J. S. – P. odvolací súd dáva do pozornosti ustanovenie § 10 ods. 1 Obchodného zákonníka,
ktorého obchodné meno nesmie vzbudzovať klamlivú predstavu o podnikateľovi alebo o predmete podnikania. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žalobca v napadnutom daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie účelnosti vynakladaných výdavkov. 13 2Sžf/12/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal v medziach žaloby odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, procesný postup predchádzajúci ich vydaniu ako i obsah administratívneho spisu a na základe vyššie uvedených nedostatkov daňového konania spočívajúcich v nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebného pre správne určenie daňovej povinnosti a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov rozhodol
3 prvá veta OSP tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku“. Vzhľadom k tomu, že predmetná vec sa od už citovaného rozsudku odlišuje len v zdaňovacom období, ktorým je v danom prípade rok 2006, rozhodol Najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej sume 586,96 €, z toho 132,- € zaplatených súdnych poplatkov a 454,96 € vrátane DPH ako trovy právneho zastúpenia pozostávajúce z troch úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava, písomné podanie na krajský súd, vypracovanie odvolania a jeho písomné podanie na Najvyšší súd SR á 120,23 € a trikrát režijný paušál á 7,21 € za úkon právnej služby. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 19. októbra 2011 JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.