Najvyšší súd 10Sžso/17/2015 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ HUZAR s.r.o. (GreenActive, s.r.o.), IČO: 46 706 534, Karpatská 754/7, Svidník, 2/ A. B., U.U., Poľská republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti ţalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul.
- augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovanej č. 49214-2/2013-BA zo dňa
- decembra 2013, o odvolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/6/2014-47 zo
- decembra 2014, takto r o z h o d o l: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/6/2014-47 zo dňa
- decembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e I. Krajský súd v Prešove rozsudkom zo
- decembra 2014, č. k. 4S/6/2014-47 zamietol ţalobu ţalobcu 1/, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovanej č. 49214-2/2013-BA zo dňa
- decembra 2013 a konanie o ţalobe ţalobcu 2/ zastavil. O trovách konania krajský súd rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia ţalovanej vo vzťahu k ţalobným námietkam k porušeniu práv ţalobcu 1/ dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup ţalovanej je v súlade 2 10Sžso/17/2015 so zákonom. Podľa názoru krajského súdu ţalobca 1/ okrem nedodrţania 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštančnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdil ţiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Pri nedodrţaní procesných lehôt však podľa názoru krajského súdu ide o procesné pochybenie, ktoré nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd bol tieţ toho názoru, ţe pobočka ţalovanej, ako aj ţalovaná, boli oprávnené vykonať kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami ţalobcu 1/. Taktieţ povaţoval krajský súd za nedôvodnú námietku ţalobcu 1/, ţe bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, lebo z obsahu predloţeného administratívneho spisu je nepochybné, ţe ţalovaná nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie ţalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. K ostatným námietkam ţalobcu 1/ vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení ţalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite krajský súd skonštatoval, ţe ţalobca 1/ v ţalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké subjektívne práva ţalobcu 1/ boli porušené, s poukazom na to, ţe Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 2 upravuje, ţe štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Vo vzťahu k ţalobcovi 2/ krajský súd s poukazom na ustanovenia § 250b ods. 1 O.s.p. konštatoval, ţe z obsahu predloţeného administratívneho spisu vyplýva, ţe prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník bolo ţalobcovi 2/ doručené 10.10.2013 a tento nevyuţil moţnosť podať voči nemu v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd ďalej uviedol, ţe pripustil do konania ţalobcu 2/ uznesením zo dňa
- decembra 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
- decembra 2014, a teda z uvedeného je podľa jeho názoru bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ţe ţaloba ţalobcu 2/ bola podaná neoprávnene, keďţe nevyuţil moţnosť podať opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ţalovaná napadnutým rozhodnutím nerozhodovala o odvolaní ţalobcu 2/ a nezaoberala sa jeho námietkami voči prvostupňovému rozhodnutiu. 3 10Sžso/17/2015 Podľa názoru krajského súdu je zamestnanec v inom postavení ako zamestnávateľ, preto v ţiadnom prípade nemôţe prichádzať do úvahy, aby podanie opravného prostriedku a ţaloby ţalobcom 1/ znamenalo zachovanie lehôt a účinkov pre podanie ţaloby, pretoţe iná fyzická osoba sa nemôţe domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu za inú osobu (tvrdiac, ţe ako zamestnávateľ chráni práva zamestnanca), iba ţe by išlo o zákonného zástupcu maloletého. Ďalej uviedol, ţe aj keď by sa javil ako nelogický jeho postup, ţe napriek zisteným skutočnostiam (čo bolo zrejmé z administratívneho spisu ţalovanej) pripustil vstup tohto ţalobcu do konania, bol toho názoru, ţe nemohol vopred prejudikovať zastavenie konania a nepripustiť jeho vstup do konania s poukazom na článok 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. Ţalobcovia neboli v konaní úspešní a ţalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, preto účastníkom náhradu trov konania nepriznal. II. Prvostupňový rozsudok včas napadli odvolaním ţalobcovia a navrhli, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, ţe ţalobe ţalobcov v celom rozsahu vyhovie a zruší napadnuté rozhodnutie ţalovanej v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a prisúdi kaţdému zo ţalobcov náhradu trov prvostupňového konania vo výške 359,12 eur a odvolacieho konania vo výške 75,39 eur. Namietali, ţe prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam dotýkajúcim sa zákonnosti napadnutých rozhodnutí ţalovanej a jej pobočiek, ako aj postupu im predchádzajúceho a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a procesných súvislostí. Ţalobca 1/ namietal porušenie práva na spravodlivý proces, práva na dodrţanie zásad správneho konania, práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Uviedol, ţe v dôsledku rozhodnutia ţalovanej má značné ťaţkosti s udrţaním doterajších zamestnancov a náborom 4 10Sžso/17/2015 nových zamestnancov a pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodrţať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi. Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, ţe postupom ţalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania. Rozhodnutie ţalovanej povaţoval za nepreskúmateľné a v celom rozsahu za arbitrárne. Ţalovaná sa podľa mienky odvolateľa nevysporiadala s argumentáciou ţalobcu 1/ a odvolanie zamietla z dôvodov a skutočností, ktoré boli po prvýkrát oznámené aţ ţalovanou v jej rozhodnutí. V tomto smere malo byť ţalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Týmito novými dôkazmi a skutočnosťami mali byť predovšetkým argumenty ţalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, ku ktorým sa ţalobca 1/ nemal moţnosť vyjadriť, nakoľko boli po prvýkrát spomenuté aţ v druhostupňovom rozhodnutí. Ţalobca 1/ ďalej namietal, ţe do kompetencie ţalovanej nepatrí uskutočňovanie kontroly týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ţalovanej č. 7942-3/2014 zo dňa
- januára 2014, kde ţalovaná jednoznačne skonštatovala, ţe nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov je oprávnený kontrolovať len inšpektorát práce, ktorého kontrolné zistenia sú pre ňu záväzné. Ţalobca 1/ ďalej dôvodil, ţe primárnou pracovnou náplňou jeho zamestnancov bol roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberali v externej spoločnosti vo Svidníku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek ţalobca následne kontaktoval zamestnancov a poveril ich roznášaním letákov na vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. Ţalobca 1/ namietal aj spôsob výkonu kontroly, nakoľko z rozhodnutia ţalovanej vyplýva, ţe práve na základe vykonaných kontrol u ţalobcu 1/ dospela ţalovaná k tomu, ţe ţalobca nespĺňa podmienku reálneho výkonu činnosti. Ţalobca 1/ pritom organizačnej zloţke ţalovanej predloţil všetky podklady, ktoré si kontrolóri vyţiadali. Ţalovaná si 5 10Sžso/17/2015 nevyţiadala ďalšie doklady, nepristúpila k osobnému výsluchu zamestnancov a ani inému spôsobu preverenia tvrdení ţalobcu 1/. Okrem toho pravidelne daňovému úradu odovzdáva štvrťročné súhrnné výkazy a kaţdý rok podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva nielen to, ţe ţalobca 1/ reálne vykonáva činnosť, ale aj rozsah a obsah tejto činnosti, čo môţe len prostredníctvom svojich zamestnancov. Poukázal tieţ na to, ţe pri kontrolách ţalobca 1/ predloţil tzv. reporty (správy) - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Pokiaľ ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti, nie je moţné zo samotnej okolnosti nezastihnutia zamestnávateľa alebo zamestnanca v mieste podnikania v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, ţe u ţalobcu 1/ nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ţalovanej z
- júna 2012, č. 8519-5/2012-BA, v ktorom táto vyslovila totoţný názor. Ţalobca 1/ mal za to, ţe súd prvého stupňa sa nevysporiadal s ďalšími argumentmi uvedenými v ţalobe, najmä s porušením princípu rovnakého zaobchádzania. Ďalej namietol, ţe došlo k neprípustnej retroaktivite v rozhodnutiach ţalovanej. Aj podľa praktickej príručky, na ktorú sa ţalovaná odvoláva, prípadné zistenia zakladajúce zmenu uplatniteľnej legislatívy sa aplikujú aţ od momentu zistenia, nie spätne. Ţalobca 2/ namietal, ţe súd prvého stupňa pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania vo vzťahu k nemu nesprávne posúdil otázku zachovania zákonnej lehoty na podanie ţaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. S poukazom na nález Ústavného súdu SR z
- marca 2008 sp. zn. I. ÚS 219/07 a na ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. mali ţalobcovia za to, ţe lehotu podľa § 250b ods. 1 O.s.p. nemoţno počítať odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí účastníka konania, ale postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov správneho konania podal včas ţalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Poukázali na to, ţe správny súd môţe o pribratí ďalšieho účastníka správneho konania do súdneho konania rozhodnúť aj ex offo. Ak by zákonodarca mienil toto pribratie viazať na dodrţanie zákonnej dvojmesačnej lehoty, stratil by inštitút zakotvený v ustanovení § 250 ods. 1 O.s.p. svoj zmysel. Podľa názoru ţalobcov, 6 10Sžso/17/2015 je nepochybné, ţe zrušením rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť dotknuté viaceré subjektívne práva ţalobcov, v dôsledku čoho aj došlo k pribratiu ţalobcu 2/ do konania. Dôvodili, ţe ţaloba bola podaná len ţalobcom 1/, no v celom rozsahu aj v záujme a na prospech ostatných ţalobcov, keďţe napadnutými rozhodnutiami ţalovanej sú dotknuté aj subjektívne práva ostatných ţalobcov. Poukázali tieţ na to, ţe súd prvého stupňa rozhodol o vstupe ďalšieho účastníka do súdneho konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. na základe jeho súhlasu, pričom v príslušných ustanoveniach OSP o správnom súdnictve nie je zakotvené obmedzenie viazané na dodrţanie dvojmesačnej lehoty. Zachovanie lehoty je podstatné len pri návrhu na zmenu účastníkov konania a pri rozšírení ţaloby. Ţalobcovia tieţ poukázali na ustanovenie § 250 ods. 3 druhej vety O.s.p., podľa ktorého sú účastníkmi konania tieţ tí, na ktorých sa pre nerozlučné spoločenstvo práv so ţalobcom musí tieţ vzťahovať rozhodnutie a postup súdu. Boli toho názoru, ţe s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov moţno v ich prípade uvaţovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv. Existenciu spoločenstva práv ţalobcu 1/ a jeho zamestnancov potvrdzuje aj konajúci súd, keď do konania pribral zamestnancov ţalobcu ako dotknutých účastníkov správneho konania. Predmetom napadnutých rozhodnutí ţalovanej a jej pobočiek je sociálne poistenie vyplývajúce z existencie pracovného pomeru medzi ţalobcom 1/ a jeho zamestnancami, teda predmet tohto súdneho konania sa bezprostredne z hľadiska hmotného práva dotýka všetkých ţalobcov. Záverom ţalobcovia poukázali na to, ţe prípadné zrušujúce rozhodnutie súdu sa bude týkať subjektívnych práv a majetkovej sféry oboch, zamestnanca i zamestnávateľa. III. Vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaná navrhla rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, ţe Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu „registrovaných poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneuţívania systému verejného zdravotného 7 10Sžso/17/2015 poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Len v prípadoch, kde sa nepreukáţe reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca, rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, ţe zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak Sociálna poisťovňa uţ vystavila zamestnancom ţalobcu formulár E101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve aţ do dňa platnosti formulárov. Ak ide o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, Sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, ţe dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. O uvedených skutočnostiach bola informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom z
- júla 2013, č. 36968-2/2013-BA na ktorý ţalobca v odvolaní poukazuje. Poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava listom z
- októbra 2013, č. 992900/502/32/2013 tieto skutočnosti akceptovala. V tejto súvislosti ţalovaná ďalej uviedla, ţe pobočky Sociálnej poisťovne postupujú podľa uvedených postupov vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti, a preto nie je opodstatnené tvrdenie ţalobcov o porušení princípu rovnakého zaobchádzania. Sociálna poisťovňa ďalej poukázala na to, ţe nezasahuje do majetkových práv ţalobcu 1/, keďţe nerozhoduje o odvodovej povinnosti, ale o nevzniku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, ţe za tohto zamestnanca nebol povinný platiť poistné na sociálne poistenie. Ţalovaná tieţ uviedla, ţe ţalobcovi 1/ takisto nebráni vyuţívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku. Na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie, napr. obchodnými, pracovnými zmluvami, dochádzkami zamestnancov. Sociálna poisťovňa vychádza aj z dohodnutých mzdových podmienok. Dochádzať z Poľskej republiky do rôznych miest Slovenskej republiky, odpracovať napr. 1 alebo 3 hod. denne sa javí ako neefektívne, t. j. je predpoklad, ţe výdavky významným spôsobom presahujú príjmy. Uvedené potom vyvoláva podozrenie z obchádzania právnych predpisov Poľskej republiky. Ţalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ 8 10Sžso/17/2015 zo
- októbra 2012 vo veci C-115/11, z ktorého vyplýva, ţe inštitúcia vystavujúca osvedčenie E 101 (korešpondujúce s osvedčením PD A1) je povinná vykonať riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre posudzovanie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručiť správnosť informácii, ktoré figurujú v tomto osvedčení. Ţalovaná ďalej uviedla, ţe daňové úrady neurčujú uplatniteľnú legislatívu, a preto stanovisko daňového úradu by v tomto smere bolo právne irelevantné. Daňové úrady pri plnení daňovej povinnosti daňovníka neskúmajú reálny výkon činnosti, ale len správnosť odvedenej dane na základe predloţených dokladov. Ďalej ţalovaná poukázala na skutočnosť, ţe je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia. K námietke, ktorou ţalobca 1/ poukazoval na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia z
- júna 2012, č. 8519-5/2012-BA uviedla, ţe ide o jediné rozhodnutie v skutkovo a právne obdobnej veci, ktorým bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového orgánu. Sociálna poisťovňa však prehodnotila svoj právny názor a následne vo všetkých obdobných prípadoch postupovala tak, ţe rozhodnutia prvostupňových správnych orgánov potvrdila. S poukazom na § 91 ods. 1 O.s.p. ţalovaná uviedla, ţe kaţdý zo ţalobcov koná sám za seba, pričom procesné úkony sa posudzujú samostatne u kaţdého z nich. Spoločná je len procesná stránka, to je, ţe sa ţaloba týka všetkých spoločníkov, a pokiaľ súd nenariadil vylúčenie veci na samostatné konanie, koná o nich spoločne a rozhoduje jedným rozsudkom. Ţalobcovi 2/ nebolo odopreté právo domáhať sa svojich práv súdnou cestou v zákonnej lehote do 2 mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutí ţalovanej. Neznalosť zákona ţalobcu 2/ nie je dôvodom pre odpustenie lehoty na podanie odvolania. Záverom poukázala na to, ţe zo spisového materiálu je zrejmé, ţe ţalobca 1/ podal ţalobu v mene svojej osoby a ţalobca 2/ uvedenú zákonnú moţnosť nevyuţil. 9 10Sžso/17/2015 IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len S.s.p. a § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce bez nariadenia pojednávania v súlade s § 492 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu. Prvostupňovým rozhodnutím z
- septembra 2013, č. 5266-1/2013-SK Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla, ţe pani A. B., nar. X., nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa toho času GreenActive s.r.o. (aktuálne HUZAR s.r.o.), s miestom podnikania vo Svidníku, Karpatská č. 754/7, IČO: 46706534, podľa slovenskej legislatívy od
- júla
- Ţalovaná rozhodnutím z
- decembra 2013, č. 49214-2/2013-BA toto rozhodnutie potvrdila a odvolanie ţalobcu 1/ zamietla. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Podľa § 250 ods. 1 O.s.p., účastníkmi konania sú ţalobca a ţalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. A. B. bola ako zamestnanec ţalobcu 1/ účastníkom správneho konania, pričom je celkom zrejmé, ţe zrušenie napadnutého rozhodnutia sa bude dotýkať jej práv a povinností, keďţe predmetom rozhodnutia bola otázka, či A. B., nar. X. vzniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy. Od vzniku a trvania povinného sociálneho poistenia sa potom odvíja celý rad práv v oblasti nemocenského a dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti, napr. právo na dávky v nezamestnanosti, nemocenské, resp. dôchodkové dávky. Zrušením napadnutého rozhodnutia by teda mohli byť dotknuté jej práva. 10 10Sžso/17/2015 Pokiaľ krajský súd pripustil vstup osoby A. B. do konania na strane ţalobcu podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 92 ods. 1 O.s.p.), nepostupoval v súlade so zákonom, pretoţe v správnom súdnictve je vylúčené rozhodovanie podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keďţe druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku obsahuje osobitné ustanovenia o účastníctve (§ 250 O.s.p.). V správnom súdnictve sa vo všeobecnosti účastníci určujú podľa druhej definície účastníkov konania, a teda účastníkom v správnom súdnictve je ten, ktorého za účastníka označuje zákon. Z povahy veci v danom prípade je preto vylúčené pristúpenie osoby do konania či uţ na strane ţalobcu, alebo na strane ţalovaného podľa § 92 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozhodujúci podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preto nemal právomoc rozhodovať podľa § 92 ods. 1 O.s.p., a na jeho uznesenie z
- decembra 2014, č. k. 4S/6/2014-42 o pripustení vstupu osoby: A. B., U., Poľská republika, do konania nie je moţné z dôvodu nulitnosti takého rozhodnutia prihliadať. Povinnosťou krajského súdu bolo rozhodnúť o pribratí tohto účastníka do konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p., avšak nie na strane ţalobcu, ale ako účastníka správneho konania, práva a povinnosti ktorého by mohli byť zrušením napadnutého rozhodnutia ţalovanej dotknuté. Odvolací súd sa nestotoţňuje s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba ţalobcu 2/ bola podaná neoprávnene, keďţe nevyuţil moţnosť podať opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu. Z ustanovenia 247 O.s.p vyplýva, ţe „na splnenie procesnej podmienky vyčerpania riadnych opravných prostriedkov sa nevyžaduje, aby tento opravný prostriedok použil priamo žalobca. Na jej splnenie podľa doterajšej súdnej praxe stačí, aby o veci rozhodol odvolací správny orgán bez ohľadu na to, kto v správnom konaní podal odvolanie.“ (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár.1.vydanie.Praha: C.H.Beck, 2009, s. 742 ). V zmysle uvedeného podmienka vyčerpania riadnych opravných prostriedkov v predmetnej veci bola splnená, nakoľko proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podal odvolanie ţalobca 1/. A. B. teda disponovala samostatným právom podať ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovanej a aj keď ţalobu samostatne nepodala, zostáva jej zachované právo byť účastníkom konania podľa § 250 ods. 1 druhej vety O.s.p. 11 10Sžso/17/2015 Nemoţno však súhlasiť s jej názorom prezentovaným v odvolaní, ţe v tomto prípade moţno uvaţovať aj o tzv. nerozlučnom spoločenstve práv podľa § 250 ods. 3 O.s.p., pretoţe jej práva a povinnosti ako zamestnanca, ktoré vyplývajú zo zákona o sociálnom poistení, sú rozdielne ako práva a povinnosti zamestnávateľa, a teda nejde o spoločné práva a povinnosti, hoci môţu byť zaloţené tým istým rozhodnutím ţalovanej. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto dospel k záveru, ţe krajský súd svojim postupom, ktorým pribral podľa § 92 ods. 1 O.s.p. A. B. do konania na strane ţalobcu a nepribral ju do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. sa v konaní dopustil takej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a v spojení § 246c ods. 1 a s § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní krajský súd rozhodne o návrhu z
- augusta 2014 na vstup A. B. na strane ţalobcu v naznačenom smere, následne ju priberie do konania v zmysle novej právnej úpravy Správneho súdneho poriadku. Napadnuté rozhodnutie ţalovanej preskúma v rozsahu ţalobných námietok namietaných v ţalobe podanej ţalobcom 1/ a vo veci samej opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí vo veci znovu rozhodne aj o náhrade trov konania, vrátane trov konania odvolacieho. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
- mája 2011). S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). 12 10Sžso/17/2015 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- februára 2017 JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková