Najvyšší súd 5Sž/15/2015-38 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Milana Mora

priloţeného platobného predpisu, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 2 5Sž/15/2015 O d ô v o d n e n i e

1. Napadnutým rozhodnutím č. RP/58/2015 zo dňa
2. októbra 2015 Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „odporkyňa“) ako orgán príslušný

§ 4ods.

1 aţ 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/, zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z. “), postupom

§ 71zákona č.

308/2000 Z.z. rozhodla tak, ţe navrhovateľke uloţila

§ 64ods.

1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. úhrnnú sankciu – pokutu určenú

§ 67ods.

5 písm. a/ uvedeného zákona vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Súčasne vyslovila, ţe

§ 64ods.

5 zákona č. 308/2000 Z.z. „Uloţením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uloţila“ a

§ 67ods.

16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. 2. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. malo spočívať v tom, ţe navrhovateľka na televíznej programovej sluţbe WAU odvysielala dňa 13.04.2015 v čase o cca 20:30:04 hod., 20:30:20 hod. a 22:26:00 hod. komunikát informujúci o sluţbe divano, ktorý naplnil definíciu reklamy

§ 32ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z. bez toho, aby bol o cca 20:30:04 hod. a 22:26:00 hod. na začiatku a o cca 20:30.20 hod. na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej sluţby tak, aby nebol zameniteľný s inými zloţkami programovej sluţby.

1. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. malo spočívať v tom, ţe časový úsek od cca 21:30:30 hod. do 22:00:29 hod. programu Rodinka na výlete odvysielaného v rámci programovej sluţby WAU dňa 13.04.2015 o cca 20:30 hod., ktorý zodpovedá tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 21:37:47 hod. a o cca 21:48:44 hod.
2. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka včas opravný prostriedok, ktorým sa domáhala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/ aţ e/ O.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka v dôvodoch opravného prostriedku namietala, ţe výroková časť napadnutého rozhodnutia nespĺňa obsahové náleţitosti, keď výrok rozhodnutia neobsahuje konkrétny 3 5Sž/15/2015 spôsob spáchania skutku a najmä presnú identifikáciu a popis časti odvysielaného komunikátu, ktoré mali naplniť definíciu reklamy, vrátane popisu, akým spôsobom túto definíciu reklamy mali naplniť. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sţo/31/2011, str. 12,

ktorého: „Výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie tieto náleţitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní“ – konštatuje, ţe vo výroku rozhodnutia jednoznačne absentujú obsahové náleţitosti výroku

vyššie uvedeného názoru najvyššieho súdu. Uvedená skutočnosť spôsobila, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť. 5. Navrhovateľka ďalej poukázala na to, ţe odporkyňa nesprávne právne posúdila vec tým, ţe odvysielaný komunikát povaţovala za reklamu bez toho, aby napĺňal jednotlivé definičné znaky reklamy. Uviedla, ţe v prvom rade je potrebné preskúmať, či odvysielaný komunikát naplnil definíciu reklamy a aţ následne môţe dôjsť k aplikácií ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Kaţdý vysielaný komerčný komunikát je potrebné posudzovať komplexne a je pri tom potrebné zohľadniť všetky rozhodné aspekty vo vzájomných súvislostiach a porovnať, ktoré z nich sú v konkrétnom prípade významnejšie a ktoré ustupujú do úzadia. Podstatnou skutočnosťou je celkové vyznenie komerčného komunikátu a nie jeho izolované čiastkové aspekty. Zároveň platí, ţe s klesajúcou dĺţkou komunikátu musí rásť agresivita a intenzita pouţitých výrazových prostriedkov, aby mohol byť vyslovený záver o tom, ţe daný spot je objektívne reklamou a nie inou formou mediálnej komerčnej komunikácie. Navrhovateľka mala za to, ţe pre vyslovenie jednoznačného záveru o sledovanom účele komerčného komunikátu je potrebné sledovať kritériá:

1. a)komplexné hodnotenie komunikátu,
2. b)dĺţka spotu,
3. c)objekt komunikátu,
4. d)dynamickosť komunikátu,
5. e)presviedčavý charakter,
6. f)porovnávanie. Predmetom rozhodnutia odporkyne bol komunikát poskytujúci informáciu: ,,Chcete vedieť viac o tom, čo práve pozeráte? Divano! Jediná appka, čo ťa dostane do obrazu.“ Navrhovateľka má za to, ţe zámerom odvysielaného komunikátu nebolo podporiť návštevnosť/predaj aplikácie, ale naopak len udrţanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo sluţby, priamo spojené s vysielaním a programami. Komunikát obsahoval len jednu vetu, ktorú však z hľadiska komplexného hodnotenia komunikátu nie je moţné povaţovať za napĺňajúcu definíciu reklamy. V súvislosti s formálnou stránkou komunikátu uviedla, ţe komunikát bol zvukovo aj obrazovo odčlenený od ostatných častí programu a to najmä jeho uvedením do čierneho 4 5Sž/15/2015 pozadia a následným obrazovým zobrazením komunikátu. Takýmto spôsobom bolo pre beţného recipienta jednoznačne moţné odlíšiť predmetný komunikát od iných častí programovej sluţby. Navrhovateľka v tejto súvislosti poukázala na judikatúru českých súdov, ktorá vymedzuje kritériá pre vyhodnotenie charakteru komunikátov mediálnej komerčnej komunikácie (rozhodnutia Městského soudu v Prahe č.k. 7A/254/2011-42-46, 7A/124/2010-96-97, 9A/161/2010-92-97, 5A/122/2010-73-82, 6A/15/2011-140, 7Ca/372/2009-43-48 a rozhodnutia Nejvyššího správního soudu ČR č.k. 7As/68/2011-75, 7As/57/2011-65). 6. Navrhovateľka poukazujúc na ustanovenie § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku namietala, ţe odporkyňa ako správny orgán nevykonala dôkaz – obhliadku záznamu z vysielania predmetného programu, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Argumentáciu odporkyne, ţe sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi oboznámila, povaţovala v priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako aj v rozpore s administratívnym spisom, keďţe z vykonania tohto dôkazu neexistuje ţiaden záznam – zápisnica, poukazom na to, ţe z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila, kedy tak urobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo atď. Dôvodila, ţe zo samotnej povahy obhliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva, ţe práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred odporkyňou a nie je moţné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia odporkyne obrazovo zvukový záznam, za ktorý môţu udeliť sankciu, na vlastné oči videli. Tvrdila, ţe vykonanie dôkazov resp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov (obhliadky predmetného záznamu z vysielania) má pre vysielateľa ako účastníka správneho konania zásadný význam. Povaţovala za veľmi podstatnú aj skutočnosť, ţe nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia do analýzy/prepisu/popisu je prejavom subjektívneho náhľadu na vec, takţe by v prípade, ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/zamestnanci namiesto osobného rozhodovania členov odporkyne. Namietala, ţe vzhľadom k uvedenému odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, 5 5Sž/15/2015 ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010-82 zo dňa 3. apríla 2012. 7. Navrhovateľka taktieţ namietala nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vadu konania. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tvrdila, ţe jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho moţné vyvodiť viacero interpretácií, poukazom na to, ţe jednou z nich je výklad, ktorý bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila odporkyňa, avšak predmetné ustanovenie rovnako umoţňuje vyvodiť záver, ţe vysielateľ je oprávnený prerušiť program za kaţdý začatý (nemusí byť kompletný) 30-minútový časový úsek. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. bliţšie nešpecifikuje dokonavosť, resp. nedokonavosť 30-minútového časového úseku, keď dokonca ustanovuje, ţe v prípade, ak trvanie programu nepresiahne 30 minút potom sa povoľuje prerušenie aj takéhoto programu. Poukazom na právnu úpravu Smernice 2007/65/ES a Smernice 2010/13/EÚ vytýkala odporkyni, ţe sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberala nejednoznačnosťou tohto ustanovenia a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov len konštatuje, ţe musí ísť o ,,dokončený“ (kompletný) 30-minútový úsek a to bez toho, aby priblíţila svoj výklad relevantným ustanoveniam príslušných smerníc, ktoré obsahujú úpravu prerušovania vysielaných programov, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 8. Ďalej dôvodila, ţe v danom prípade ide o zásah správneho orgánu do základného práva vysielateľa na slobodu prejavu, ktorá sa rovnako vzťahuje aj na vysielanie komerčných komunikátov (reklama). Poukázala na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na nález Ústavného súdu SR z 2. júna 2009, sp.zn. III ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu. Pokiaľ orgán verejnej moci do výkonu uvedeného práva zasiahne, je na ňom aby preukázal, ţe zásah zodpovedá kritériám zákonnosti, legitimity a proporcionality.“ Vytýkala odporkyni, ţe sa posúdením kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne, resp. kritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich existenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a súčasne 6 5Sž/15/2015 jej odporkyňa týmto konaním odňala moţnosť konať pred súdom. Poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku (rozhodnutie č. 27798/95) tvrdila, ţe

ustálenej judikatúry súdu je určitá norma „predvídateľná“ vtedy, ak je formulovaná dostatočne presne na to, aby umoţnila kaţdej osobe v prípade potreby za pomoci odborných poradcov prispôsobiť chovanie. Dôvodila, ţe obmedzenie prerušenia vysielaného obsahu programovej sluţby síce vyplýva zo zákonného ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., avšak predvídateľnosť tohto ustanovenia je absolútne nedostatočná, nakoľko umoţňuje mnohopočetný a nejednoznačný výklad. Zdôraznila, ţe takýto nedostatok právnej normy nie je moţné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme nie je moţné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Vyslovila názor, ţe je viac ako jednoznačné, ţe vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného ustanovenia, sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu plnenia povinností vyplývajúcich zo zákona č. 308/2000 Z.z., ktorú však odporkyňa na predmetnú vec neaplikovala. Mala za to, ţe ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z

1. marca 2010, ktoré bolo transponované do zákona č. 308/2000 Z.z., nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je moţné prerušiť vysielaný program reklamným prerušením aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútovom časovom úseku. Uviedla, ţe nakoľko ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice odporkyňa ako aj najvyšší súd sú povinní na prejednávanú vec aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 308/2000 Z.z. v súlade s právnymi aktmi EÚ, pričom moţná aplikácia predmetného nejasného ustanovenia v prejednávanej veci však znamená výklad práva EÚ, ku ktorému je vecne oprávnený jedine Súdny dvor EÚ. Ţiadala, aby najvyšší súd predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s poţiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice.
2. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku v súvislosti s námietkou navrhovateľky o neurčitosti výroku napadnutého rozhodnutia uviedla, ţe výroková časť rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Výroková časť rozhodnutia obsahuje čas, spôsob, miesto spáchania správneho deliktu a jeho vymedzenie zákonným ustanovením. Z uvedeného vyplýva, ţe výrok rozhodnutia exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľka dopustila 7 5Sž/15/2015 a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu správneho deliktu, za ktorý jej bola uloţená sankcia. Odporkyňa v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 47 ods. 2 a 3 správneho poriadku, z ktorého vyplýva, ţe výrok rozhodnutia má byť stručný, jasný a zrozumiteľný.
3. Zdôraznila, ţe navrhovateľka poukazovala na kritériá pre posúdenie určitého komunikátu ako reklamy, avšak tieto kritéria nevychádzajú z definície reklamy uvedenej v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., z ktorej vychádzala pri posudzovaní odporkyňa.

názoru odporkyne zo zaradenia daného komunikátu do vysielania (po programe Šéf v utajení a pred a po programe Rodinka na výlete) by sa mohlo javiť, ţe tento komunikát označuje sponzora týchto programov.

§ 38ods.

2 zákona č. 308/2000 Z. z. však musí byť sponzorovaný program zreteľne označený ako sponzorovaný. Z obsahu tohto komunikátu je však zrejmé, ţe tento ţiadnym spôsobom nekonštatuje sponzorovanie daných programov, ale iba informuje o sluţbe divano, a teda nejde o sponzorský odkaz. Predmetný komunikát informuje o sluţbe, mobilnej aplikácii, pričom z obrazovej zloţky komunikátu je zrejmé, ţe účelom tejto aplikácie je priniesť divákovi dodatočné informácie o programoch, ktoré sleduje. Hoci je obrazová zloţka komunikátu spracovaná dynamicky, sama o sebe by nebola propagačnou, nakoľko len znázorňuje reálnu funkciu uvedenej aplikácie. Spolu s verbálnou zloţkou ,,Jediná appka, čo ťa dostane do obrazu!“ však uţ dochádza k jednoznačnej propagácii aplikácie. Týmto konštatovaním dochádza k vyzdvihovaniu jedinečnosti tejto aplikácie, ktorá nie je nijakým spôsobom preukázaná, pričom jej cieľom jej osloviť recipientov. Komunikát nesmeroval k získaniu a udrţaniu pozornosti na vysielanie navrhovateľky, ale k informovaniu o samotnej sluţbe. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť o bezplatnosti tejto sluţby, keďţe podstatným je to, ţe komunikát priamo propaguje túto sluţbu divákom. Za neopodstatnený povaţuje aj argument navrhovateľky o oddelení komunikátu od iných častí programovej sluţby, keď s poukazom na § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., mala za to, ţe posudzovaný komunikát nebol zreteľne vymedzený obrazovo – zvukovým či priestorovým prostriedkom, ktorý navrhovateľka obvykle pouţíva. 11. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, ţe podkladom pre vydanie rozhodnutia sú

správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môţu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Uviedla, ţe vzhľadom na právnu úpravu v § 34 ods. 3 správneho poriadku bola navrhovateľka povinná 8 5Sž/15/2015 navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú jej známe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, mala za to, ţe poskytla navrhovateľke moţnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľka bola súčasne poučená, ţe pokiaľ svoje práva nevyuţije odporkyňa rozhodne aj bez jej stanoviska. Konštatovala, ţe z povahy podkladu pre rozhodnutie – záznamu z vysielania, je zrejmé, ţe je moţné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi odporkyne nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky sú len nepodloţenými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Súhlasila s tvrdením navrhovateľky, ţe písomný prepis/popis skutkového stavu nie je moţné zamieňať ani stotoţňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúţi na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zloţke. Mala zato, ţe navrhovateľka v rámci správneho konania ani vo svojom písomnom stanovisku k predmetu správneho konania neuviedla ţiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie, nepovaţovala záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na to, ţe ani sama navrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dala do pozornosti okrem iných aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2Sţ/3/2009, 3Sţ/66/2009, 5Sţ/8/2010, 3Sţ/22/

2. Odporkyňa k ďalšej námietke týkajúcej sa výkladu § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. uviedla, ţe nesúhlasí ani s touto námietkou, teda ţe jazykový výklad ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je nejednoznačný. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, ţe pri vysielaní audiovizuálneho diela sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na kaţdý 30-minútový časový úsek. Z gramatického hľadiska je zrejmé, ţe časový úsek musí trvať 30 minút, aby ho mohol vysielateľ prerušiť. Uvedené vyplýva aj zo znenia smernice 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych sluţbách, ktorá v článku 20 ods. 2 jednoznačne stanovuje, ţe audiovizuálne diela môţu byť prerušené televíznou reklamou alebo telenákupom jedenkrát za kaţdé plánované obdobie v dĺţke 9 5Sž/15/2015 najmenej 30 minút. Vysielateľ teda môţe prerušiť aj časový úsek dlhší ako 30 minút, nemôţe však prerušiť časový úsek, ktorý by bol kratší ako 30 minút. Konštatovala, ţe ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. rovnako ako aj znenie článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS je nejednoznačné len v tom, ţe z ich znenia nie je zrejmé, či sa trvaním audiovizuálneho diela myslí čistý čas diela (t.j. iba časť trvania diela bez reklamných prerušení), alebo hrubý čas diela (t.j. aj s reklamnými prerušeniami), poukazom na to, ţe odporkyňa v tomto prípade postupovala v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora konkrétne rozhodnutia vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/
4. Odporkyňa nesúhlasila ani s tvrdením navrhovateľky, ţe sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberala kritériami legality, legitimity a proporcionality, keďţe odporkyňa sa so všetkými tromi kritériami vysporiadala na stranách 9-10 napadnutého rozhodnutia. Odporkyňa uviedla, ţe povinnosť ustanovená v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. bola do slovenského právneho poriadku transponovaná smernicou č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych sluţbách a ide prakticky o doslovné prevzatie čl. 20 ods. 2 smernice. Je teda zrejmé, ţe aj na úrovni Európskej únie dospeli členské štáty k záveru, ţe je potrebné obmedziť vysielanie reklamy a telenákupu vo vysielaní programových sluţieb. Záverom poukázala na rozhodnutie C-245/01, ktorým Európsky súdny dvor uznal legitímny cieľ a proporcionalitu obmedzenia, ktoré je v slovenskom právnom poriadku ustanovené v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Vzhľadom na uvedené odporkyňa ţiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie potvrdil.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom

§ 246ods.

2 písm. a/ v spojení s §§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, ţe opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. 10 5Sž/15/2015 15.

§ 492ods.

1 S.s.p. konania

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia

doterajších predpisov. 16.

§ 4ods.

1 aţ 4 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych sluţieb na poţiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie

tohto zákona. Dohliada na dodrţiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych sluţieb na poţiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych sluţieb na poţiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych sluţieb na poţiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „kancelária“). 17.

§ 5ods.

1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodrţiavanie povinností

tohto zákona a

osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej sluţby na poţiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, ţiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťaţnosti na porušenie tohto zákona

§ 14a

. 18.

§ 32ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z. reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo sluţieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. 11 5Sž/15/2015 19.

§ 34ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej sluţby tak, aby neboli zameniteľné s inými zloţkami programovej sluţby; vo vysielaní rozhlasovej programovej sluţby sa pouţijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej sluţby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky. 20.

§ 35ods.

1 a 3 zákona č. 308/2000 Z.z. reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania medzi jednotlivé programy. Pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohosluţieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na kaţdý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie. 21.

článku 20 ods. 1, 2 smernice 2010/13/EÚ členské štáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej reklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení prirodzených prestávok, dĺţky a povahy daného programu narušená integrita programov a neboli dotknuté práva drţiteľov práv. Vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych programov), kinematografických diel a spravodajských programov moţno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jeden krát za kaţdé plánované obdobie v dĺţke najmenej 30 minút. Vysielanie detských programov moţno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jeden krát za kaţdé plánované obdobie v dĺţke najmenej 30 minút v prípade, ţe plánovaná dĺţka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohosluţieb nie je moţné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup. 22.

§ 38ods.

2 zákona č. 308/2000 Z.z. ak je program alebo séria programov čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej sluţby na poţiadanie zreteľne označený názvom, ak ide o právnickú osobu, obchodným menom alebo menom a priezviskom, ak ide o fyzickú osobu, ktorá plnenie poskytla, na začiatku programu a na konci programu. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej sluţby na poţiadanie môţe na začiatku programu a na konci 12 5Sž/15/2015 programu namiesto označenia

prvej vety označiť sponzorovaný program alebo sériu programov logom sponzora alebo odkazom na výrobok alebo sluţbu sponzora. 23.

§ 64ods.

1 písm. a/ aţ e/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloţenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie za závaţné porušenie povinnosti. 24.

§ 64ods.

2 zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu

odseku 1 písm. d/ rada uloţí, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej sluţby na poţiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba

§ 2ods.

3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloţí pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uloţená v § 19. Rada môţe uloţiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uloţená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 4, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/]. 25.

§ 64ods.

3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí

závaţnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych sluţieb na poţiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú uţ prípadne uloţil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 26.

§ 67ods.

5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloţí pokutu vysielateľovi televíznej programovej sluţby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319,- € do 165 969,- € a vysielateľovi rozhlasovej programovej sluţby od 497,- € do 49 790,- €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu. 13 5Sž/15/2015 27.

§ 71ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie

tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 aţ 68 zákona o správnom konaní. 28.

§ 3ods.

1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností. 29.

§ 22ods.

2 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôleţitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. 30.

§ 32ods.

1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 31.

§ 46

správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe odporkyňa v predmetnej veci náleţite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadováţila dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistila skutočný stav veci, v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako účastníkom konania a vo veci sa nedopustila ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie povaţoval za súladné so zákonom.
2. Najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané 14 5Sž/15/2015 v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. 34. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). 35.

§ 250iods.

2 O.s.p., ak správny orgán

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie

tretej časti druhej hlavy.

1. Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods.2 O.s.p.). Najvyšší súd zastáva názor, ţe v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloţenie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môţu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z.
2. Najvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, ţe odporkyňa uloţila navrhovateľke úhrnnú sankciu – pokutu určenú

§ 67ods.

5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.. Súčasne vyslovila, ţe

§ 64ods.

5 zákona č. 308/2000 Z.z. „Uloţením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia 15 5Sž/15/2015 uloţila“ a

§ 67ods.

16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.

1. Najvyšší súd ďalej zistil, ţe oznámením o začatí správneho konania doručeným navrhovateľke dňa 09.07.2015, sa začalo správne konanie č. 659/SKO/
2. Navrhovateľka bola súčasne vyzvaná, aby v lehote do 10 dní od doručenia tohto oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 správneho poriadku zaslala svoje stanovisko, prípadne navrhla dôkazy a vyjadrila sa k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní. Zároveň bola upozornená, ţe pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyuţije, odporkyňa môţe rozhodnúť vo veci aj bez jej stanoviska, pokiaľ uzná, ţe podklady a dôkazy zhromaţdené v správnom konaní sú dostačujúce

§ 46správneho poriadku.

Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu. Dňa 11.09.2015 bola navrhovateľke doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v lehote do 5 dní odo dňa jej doručenia. Navrhovateľka sa k predmetnej výzve odporkyne nevyjadrila. Podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia odporkyne boli záznam vysielania programovej sluţby WAU zo dňa 13.4.2015 v čase od 19:55 hod. do 23:05 hod. a prepis/popis skutkového stavu.

1. V súvislosti s námietkou navrhovateľky, ktorou namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, ţe výroková časť rozhodnutia nespĺňa obsahové náleţitosti, keď výrok I. rozhodnutia neobsahuje konkrétny spôsob spáchania skutku a najmä presnú identifikáciu a popis časti odvysielaného komunikátu, ktoré mali naplniť definíciu reklamy, vrátane popisu, akým spôsobom túto definíciu reklamy mali naplniť, najvyšší súd dospel k záveru, ţe výrok rozhodnutia spĺňa všetky obsahové náleţitosti (miesto, čas, spôsob a samotný správny delikt).
2. V časti výroku I. je uvedené, ţe navrhovateľa porušila povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (samotný správny delikt) tým, ţe na televíznej programovej sluţbe WAU (miesto jeho spáchania) dňa 13.04.2015 v čase o cca 20:30:04 hod., 20:30:20 hod. a 22:26:00 hod. (čas jeho spáchania) odvysielala komunikát informujúci o sluţbe divano, ktorý naplnil definíciu reklamy

§ 32ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z., bez toho, aby bol o cca 20:30:04 hod. a 22:26:00 hod. na začiatku a o cca 20:30.20 hod. na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej sluţby tak, aby nebol zameniteľný s inými zloţkami programovej sluţby (spôsob jeho spáchania). 16 5Sž/15/2015

1. V časti výroku II. je uvedené, ţe navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (samotný správny delikt), tým, ţe program Rodinka na výlete odvysielaný dňa 13.4.2015 o cca 20:30 hod., v rámci programovej sluţby WAU (miesto spáchania správneho deliktu), v časovom úseku od cca 21:30:30 hod. do 22:00:29 hod., ktorý zodpovedá tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 21:37:47 hod. a o cca 21:48:44 hod. (čas a spôsob jeho spáchania).
2. Najvyšší súd má za to, ţe tvrdenie navrhovateľky je neopodstatnené a účelové. Právna analýza preukázania splnenia podmienok § 32 ods. 1 je uvedená v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nebolo by účelné predpokladať uvedenie tejto časti úvahy, resp. právneho vyhodnotenia do výroku rozhodnutia. Ak by najvyšší súd bral do úvahy právny výklad navrhovateľky ohľadom predmetného výroku, v konečnom dôsledku by sa potierali rozdiely medzi výrokom a odôvodnením. Výrok v predmetnom prípade (s prihliadnutím na špecifikovanie miesta, času, spôsobu a správneho deliktu) by mal byť vecný, a aj stručný. Naopak následne odôvodnenie samotného výroku by malo byť rozsiahlejšie a jednotlivé aspekty rozhodnutia náleţite analyzované. Pokiaľ sa týka časti výroku o porušení povinnosti

§ 35ods.

3 zákona č. 308/2000 Z.z. (stanovujúcom prípustný počet prerušení reklamným vysielaním v nadväznosti na to, akým násobkom 30-minútového vysielacieho úseku je celková doba vysielania programu) odporkyňa uviedla počet prerušení reklamou

§ 32ods.

1 zákona č. 308/2000 Z.z. je nutné, aby spĺňal všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre reklamu. Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snaţila naznačiť, aké kritériá by bolo vhodné zohľadňovať pri posúdení, či ide o reklamu. Senát najvyššieho súdu uvádza, ţe dĺţka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo o sponzorský odkaz relevantná, nakoľko aj reklama môţe mať kratšie trvanie. Z hľadiska objektu komunikátu môţe byť predmetom sponzorského odkazu nielen samotná osoba sponzora, ale aj jeho produkty a sluţby, čo aj priamo vyplýva z § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., preto ani toto kritérium nemôţe najvyšší súd povaţovať za relevantné. Dynamickosť komunikátu taktieţ sama osebe neposilňuje reklamný charakter, pričom výsledný záver moţno určiť aţ v spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu. Rovnako aj kritériá, ktoré uviedla navrhovateľka, a to presviedčavý charakter a porovnávanie senát najvyššieho súdu vyhodnotil ako nerelevantné. Presviedčavý charakter, ktorým by bol divák nútený do kúpy určitého výrobku, prípadne, ktorý by obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu o výhodnosti produktov, informáciu o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané v súčasnosti, preto nie je moţné postupovať spôsobom, ktorý uviedla navrhovateľka. Obdobne, mnohé reklamy neobsahujú ţiadne porovnávanie s konkurenciou a ani neuvádzajú ţiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti produktov v porovnaní s inými produktmi. Uvedené kritériá tak nemôţu byť pre vymedzenie komunikátu ako reklamy určujúce. V danom prípade bol posudzovaný komunikát informujúci o sluţbe – mobilnej aplikácii divano, pričom z obrazovej zloţky komunikátu je zrejmé, ţe účelom tejto aplikácie je priniesť divákovi dodatočné informácie o programoch, ktoré sleduje. Skutočnosť, ţe posudzovaný 18 5Sž/15/2015 komunikát bol časovo zaradený do vysielania po programe Šéf v utajení a pred a po programe Rodinka na výlete síce mohla vzbudzovať dojem, ţe ide o inú formu mediálnej komerčnej komunikácie napr. sponzorský odkaz, avšak vzhľadom na absenciu zreteľného označenia sponzorovaného programu v zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z., ale aj skutočnosti, ţe posudzovaný komunikát neobsahuje ţiadne prvky, ktoré by nasvedčovali sponzorovaniu televíznych programov je potrebné konštatovať, ţe nejde o sponzorský odkaz. Cieľom posudzovaného komunikátu bolo informovať divákov o ponúkanej sluţbe divano, a preto nešlo ani o vlastnú propagáciu zameranú na získanie a udrţanie pozornosti na vysielanie. Obrazová zloţka komunikátu bola odporkyňou popísaná tak, ţe: Na čiernom pozadí rotuje tmavý mobilný telefón. Postupne sa na pozadí objavia oranžové písmená divano, posúvajúce sa stredom sprava doľava. Pred nimi je mobilný telefón, na ktorého displeji je spočiatku oranžový plný kruh na bielom pozadí. V ľavom spodnom rohu je v malom oranžovom štvorci logo aplikácie a v pravom spodnom rohu oranžový nápis getdivano.com. Pod mobilným telefónom sa objaví biely nápis Rozprávam....Mobilný telefón sa priblíži dopredu a na displeji sú v hornej časti postavy zo seriálu Panelák. Cez ich fotografiu je názov programu Panelák, Nové časti, O seriáli, Postavy, Novinky, Foto a v spodnej časti obsah niektorej epizódy. Mobilný telefón sa posunie ešte bližšie do kamery tak, že displej nie je v obraze celý vidieť. Na ňom sa zmení program Panelák na program Divoké kone. Neskôr je na displeji už len oranžový nápis divano. Mobilný telefón sa otočí. Samotná obrazová zloţka komunikátu má informačný a popisný charakter, ktorý divákom pribliţuje funkciu uvedenej aplikácie a teda neobsahuje propagačné prvky, no v spojení s verbálnou zloţkou ,,Jediná appka, čo ťa dostane do obrazu!“ uţ dochádza k jej skutočnej propagácii.

najvyššieho súdu dochádza v posudzovanom komunikáte k zvýrazneniu reklamných prvkov práve slovom „jediná“, ktoré zdôrazňuje jedinečnosť/výnimočnosť aplikácie, čím je jednoznačne zdôraznená jej pozitívna vlastnosť. Zdôraznenie jedinečnosti aplikácie však nie je nijakým spôsobom preukázané, ide iba o subjektívne hodnotenie, pričom jeho cieľom je nepochybne osloviť divákov. Vzhľadom na to, ţe v posudzovanom komunikáte je prítomný propagačný prvok neobstojí ani námietka navrhovateľky a bezplatnosti aplikácie. Za tohto stavu tak bolo dôvodné posudzovať aj splnenie poţiadavky uvedenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Navrhovateľka v tejto súvislosti poukazovala na to, ţe predmetný komunikát bol oddelený od ostatných častí programu uvedením do čierneho poľa a následným zobrazením komunikátu. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti stotoţnil s argumentáciou odporkyne, ţe takéto ,,oddelenie“ nemoţno povaţovať za súladné s poţiadavkou zreteľnosti a rozoznateľnosti v zmysle v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďţe posudzovaný komunikát nebol zreteľne vymedzený 19 5Sž/15/2015 obrazovo-zvukovým či priestorovým prostriedkom, ktorý navrhovateľka vo vysielaní obvykle pouţíva, divák nebol ţiadnym spôsobom informovaný o tom, ţe začína resp. končí vysielanie reklamy.

1. Najvyšší súd nepovaţoval za dôvodnú ani námietku, ktorou navrhovateľka namietala, ţe odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o ohliadke záznamu predmetného vysielania, svedčiacej o tom, ţe sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s jeho obsahom, poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku a § 22 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku, čim nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010-82 zo dňa 03.04.
3. Zákonodarca v právnej norme § 22 ods. 1 správneho poriadku ustanovuje, ţe správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôleţitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé, ţe je na zváţení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude povaţovať za dôleţité a to

okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôleţitosť zápisnice spočíva v tom, ţe má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z moţných dôkazov v správnom konaní (§ 34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu neţ iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods.

1. Vychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, ţe navrhovateľka v danej veci nepodala ţiadne stanovisko a teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti k podkladom pre vydanie rozhodnutia, uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj nenavrhovala vykonanie ţiadneho dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, ţe by odporkyňa v predmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla aţ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne. Odporkyňa sa k uvedenej námietke navrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení 20 5Sž/15/2015 k opravnému prostriedku tak, ţe uviedla, ţe z povahy podkladu pre rozhodnutie – záznamu z vysielania, je zrejmé, ţe je moţné sa s ním oboznámiť len jeho vzhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky sú len nepodloţenými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce. Tvrdila, ţe v prípade záznamu ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a rovnako ako v prípade listiny ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, ţe s jeho obsahom je moţné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázala na to, ţe v prípade obhliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom obhliadky môţu byť len veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, ţe odporkyňa zhliadne záznam vysielania ešte neznamená, ţe týmto postupom vykonáva obhliadku, nakoľko nie je moţné obhliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu, tvrdiac, ţe moţno obhliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Nepovaţovala za pravdivé ani tvrdenie navrhovateľky, ţe zápisnica o hlasovaní začala byť súčasťou administratívneho spisu aţ na základe rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
2. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, ţe nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je moţné povaţovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľka v priebehu správneho konania nepodala ţiadne stanovisko, nenavrhovala vykonanie ţiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej povinnosti. V zmysle § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť skutočný stav veci a v zmysle § 33 ods. 1, 2 postupovať v konaní v súčinnosti s účastníkom konania. Účastník správneho konania ma právo na súčinnosť v právnom konaní v zmysle § 33 ods. 1 správneho poriadku a súčasne v zmysle § 34 ods. 3 správneho poriadku je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy mu známe na podporu svojich tvrdení. Uvedená právna úprava prenáša dôkazné bremeno aj na účastníka správneho konania. Pokiaľ teda navrhovateľka ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom ako sa dozvedela o začatí správneho konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť jej známe dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdenia, pretoţe ak svoje právo na súčinnosť v správnom konaní nevyuţila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena na preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v opravnom prostriedku, ţe vo veci právnych porušení kladených jej odporkyňou za vinu postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ sa však navrhovateľka v opravnom prostriedku 21 5Sž/15/2015 bránila len tým, ţe odporkyňa v správnom konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu, nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci. Navrhovateľka v danej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010-82 z 03.04.
3. Najvyšší súd zastáva názor, ţe odkaz na rozhodnutie súdu Českej republiky, nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.), a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozhodnutia. Zodpovedá len skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totoţné a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Je potrebné uviesť, ţe právne závery Nejvyššího správního soudu ČR, na ktoré navrhovateľka poukazuje, vychádzajú z prísnejšej právnej úpravy Správního řádu (§ 18 ods. 1 zákona č. 500/2004 Sb.) účinného v českom právnom poriadku,

ktorého má správny orgán povinnosť spísať „protokol o úkone dokazovania“ v správnom konaní vykonanom „mimo ústního jednání“. Najvyšší súd zastáva názor, ţe vzhľadom na vyššie uvedené, nie je moţné automaticky prijať názor českého súdu, ktorý je dokonca kreovaný z právnej úpravy platnej a účinnej na inom území, neţ je územie Slovenskej republiky, keďţe v správnom poriadku takáto právna úprava absentuje. 47. Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľky, ktorou namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tvrdila, ţe jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho moţné vyvodiť viacero interpretácií, nesúhlasiac s výkladom odporkyne. 48.

čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 49.

čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 50.

čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 22 5Sž/15/2015

1. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, ţe výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôţe byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Poţiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Z ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinností vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho programu televíznou reklamou alebo telenákupom sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe. Na základe gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy v súlade s cieľom zákona je moţné vykladať uvedenú právnu normu len tak, ţe zákonodarca povoľuje vysielateľovi prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou reklamou alebo telenákupom jedným prerušením na kaţdý 30-minútový úsek.
2. Najvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľky, ţe nedostatok právnej normy nie je moţné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme nie je moţné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktieţ súhlasí s jej názorom, ţe je jednoznačné, ţe vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinnosti vyplývajúcich zo zákona o vysielaní.
3. Senát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľky, ţe znenie právnej úpravy v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepresné, nejasné a nedostatočne špecifikované, čo umoţňuje jeho mnohostrannú interpretáciu. Taktieţ nemôţe súhlasiť s tvrdením navrhovateľky, ţe ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z
5. 2010, ktoré bolo transponované do zákona o vysielaní, je taktieţ nejednoznačné. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice.

názoru najvyššieho súdu právna úprava 23 5Sž/15/2015 povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj v čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda jednoznačne, nedovoľuje mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľkou,

ktorého predmetné ustanovenie rovnako umoţňuje vyvodiť záver, ţe vysielateľ je oprávnený prerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom 30 -minútový úsek trvania programu,

názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej norme - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľka týmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca obsahu ich znenia a zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Poukázanie navrhovateľky na dokonavosť/nedokonavosť 30-minútového časového úseku v ustanovení § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je z hľadiska výkladu celého ustanovenia irelevantné, nakoľko v spojení s druhou časťou vety pred bodkočiarkou: „a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút“ predstavuje upresnenie prvej časti vety – a teda ţe sa povoľuje jedno prerušenie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela na kaţdý 30-minútový úsek ako aj vtedy, ak plánované trvanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút. Zároveň najvyšší súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť napr. rozhodnutie sp.zn.3Sţ/12/2013 zo dňa

1. októbra 2013, ktorého obsahom je výklad: „Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na kaţdý začatý 30-minútový úsek.“ Najvyšší súd dospel k záveru, ţe správny orgán v napadnutom rozhodnutí správne aplikoval aj úniové právo, konkrétne smernicu č. 2010/13/EÚ, čím splnil povinnosť orgánov aplikácie práva usilovať sa o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto návrh navrhovateľky, aby najvyšší súd predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s poţiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, povaţoval za nedôvodný, keďţe dospel k záveru, ţe právna úprava je jednoznačná a odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľkou posúdila správne a v súlade s § 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré ustanovenie si vyloţila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej Smernice.
2. Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, ţe odporkyňa v danom prípade zasiahla do základného práva vysielateľa na slobodu prejavu, poukazom 24 5Sž/15/2015 na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na nález Ústavného súdu SR z
3. júna 2009, sp.zn. III. ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu, vytýkajúc odporkyni, ţe sa posúdením kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne, resp. kritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich existenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a súčasne odporkyňa týmto konaním jej odňala moţnosť konať pred orgánom verejnej moci a súdom.
4. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja kaţdého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku kaţdej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v č