O.s.p., v konaní
O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia a dospel k záveru, ţe ţalobe nemoţno vyhovieť a konanie je potrebné zastaviť
1 za pouţitia ust. § 246c O.s.p.. 2 8Sžo/22/2015 Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, ţe po sumarizácii bodov ţaloby konštatoval, ţe v prípade argumentácie ţalobcu, ktorá bola zaloţená na vytýkaní nedostatkov v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov alebo ktorá spočívala vo vytýkanom konaní ţalovaného správneho orgánu a jeho postihnutia konania takou vadou, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tak tieto body ţaloby boli
krajského súdu so súhlasom vydaným ţalobcom pri prejednaní priestupku s kompetentným orgánom skonzumované. Zároveň krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sţd/15/2013 zo dňa
1 O.s.p.,
ktorého právo na náhradu trov konania má iba úspešný ţalobca. Pri zastavení súdneho konania sa otázka úspešnosti ţalobcu prelamuje v prospech toho, kto zastavenie konania nezavinil. Pretoţe ţalobca svojou ţalobou nenaplnil všetky podmienky konania, a preto na základe tejto alternatívnej moţnosti nemohol prihliadnuť k jeho ţiadosti na priznanie náhrady trov konania. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu o zastavení konania brojil svojim odvolaním ţalobca, ktorý v odvolaní uviedol, ţe krajský súd svojim uznesením porušil ţalobcovo právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to z dôvodov uvedených v ţalobe, teda, ţe rozhodnutia nespĺňajú náleţitosti ustanovené zákonom o priestupkoch, ţe rozhodnutia neboli vydané v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, teda, ţe rozhodnutia neobsahujú údaj o tom, kedy, komu a za aký priestupok bola pokuta v príslušnej výške uloţená. Ďalej poukázal na to, čo uviedol v ţalobe, teda, ţe na základe rozhodnutia nie je moţné jednoznačne individualizovať, akým konkrétnym zavineným konaním, ktorej osoby malo dôjsť k spáchaniu príslušného priestupku, resp. nemoţno samotný skutok, príp. priestupok označiť za nezameniteľný s inými, čo robí rozhodnutia nepreskúmateľnými, ţe na základe uvedených rozhodnutí nebolo moţné dôjsť k záveru, ţe ţalobca sa dopustil porušenia pravidiel o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky závaţným spôsobom, čo by mohlo mať pre ţalobcu ďalšie zásadné dôsledky, pričom napriek tomu bolo v evidenčnej 3 8Sžo/22/2015 karte vodiča (ţalobcu) takýmto spôsobom zaznamenané, ţe rozhodnutia by mali byť objektívne zrozumiteľné nielen pre orgán, ktorý ich vydal, ale pre kohokoľvek, napr. vrátane súdu, ktorý rozhodnutia preskúmava, a ţe zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cpj 36/01 („Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR“) vyplýva, ţe rozhodnutie vydané v blokovom konaní moţno zrušiť výlučne z dôvodov jeho nezákonnosti, pričom takúto nezákonnosť zakladá aj nesplnenie obsahových a formálnych náleţitostí rozhodnutia, v zmysle § 85 ods. 4 Zákona o priestupkoch (identifikácia priestupku, za ktorý sa vkladala bloková pokuta).
ţalobcu sa krajský súd s argumentáciou ţalobcu riadne nevysporiadal, odôvodnenie uznesenia je vnútorne nekonzistentné, pričom krajský súd opomenul vziať do úvahy predmetné stanovisko Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré ţalobca v ţalobe poukázal. Ţalobca poukázal na to, ţe z čl. 46 ods. 2 Ústavy, z § 244 ods. 1 aţ 3 a § 247 ods. 1 O.s.p., zo stanoviska občianskeho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj zo samotného poučenia rozhodnutí je zrejmé, ţe rozhodnutia sú preskúmateľné súdom. Rozhodnutiami sa totiţ zasahuje do základných práv a slobôd ţalobcu, keďţe sú to práve rozhodnutia, na základe ktorých sa ukladá ţalobcovi pokuta, resp. vykonáva záznam do evidenčnej karty vodiča, čo má, príp. môţe mať vo vzťahu k ţalobcovi závaţné právne dôsledky. Ţalobca ďalej uviedol, ţe sa nedomáhal preskúmania materiálnej stránky rozhodnutia o priestupku, ale sa domáhal iba takého preskúmania pochybenia ţalovaného, ku ktorému došlo nezávisle od vzdania sa prejednania veci v správnom konaní, a ktoré predstavuje kvalitatívnu chybu rozhodnutia spočívajúcu v tom, ţe toto nedosahuje ani minimálny štandard náleţitostí, aký je pre zjednodušené rozhodnutiu typu bloku na pokutu predpísaný. Preto
ţalobcu neobstojí tvrdenie krajského súdu,
ktorého nedostatky vytýkané ţalobcom v ţalobe bolo moţné namietať najskôr do začatia blokového konania, resp. ţe prejednaním priestupku v blokovom konaní boli takéto nedostatky skonzumované. Ide totiţ o nedostatky výslednej formy činnosti orgánu verejnej správy - rozhodnutí, ku ktorým došlo aţ v samotnej finalizácii blokového konania, t.j. práve vydaním uvedených rozhodnutí, teda, ţe nemohol pred začatím blokového konania namietať nedostatky, ktoré sa objavili aţ pri jeho ukončení. 4 8Sžo/22/2015 Z vyššie uvedeného je preto moţné
ţalobcu vyvodiť, ţe krajský súd sa v uznesení náleţite nevysporiadal s argumentáciou ţalobcu (vrátane Stanoviska občianskeho kolégia Najvyššieho súdu SR), ţe uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezákonné a krajský súd ním ţalobcovi odňal moţnosť konať pred súdom a porušil práva ţalobcu garantované v čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Navrhol aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil náhradu trov konania, ktoré však nevyčíslil. Voči uvedenému odvolaniu sa svojim podaním vyjadril ţalovaný, ktorý uviedol, ţe dňa 01. septembra 2014 pri výkone sluţby a plnení úloh Policajného zboru s poukazom k § 2 ods. 1 písm. j/ zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, príslušníkmi Policajného zboru sluţobne zaradenými na Okresnom dopravnom inšpektoráte oddelení výkonu sluţby Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Roţňave, v čase o 15,21 hod. bolo zistené spáchanie priestupku
1 písm. h/ zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa mal dopustiť vodič motorového vozidla evidenčného čísla H. porušením pravidla cestnej premávky ustanoveného v § 16 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vykonaným šetrením bezprostredne nesledujúcim po zastavení uvedeného vozidla, bolo zo strany npráp. T. G. sluţobne zaradeného na uvedenom útvare Policajného zboru zistené, ţe vodičom uvedeného motorového vozidla bol v čase porušenia predmetného ustanovenia zákona o cestnej premávke JUDr. T. S., nar. X., trvale bytom B., Š., ktorému bolo zo strany npráp. T. G. ako orgánu objasňujúcemu predmetný priestupok oznámené akého porušenia pravidiel cestnej premávky a súčasne priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej sa svojím konaním dopustil, pričom bol v súlade s ustanovením § 84 ods. l zákona o priestupkoch poučený o moţnosti riešenia spáchaného priestupku v blokovom konaní, pričom menovaný s touto formou prejednania priestupku súhlasil, po prečítaní a oboznámení sa s blokom na pokutu č. 0170835-0170836, menovaný JUDr. T. S. po preštudovaní lícnej aj rubovej časti dielu A výtlačku bloku vydanom na vzorovom tlačive Ministerstva financií SR č. 26 099 0-A, č. bloku 0170835-0170836 následne diel A výtlačku bloku, v prítomnosti npráp. T. G. vlastnoručne podpísal a odovzdal mu finančnú hotovosť vo výške 100 €. Následne boli 5 8Sžo/22/2015 menovanému odovzdané diely B bloku č. 017835 a 017836, ktoré slúţia ako ústriţok o zaplatení blokovej pokuty, ktoré JUDr. T. S. prevzal. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je
ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné.
l O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd z obsahu predloţeného súdneho a administratívneho spisu zistil skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v uznesení krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom známe nebude nadbytočne opakovať, jeho odôvodnenie povaţuje za úplné, vyčerpávajúce a dostatočne výstiţné, a len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) dodáva: Podstatou odvolania ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je právna otázka, či rozhodnutie vydané v blokovom konaní podlieha súdnej ochrane a náleţitosti rozhodnutia v blokovom konaní. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia. Na prvom mieste riešil najvyšší súd základnú otázku, či je moţné rozhodnutiu vydanému v blokovom konaní priznať nárok na súdnu ochranu garantovanú najmä 6 8Sžo/22/2015 prostredníctvom čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Je nepochybné, ţe zákonodarca včlenil do priestupkového konania popri rozkaznom konaní aj inštitút blokového konania ako autonómny spôsob riešenia zodpovednosti jednotlivca za porušenie administratívnoprávnych predpisov prostredníctvom konania upraveného predovšetkým ustanoveniami §§ 84 aţ 86 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej na účely tohto rozsudku tieţ „zák. č. 372/1990 Zb.“). V zmysle zásady logického výkladu argumentum a minori ad maius uvedené ustanovenia zák. č. 372/1990 Zb. implicitne nepripúšťajú subsidiárny účinok zvyšných ustanovených obsiahnutých v III. časti (Konanie o priestupkoch) zák. č. 372/1990 Zb. na blokové konanie, tzn. autonómny charakter blokového konania sa s výnimkou zásady subsidiarity (§ 51), ustanovení o príslušnosti (§§ 52 aţ 57), objasňovania priestupkov (§§ 58 aţ 60) a priestupkových exempcií (§ 66), potvrdzuje. V súvislosti s takto načrtnutým charakterom blokového konania najvyšší súd zdôrazňuje, ţe hlavným úmyslom zákonodarcu pri navrhovaní mechanizmu riešenia priestupku prostredníctvom blokového konania (teleologická metóda výkladu právnej normy) je uprednostnenie dohody o vine a sankcii medzi orgánom verejnej moci (§ 86) a domnelým páchateľom priestupku, ktorá vychádza z vedomého a súčasne prejaveného presvedčenia tohto páchateľa, ţe vie, čoho sa svojim konaním dopustil, a ţe bude sankcionovaný iba prostredníctvom pokuty (väčšinou v niţšej sadzbe), pred zdĺhavejším procesom s nutnosťou vykonať dokazovanie s moţným ústnym pojednávaním, doručovaním relevantných listín účastníkom vrátane písomného a odôvodneného rozhodnutia s pripustením práva na riadne a mimoriadne opravné prostriedky, pričom nejde o návrhový priestupok (§ 84 ods. 5 zákona o priestupkoch).
odvolacieho súdu je nepochybné, ţe ovládajúcou zásadou v blokovom konaní je koncentračná zásada. Koncentračná zásada je mimoriadnou procesnou zásadou, ktorá účastníkovi zabraňuje, aby svoje návrhy, nové tvrdenia, resp. dôkazy prednášal kedykoľvek po začatí blokového konania ale iba do jeho začatia. Koncentračná zásada je logickým dôsledkom dohody o riadne zistenom skutkovom stave, a uvedená riadnosť sa spája s presvedčením páchateľa, ţe pri uvedených skutočnostiach uznáva, ţe je páchateľom takéhoto skutku, a ţe je ochotný priznať si svoje zavinenie. 7 8Sžo/22/2015 Oprávnenosť koncentračnej zásady a najmä striktne stanoveného časového limitu, aby sa jednotlivec priamo na mieste rozhodol, či zvolí spôsob existujúcej situácie formou blokového konania alebo klasického priestupkového konania, vychádza zo snahy zvýšiť efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť priestupkového konania a tieţ pedagogicky motivovať účastníkov konania uvedomením si svojich chýb. Hore načrtnutý charakter zaraďuje blokové konanie do skupiny skrátených správnych konaní. Súhlas páchateľa prelamuje zásady správneho konania (najmä §§ 3 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb.), a to najmä zásadu materiálnej pravdy, v prospech dohodnutej, a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch prvkov skutkovej podstaty priestupku (tzn. subjektu, subjektívnej stránky, objektu ako aj objektívnej stránky) vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloţenej sankcie prostredníctvom pokuty. Práve citovaná domnienka navyše nepochybne potvrdzuje zákonnosť blokového konania, lebo pochybnosti o uvedených prvkoch, tzn. posúdenie skutku ako priestupku, riadneho zistenia skutkového stavu vrátane osoby páchateľa tvoria v zmysle § 76 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. zákonné prekáţky na ďalšie pokračovanie priestupkového konania. Ďalej povaţuje najvyšší súd za dôleţité zdôrazniť, ţe blokové konanie je zaloţené na ústnej dohode, t.j. ţe v tomto prípade ide o právno-realizačné akty, ktoré teória správneho práva (napr. Hendrych, D. a kol., Správne právo, všeobecná časť, 6. vydanie, str. 237 a nasl.) zaraďuje do skupiny verejnoprávnych zmlúv. Verejnoprávnymi zmluvami je potom potrebné rozumieť dvoj alebo viacstranné správne úkony, ktoré zakladajú, menia alebo rušia administratívnoprávne vzťahy, pričom najmenej jednou zmluvnou stranou je vţdy subjekt správneho práva. Práve zrozumiteľný prejav vôle páchateľa vykonaný dobrovoľne, tzn. bez prvkov donútenia (nátlak fyzickou hrozbou či tieseň ako dôsledok psychického nátlaku), po uvedomení si svojej právnej situácie a po zváţení právnych moţností a s nimi spojených výhod a nevýhod, tzn. realizácia práva výberu z dvoch zákonných foriem konania, je hlavnou podmienkou pre platnosť dohody o vine a sankcii a pre riadne začatie blokového konania oprávneným správnym orgánom. 8 8Sžo/22/2015 Ďalšou logickou výnimkou z priestupkového konania zaloţenej na súhlase páchateľa je to, ţe ústny prejav páchateľa správny orgán nezaznamenáva prostredníctvom zápisnice a obsah hore uvedenej ústnej dohody nie je ani zachytený prostredníctvom písomnej listiny. Naopak úradným potvrdením o tom, ţe boli naplnené všetky zákonné podmienky pre začatie blokového konania, je pokutový blok alebo blok na pokutu na mieste nezaplatenú. Pri prvej forme rozhodnutia v blokovom konaní páchateľ svoj súhlas s blokovým konaním (tzn. ochotu pokutu zaplatiť) poţadovaný v zmysle § 84 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. vyjadruje konkludentne aktom zaplatenia samotnej pokuty. V druhom prípade svoj súhlas páchateľ priestupku písomne prejaví prostredníctvom podpisu vydaného bloku na pokutu na mieste nezaplatenú. Obidve formy rozhodnutia neobsahujú ani výrokovú časť spolu so skutkovou vetou ani odôvodnenie a čiastočne ani poučenie. Na rozdiel od minimálneho rozsahu náleţitostí rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní, ktoré je vymedzené prostredníctvom § 77 v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. a § 47 Správneho poriadku, pokutové bloky v zmysle § 85 ods. 4 obsahujú iba opisné údaje o osobe páchateľa, o čase spáchania skutku, právnej kvalifikácie priestupku a samotnej pokute. Následne logickým dôsledkom absencie zápisnice, absencie odôvodnenia na pokutovom bloku ako aj hore uvedenej koncentračnej zásady je to, ţe zákon prostredníctvom ustanovenia § 84 nepripustil moţnosť správnych opravných prostriedkov. Otázku súdneho prieskumu rozhodnutí o priestupku zákon č. 372/1990 Zb. rieši iba prostredníctvom ustanovenia § 83, ktoré vzhľadom na svoje zaradenia do systematiky právneho predpisu, tzn. mimo časť označenú ako blokové konanie, sa na prieskum pokutových blokov v zmysle § 83 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. (implicitne: zakotvenie nesplniteľnej podmienky) nevzťahuje. Ústava Slovenskej republiky umoţňuje prostredníctvom čl. 51 ods. 1, aby zákonodarca vymedzil, resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho súdnictva. Avšak z čl. 46 ods. 2 veta druhá ústavy nado všetku pochybnosť vyplýva záver (výkladové pravidlo čl. 152 ods. 4 ústavy), ţe ţiadne rozhodnutie správneho orgánu týkajúce 9 8Sžo/22/2015 sa základných práv a slobôd (či uţ hmotnoprávnej alebo procesnej povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené. Je nepochybné, ţe rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154c ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy nemajú priamy dopad na iné súdne spory, ako tie konania, v medziach ktorých boli vyhlásené. Avšak na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu a obsahu základných práv a ľudských slobôd, a to najmä čl. 46 ods. 2 ústavy, a sú návodom pre súdy na aplikáciu právnych predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov v demokratickej spoločnosti. Prostredníctvom svojho rozsudku Lauko v. Slovenská republika a Kadubec v. Slovenská republika (obidva z 02.09.1998) Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie práva na prístup k súdu z dôvodu, ţe o priestupku sťaţovateľov rozhodli správne orgány, ktorých rozhodnutia neboli súdne preskúmateľné (predmetná právna úprava stratila účinnosť 23.10.1998). Pritom okolnosti riešenia priestupkov - v prípade Lauko v. Slovensko išlo o to, ţe Obvodný úrad v Dubnici nad Váhom na základe zák. č. 372/1990 Zb. uloţil v roku 1994 uvedenému slovenskému občanovi pokutu 300 Sk z titulu priestupku proti občianskemu spolunaţívaniu spolu s povinnosťou nahradiť trovy konania v sume 150 Sk, - v prípade Kadubec v. Slovensko predmetom sťaţnosti bolo správne konanie pred obecným a okresným úradom, výsledkom ktorého bolo uznanie viny sťaţovateľa zo spáchania priestupku proti verejnému poriadku
1 písm. a/ a c/ zák. č. 372/1990 Zb., osvedčujú správnosť záveru, ţe sankcie neboli ani v jednom z uvedených prípadov uloţené v blokovom konaní. Na základe uvedených zistení ako aj právnych záverov môţe Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy vysloviť právny názor, ţe ani čl. 46 ods. 2 ani iné články ústavy nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní. 10 8Sžo/22/2015 Súčasne je však nutné pri hore uvedenom právnom názore zdôrazniť podmienku riadnosti (tzn. legálnosti a legitímnosti) blokového konania. Preto, ak správny súd na základe tvrdenia ţalobcu alebo iného účastníka súdneho prieskumu v súvislosti s aplikáciou čl. 46 ods. 2 ústavy nadobudne opodstatnené pochybnosti o riadnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní, je jeho povinnosťou tento prieskum vykonať. Z uvedeného vyplýva, ţe najmä rozhodnutia vydané v blokovom konaní, ktoré trpia tak závaţnými vadami, ţe domnienka súdu o ich nulitnosti je ťaţko spochybniteľná, spadajú do hore uvedenej skupiny rozhodnutí, ktoré sa musia v zmysle ústavného príkazu zakomponovaného do čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmať. Námietku ţalobcu uvedené v odvolaní však tieto podmienky nespĺňajú a preto najvyšší súd s ohľadom na vyššie uvedené musel konštatovať, ţe dospel k záveru, ţe ţaloba ţalobcu neobsahovala také ţalobné dôvody, ktoré by mohli viesť k zásahu do jeho práv. Ţalobca súdu nijak nevyvrátil, ţe sa dňa 01. septembra 2014 dopustil priestupku
1 písm. h/ zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť vodič motorového vozidla evidenčného čísla H. porušením pravidla cestnej premávky ustanoveného v § 16 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Nijak nespochybnil ani vykonané šetrenie bezprostredne nesledujúce po zastavení uvedeného vozidla, pričom bol v súlade s ustanovením § 84 ods. l zákona o priestupkoch poučený o moţnosti riešenia spáchaného priestupku v blokovom konaní a s touto formou súhlasil, po prečítaní a oboznámení sa s blokom na pokutu č. 0170835-0170836 ţalobca dobrovoľne po preštudovaní lícnej aj rubovej časti dielu A výtlačku bloku vydanom na vzorovom tlačive Ministerstva financií SR č. 26 099 0-A, č. bloku 0170835-0170836 následne diel A výtlačku bloku, v prítomnosti správneho orgánu vlastnoručne podpísal a pokutu vo výške 100 € na mieste zaplatil, za čo mu boli odovzdané diely B bloku č. 017835 a 017836. Nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil iné závaţné vady v blokovom konaní, ktoré by mohli zasiahnuť do základných práv a slobôd ţalobcu, preto sa inými námietkami ţalobcu ďalej nezaoberal. 11 8Sžo/22/2015 Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu a ako aj s prihliadnutím na stanovisko ţalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie krajského súdu potvrdil ako vecne správne. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,
ktorého iba úspešný ţalobca má právo na náhradu trov tohto konania.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.