← Slovensko

o náhradu majetkovej ujmy s prísl.

3 Cdo 2/2016 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Elen

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, ţe ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôţe uplatniť v plnom 8 3 Cdo 2/2016 rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní aţ pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôţe byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tieţ závery vyjadrené v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

  1. Podľa právneho stavu účinného do
  2. júna 2016 bolo dovolaním moţné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávaţnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p. 9.1. V ustanovení § 238 ods. 3 O.s.p. bolo odvolaciemu súdu zverené oprávnenie zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe toto rozhodnutie je zásadného právneho významu. Rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo, ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, neţ je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky (

rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2004). 9.

  1. V danom prípade odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku zaloţil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, dovolateľ je oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. V dovolacom konaní potom predmetom posudzovania môţe byť len správnosť riešenia uvedenej právnej otázky. 9.
  2. Dovolanie ţalobcu smerujúce proti rozsudku, ktorého výrokom odvolací súd zaloţil prípustnosť dovolania, vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po
  3. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) – dovolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto moţné (a tieţ potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
  4. V priebehu dovolacieho konania ţalobca G., a.s. predloţil dovolaciemu súdu zmluvu zo
  5. júna 2016 o postúpení pohľadávky (ktorá je predmetom sporu) subjektu E.. Navrhol, aby do konania na jeho miesto vstúpil E.; s návrhom vyjadril súhlas aj E. ako ten, kto má vstúpiť na miesto ţalobcu. 9 3 Cdo 2/2016 10.
  6. Na konanie na dovolacom súde sa primerane pouţijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 438 ods. 1 CSP). Na dovolacie konanie sa nepouţijú ustanovenia o pristúpení subjektov, o zmene a späťvzatí ţaloby a o vzájomnej ţalobe (§ 438 ods. 2 CSP). 10.
  7. Ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môţe ţalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto ţalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli (§ 80 ods. 1 CSP). Súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáţe, ţe po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto ţalobcu. Právne účinky spojené s podaním ţaloby zostávajú zachované (§ 80 ods. 2 CSP). Ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu (§ 80 ods. 3 CSP). 10.
  8. Ustanovenia § 79 a 80 CSP sú spoločne označené ako „Pristúpenie a zmena subjektov“; § 79 CSP je označený ako „Pristúpenie“, § 80 CSP je označený ako „Zmena“. Ustanovenie § 80 CSP, ktoré sa týka zmeny subjektov, nie je v § 438 ods. 2 CSP uvedené medzi ustanoveniami, ktoré v dovolacom konaní nemoţno „primerane“ pouţiť. Podobne nebola ani podľa právnej úpravy účinnej do
  9. júna 2016 (§ 243c O.s.p. v spojení s § 92 ods. 2 O.s.p.) vylúčená moţnosť, aby v dovolacom konaní došlo k zmene účastníka. 10.
  10. Vzhľadom na to, ţe v danom prípade boli splnené procesné predpoklady, aby do konania na miesto G., a.s. vstúpil E., najvyšší súd navrhovanú zmenu pripustil.
  11. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (

ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závaţných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 O.s.p. (v znení účinnom do

  1. decembra 2014). O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. 10 3 Cdo 2/2016 11.
  2. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. 11.
  3. Ţalobca v dovolaní namieta, ţe mu bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Za právneho stavu do
  4. júna 2016 sa odňatím moţnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv –

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

  1. Podľa názoru dovolateľa je rozhodnutie odvolacieho súdu arbitrárne a nepreskúmateľné, čoho dôsledkom je porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. 12.
  2. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (

tieţ II. ÚS 76/07). 12.2. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola uţ dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) povaţovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“). Rovnaký názor zastával aj ústavný súd (

napríklad jeho rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z

  1. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. 11 3 Cdo 2/2016 12.
  2. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
  3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu neposkytuje ţiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec ţiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôleţitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, ţe mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska. 12.
  4. Dovolateľ teda v preskúmavanej veci nedôvodne namieta, ţe mu (ním tvrdenými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozsudku) bola odňatá moţnosť pred súdom konať.
  5. Dovolateľ tvrdí, ţe nedoručením dôkazov (správ ministerstiev) zo strany odvolacieho súdu v dostatočnom predstihu pred vyhlásením rozsudku došlo k odňatiu jeho moţnosti konať pred súdom. 13.
  6. Z obsahu spisu (č.l. 1389-1390) vyplýva, ţe odvolací súd na pojednávaní konanom
  7. júla 2014 v súlade s § 213 O.s.p. doplnil dokazovanie oboznámením vyjadrení Ministerstva ţivotného prostredia SR a Ministerstva financií SR za prítomnosti dovolateľa i jeho právneho zástupcu. Dovolateľ sa následne k obsahu uvedených dôkazov vyjadril, pričom nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov alebo odročenie pojednávania, resp. poskytnutie lehoty za účelom dodatočného vyjadrenia k výsledkom doplneného dokazovania. Vzhľadom k uvedenému a s prihliadnutím na to, ţe odvolací súd konal v intenciách § 122 a 123 O.s.p., nemohlo dôjsť k dovolateľom tvrdenému postupu zakladajúcemu procesnú vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. 12 3 Cdo 2/2016 13.
  8. Dovolateľ aj v tomto prípade neopodstatnene namietal, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať.
  9. Dovolací súd nezistil, ţe v konaní došlo k „inej vade“ majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Za „inú vadu“ (v § 237 O.s.p. neuvedenú) sa v doterajšej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovalo najmä porušenie ustanovení o dokazovaní napríklad tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy. Vadu tejto povahy zakladalo aj porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napríklad osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, ţe by došlo k vade takejto povahy. 14.
  10. Za „inú procesnú vadu“, ako uţ bolo uvedené vyššie, bolo dávnejšou judikatúrou (R 111/1998) a tieţ stanoviskom R 2/2016 povaţované aj nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia. 14.
  11. V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa ţalobca domáhal, čo uvádzala ţalovaná na svoju obranu, čím ţalobca a ţalovaná argumentovali v odvolacom konaní. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náleţite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. 14.
  12. Najvyšší súd vzhľadom na to dospel k záveru, ţe skutkové alebo právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
  13. Dovolateľ tvrdí, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v intenciách dovolacej otázky (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 15.
  14. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. 13 3 Cdo 2/2016 Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 15.
  15. Postúpiť nemoţno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemoţno ani pohľadávku, pokiaľ nemôţe byť postihnutá výkonom rozhodnutia (§ 525 ods. 1 OZ). Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlţníkovi postupca, nie je dlţník oprávnený sa doţadovať preukázania zmluvy o postúpení (§ 526 ods. 2 OZ). Podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z. výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie a hnuteľný a nehnuteľný majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie. 15.
  16. Pri postúpení pohľadávky dochádza k zmene jedného zo subjektov záväzkového vzťahu na strane veriteľa. Predmetom postúpenia môţe byť iba právo, nie povinnosť. Postupiteľným právom je pohľadávka, ktorú má veriteľ voči dlţníkovi, pričom podmienkou platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je, okrem iného, spôsobilý predmet postúpenia, t.j. aby išlo o pohľadávku spôsobilú na postúpenie. Právny poriadok vymedzuje osobitné kategórie pohľadávok, ktoré nemôţu byť predmetom postúpenia. Tieto predstavujú výnimku z princípu všeobecnej prevoditeľnosti práva veriteľa na plnenie. Právna teória zastáva názor, ţe všetky obmedzujúce ustanovenia tohto významu majú kogentný charakter a zmluva, ktorej predmetom je cesia pohľadávky ex lege vylúčenej z moţnosti postúpenia, je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (porovnaj aj R 46/2009). Vo všeobecnosti nemoţno postúpiť pohľadávky, ktorých postúpenie vylučuje samotný Občiansky zákonník (§ 525 ods. 1), iný všeobecne záväzný právny predpis alebo dohoda účastníkov záväzkového právneho vzťahu (§ 525 ods. 2). Občiansky zákonník upravuje v § 525 ods. 1 všeobecný zákaz postúpenia určitých druhov pohľadávok. Relatívne početnú a zákonom exaktne vymedzenú kategóriu nepostupiteľných pohľadávok predstavujú pohľadávky, ktoré nemôţu byť postihnuté výkonom rozhodnutia alebo exekúciou (napr. § 63 ods. 2, § 104, § 111 Exekučného poriadku; § 317 a § 319 O.s.p.; § 100 ods. 1, § 455, § 845 ods. 1 OZ). 15.
  17. Z procesného hľadiska je pre úplnosť potrebné poukázať na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, ak oznámi postupca dlţníkovi, ţe pohľadávku postúpil postupníkovi, dlţník v zásade nemá v spore o úhradu pohľadávky k dispozícii obranu zaloţenú na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, iba ak by išlo o niektorý z prípadov uvedených 14 3 Cdo 2/2016 v § 525 OZ [R 46/2009, R (ČR) 61/2010, 21 Cdo 5427/2007 NS ČR, 29 Cdo 1796/2009 NS ČR, 33 Cdo 2969/2011 NS ČR, I. ÚS 2276/08 ÚS ČR]. Otázka neplatnosti nie je nevýznamná, ak je predmetom sporu o neplatnosť takejto zmluvy, resp. ak sa poţaduje (uplatňuje) plnenie, ktoré predstavuje hodnotu neuhradenej postúpenej pohľadávky (R 46/2009).
  18. V danom prípade bolo zo skutkového hľadiska preukázané, ţe v priebehu konania došlo medzi pôvodným ţalobcom (Poľnohospodárske druţstvo Niţné Repáše) ako postupcom a G., a.s. ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky, ktorej hodnota predstavuje predmet sporu. Táto pohľadávka pritom smeruje proti Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo ţivotného prostredia SR. S dôrazom na túto okolnosť bolo potom pre posúdenie namietanej platnosti Zmluvy, a teda aj zodpovedanie otázky, či je daná aktívna legitimácia dovolateľa v tomto spore, právne významné zistenie, či takáto pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia podľa § 525 ods. 1 veta druhá OZ. Za účelom vyriešenia tejto otázky odvolací súd výrokom rozsudku zaloţil prípustnosť dovolania. 16.
  19. (Ne)platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 525 ods. 1 veta druhá OZ je nevyhnutné posudzovať vţdy v intenciách ustanovenia vylučujúceho postihnuteľnosť určitej pohľadávky, pričom dovolací súd je toho názoru, ţe pre vyslovenie neplatnosti postúpenia pohľadávky v prípadnom spore musí byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ţe pohľadávka je absolútne nevymoţiteľná. V preskúmavanom prípade ide o ustanovenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z., ktoré predstavuje legislatívny nástroj ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu a prostriedkov Európskej únie. Otázke exekučnej imunity majetku štátu a výkladu predmetného ustanovenia sa v náleze zo
  20. júla 2012 sp. zn. PL. ÚS 111/2011 (ďalej len „Nález“) komplexne venoval Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Pri interpretácii ustanovenia § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z., okrem iného, uviedol, ţe tento „nepokrýva podľa názoru ústavného súdu všetky peňaţné prostriedky vynakladané zo štátneho rozpočtu ... Na mieste je preto reštriktívny výklad.“ Tieţ uviedol, ţe zo systematického a logického hľadiska je normatívny obsah tohto ustanovenia celkom odlišný od matérie obsiahnutej v predchádzajúcich odsekoch zákona § 8 zákona č. 523/2004 Z.z., pretoţe v skutočnosti vôbec neupravuje výdavky štátneho rozpočtu, ale len zákaz exekúcie voči (niektorým) prostriedkom poskytnutým zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie. Navyše, poukázal na moţnosť vzniku absurdnej situácie ako dôsledok rozširujúceho výkladu daného ustanovenia, keďţe výdavkami štátneho rozpočtu 15 3 Cdo 2/2016 sú napríklad aj prostriedky slúţiace na úhradu platov štátnych zamestnancov (malo by teda tieţ ísť „o prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu“). Pri širokom výklade by to znamenalo, ţe časť majetkovej podstaty fyzickej osoby tvorená platom štátneho zamestnanca by nebola postihnuteľná prostriedkami núteného výkonu exekučného titulu znejúceho na tohto štátneho zamestnanca ako na povinného. Ústavný súd v Náleze v súvislosti s ustanovením § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z. povaţoval za rozhodujúce, ţe prostriedky poskytnuté podľa predmetného ustanovenia budú tvoriť v subjektoch na strane povinného v zásade iba časť ich majetku, čo v konečnom dôsledku znamená absenciu príčinnej súvislosti medzi exekučnou imunitou štátu zakotvenou v tomto ustanovení a prípadnou nevymoţiteľnosťou pohľadávky v exekučnom konaní. Zároveň pripomenul, ţe „exekúcie vedené v budúcnosti v týchto prípadoch môţu byť úspešné, aj keď nebudú môcť postihnúť časť majetku týchto organizácií spadajúceho pod ochranu podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách“. Uvedené dosvedčuje aj vyjadrenie Ministerstva financií SR v preskúmavanej veci (č.l. 1359 spisu), podľa ktorého „Ministerstvo ţivotného prostredia SR je štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu, a to predovšetkým s prostriedkami, ktoré jej boli poskytnuté zo štátneho rozpočtu, avšak môţe hospodáriť aj s inými prostriedkami“. Pre úplnosť je potrebné uviesť, ţe ústavný súd v rámci spomínaného Nálezu, okrem iného, vyslovil právnu úpravu zakladajúcu absolútnu exekučnú imunitu štátu za nesúladnú s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd, následkom čoho stratili platnosť niektoré napadnuté ustanovenia. Po publikovaní Nálezu bola zákonodarcom prijatá novela Exekučného poriadku (zákon č. 230/2012 Z.z.), ktorým došlo k zavedeniu tzv. relatívnej exekučnoprávnej imunity určitého majetku štátu, čo v praxi znamená, ţe voči určitým majetkovým hodnotám je exekúcia absolútne neprípustná.
  21. Dovolací súd aj na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, ţe ustanovenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z. nevylučuje z exekúcie celý majetok rozpočtových organizácií, a preto je opodstatnené konštatovanie, ţe nie je moţné iba s poukazom na uvedené ustanovenie bez ďalšieho vysloviť neplatnosť Zmluvy. Z výkladu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, ţe exekučnoprávna imunita sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok (porovnaj aj nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 240/2010, sp. zn. II. ÚS 509/2010). Neplatnosť Zmluvy by mohla nastať len 16 3 Cdo 2/2016 v prípade, ak by bolo preukázané, ţe v čase uzavretia Zmluvy neexistoval majetok mimo rámca § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z.
  22. Ako uţ bolo uvedené v bode 15.4., súdna prax zastáva názor, podľa ktorého v spore o úhradu pohľadávky dlţník, ktorému oznámil postupca postúpenie pohľadávky, disponuje moţnosťou procesnej obrany zaloţenej na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení takejto pohľadávky, ak ide o niektorý z prípadov podľa § 525 OZ. Judikát R 46/2009 uţ dávnejšie vyslovil, ţe zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá v rozpore s ustanovením § 525 ods. 2 OZ je absolútne neplatným právnym úkonom. Dovolací súd nevidí dôvod, ktorý by bránil opodstatnenosti uvedeného právneho názoru aj v prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu rozporu s ustanovením § 525 ods. 1 veta druhá OZ. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, ţe absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí – s ohľadom na to, ţe je stanovená zároveň vo verejnom záujme – priamo (automaticky) zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Absolútna neplatnosť pôsobí od počiatku (ex tunc), preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu vôbec nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu s ohľadom na spomenutý verejný záujem aj bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti.
  23. Odvolací súd za otázku právneho zásadného významu označil, či súd v občianskom súdenom konaní je povinný skúmať ex offo existenciu majetku na strane ústredného orgánu štátnej správy, vyňatého spod ochrany podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z., pri posúdení platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá smeruje proti štátu zastúpenému takýmto ústredným orgánom štátnej správy v zmysle § 525 ods. 1 OZ. Dovolací súd posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, ţe súd ex offo takúto povinnosť nemá, povaţuje za správne; dôkazné bremeno preukázať tieto skutočnosti zaťaţuje ţalobcu. 19.
  24. Sporové konanie je ovládané hlavne princípom kontradiktórnosti a prejednacím princípom, ktoré predurčujú, ţe ťarchu a zodpovednosť za výsledok konania nesú hlavne účastníci. Medzi povinnosti účastníkov v sporovom konaní patrí predovšetkým tvrdenie rozhodných skutočností a navrhovanie dôkazov (tzv. povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), prostredníctvom ktorých poskytujú informácie potrebné pre rozhodnutie. Kaţdé skutkové tvrdenie a kaţdý navrhnutý dôkaz musí najprv vychádzať z vlastnej vedomosti účastníka o jeho existencii a obsahu. Na procesnú stranu, ktorá nemá reálnu moţnosť získať 17 3 Cdo 2/2016 potrebné informácie tvoriace základ pre opísanie rozhodujúcich skutkových okolností, doliehajú negatívne dôsledky „informačného deficitu“ (

Macur, J.: Důkazní břemeno v civilním soudním řízení. Masarykova univerzita v Brně, 1995, s. 121 a nasl.). Strana sporu v takomto prípade musí aspoň rámcovo navrhnúť spôsob, ktorým by bolo moţné „informačný deficit“ odstrániť. Iba ak súd vo svojom posudzovaní dospeje k názoru, ţe poţiadavka účastníka je primeraná a jej realizácia pravdepodobne povedie k zisteniu skutočnosti, ohľadom ktorej je účastník v „informačnom deficite“, môţe uloţiť povinnosť poskytnúť informácie protistrane (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 294/2012). 19.

  1. Vo všeobecnosti teda platí, ţe dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťaţuje toto účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tieţ existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťaţená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôţe mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, ţe strana zaťaţená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tieţ platí, ţe uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemoţno zamieňať s obrátením dôkazného bremena.
  2. Dovolací súd v preskúmavanej veci zistil, ţe odvolací súd informačný deficit ţalobcu o inom majetku ţalovanej, ktorý by nepodliehal reţimu § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z., odstraňoval uloţením povinnosti ţalovanej podať tieto informácie súdu, ktorú povinnosť si ţalovaná aj splnila a poskytla informácie o svojom majetku v čase uzavretia Zmluvy. Ingerencia súdu sa totiţ v takýchto prípadoch obmedzí len na výzvu adresovanú protistrane, v zmysle ktorej má táto predloţiť informáciu o skutočnostiach, ohľadom ktorej je účastník v „informačnom deficite“. Nakoľko konanie ţalovanej v tomto smere nemoţno hodnotiť ako nekorektné a zavádzajúce, záver odvolacieho súdu o určení neplatnosti Zmluvy pre jej rozpor s § 525 ods. 1 veta druhá OZ je správny.
  3. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca nepodloţene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na to dovolanie ţalobcu zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP). 18 3 Cdo 2/2016
  4. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Ţalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania proti ţalobcovi. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
  5. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
  6. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  7. apríla 2017 JUDr. Daniela Sučanská, v.r. predsedníčka senátu (sudca spravodajca) JUDr. Emil Franciscy, v.r. JUDr. Elena Siebenstichová, v.r. člen senátu členka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.