← Slovensko

sťažnosť prokurátora

Obsah (11)§ 171a§ 41§ 194§ 400§ 192§ 399§ 39a§ 35§ 42§ 41b§ 18

N a j v y š š í s ú d 5 Tost 27/2016 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Petra Hatalu a JUDr. Dan

§ 171aods.

1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. augusta 2003 ako obzvlášť nebezpečný recidivista

§ 41ods.

1 Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom

  1. júla 2016 v Bratislave sťažnosť prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z
  2. júna 2016, sp. zn. 3Ntok/1/2015, a rozhodol t a k t o : I.

§ 194ods.

1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie sa z r u š u j e. II. Krajskému súdu v Žiline sa u k l a d á, aby vo veci znovu konal a rozhodol. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Žiline uznesením z 15. júna 2016, sp. zn. 3Ntok/1/2015,

§ 400ods.

1 Tr. por., § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. povolil obnovu konania v prospech odsúdeného F. M. a zároveň zrušil výrok o treste v rozsudku Krajského súdu v Žiline z

  1. januára 2007, sp. zn. 7T 9/2003, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len prokurátor). 2 5 Tost 27/2016 V osobitnom písomnom podaní argumentoval tým, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý sa odvoláva napadnuté uznesenie, sa vzťahoval len na asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného do
  2. januára 2006.

jeho názoru všeobecný súd spôsobom, ktorý je prezentovaný v napadnutom uznesení, vstupuje do výlučnej pôsobnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do

  1. decembra 2005 vyhlasuje za nesúladné s ústavou, aj keď ústavný súd tak nikdy nerozhodol. Pritom absentuje vysvetlenie, prečo krajský súd (i keď viazaný právnym názorom senátu 4 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) urobil paralelu medzi neústavnosťou časti asperačnej zásady a ukladaním trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi, keďže v prvom prípade, ktorého sa týka aj spomínaný nález ústavného súdu, ide o ukladanie trestu pri viacčinnom súbehu trestných činov, zatiaľ čo v druhom prípade ide o ukladanie trestu pri recidíve. Prokurátor na podklade vyššie uvedeného potom dospel k záveru, že v posudzovanej veci nebol dôvod na povolenie obnovy konania, nakoľko ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  2. decembra 2005 nikdy nestratilo účinnosť, a aj keď už neplatí, môže mať účinky aj v súčasnosti.

názoru prokurátora pokiaľ krajský súd mal pochybnosti o súlade ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 s Ústavou Slovenskej republiky, mal sa ešte pre rozhodnutím o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania obrátiť na ústavný súd s návrhom na začatie konania ohľadom tohto nesúladu. Až po prípadnom rozhodnutí ústavného súdu o takomto návrhu bude evidentne zrejmé, či vo veci bude daný dôvod na obnovu konania v zmysle § 41b ods. 1 zákona o organizácii ústavného súdu a konaní pred ním. S poukazom na vyššie uvedené sa podanou sťažnosťou domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie a Krajskému súdu v Žiline uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom

§ 192ods.

1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým prokurátor podal sťažnosť, ako aj konanie týmto výrokom predchádzajúcim a dospel pritom k záveru, že sťažnosť prokurátora je dôvodná. 3 5 Tost 27/2016 Úvodom je potrebné uviesť, že krajský súd o návrhu odsúdeného F. M. už raz v minulosti rozhodol, a to uznesením z 22. septembra 2015, sp. zn. 3Ntok/1/2015, ktorým

§ 399ods.

2 Tr. por. tento návrh zamietol. Na podklade podanej sťažnosti odsúdeného F. M. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 19. apríla 2016, sp. zn. 4 Tost 32/2016, zrušil napadnuté uznesenie a krajskému súdu uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Pritom vyslovil právny názor, v ktorom sa odvolával na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 36/2014,

ktorého rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. vyvoláva vyhlásenie nálezu ústavného súdu z

  1. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák., je pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom od
  2. septembra 2003 do
  3. decembra
  4. Senát 4T ďalej prezentoval názor, že pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver, že nález ústavného súdu sa má vzťahovať aj na § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného od
  5. septembra 2003 do
  6. decembra 2005, keďže v tomto ustanovení je riešené ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu uvedené slová „súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, je potom potrebné takúto extenzívnu interpretáciu vyvodiť aj v prípade ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do
  7. augusta 2003 (správne malo byť do
  8. decembra 2005), pretože v predmetnom ustanovení je rovnako riešené ukladanie trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu použité identické slová, ktoré sú

nálezu ústavného súdu v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

záveru senátu 4 T by bolo v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, aby recidíva (rovnako ako viacčinný súbeh) automaticky viedla k uloženiu trestu v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2007, sp. zn. 7T 9/2003, bol obžalovaný F. M. uznaný za vinného z trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice

§ 171aods.

1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31. augusta 2003 ako obzvlášť nebezpečný recidivista

§ 41ods.

1 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto rozsudku. Za to bol odsúdený

§ 171aods.

2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého bol

§ 39aods.

2 písm. c/ Tr. zák. zaradený do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. 4 5 Tost 27/2016

§ 41ods.

2 Tr. zák. účinného od

  1. januára 2006 do
  2. decembra 2012 (do publikovania nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov) ak súd ukladá trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

§ 35ods.

2 Tr. zák. účinného od

  1. septembra 2003 do
  2. decembra 2005 ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

§ 42ods.

1 Tr. zák. účinného do

  1. decembra 2005 horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášť nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súd uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z
  2. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, rozhodol, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

§ 41bods.

1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, v konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov „ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom obnovy konania

ustanovení Trestného poriadku“.

stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. decembra 2014, 5 5 Tost 27/2016 Tpj 36/2014, rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, v konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  2. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
  3. decembra 2012 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák., je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom od
  4. septembra 2003 do
  5. decembra
  6. Senát 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje za potrebné pritom zdôrazniť, že ústavný súd v spomínanom náleze, ktorý sa týkal výhradne použitia časti asperačnej zásady v rámci ukladania trestu pri viacčinnom súbehu úmyselných trestných činov, z ktorých je aspoň jeden zločinom, prísne rozlišoval medzi ukladaním trestu pri viacčinnom súbehu a pri recidíve. Treba povedať, že v prípade viacčinného súbehu, ako i v prípade recidívy ide o situáciu, keď páchateľ spáchal viacero trestných činov, pričom základný rozdiel medzi súbehom a recidívou spočíva v tom, že v prípade recidívy páchateľ spáchal ďalší trestný čin až potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený za predchádzajúci trestný čin. Trestné právo tradične pristupuje k trestaniu recidivistov prísnejšie, a to vychádzajúc z myšlienky, že ak sa výchovné pôsobenie predchádzajúceho potrestania minulo účinkom a recidivista po predchádzajúcom odsúdení spáchaním ďalšieho trestného činu preukázal ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti, je v prípade ďalšieho odsúdenia na mieste prísnejšia represia a poskytnutie zvýšenej ochrany trestno-právnymi nástrojmi. Na druhej strane pri viacčinnom súbehu páchateľ medzi páchaním jednotlivých skutkov nie je na svoje negatívne správanie upozornený sankciou uloženou súdom. Rešpektujúc jednotlivé účely trestu (represia, resocializácia a výchovné pôsobenie), ako i požiadavku primeranosti, je potom na mieste prisvedčiť právnemu názoru, že v prípade, ak je páchateľ súdom naraz trestaný za trestný čin A a trestný čin B, ktoré boli spáchané v súbehu, mal by (vzhľadom na absenciu predchádzajúceho varovania) byť potrestaný miernejšie ako v prípade, ak by bol súdom najprv potrestaný (a zároveň varovaný pred ďalším 6 5 Tost 27/2016 negatívnym správaním) za trestný čin A a následne by po právoplatnosti tohto rozhodnutia spáchal trestný čin B, za ktorý by bol súdom (už ako recidivista) tiež potrestaný. Vychádzajúc z požiadavky primeranosti trestu (s dôrazom na nevyhnutnosť individualizácie trestu) ústavný súd konštatoval, že pri stanovovaní podmienok ukladania trestu zákonodarca nesmie privilegovať jedinú skutočnosť – spáchanie trestného činu v rámci viacčinného súbehu.

názoru ústavného súdu potom v prípadoch, keď spáchanie viacerých trestných činov v súbehu podstatne nezvyšuje závažnosť spáchaných trestných činov, neexistuje racionálny dôvod, prečo by spáchanie viacerých trestných činov v súbehu malo byť postihované automaticky trestom ukladaným nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby. Ústavný súd dospel k záveru, že je v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, aby samotný viacčinný súbeh automaticky viedol k uloženiu trestu nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, a to obzvlášť, ak by takýto trest mal byť prísnejší ako trest, ktorý by súd mohol uložiť za rovnaké (resp. obdobné) trestné činy spáchané v rámci recidívy. Takýto výrazne disproporčný prístup zákonodarcu k trestaniu viacčinného súbehu na jednej strane a (závažnejšej a pre spoločnosť podstatne nebezpečnejšej) recidívy na strane druhej

názoru ústavného súdu zásadným spôsobom popiera požiadavku primeranosti trestu, a preto takáto právna úprava i z tohto dôvodu v teste proporcionality neobstojí. Pre záver, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti prísne rozlišuje otázku primeranosti trestu pri súbehu trestných činov a pri recidíve svedčí aj ďalší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. novembra 2011, sp. zn. PL. ÚS 6/09, ktorým okrem iného návrhu Okresného súdu Pezinok v časti týkajúcej sa vyslovenia nesúladu § 47 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov s čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyhovel. Z odôvodnenia tohto nálezu mimo iné vyplýva, že judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva považuje otázky trestania za otázky, ktoré sú zásadne v pôsobnosti zmluvných strán dohovoru, a čo sa týka ukladania trestu odňatia slobody a iných, predovšetkým 7 5 Tost 27/2016 v pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Ústavný súd v tomto náleze predovšetkým zdôraznil, že uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho recidívneho správania, je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou zabránením páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia slobody. ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia slobody je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na druhej strane ESĽP rešpektuje aj výchovné pôsobenie trestu prostredníctvom rôznych foriem reintegrácie páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002). Jeho rozhodovacia činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje, že by mal ambíciu vyslovovať sa k pomeru trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov. Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom (v danom prípade účinná ochrana spoločnosti pred vysokým rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Nahradenie posúdenia takejto väzby úvahou ústavného súdu (tobôž nie všeobecného súdu) o tom najvhodnejšom alebo najúčelnejšom systéme ukladania trestov by znamenalo vstúpiť do prerogatívov zákonodarcu a do realizácie jeho výslovnej ústavnej pôsobnosti v situácii, keď pre to absentujú presvedčivé dôvody vyplývajúce tak z výsledkov ústavného testu proporcionality, ako aj z bezprostredne súvisiacej judikatúry ESĽP. Ústavný súd po zvážení všetkých ústavnoprávnych aspektov s prihliadnutím na zvrchovanú právomoc zákonodarcu určovať limity trestnej politiky a súčasne riadiac sa zásadou seba obmedzenia a zdržanlivosti (m. m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011) však v tomto prípade dospel k záveru, že obsah § 47 ods. 2 Trestného zákona nezasahuje do uznávaných a v danom prípade relevantných ústavných princípov vyplývajúcich najmä z čl. 1 ods. 1 a ďalších súvisiacich článkov ústavy. 8 5 Tost 27/2016

názoru senátu 5 T senát 4 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky svojím rozhodnutím postupoval nad rámec svojej právomoci, keď svojím právnym názorom, ktorý bol pre podriadený súd právne záväzný, zasiahol do kompetencie ústavného súdu ako jediného orgánu špecializovanej a koncentrovanej súdnej kontroly ústavnosti. V danom prípade totiž senát 4T aplikujúc závery spomínaného nálezu ústavného súdu a stanoviska najvyššieho súdu týkajúcich sa použitia časti asperačnej zásady pre ukladanie trestu pri viacčinnom súbehu rozšíril aj na ustanovenie § 42 ods. 1 druhá veta Tr. zák. účinného od

  1. novembra 1961 do
  2. decembra 2005 týkajúceho sa ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi, hoci Ústavný súd Slovenskej republiky o takomto nesúlade doposiaľ vôbec nekonal a nerozhodol. V tomto prípade je síce pravdou, že ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom od
  3. novembra 1961 do
  4. decembra 2005 stratilo platnosť a účinnosť, pričom ústavný súd v takýchto prípadoch konanie o návrhu súdu na začatie konania o súlade zastaví (§ 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde), keďže preskúmavaný právny predpis pred prípadným vyhlásením nálezu stratil platnosť. V tomto smere však boli publikované sudcami Ústavného súdu Slovenskej republiky (Ľalík, Mészáros a Orosz) aj odlišné stanoviská, z ktorých vyplýva, že neplatnosť právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení nemožno stotožňovať s ich neuplatniteľnosťou (neaplikovateľnosťou) v právno – aplikačnej praxi. Ich neuplatniteľnosť totiž nemožno mechanicky odvodzovať len z faktu, že boli zrušené iným právnym predpisom, resp. niektorým jeho ustanovením. Aj po zrušení právneho predpisu, jeho časti, resp. niektorého jeho ustanovenia možno totiž v niektorých prípadoch takýto právny predpis, jeho časť, resp. niektoré jeho ustanovenie aspoň v obmedzenom rozsahu uplatniť (aplikovať) v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci, ak takáto možnosť vyplýva z prechodných (intertemporálnych) ustanovení právneho predpisu, ktorým došlo k jeho zrušeniu, prípadne iného právneho predpisu. K obdobnému názoru pri porovnateľnej ústavnej a zákonnej úprave dospel vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý už v náleze, sp. zn. PL. ÚS 33/00, okrem iného uviedol, že ak by ústavný súd odmietol poskytnúť všeobecnému súdu pomoc svojim rozhodnutím o ústavnosti či protiústavnosti už neplatného, ale aplikovateľného zákona, vznikla by neriešiteľná situácia umelého právneho vákua, v ktorom by nemohol príslušný súd 9 5 Tost 27/2016 o ním prerokovávanej žalobe rozhodnúť, ak by bol presvedčený o tom, že toto rozhodnutie by malo byť opreté o protiústavné ustanovenie dotknutého zákona. Keby však všeobecný súd napriek tomu sám rozhodol na základe svojho presvedčenia o protiústavnosti aplikovaných ustanovení dotknutého zákona, konal by

názoru Ústavného súdu Českej republiky v rozpore s ústavnou úpravou (čl. 83 a čl. 95 ods. 1 a 2 Ústavy Českej republiky) založenou na koncentrovanom type ústavného súdnictva. Vychádzajúc z vyššie uvedeného senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti zrušil napadnuté uznesenie a Krajskému súdu v Žiline uložil, aby vo veci znovu konal. Povinnosťou krajského súdu v prípade pochybností o protiústavnosti časti ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 bude

§ 18ods.1 písm.

d/ zákona o ústavnom súde s poukazom na čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky podať na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade časti vyššie uvedeného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne článkami ústavy, ktoré boli citované v náleze ústavného súdu týkajúceho sa použitia časti asperačnej zásady v rámci ukladania trestu pri viacčinnom súbehu. V opačnom prípade bude povinnosťou krajského súdu opätovne rozhodnúť o podanom návrhu na povolenie obnovy konania bez zreteľa na predtým vyslovený právny názor. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave 27. júla 2016 JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Gabriela Protušová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.