2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. L. sa o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 24. februára 2014, sp. zn. 3 T 186/2013, uznal obvineného J. L. vinným z prečinu krádeže
2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a prečinu porušovania domovej slobody
1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ktorý je uvedený v rozsudku. Za to okresný súd obvineného J. L. odsúdil
3 Tr. zák. za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák. a § 37 písm. h/ a m/ Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov.
2 písm. b/ Tr. zák. súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
1 Tr. por. súd obvinenému uložil povinnosť nahradiť (spoločne 5 Tdo 29/2016 2 a nerozdielne) poškodeným Ing. M. C. a J. C. škodu vo výške 431 Eur (štyristotridsaťjeden). Proti tomuto rozsudku podal obvinený J. L. čo do výroku o uloženom treste a náhrade škody odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 29. mája 2014, sp. zn. 3 To 58/2014,
por. zamietol. Dňa
1 písm. c/, g/, h/ a i/ Tr. por. Vo vzťahu k dôvodu spočívajúcemu v uložení trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.) a nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) obvinený J. L. uviedol, že skutku, ktorý je mu v tomto konaní kladený za vinu, sa dopustil dňa
zák. uložený súhrnný trest. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 16. apríla 2015, sp. zn. 3 To 42/2015, v ktorom odvolací súd skonštatoval pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý konanie obvineného neposúdil ako súbeh, ale ako recidívu. Dovolací dôvod spočívajúci v zásadnom porušení práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) obvinený J. L. vyvodzoval zo skutočnosti, že odvolací súd 5 Tdo 29/2016 3 sa vo svojom uznesení dostatočne, resp. nijako nevyrovnal s jeho námietkami týkajúcimi sa aplikácie ustanovení o súhrnnom treste.
mienky obvineného, len stručný odkaz na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa nemožno považovať za riadne a plnohodnotné odôvodnenie tak, ako to vyžaduje Trestný poriadok. Pokiaľ išlo o ďalší dovolací dôvod – rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.), obvinený J. L. uviedol, že súdy oboch stupňov si nepripojili, a teda sa ani neoboznámili so súdnymi spismi týkajúcimi sa zbiehajúcich trestných činov, za ktoré mu mal byť uložený súhrnný trest. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom
1 písm. c/, h/ a i/ Tr. por. obvinený J. L. v ďalšej časti dovolania doplnil, že na jeho predchádzajúce odsúdenie za trestný čin krádeže súdy prihliadli dvakrát, čím porušili § 38 ods. 1 Tr. zák. Raz ho totiž vyhodnotili ako zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty
3 písm. b/ Tr. zák. a druhýkrát ako priťažujúcu okolnosť
m/ Tr. zák. Bez poukazu na konkrétny dovolací dôvod obvinený J. L. vysvetlil, že v tejto veci vydal okresný súd dňa 11. decembra 2013 trestný rozkaz, ktorým mu bol uložený trest vo výmere 2 rokov nepodmienečne. Keďže tento trest považoval za neprimerane prísny, podal proti vydanému trestnému rozkazu odpor. Napriek tomu, že dôkazná situácia sa nijako od vydania trestného rozkazu nezmenila, súd prvého stupňa „bez toho, aby na to existovali pádne dôvody“ zvýšil výmeru trestu na 2 roky a 6 mesiacov. Ako obvinený uviedol, takýto postup je nutné považovať za svojvôľu, keďže súd po zrušení trestného rozkazu nie je viazaný kvalifikáciou trestného činu, ani druhom, resp. výmerou trestu len za predpokladu, že po vykonanom dokazovaní dospel k odlišným záverom, čo sa v tomto prípade zjavne nestalo (§ 355 ods. 3 Tr. por.). Súd postupoval nesprávne aj v otázke posudzovania existencie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Obvinený J. L. namietal, že mu okresný súd neuznal existenciu poľahčujúcej okolnosti
n/ Tr. zák. s odôvodnením, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by orgánom činným v trestnom konaní napomáhal pri objasňovaní svojej trestnej činnosti. Obvinený s tým nesúhlasil a uviedol, že hneď na začiatku trestného konania sa ku skutku priznal, na tomto priznaní v celom priebehu 5 Tdo 29/2016 4 trestného konania zotrval, uviedol všetky okolnosti, za ktorých k žalovanému skutku došlo, s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval, nerobil prieťahy, nepodával žiadne sťažnosti, mal záujem nahradiť spôsobenú škodu a uzavrieť s prokurátorom dohodu o vine a treste. V zmysle ustálenej judikatúry, ak páchateľ na hlavnom pojednávaní dá
1 písm. b/ alebo c/ Tr. por. vyhlásenie o vine a súdu tak dokazovanie ohľadne tejto otázky odpadne, je potrebné mu popri poľahčujúcej okolnosti
l/ Tr. zák. priznať aj ďalšiu, a to
n/ Tr. zák. V dôsledku uvedeného postupu súdy nesprávne – v jeho neprospech vyhodnotili pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, čo malo za následok zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu (na 1 rok a 4 mesiace). V skutočnosti sa malo postupovať naopak, t. j. o jednu tretinu mala byť znížená horná hranica trestnej sadzby (na 2 roky a 2 mesiace). Záverom obvinený J. L. vyslovil názor, že uložený trest je neprimerane prísny a neproporcionálny. Poukázal pri tom na čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie a na čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na rozsudok Okresného súdu Martin z 11. februára 2014, sp. zn. 2 T 100/2012, v ktorom mu bol za totožnú trestnú činnosť s vyššou spôsobenou škodou (1.140 Eur) uložený trest odňatia slobody vo výmere 16 (šestnásť) mesiacov. Na podklade vyššie uvedených dôvodov obvinený J. L. navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil porušenie príslušných ustanovení zákona a v zmysle § 386 ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie krajského súdu, rozsudok okresného súdu, ako aj chybné konanie, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzalo, v celom rozsahu zrušil a zároveň, aby prikázal okresnému súdu vo veci nanovo konať a rozhodnúť. Rovnopis dovolania obvineného J. L. okresný súd
por.
por. K dovolacím dôvodom
1 písm. i/ a h/ Tr. por. Pokiaľ ide o údajné pochybenie súdov pri aplikácii § 42 Tr. zák., dovolací súd uvádza, že túto námietku je nutné subsumovať pod dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por. a nie (aj)
1 písm. h/ Tr. por., ako to namietal J. L. (viď stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo
ktorého na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na priťažujúcu okolnosť, ako aj to, že mu ii/ súdy nepriznali poľahčujúcu okolnosť
n/ Tr. zák., hoci tak urobiť mali. Pokiaľ ide o prvú námietku, dovolací súd je toho názoru, že súd prvého stupňa v rozsudku na s. 7 ods. 1 jasne vysvetlil, že zákonný znak kvalifikovanej skutkovej podstaty
3 písm. b/ Tr. zák. – „hoci bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch odsúdený“ bol naplnený rozsudkom okresného súdu zo
m/ Tr. zák. – „bol už za trestný čin odsúdený“, bola daná s ohľadom na predchádzajúce (ďalšie) odsúdenia obžalovaného
odpisu z registra trestov. Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť
n/ Tr. zák., t. j. napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, túto obvinený J. L. odôvodňoval tým, že na hlavnom pojednávaní dňa 24. februára 2014 dal
1 písm. b/ Tr. por. vyhlásenie o svojej vine, pričom súd toto vyhlásenie
7 Tr. por. uznesením prijal, a tak mu dokazovanie ohľadne tejto otázky odpadlo. Bez toho, aby dovolací súd s obvineným J. L. polemizoval, či vyhlásenie obvineného
1 písm. b/ alebo c/ Tr. por. predstavuje poľahčujúcu okolnosť
n/ Tr. zák. upozorňuje, že toto (prípadné) pochybenie súdov nižšej inštancie by nebolo spôsobilé zásadne ovplyvniť jeho postavenie (§ 371 ods. 5 Tr. por.). Ako totiž okresný súd uviedol, v prípade obvineného prevažovali priťažujúce okolnosti v pomere 2:1, na základe čoho došlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej sadzby na 1 rok a 4 mesiace. Pokiaľ by sme aj prezumovali existenciu ďalšej poľahčujúcej okolnosti (
n/ Tr. zák.), zákonné rozpätie trestnej sadby by v dôsledku vyrovnaného pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností ostalo nezmenené (6 mesiacov až 3 roky), pričom uložený trest (vo výmere 2 rokov a 6 mesiacov) tomuto rozpätiu zodpovedá. 5 Tdo 29/2016 7 Z týchto dôvodov a v spojitosti s vyššie formulovaným záverom dovolacieho súdu o tom, že k porušeniu § 38 ods. 1 Tr. zák. nedošlo, je tvrdenie obvineného J. L. o prevahe poľahčujúcich okolností (a s tým súvisiaci postup
3 Tr. zák.) nesprávne. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. Za zásadné porušenie práva na obhajobu považoval obvinený J. L. skutočnosť, že s vyššie popísanou argumentáciou týkajúcou sa ukladania súhrnného trestu sa odvolací súd vo svojom uznesení náležite nevyrovnal, resp. na ňu nijak nereagoval. S prihliadnutím na nesprávnosť ním prezentovanej argumentácie, najvyšší súd upozorňuje, že
7 Tr. por. dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Aj napriek tomu, že uvedená námietka (sama osebe) žiaden dovolací dôvod nenapĺňa, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Uloženie súhrnného trestu obvinený J. L. požadoval v celom priebehu prvostupňového konania (po prvýkrát v odôvodnení podaného odporu z 23. januára 2014), pričom dôvody, pre ktoré sa tak napokon nestalo, okresný súd na s. 6 ods. 2 rozsudku veľmi podrobne a správne vysvetlil. V situácii, keď obvinený v odvolaní ďalšie argumenty v tomto smere neponúkol, nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že len odkaz odvolacieho súdu na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (ktorý, opäť opakujeme, sa s argumentáciou obvineného podrobne vyrovnal) je nedostatočný a už vôbec nie, že by zakladal dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. Naopak, obvinenému je už od prvostupňového rozsudku celkom zrejmé, prečo v jeho prípade aplikácia ustanovení o súhrnnom treste neprichádzala do úvahy a na tomto bez ďalšieho zotrval aj odvolací súd. V tejto súvislosti najvyšší súd upriamuje pozornosť obvineného J. L. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
1 písm. g/ Tr. por. Pokiaľ ide o námietku obvineného J. L., že súdy si pri rozhodovaní o uloženom treste nepripojili spisy k zbiehajúcim trestným činom (vedeným pred okresným súdom pod sp. zn. 3 T 108/2012 a Okresným súdom Martin pod sp. zn. 2 T 100/2012), túto vzhľadom na doposiaľ uvedené dovolací súd rovnako nepovažoval za relevantnú. Okrem toho táto námietka, hoci by aj relevantná bola, dovolateľom uplatnený dôvod dovolania nenapĺňa. K ostatným dovolacím námietkam Za „svojvôľu“ označil obvinený J. L. skutočnosť, že okresný súd mu v porovnaní so zrušeným trestným rozkazom z 11. decembra 2013 uložil 24. februára 2014 na hlavnom pojednávaní vyšší trest (z pôvodných 2 rokov na 2 roky a 6 mesiacov), hoci po vykonaní dokazovania pred súdom sa skutkový stav nijak nezmenil. Aj vo vzťahu k tejto námietke najvyšší súd odkazuje na § 371 ods. 7 Tr. por.,
ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V každom prípade, z § 355 ods. 3 Tr. por. vyplýva, že po zrušení trestného rozkazu sa zásada zákazu reformationis in peius neaplikuje. Je to dané hlavne tým, že trestný rozkaz sa vydáva len na podklade dôkazov (získaných v prípravnom konaní), ktoré súd nevykonáva, len ich posúdi, či spĺňajú podmienku „spoľahlivého preukázania skutkového stavu veci“. Zároveň ale platí, že ak sa na hlavnom pojednávaní – po zrušení trestného rozkazu na základe odporu podaného obvineným – vykonaným dokazovaním skutkový stav nezmení, nemožno obvinenému uložiť prísnejší trest ako ten, ktorý mu bol uložený na základe predtým vydaného trestného rozkazu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1 písm. c/, g/, h/ a i/ Tr. por. nie sú dané, a tak jeho dovolanie
c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. apríla 2016 JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Gabriela Protušová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.