1 O.s.p. zohľadniac úspech ţalovanej v odvolacom konaní. Výšku prisúdenej náhrady trov odvolacieho konania odôvodnil náhradou trov právneho zastúpenia v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol jeho zrušenie 3 6 Cdo 164/2010 a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutím súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd nereagoval na jeho argumenty uplatnené v odvolaní a nezdôvodnil odklon od judikatúry súdov v obdobných prípadoch, čím porušil zásadu predvídateľnosti rozhodovania súdov a princíp právnej istoty. V dôsledku toho je
dovolateľa rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľným a zmätočným, čím prišlo k porušeniu princípov práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, ţe záver o tom, ţe v jeho osobnom a pracovnom ţivote sa neodrazila ţiadna ujma, nevyplýva z vykonaného dokazovania a skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom a výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., pretoţe súd vyhodnotil vykonané dôkazy nesprávne a v logickom rozpore s poznatkami získanými z prednesov svedkov a jeho osoby.
dovolateľa odvolací súd porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj svojim rozhodnutím o práve na náhradu trov konania. K namietanému porušeniu
dovolateľa prišlo nesprávnou aplikáciou vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretoţe odvolací súd nesprávne povaţoval hodnotou veci hodnotu peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy, i napriek tomu, ţe toto právo je hodnotou, pri ktorej je pojmovo vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch, pretoţe peňaţná satisfakcia len zmierňuje ujmu na osobnostnom práve. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie zamietnuť z dôvodu správnych rozhodnutí súdov prvostupňového i odvolacieho. Výslovne uviedla, ţe náhradu trov dovolacieho konania neţiada prisúdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé 4 6 Cdo 164/2010 rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, 5 6 Cdo 164/2010 d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu konania, t.j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho rozhodnutia predchádzala. Postupom súdu „v priebehu konania“ preto nie je vlastný rozhodovací akt, ktorý má za úlohu priebeh konania zhodnotiť. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe neodôvodnil (riadne) svoje potvrdzujúce meritórne rozhodnutie.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ 6 6 Cdo 164/2010 (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky formou oznámenia FMZV pod č. 209/1992 Zb.), vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Otázku nemajetkovej ujmy v peniazoch pri práve na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 13 ods. 2 a 3.
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
ods. 1 najmä preto, ţe bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tieţ právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Úvaha súdu o tom, či bola v značnej miere zníţená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej váţnosť v spoločnosti, musí 7 6 Cdo 164/2010 vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby na ochranu osobnosti v zmysle § 219 O.s.p. V uvedenom prípade sa musel preto v odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie o veci, pokiaľ nevyuţil moţnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym poriadkom v ustanovení § 219 ods. 2,
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa ţalobca odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil v akých skutkových zisteniach vidí dôvod nesplnenia podmienok predpokladaných ustanovením § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe neprimeraný zásah v rozpore s oprávnenými záujmami ţalobcu do jeho osobnostného práva vzhľadom ku svojej intenzite a trvaniu, nemal za následok zníţenie dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti ţalobcu v značnej miere. Prijaté právne závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcu. Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať nesprávnym právnym 8 6 Cdo 164/2010 posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé 9 6 Cdo 164/2010 z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Nedostatočnosť skutkových zistení a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov môţu mať (v prípade ich opodstatnenosti) dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani skutočnosť, ţe by súdy z takýchto skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá prípustnosť dovolania ţalobcu
tohto ustanovenia. Vzhľadom na uvedené moţno preto dospieť k záveru, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/ aţ g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani
týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Keďţe ţalobca napadol dovolaním rozsudok krajského súdu v celom rozsahu, k tej časti dovolania, ktorou je napadnutý aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, je potrebné uviesť, ţe dovolanie smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia. Charakter uznesenia nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do rozsudku pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Prípustnosť dovolania je potrebné posudzovať
(porovnaj ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 283/2005 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/2006). Ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však
3 O.s.p. ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozhodnutiu (výroku) odvolacieho súdu, proti 10 6 Cdo 164/2010 ktorému je dovolanie uvedeným ustanovením expressis verbis (výslovne) vylúčené. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Dovolateľ nenamietal, ţe by v danom konaní došlo k niektorej z týchto vád a existencia vady tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku o práve na náhradu trov konania, preto nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia. Námietka dovolateľa, ţe rozsudok v napadnutom výroku, ktorým odvolací súd prisúdil náhradu trov konania úspešnej ţalovanej v nesprávnej (vyššej) výške, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) - chybnej aplikácii ustanovenia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb, nezakladá prípustnosť dovolania. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôţe zaloţiť. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. I keby tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené (dovolací súd sa nimi z tohto hľadiska nezaoberal), ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť 11 6 Cdo 164/2010 napadnutého rozhodnutia (výroku), nezakladajú ale prípustnosť dovolania
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O takýto prípad ale v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému prieskumu. Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t.j. preskúmania vecnej správnosti napadnutého rozsudku (výroku o trovách konania), ktorú nesprávnosť dovolaním ţalobca namietal. Keďţe v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej nie je
prípustné a vo veci trov konania dovolanie z ustanovení § 239 O.s.p. nevyplýva, a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný, odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti tak, ako to namietal ţalobca v podanom dovolaní. V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 12 6 Cdo 164/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2010 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.