1 O.s.p. a úspešnosťou ţalovanej, ktorej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe jej ţiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol jeho zrušenie 6 Cdo 29/2010 3 a vrátenie veci tomuto súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.).
dovolateľa odvolací súd mal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, pretoţe súd prvého stupňa svojim postupom pred vyhlásením rozsudku mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe nepripustil záverečné reči a o zmene návrhu rozhodol aţ po záverečných prejavoch účastníkov konania aţ 13.8.2009 na poslednom pojednávaní. Nevykonanie dôkazov listinami súdom prvého stupňa nebolo odstránené ani odvolacím súdom, pretoţe odvolací súd oboznámil len listinné dôkazy týkajúce sa Daňového úradu Trenčín. Uvedenú vadu aj sám právne kvalifikoval v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľ namietal tieţ nesprávne právne posúdenie odvolacím súdom a zároveň zmätočnosť a nedostatok dôvodov rozsudku odvolacieho súdu. Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu navrhla dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal predovšetkým prípustnosť dovolania, t.j. či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasledujúcich O.s.p. moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné 6 Cdo 29/2010 4 tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne 6 Cdo 29/2010 5 rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ust. § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide len v tom prípade, ak išlo o postup nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi). Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd mu odňal moţnosť konať pred súdom tým, ţe neodôvodnil (zmätočne a nedostatočne) svoje potvrdzujúce meritórne rozhodnutie.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnenom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky formou oznámenia FMZV pod č. 209/1992 Zb.) vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, ţe rozhodnutie 6 Cdo 29/2010 6 súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemoţno vyvodzovať, ţe dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť kaţdým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môţe povaţovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01). Povinnosť súdov rozhodnutia odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z článku 36 a nasledujúcich Listiny základných práv a slobôd, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy rozsudok nespĺňa náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, ţe sa stáva nepreskúmateľným. Otázku náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu upravuje zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v ustanoveniach § 1 aţ § 4.
ustanovenia § 4 ods. 1 nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
odseku 2 ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. Úvaha súdu o tom, či bolo nezákonné rozhodnutie orgánu štátu zrušené alebo zmenené, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a nezákonnosť rozhodnutia nemôţe súd skúmať v predmetnom konaní ako prejudiciálnu otázku, pretoţe aţ právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniklo poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená. Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu zodpovedá týmto zákonným poţiadavkám. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby na náhradu škody v zmysle § 219 O. s. p. V uvedenom prípade sa musel preto v odôvodnení vysporiadať so všetkými otázkami a námietkami (uvedenými v odvolaní) majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie o veci, pretoţe vzhľadom k zákonnej povinnosti zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu (§ 213 ods. 4 6 Cdo 29/2010 7 O.s.p.), nemohol vyuţiť moţnosť poskytnutú mu Občianskym súdnym poriadkom v ustanovení § 219 ods. 2,
ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa ţalobca odvolaním domáhal a čím v odvolacom konaní argumentoval a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Stručne vysvetlil v akých skutkových zisteniach vidí dôvod nesplnenia základnej podmienky predpokladanej ustanovením § 4 zákona č. 58/1969 Zb. Uviedol, ţe vzhľadom k neexistencii nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ţalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody. Prijaté právne závery (dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal) tieţ stručne vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv ţalobcu. Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym 6 Cdo 29/2010 8 posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Dovolací súd sa zameral na posúdenie opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, ţe v prejednávanej veci mu bola súdom odňatá moţnosť pred ním konať z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania odvolacím súdom, ktorú videl v nevykonaní dokazovania listinnými dôkazmi súdom prvého stupňa, ktorú vadu odstránil odvolací súd len v obmedzenom rozsahu (len vykonaním listinným dôkazov Daňového úradu v Trenčíne). Ako uţ bolo uvedené vyššie, odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia takých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takýto postup ide tieţ v prípade, ţe odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa bez rešpektovania zásad stanovených v ustanovení § 213 O.s.p. Preto sa dovolací súd zameral na posúdenie pravdivosti tvrdenia ţalobcu, ţe odvolací súd vychádzal pri svojom rozhodnutí z iného skutkového stavu, neţ aký zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7 ustanovenia § 213 O.s.p.
1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu v súlade s prechodným ustanovením k úpravám účinným od
2 písm. a/ O.s.p., na ktorú vadu musí dovolací súd vţdy prihliadnuť. I keď ustanovenie § 118 ods. 4 O.s.p. predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak
jeho názoru je uţ predmet vyčerpaný, účastníkovi dať moţnosť predniesť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide o neodňateľné právo účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu moţnosť konať pred súdom a realizovať tie procesné práva, ktoré Občiansky súdny poriadok účastníkovi za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov priznáva. Zo spisu o danej veci vyplýva, ţe ţalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu záverečnú reč pred súdom prvého stupňa predniesol na pojednávaní konanom dňa 13.10.1008 (č.l.335), a záverom mu súd prvého stupňa umoţnil vyjadriť sa k veci aj po vyhlásení uznesenia o pripustení zmeny ţaloby. Rovnako záverom sa vyjadrila aj ţalovaná. Moţno preto konštatovať, ţe ţalobcovi nebolo odňaté právo konať pred súdom neumoţnením záverečnej reči, pretoţe svoje záverečné vyjadrenie o veci predniesol. Vzhľadom na uvedené moţno preto dospieť k záveru, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a dovolací súd nezistil ani existenciu ţiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v taxatívnom výpočte pod písmenami a/ aţ g/ § 237 O.s.p. Dovolanie v tejto veci preto ani
týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. 6 Cdo 29/2010 10 Dovolateľ tvrdil, ţe súd prvého stupňa si nesplnil svoju zákonnú poučovaciu povinnosť v súlade s ustanovením § 120 ods. 4 O.s.p. V rámci dokazovania sa vytvára skutkový podklad pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ustanovenie § 120 ods. 4 O.s.p. ukladá súdu povinnosť poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy musia predloţiť alebo označiť ešte pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, a tieţ, ţe na dôkazy označené a predloţené neskôr nebude prihliadnuté. Ak nebol účastník konania riadne poučený v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., môţe skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neuplatnil v konaní pred súdom prvého stupňa, uplatniť v odvolaní iba za podmienok taxatívne určených v § 205a písm. a/ aţ d/ O.s.p. Takéto (pred súdom prvého stupňa neuplatnené) skutočnosti alebo dôkazy sú pri odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a/ sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b/ má byť nimi preukázané, ţe v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ odvolateľ nebol riadne poučený
4, d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, ţe súd prvého stupňa účastníkom poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. dal. Súdna zásielka, ktorou okrem predvolania na pojednávanie, súd prvého stupňa doručoval ţalobcovi aj poučenie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., mu bola doručená 12.3.2008 (č.l. 40). Nepoučenie účastníka
citovaného ustanovenia by malo za následok, ţe skutočnosti, tvrdené účastníkom aţ v odvolaní, by mohli byť prípustným odvolacím dôvodom, len ak by vykazovali znaky uvedené v § 205a ods. 1 písm. c/ a d/ O.s.p. Pokiaľ by odvolací súd v súlade s § 205a ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako prípustný odvolací dôvod vzal na zreteľ skutočnosti uvedené účastníkom aţ v odvolaní, nedopustil by sa inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O uvedený prípad však v danej veci nejde, preto námietka dovolateľa je v tomto smere bez právnej relevancie. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe konanie pred odvolacím súdom trpí závaţnou procesnou vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, ţe súd prvého stupňa rozhodol o ním navrhovanej zmene petitu ţaloby
aţ po záverečných rečiach účastníkov konania. O zmenu ţaloby ide pritom vtedy, ak sa domáha ţalobca niečoho iného neţ v pôvodnej 6 Cdo 29/2010 11 ţalobe, alebo ak poţaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, neţ poţadoval v pôvodnej ţalobe, alebo ak poţaduje ţalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), neţ aký uviedol v pôvodnej ţalobe. V konaní o danej veci v návrhu na začatie konania ţalobca si uplatnil právo na zaplatenie istiny 10 000 000,-- Sk s príslušenstvom - úrokom z omeškania a na pojednávaní konanom 26.6.2008 (č.l. 225) navrhol zmenu petitu ţaloby tak, ţe svoj finančný nárok rozšíril na 167 045 000,-- Sk so 17,6% úrokom z omeškania od 21.3.2005 do zaplatenia. Navrhovanú zmenu ţaloby súd prvého stupňa pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní 13.10.2008 (č.l. 335). V danom prípade došlo k zmene ţaloby rozšírením na základe rovnakého skutkového základu. O tomto skutkovom základe, bez ohľadu na výšku poţadovaného plnenia, konal súd prvého stupňa počas celého konania. Z dokazovania napokon vyplynulo, ţe skutkový základ nebol daným. O pripustení zmeny návrhu musí súd v zmysle § 95 O.s.p. rozhodnúť. Pokiaľ by tak procesne nepostupoval (nerozhodol) a pokračoval by v konaní, zaťaţil by tým konanie vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iná vada § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K týmto vadám prihliada dovolací súd len v prípade prípustného dovolania z úradnej povinnosti, o ktorý prípad v danej veci nejde. Keďţe v danom prípade dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu nie je
prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu ako neprípustné
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti tak, ako to namietal ţalobca v podanom dovolaní. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. 6 Cdo 29/2010 12 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2010 JUDr. Rudolf Č i r č, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.