Najvyšší súd 1Szak/3/2017 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a

§ 206ods.

3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v zmysle § 462 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 230 ods. 1 písm.

1. c)potrebné zmeniť tak, ţe ruší preskúmavané rozhodnutie a vec ţalovanému vracia na ďalšie konanie. 17. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 4. mája 2017 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). 8 1Szak/3/2017 18. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťaţnosti, t.j. ţe krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, ţe doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťaţnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm.
2. g)S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. 19. Navyše právnym posúdením veci je analytická činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky zisteného skutkového stavu. Toto je základným poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, pričom nielen situácia „res iudicata“ tvorí rozhodovaciu prekáţku ale aj ustálená rozhodovacia prax kasačného súdu ako relevantný precedens v súlade s čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky vytvára zákonodarcom akceptovanú rozhodovaciu prekáţku. 20. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, ţe v aplikačnom postupe krajského súdu pri rozhodovaní o merite sporu zistil nedostatky právneho posúdenia v merite veci. Z uvedeného dôvodu zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. 21. Sťaţovateľ v prvom rade poukazoval na nesprávne právne posúdenie moţnosti uloţenia alternatívy k zaisteniu v prípade zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm.
3. c)zák. č. 404/2011 Z.z. Ţalovaný v predmetnom prípade zastal názor, ţe vyššie uvedené oprávnenia môţe vyuţiť „počas konania vo veci zaistenia“. Vzhľadom na znenie § 88 ods. 1 písm.
4. c)zák. č. 404/2011 Z.z. a s odkazom na znenie vyjadrenia ţalovaného k správnej ţalobe sťaţovateľa bolo moţné odôvodnene predpokladať, ţe v danom prípade mal na mysli konanie vo veci administratívneho vyhostenia. Podľa § 89 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. v znení platnom pre prejednávanú právnu vec policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť 9 1Szak/3/2017
5. a)hlásenia pobytu alebo
6. b)zložiť peňažnú záruku. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 22. Kasačný súd sa stotoţnil s argumentáciou sťaţovateľa poukazujúcou na priamy účinok Dublinského nariadenia v otázke povinnosti aplikácie miernejších donucovacích opatrení a s poukazom na skoršiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. lSţa/7/2015 zo dňa 13.02.2015, v ktorom uviedol: „ ... priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva (Dublinské nariadenie) vyplýva z čl. 288 ZFEÚ (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. (pre porovnanie - smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.). Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49). V tomto duchu judikoval Európsky súd už v rozsudku Politi s.a.s. proti Ministerstvu financií Talianskej republiky zo 14. decembra 1971 (Politi, 43/71, ECR s. 1039), ktorým vyslovil, že: Nariadenia majú priamy účinok a sú ako také schopné zakladať individuálne práva, ktoré musia vnútroštátne súdy chrániť. S odkazom na uvedené bolo preto potrebné skúmať aj možnosť využitia prípadne „iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení“ k zaisteniu navrhovateľa, tak ako to predpokladá čl. 28 bod 2 citovaného (Dublinského) Nariadenia č. 604/2013 a pokiaľ tak správny orgán v prípade navrhovateľa neurobil, bolo treba považovať jeho 10 1Szak/3/2017 námietku v tomto smere za dôvodnú. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov výslovne upravuje konkrétne alternatívne opatrenia (hlásenie pobytu a peňažnú záruku) iba v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a v súvislosti so zaistením žiadateľa o azyl v zmysle § 88a zákona, pretože konkrétnu povinnosť skúmať (a využiť) možnosť účinného uplatnenia iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení v súvislosti s konaním o odovzdaní podľa predmetného Nariadenia ukladá správnemu orgánu priamo jeho ustanovenie čl. 28 bod 2 a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani poukazom na absentujúcu domácu úpravu, najmä ak druhy, charakter a obsah takýchto opatrení vnútroštátna úprava cudzineckého práva pozná a prax využíva, i keď v iných súvislostiach. V prípade ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem má byť uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07) Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách , ktorými je Slovenská republika viazaná.“ 23. Pri zvaţovaní nevyhnutnosti zaistenia je vo svetle vyššie citovaných argumentov najvyššieho súdu policajný útvar vţdy povinný predovšetkým zvaţovať moţnosť vyuţitia alternatívnych menej prísnych opatrení. Musí skúmať a následne ustáliť, či sa účel, ktorý sa snaţí dosiahnuť uplatnením zaistenia, nedá dosiahnuť alternatívnym opatrením. Povinnosť zváţiť moţnosť uplatnenia iných menej prísnych opatrení sa uplatňuje na akúkoľvek formu, dôvod alebo lehotu zaistenia. 24. Kasačný súd prisvedčil aj argumentácii sťaţovateľa vytýkajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu ţalovaným v prípade moţnosti aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení, keď tento neskúmal moţnosti sťaţovateľa zabezpečiť si ubytovanie na Slovensku ako aj finančné prostriedky na ţivobytie (bod č. 21 tohto rozsudku. Ţalovaný síce vo vyjadrení k správnej ţalobe poukazoval na „predbeţné skúmanie aj moţností alternatív“ avšak jeho úvahy v tomto smere z preskúmavaného rozhodnutia nevyplývajú, okrem konštatovania, ţe takéto oprávnenie je v tomto konaní vylúčené. 11 1Szak/3/2017 25. Preskúmaním administratívneho spisu ţalovaného kasačný súd zistil, ţe tento so sťaţovateľom vykonal pohovor, ktorého obsah je zachytený v zápisnici o podaní vyjadrenia pod číslom PPZ-HCP-BA6-38-008/2017-AV zo dňa 09.02.2017. Aj podľa názoru kasačného súdu bolo potrebné prihliadnuť na námietku sťaţovateľa vytýkajúcu postup ţalovaného pri zisťovaní skutkového stavu, najmä s ohľadom na zistenie schopnosti a moţnosti sťaţovateľa spĺňať opatrenia nahrádzajúce zaistenie ako aj tvrdenú existenciu značného rizika úteku. Znenie kladených otázok a následných odpovedí na ne objektívne neumoţňovalo zistiť, či sťaţovateľ vie alebo môţe splniť podmienky, ktoré neboli počas pohovoru nijako definované. 26. Vychádzajúc z obsahu predmetnej zápisnice bol podľa názoru súdu dôvodný záver o nedostatočnom rešpektovaní princípu individuálneho postupu a hodnotenia kaţdého účastníka konania, čomu nasvedčuje skutočnosť, ţe výsluch bol povrchný, stručný a nenasvedčoval snahe policajného orgánu získať informácie o relevantných okolnostiach týkajúcich sa reálnej moţnosti vyuţitia alternatívnych opatrení k zaisteniu a výstupy z neho, podľa názoru súdu neposkytujú dostatok dôvodov pre jednoznačné závery, ku ktorým odporca na ich základe dospel. 27. Sťaţovateľ v podanej kasačnej sťaţnosti vytýkal krajskému súdu nesprávne právne posúdenie existencie rizika úteku v jeho prípade. Krajský súd sa uvedenej skutočnosti v napadnutom rozsudku venoval s odkazom na „uplatnenú“ námietku aj napriek tomu, ţe túto sťaţovateľ v správnej ţalobe nenamietal. K záverom krajského súdu ako aj ţalovaného k tejto otázke kasačný súd v stručnosti udáva, ţe existencia „značného rizika úteku“ predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebe zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vychádzajúc zo znenia § 88 ods. 1 písm.
7. c)zák. č. 404/2011 Z.z. a čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia. 28. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií stanovených v dotknutých právnych predpisoch, t. j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby moţno predpokladať, ţe štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemoţno jeho totoţnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky. U osoby zaistenej podľa § 88 ods. 1 písm.
8. c)zák. č. 404/2011 Z.z. sa však vyţaduje existencia 12 1Szak/3/2017 značného rizika úteku, teda pri posúdení jeho existencie sa vyţaduje vyššia miera dôvodnej obavy. 29. Vyššie uvedený prehľad kritérií (podľa § 88 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z.) by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie, nemôţe však automaticky vychádzať len z predpokladu „rizika úteku“. Často iba kombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku“. Vyţaduje sa individuálne posúdenie kaţdého prípadu. Pri tomto posúdení sa musia zváţiť všetky príslušné faktory vrátane veku a zdravotného stavu, osobnej situácie, prípadne vyjadrení dotknutých osôb a v niektorých prípadoch môţe byť jeho záverom skutočnosť, ţe neexistuje ţiadne riziko úteku, hoci je splnené jedno alebo viac kritérií stanovených vo vnútroštátnych právnych predpisoch. 30. Pokiaľ ţalovaný poukazoval na nelegálnu migráciu sťaţovateľa, ktorý ako ţiadateľ o azyl v Rakúskej republike túto krajinu opustil (podľa tvrdení ţalovaného z dôvodu návštevy jeho priateľky na území Slovenskej republiky) kasačný súd, aj v súvislosti s vyššie prezentovanou poţiadavkou uvádza, ţe samotné Dublinské nariadenie ako aj zák. č. 44/2011 Z.z. nepripúšťa moţnosť zaistiť osobu len z toho dôvodu, ţe v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 31. Kasačný súd prihliadol na námietku sťaţovateľa vytýkajúcu stanovenie dĺţky doby zaistenia, ktorou poukazoval na znenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, z ktorého vyplývajú kratšie lehoty zaistenia a nutnosť uplatňovať pravidlo, ţe zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, neţ je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie poţadovaných administratívnych postupov aţ do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie 13 1Szak/3/2017 dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 32. V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci ţiadateľa o azyl musí predloţiť "ţiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti" do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať doţiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je moţné ţiadosť povaţovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia ţiadosti. Takto Dublinské nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, ţe okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia nemôţe trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt. Pokiaľ ţalovaný uţ v rozhodnutí o zaistení stanovil dĺţku doby zaistenia do 09.06.2017 (t.j. 4 mesiace) táto zjavne prekračuje maximálne prípustné lehoty stanovené v čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. V. 33. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, ţe krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, keď správnu ţalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok, ale povaţoval za potrebné rozhodnúť v zmysle § 462 ods.

§ 457ods.

1 S.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

1. Podľa § 462 ods. 2 S.s.p. platí, ţe ak kasačný súd dospeje k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd ţalobu 14 1Szak/3/2017 zamietol, môţe rozhodnutie krajského súdu zmeniť tak, ţe zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.
2. Kasačný súd aj napriek zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia ţalovaného nerozhodol o bezodkladnom prepustení sťaţovateľa zo zaistenia z dôvodu neúčelnosti takéhoto pokynu vzhľadom na to ţe podľa vyjadrenia ţalovaného ku kasačnej sťaţnosti č. PPZ-HCP-BA6-38-025/2017-AV zo dňa 19.04.2017 (č.l. 63) sťaţovateľ bol dňa 14.03.2017 eskortovaný na územie Rakúskej republiky.
3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods.

§ 167ods.

1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, ţe sťaţovateľovi, ktorý bol síce v konaní úspešný, ale nárok na náhradu trov si neuplatnil, trovy tohto konania nepriznal. P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa: 4. mája 2017 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, PhD., v. r. člen senátu JUDr. Marián Trenčan, v. r. člen senátu Za správnosť vyhotovenia : Michaela Smolinská